Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/380/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115207097
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1115207097.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: D. E., J. C. XXXX/XX,
J., zastúpenej advokátkou: JUDr. Jana Kompišová, so sídlom Jakubovo námestie 9, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava,
o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. júna

2016, č.k. 16C/84/2015-91, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. vzniknutej v dôsledku zbytočných
prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I vo veci sp. zn. 7C 76/2008, vo výške 10.500
eur a sumy 334,71 eur titulom náklady nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku; a

žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008 sa navrhovateľ N. E., spolu so žalobkyňou; ktorej vstup do
konania súd pripustil uznesením zo dňa 17.09.2009 právoplatným dňa 19.10.2009; proti odporcovi I.. W..
E. Š. domáhala zaplatenia istiny 2.671,38 eur (80.478,-Sk) titulom náhrady nákladov vynaložených za
odstránenie závady brániacej riadnemu užívaniu bytu podľa § 691 Občianskeho zákonníka. Rozsudkom
zo dňa 27.06.2011, č.k. 7C 76/2008-155, súd návrh zamietol, avšak na odvolanie navrhovateľov Krajský

súd v Bratislave uznesením zo dňa 9.1.2013, č.k. 11Co 140/2011- 172, rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd následne vo veci rozsudkom zo dňa 6.
februára 2014, č.k. 7C/76/2008-225, podanému návrhu v celom rozsahu vyhovel, pričom proti tomuto
rozsudku podali odvolanie odporcovia. Navrhovateľ 1/ N. E. však dňa 09.07.2014 zomrel a
súd v konaní pokračoval už len so žalobkyňou. Poukázal na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej
republiky na základe sťažnosti N. E. S. D. E. (žalobkyne) vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/76/2008 rozhodol Nálezom
I.ÚS 663/2013-30 zo dňa 5. marca 2014 tak, že Okresný súd Bratislava I v predmetnom konaní sp.
zn. 7C/76/2008 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Okresnému súdu Bratislava I prikázal, aby v konaní konal
bez zbytočných prieťahov, N. E. priznal finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, D. E. (žalobkyni)
priznal finančné zadosťučinenie v sume 800 eur, a tiež im náhradu trov právneho zastúpenia v sume

524,78 eur. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení svojho nálezu Ústavný súd SR okrem
iného uviedol, že pokiaľ ide o postup okresného súdu v predmetnej veci z hľadiska zbytočných prieťahov
v konaní, posudzoval konanie ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vrátane významupredmetného konania pre jeho účastníkov, ako aj na sťažovateľmi namietané obdobie zbytočných
prieťahov a celkový priebeh posudzovaného konania, pričom v tomto ohľade zistil, že súdne konanie sa
pred okresným súdom začalo podaním žaloby 10. apríla 2007 a doteraz (pozn. ku dňu 5.3.2014) nie je

právoplatne skončené, a priklonil sa preto k názoru sťažovateľov, že k zbytočným prieťahom v konaní
došlo, a to napriek tomu, že okresný súd sporadicky vykonával úkony (rozhodol o návrhu na oslobodenie
sťažovateľa v 1. rade o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, rozhodoval o rozšírení
okruhu účastníkov konania, nariaďoval súdne pojednávania a vykonával podporné úkony spojené s
prerokovaním veci...), keďže jeho konanie považoval za nekoncentrované a neefektívne.

Vo vzťahu k uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu konštatoval, že sťažovatelia žiadali
priznať spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 eur, pričom vzhľadom
na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam pre účastníkov konania) dospel k názoru,
že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov, a podľa zásad
spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv

sťažovateľov, vrátane zohľadnenia skutočnosti, že okresný súd procesne a vo veci samej rozhodoval
(teda nebol celkom zjavne nečinný), ako aj po zohľadnení toho, čo je v hre (predovšetkým výška
žalovanej sumy), považoval za primerané priznať N. E. finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur a
D. E. (s prihliadnutím na okolnosť, že do konania vstúpila neskôr - 19. septembra 2009) v sume 800
eur; a nad rámec tejto sumy podanej sťažnosti nevyhovel. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil

po právnej stránke podľa ust. § 1, § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 2, 3, 4, § 18 ods. 1, 2,
3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Poukázal na to, že pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/76/2008
spočívajúcom v zbytočných prieťahoch v konaní možno s poukazom na § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom v
konaní je nesporné, že na základe (aj) žalobkyňou podanej ústavnej sťažnosti na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky
v Náleze I.ÚS 663/2013-30 zo dňa 5. marca 2014 konštatoval, že Okresný súd Bratislava I v konaní sp.

zn. 7C/76/2008 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom však ústavný súd nepovažoval za potrebné poukazovať
najednotlivéobdobianečinnostiokresnéhosúdu,nakoľkocelkovádobatakmer7rokov,počasktorejvec
sťažovateľov(žalobkyneajejmanželaN.E.)nebolavčaserozhodnutiaÚstavnéhosúduSRprávoplatne
skončená, čo podľa ústavného súdu samo o sebe osvedčovalo dôvodnosť podanej sťažnosti. Mal preto

preukázané, že k nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
s. zn. 7C/76/2008 spočívajúcom v nečinnosti pri výkone verejnej moci a v zbytočných prieťahoch, došlo.
Dospel však k záveru, že žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že práve v
dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu jej bola spôsobená nemajetková ujma. V tejto súvislosti
zdôraznil, že dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že zásah do práv mal tvrdené

následky zaťažuje poškodeného, teda žalobkyňu, ktorá však v priebehu konania nepreukázala,
žebyjejvdôsledkuňouvytýkanéhonesprávnehoúradnéhopostupunemajetkováujmabolaspôsobená.
Zo žiadnych žalobkyňou uvádzaných tvrdení totiž nemožno vyvodiť, že v jej sfére došlo v dôsledku
vytýkaného nesprávneho úradného postupu k závažným negatívnym následkom, a teda že by jej na
nemajetkovúujmuvznikolnárok,nakoľkojehoexistenciunemožnovyvodiťzosamotnéhokonštatovania,

ženečinnosťousúduvpredmetnomkonaní,ktorébolonezákonné,protiústavnéacelkovoneefektívne,a
ktoré na jej strane vyvolalo kritickú situáciu, nepôsobilo zmierlivo, nezabezpečovalo spravodlivú ochranu
jej práv a oprávnených záujmov, reálne a dlhodobo anulovalo jej ústavou zaručené právo na súdnu
ochranu a spravodlivý proces, pričom s čiastkou cca 2.700 eur, ktorú vynaložila na zabezpečenie
systému kúrenia, nemôže disponovať, nemôže z nej konzumovať primeraný úrok a v dôsledku toho

žije v trvalom nepokoji a napätí, bez uvedenia konkrétneho následku spôsobeného deklarovaným
nesprávnym úradným postupom, nemôže viesť k záveru o splnení predpokladov na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy. Poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že na preukázanie vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa nenavrhla vykonať dokazovanie, a to ani jej výsluchom, ktorýjej právna zástupkyňa považovala za nadbytočný s poukazom na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 206/2010 k výkladu § 13 odst. 1 veta druhá a tretia a § 31a
zákona č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci

rozhodnutímnebonesprávnymúřednímpostupem,ktorévšakvdanejveciaplikovaťnemožnovzhľadom
na odlišnú právnu úpravu nároku na primerané zadosťučinenie za ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom v Slovenskej republike (zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Zdôraznil, že zákonodarca pri existujúcej
právnej úprave všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie priznať náhradu nemajetkovej ujmy už pri

konštatovaní porušenia práva navrhovateľa bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a preto v konaní o
nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a
rozsahu nemajetkovej ujmy, a musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej
osobnostnej sfére (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 129/2014-116 zo dňa 21.05.2014).
Bolo preto povinnosťou žalobkyne, ktorá mala v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku
na zaplatenie nemajetkovej ujmy t.j. preukázať, že nesprávnym úradným postupom bol závažným

spôsobom ovplyvnený jej súkromný život alebo spoločenské uplatnenie a
preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých k porušeniu jej práv došlo.
Žalobkyňa však uplatnenú nemajetkovú ujmu neodôvodnila, neuviedla konkrétne negatívne následky
spôsobené nesprávnym úradným postupom zo strany súdu, a preto podanej žalobe nebolo možné
vyhovieť. Stotožnil sa zároveň s argumentáciou žalovaného, že vytýkaný nesprávny úradný postup

v konaní sp. zn. 7C/76/2008 možno v súvislosti s osobou žalobkyne vztiahnuť len na obdobie od
19.09.2009 (kedy sa stala účastníčkou konania) do 30.10.2013, pričom predmetom skúmania ústavného
súdu, výsledkom, ktorého bol nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 663/2013, bolo obdobie od
10.04.2007 do 30.10.2013, a preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku prieťahov
v konaní za obdobie pred 19.09.2009, teda obdobie počas, ktorého nebola účastníčkou konania a za

obdobie po 30.10.2013, teda za obdobie, ktoré už nebolo predmetom skúmania pred ústavným súdom,
nemá právnu relevanciu. Napokon konštatoval, že nakoľko žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo
vzťahu k existencii nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nie je
daná ani príčinná súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou náhradou
nemajetkovej ujmy. V nadväznosti na uvedené, s prihliadnutím na okolnosti prípadu, keď

nebolo preukázané, že by nesprávny úradný postup súdu do pomerov žalobkyne zasiahol závažným
spôsobom, konštatoval, že pre žalobkyňu je samotné konštatovanie porušenia jej práva Ústavným
súdom Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 663/2013 dostatočným zadosťučinením s poukazom
na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo
vzťahu k argumentácii žalobkyne rozhodovacou činnosťou ESĽP, nálezmi Ústavného súdu ČR

a rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu ČR; o ktoré oprela svoje tvrdenie, že neprimeraná dĺžka
konania spôsobuje morálnu ujmu, žiadne dôkazy sa v tomto ohľade nevyžadujú a morálne odškodnenie
a nemajetková ujma spôsobená prieťahmi sa nepreukazuje, nakoľko sa vychádza len z dĺžky konania
a z významu veci pre poškodeného; uviedol, že tieto rozhodnutia sú pre účely prejednávanej veci bez
významu, nakoľko nejde o totožné prípady, pričom ESĽP ako aj a Ústavný súd ČR konštatuje

porušenia práva sťažovateľa na neprimerané prieťahy v konaní a v prípade potreby poškodenej strane
priznáva spravodlivé zadosťučinenie v inom kontexte ako slovenský všeobecný súd, ktorý rozhoduje
o náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že okruh rozhodujúcich skutočností,
ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou

hmotnoprávnejnormy(§17zákonač.514/2003Z.z.),ktoráupravujekonkrétnyprávnypomerúčastníkov
súdneho konania, a v prejednávanej veci žalobkyňa bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu neuniesla.
Odkázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 1/2012-38 z 12.01.2012, v ktorom ústavný
súd vo vzťahu k dôkaznému bremenu pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., konštatoval, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia

kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha
výlučne poškodeného. Napokon, ako nedôvodnú zamietol žalobu i v časti nároku na náhradu nákladov
spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, uplatneného v sume
334,71 eur, keďže podľa ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania nie sú náklady
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom, a preto tento nárok

žalobkyňa uplatnila neopodstatnene. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak v
konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a vyhoveniapodanej žalobe v celom rozsahu dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázala na to, že na základe článku 46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu s tým, že podmienky a podrobnosti o súdnej
a inej právnej ochrane ustanoví zákon, ktorým v súčasnosti na Slovensku je zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý
však neobsahuje "zákaz" odškodňovania obetí extrémnych súdnych prieťahov formou kompenzácie
nemajetkovej ujmy. Vytýkala súdu prvej inštancie, že napriek deviatim rokom trvania súdneho sporu a

na ňu pôsobiaceho stresu, straty nádeje v spravodlivý proces a straty viery, že sa dožije konca súdneho
sporu, tvrdí, že tieto extrémne súdne prieťahy sa na jej fyzickom ani duševnom zdraví neodrazili. S
poukazomnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4MCdo15/2009z18.08.2010
dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená, a zdôraznila, že napadnutý
rozsudok prvoinštančného súdu očividne stojí na chybnej predstave súdu, že vznik nemajetkovej ujmy

sa neprezumuje. Zdôraznila, že ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno na škodu obetí justičných
prieťahov dezinterpretovať tak, že reálne prichádza k obmedzeniu, ba vylúčeniu základného,
ústavou garantovaného práva, zaručeného právne nadradeným článkom 36 odst. 3 Listiny. Nestotožnila
sa s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazoval na priebeh
konania na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, a za stavu, keď Ústavný súd SR vo

svojom náleze sp. zn. I. ÚS 663/2013 jednoznačne konštatoval neodôvodnené prieťahy, považovala
za otázne, prečo prvoinštančný súd podanej žalobe nevyhovel a nepriznal jej satisfakciu aspoň za
"neodškriepiteľné" doby prieťahov. V nadväznosti na; súdom prvej inštancie prevzatú; argumentáciu
žalovaného, ktorý zarátava Ústavným súdom SR priznané finančné zadosťučinenie, zdôraznila (s
poukazom na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 117/2013 z 28. 02, 2013),

že nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia v konaní pred ústavným súdom a nárok
na náhradu škody v konaní pred všeobecným súdom sú dva samostatné, nepodmienené a nezávislé
nároky. Prvoinštančnému súdu vytýkala, že úplne ignoroval sentenciu ESĽP, že sa vychádza zo silnej ale
vyvrátiteľnej domnienky (strong but rebuttable presumption), že neprimeraná dĺžka konania znamená
pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade v zásade nevyžaduje (zjednocujúce

stanovisko Nejvyššího soudu ČR č. Cpjn 206/2010 z 13.4. 2011), teda porušenie práva na prejednanie
veci v primeranej lehote samé osebe zakladá vyvrátiteľnú domnienku v tom smere, že ním bola
spôsobená dotknutým osobám nemajetková ujma, za ktorú im patrí primerané zadosťučinenie v zmysle
§ 31a odst. 1 OdpŠk, a preto poškodený nemusí vznik ujmy preukazovať (rozsudok Najvyššieho súdu
ČR z 23. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 958/2009). Napokon namietala, že napadnutý rozsudok pri jeho analýze

neznesie ani elementárne kritériá spravodlivého a presvedčivého súdneho rozhodnutia, a preto bolo
porušenéjejprávonariadneodôvodnenierozhodnutia,ktorépatrímedzizákladnézásadyspravodlivého
procesu.Záveromžalobkyňažiadala,abyodvolacísúdvovecinerozhodolbeznariadeniapojednávania,
čo odôvodnila tým, že pozície sporových kontrahentov sa diametrálne odlišujú.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania
podľa§380zák.č.160/2015Z.z.,Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen"CSP"),beznariadeniaodvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP; keď dospel k záveru, že v danej veci vzhľadom
na doterajší priebeh konania a absenciu dôkazných návrhov zo strany žalobkyne nie je potrebné, avšak
ani (procesne) možné zopakovať, t.j. vykonať, prípadne doplniť, dokazovanie, a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok je vecne správny.
5. V danom spore súd prvej inštancie riadne vykonal dokazovanie; v rozsahu dôkazných návrhov
sporových strán; potrebné na posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku prieťahov v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal

žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne
vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobkyni nesprávnym úradným postupom - zbytočnými prieťahmi v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, pričom na vec aplikoval

zodpovedajúce ustanovenia § 1, § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 2, 3, 4, § 18 ods. 1, 2, 3 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel aj riadne odôvodnil, pričomsa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako
aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
6. V preskúmavanej veci nie je sporné, že žalobkyňa bola na strane žalobcu v

období od 17.9.2009, spolu so svojím manželom, účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti
N. E. S. D. E. (žalobkyne) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/76/2008 rozhodol Nálezom I.ÚS 663/2013-30

zo dňa 5. marca 2014 tak, že Okresný súd Bratislava I v predmetnom konaní sp. zn.
7C/76/2008 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Okresnému súdu Bratislava I prikázal, aby v konaní konal bez
zbytočných prieťahov, N. E. priznal finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, (žalobkyni)
priznal finančné zadosťučinenie v sume 800 eur, a tiež im priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 524,78 eur. Zostáva uviesť, že vo veci sp. zn. 7C/76/2008 Okresný súd Bratislava

I napokon rozhodol rozsudkom zo dňa 6.2.2014.
7. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v ust.
§ 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia
dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže
byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.
Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej
súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a
vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry

poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity
poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život,
rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne,
demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak

ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách,
ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie
konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere
dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že
určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej

právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na
následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a
okolnosti, za ktorých k nej došlo.

8. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné
prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to
však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady,
vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na

vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania
možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať,
je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy
je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú
hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri

posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom
ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v
exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon
treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie,
konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života

a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na
jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký
vek,zdravotnýstavapod.);zvýšenývýznampredmetukonaniapreosobupoškodenéhomusítátoosoba
v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.9. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup
nemožno považovať bez ďalšieho, za konanie, v dôsledku ktorého by žalobkyni automaticky prináležal
nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a správne v tomto smere uzavrel, že

žalobkyňa dostatočne spoľahlivo nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy, keď náležite nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré jej mali, v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom, vzniknúť a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní
dôkazne nepodložené. Vo vzťahu ku skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že podanej

žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobkyňa; ktorá v tomto smere nenavrhovala žiadne dokazovanie
dôvodiac tým, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenie práva na prejednanie veci v primeranej
lehote prezumuje; náležite nepreukázala existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov,
ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I. V tejto
súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno
spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že

jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková ujma,
na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z
ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012), poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia
kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej

výšky, stíha výlučne poškodeného.
10. Nedôvodná je tak argumentácia žalobkyne, ktorá v podanom odvolaní, s
poukazom na judikatúru ÚS ČR a ESĽP, tvrdí, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov
takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie

dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž; ako už bolo naznačené; v rozpore s ust. § 17
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu
nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti argumentuje zjednocujúcim

stanoviskom NS ČR, ktoré vychádza z právnej úpravy v Českej republike, ktorá je podľa jej názoru v
tejto časti totožná s právnou úpravou zák. č. 514/2003 Z.z., súd prvej inštancie správne poukázal na
skutočnosť, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy zák. č. 514/2003
Z.z. podstatne líši, a preto je i uvedené stanovisko pre účely preskúmavanej veci bez
zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v

mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal
na skutočnosť, že právna úprava zákona č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při
výkonuveřejnémocirozhodnutímnebonesprávnymúřednímpostupem,jeodslovenskejprávnejúpravy
odlišná; a preto v danej veci nie sú použiteľné ani právne závery z nej vychádzajúce, pričom pokiaľ ide

o priznanie zadosťučinenia za porušenie práva a prejednanie veci v primeranej lehote Ústavným súdom
Slovenskej republiky, avšak i Ústavným súdom ČR, či Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu,
v preskúmavanej veci ide o žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., o
ktorej sa rozhoduje na všeobecnom súde, a preto ani táto jej argumentácia nemôže obstáť.
11. V nadväznosti na argumentáciu žalobkyne, ktorá opakovane zdôrazňovala potrebu spravodlivého

vyriešenia veci, t.j. jej spravodlivého odškodnenia za nesprávny úradný postup s tým, že v súvislosti
s prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I jej žiadne takéto odškodnenie
poskytnuté zo strany štátu nebolo, poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že hoci možno prisvedčiť
názoru, že v prípade peňažného zadosťučinenia priznaného nálezom Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS
663/2013-30, ide o nárok, ktorý s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003

Z.z. nemožno stotožňovať, nárok priznaný ústavným súdom nepochybne plní aj funkciu primeranej
peňažnej satisfakcie. Nakoľko v tomto prípade žalobkyni bola v konaní o jej sťažnosti na Ústavnom
súde SR poskytnutá nielen nepeňažná satisfakcia (vo forme konštatovania porušenia práva), no tiež
satisfakcia peňažná, súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
vznik takej závažnej nemajetkovej ujmy (konkrétnych následkov), v prípade ktorej by na poskytnutie

dostatočného zadosťučinenia nepostačovalo samotné konštatovanie porušenia práva a vzniknutú
nemajetkovú ujmu nie je (objektívne) možné uspokojiť inak. Argumentácia žalobkyne, podľa ktorej
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zbytočných prieťahov v konaní vzniká takpovediac"automaticky", prednesená opakovane v konaní na súde prvej inštancie, ako i v podanom
odvolaní, preto nemôže obstáť.
12. Nesprávnaaúčelovájetiežnámietkažalobkyne,žesúdprvejinštancieneprípustnenapriekdeviatim

rokom trvania súdneho sporu a na ňu pôsobiaceho stresu, straty nádeje v spravodlivý proces a straty
viery že sa dožije konca súdneho sporu, tvrdí, že tieto extrémne súdne prieťahy sa na jej fyzickom
ani duševnom zdraví neodrazili. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž takéto zistenie súdu prvej
inštancienevyplýva,keďprvoinštančnýsúdvtejtosúvislostikonštatovalibato,žežalobkyniniejemožné
priznať náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že existenciu následkov umožňujúcich takéto rozhodnutie

žalobkyňa v spore nepreukázala.
13. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri
skutkovomaprávnomposúdeníotázkyvznikunárokužalobkynenanáhradunemajetkovejujmy,ktorájej
mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom - zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, pričom žalobkyňa neuviedla ani vo svojom odvolaní žiadne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd

prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami
uvádzanými v žalobe a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou
právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil; a preto ani v tomto smere
námietky žalobkyne nemožno považovať za opodstatnené.
14. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP).
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).