Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 2. jún 2014

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 28C/244/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7203899609
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2014:7203899609.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdKošiceII,sudcomJUDr.MartinomKolesárom,vprávnejvecinavrhovateľa:F.R.,bytomI.Š.

X/B, Košice, Z. X.X.XXXX, zastúpený JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom Rázusova 1,
Košice, proti odporcom: 1. P. R., bytom J.T.. A. XX, Michalovce, Z. X.XX.XXXX, zastúpený: Advokátska
kancelária JUHÁSZ & Partners, s.r.o. Law office, so sídlom Palackého 2, Košice, 2. U. R., bytom V. I.
Č..XX, Michalovce, narodený XX.X.XXXX, v konaní o neplatnosť závete a iné, takto

r o z h o d o l :

U r č u j e, že dôvody vydedenia navrhovateľa poručiteľkou F. R. v listine o vydedení zo dňa 20.2.1999
nie sú dané.

U r č u j e, že závet poručiteľky F. R. zo dňa 20.2.1999 je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu navrhovateľa
neplatný.

V prevyšujúcom rozsahu návrh na začatie konania navrhovateľa z a m i e t a .

O trovách konania r o z h o d n e p o p r á v o p l a t n o s t i rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania, podaným na súde dňa 10.9.2003, po jeho zmene pripustenej uznesením,
vyhláseným za prítomnosti všetkých účastníkov na pojednávaní dňa 21.2.2005, sa navrhovateľ proti

odporcom domáhal 1.určenia že poručiteľka F. R., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX vlastnou rukou
nenapísala a nepodpísala závet a listinu o vydedení zo dňa 20.2.1999, 2. určenia, že dôvody vydedenia
navrhovateľaporučiteľkouF.R.vlistineovydedenízodňa20.2.1999niesúdanéa3.určenianeplatnosti
závetu a listiny o vydedení zo dňa 20.2.1999. Na odôvodnenie takto uplatnených nárokov navrhovateľ
poukázal na to, že v konaní o prejednanie dedičstva po poručiteľke F. R., vedenom pred tunajším
súdom pod sp. zn. XXD/XXX/XXXX, odporca v 1. rade predložil závet a listinu o vydedení, spísané
dňa 20.2.1999, ktorými poručiteľka F.Á. R. vylúčila z dedenia navrhovateľa, odporcu v 2. rade a ich

potomkov a za jediného dediča ustanovila odporcu v 1. rade. Tvrdil, že písmo, ktorým sú závet a
listina o vydedení zo dňa 20.2.1999 napísané a podpísané, nie je vlastnoručným písmom poručiteľky,
ale len napodobneninou jej písma, z ktorého dôvodu namietal absolútnu neplatnosť týchto právnych
úkonov v dedičskom konaní. Navrhovateľ tiež poprel existenciu zákonných dôvodov pre jeho vydedenie
poručiteľkou F. R., dôvodiac v podstatnom, že s poručiteľkou žil v spoločnej domácnosti až
do mesiaca
november 1996, že až do toho času od smrti svojej sestry M. R. v roku 1994, sa staral o spoločnú

domácnosť a odovzdával poručiteľke F. R. celý svoj príjem na zabezpečovanie potrieb domácnosti,
že spoločné súžitie s poručiteľkou F. R. ukončil navrhovateľ na podnet poručiteľky F. R., ktorá
požiadala navrhovateľa aby sa osamostatnil, že poručiteľka F. R. po odchode navrhovateľa zo spoločnej
domácnosti bola mobilná, preto si svoje každodenné potreby mohla zabezpečiť sama a že poručiteľkaF. R. o pomoc navrhovateľa nežiadala a pokiaľ ju navrhovateľ poručiteľke F. R. ponúkal, odmietala
ju. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení navrhovateľ v konaní odôvodnil (na pojednávaní
dňa 21.2.2005) vzťahom navrhovaného určenia k ustáleniu okruhu dedičov v dedičskom konaní a k

usporiadaniu majetkových pomerov.

Odporca v 1. rade uplatnený nárok navrhovateľa v konaní neuznal. Vo svojom písomnom vyjadrení
zo dňa 25.4.2004 k návrhu na svoju obranu spochybnil existenciu naliehavého právneho záujmu
navrhovateľa na požadovanom určení a poukázal tiež na to, že konanie s rovnakým predmetom

na tunajšom súde už prebiehalo pod sp. zn. 40C/4/2001 a bolo právoplatne ukončené zamietavým
rozsudkom, ktorý podľa názoru odporcu v 1. rade predstavuje procesnú prekážku pre prejednanie
rovnakej veci v tomto konaní. Tvrdenia navrhovateľa, že poručiteľka závet a listinu o vydedení zo dňa
20.2.199 nenapísala a nepodpísala vlastnou rukou, a že dôvody pre vydedenie navrhovateľa neboli
dané, odporca v 1. rade v priebehu konania rozporoval.

Odporca v 2. rade uplatnený nárok navrhovateľa v konaní nerozporoval. Vo svojom písomnom vyjadrení
zo dňa 2.8.2004 k návrhu v podstatnom tvrdil, že zhodne s navrhovateľom má za to, že závet a listinu
o vydedení zo dňa 20.2.1999 nenapísala a nepodpísala poručiteľka F. R. vlastnou rukou, pričom v tejto
súvislosti vyjadril názor, že písmo na tejto písomnosti je len dobrou napodobneninou písma poručiteľky.
Uviedol tiež, že pokiaľ sa jedná o starostlivosť o poručiteľku F. R., má vedomosť o tom, že v čase od smrti

sestry účastníkov M. R. až do ukončenia spoločného súžitia navrhovateľa s poručiteľkou v spoločnej
domácnosti v roku 1996, sa navrhovateľ o poručiteľku F. R. i o spoločnú domácnosť staral ako aj, že
jeho samotného poručiteľka F.J. R. o pomoc nikdy nežiadala, a to ani pri sporadických návštevách.
Odporca v 2. rade v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že poručiteľka F. R. mala ťažkú povahu,
a bolo obtiažne s ňou vychádzať.

Rozsudkom zo dňa 6.7.2009 súd návrh na začatie konania navrhovateľa zamietol. V zamietavom
rozhodnutí súd vyšiel predovšetkým z toho, že na požadovaných určeniach navrhovateľ nemá naliehavý
právny záujem, jednak z dôvodu, že na základe odkazu uznesením zo dňa 7.5.2001 v konaní o
prejednanie dedičstva po poručiteľke F. R., vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 38D/704/1999 sa

navrhovateľ v určenej lehote návrhom svojho dedičského práva na súde už dovolal, pričom keďže bol
jeho návrh v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 40C/4/2001 zamietnutý právoplatným
rozhodnutím súdu, v súlade s ust. § 175k ods. 2 posledná veta O.s.p. v dedičskom konaní už súd
pokračuje bez zreteľa na navrhovateľa a tiež z dôvodu, že určenia, ktorých sa navrhovateľ domáhal,
predstavujú len posúdenie predbežných otázok k záveru o dedičskom práve navrhovateľa, pričom

však sami o sebe nie sú rozhodnutím o dedičskom práve, tak ako to predpokladá ust. § 175k ods.
2 O.s.p. V zamietavom rozhodnutí súd vyšiel tiež z toho, že uplatnené nároky navrhovateľa popri
procesnej neprípustnosti sú v rozpore tiež s hmotným právom. Z hľadiska skutkového súd v tomto
svojom závere vyšiel z toho že dokazovaním znaleckými posudkami znalca a znaleckého ústavu z
odboru písmoznalectva i napriek tomu, že znalci neskúmali rovnopis závetu a listiny o vydedení zo dňa

20.2.1999,bolovkonanípreukázané,žeporučiteľkatútopísomnosťnapísalaapodpísalavlastnourukou
a naproti tomu, že vykonaným dokazovaním nebolo v konaní preukázané, aby v období od novembra
1996 až do spísania listiny o vydedení dňa 20.2.1999 navrhovateľ poručiteľku navštívil, dal poručiteľke
akýmkoľvek spôsobom najavo svoj záujem alebo aby poručiteľke poskytol pomoc v starobe a chorobe,
v tejto súvislosti ani aby dôvod, pre ktorý prestal prejavovať o poručiteľku záujem a pomáhať jej,

spočíval výlučne alebo v prevažnej miere na
poručiteľke ani aby poručiteľka akékoľvek prejavy záujmu či pomoci odmietala a ani aby existovala u
navrhovateľa objektívna prekážka, pre ktorú minimálne v čase od novembra 1996 poručiteľku vôbec
nenavštívil, nedal jej najavo svoj záujem a neponúkol jej svoju pomoc. Na tomto skutkovom základe súd
právne uzavrel, že dôvody vydedenia, pre ktoré poručiteľka F. R. listinou o vydedení zo dňa 20.2.1999

navrhovateľa vylúčila z dedenia, sú dané a v nadväznosti na to tiež, že listina o vydedení a závet
poručiteľky z rovnakého dňa, majúce všetky formálne a materiálne náležitosti, sú platnými právnymi
úkonmi.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 9CoD/94/2009 zo

dňa 31.3.2011 rozsudok zo dňa 6.7.2009 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol nesprávnosť záveru prvostupňového súdu o neexistencii
naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení a skonštatoval, že navrhovateľ
naliehavý právny záujem na určení neexistencie dôvodov jeho vydedenia má, za predpokladu platnostiprávneho úkonu vydedenia. Odvolací súd ďalej v zrušujúcom uznesení vytkol súdu prvého stupňa
predčasnosť záveru o pravosti podpisu i autentickosti písma poručiteľky na závete a listine o vydedení
z 20.2.1999, pokiaľ vzhľadom na to, že znalec nemal k dispozícii rovnopis tejto písomnosti nemohol

vylúčiť jeho technickú falzifikáciu. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že rovnopis
závetu a listiny o vydedení zo dňa 20.2.1999 je založený v zbierke vyhlásených závetov na tunajšom
súde. Odvolací súd v ďalšom konaní uložil prvostupňovému súdu zaoberať sa existenciou dôvodov
pre vydedenie podľa ust. § 469a ods. 1 písm. a) a písm. b) Občianskeho zákonníka tiež z hľadiska
toho, či stav poručiteľky vyžadoval pomoc inej osoby, či túto pomoc mal poskytovať predovšetkým

navrhovateľ a či tu nie je iná osoba, od ktorej pomoc možno predovšetkým očakávať alebo ktorá pomoc
poskytovala, poskytovať môže a má pre poskytovanie lepšie podmienky ako navrhovateľ a z pohľadu
tiež skutočnosti, či navrhovateľ mal reálnu možnosť o poručiteľku skutočný záujem prejavovať, v tomto
zmysle či poručiteľka sama mala záujem s navrhovateľom sa stýkať, udržiavať s ním bežné príbuzenské
vzťahy, či poručiteľka o blízky príbuzenský vzťah stála, pričom nezáujem potomka sa jej citovo dotýkal,
tento stav jej vadil a naopak či jej tento stav nebol ľahostajný, prípadne k tomu stavu sama podstatne

prispela.

V konaní nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že v dedičskom konaní po poručiteľke F. R.
predložil odporca v 1. rade písomnosť, označenú ako „Závet a listina o vydedení“(čl. 3) s týmto, rukou
napísaným obsahom: „Podpísaná F. R. rod. K. nar. 28.4.1922 bytom Košice Za Štadionom č/3, v

Košiciach, pri plnom vedomí, uvedomujúc si následky svojho konania prejavujem túto svoju poslednú
vôľu: Pretože po smrti môjho manžela P. R. v r. 91 mi môj najstarší syn U. R. ako aj syn F. R. napriek
môjmu veľmi zlému zdravotnému stavu (cukrovka, krvný tlak, obezita, urologické problémy) a starobe
neposkytli v rozpore s dobrými mravmi potrebnú pomoc, nenavštevovali ma a nedali ani žiadnym
spôsobomnajavosvojzáujemomňaaotoakožijemačiniesomodkázanánaichpomoc,tedadlhodobo

o mňa neprejavovali opravdivý záujem, a tak isto sa správali voči mne aj ich manželky a potomkovia,
touto listinou svojich synov U., F., ich deti a manželky vyraďujem z dedenia. Ako svojho výlučného
dediča, ktorý po mne prevezme všetok môj majetok, nehnuteľnosti v Košiciach (rodinný dom č.s...... /
nečitateľné znaky/ F. XX, rodinný dom I. Š. Č.. X/B, rekreačná chata č. 3 kat. územie Dedinky spolu s
pozemkami na ktorých stoja ako aj priľahlými pozemkami a príslušenstvom ako aj všetky aktíva, ktorých

som v čase smrti vlastníčkou stanovujem svojho syna P. R., ktorý mi ako jediný v starobe poskytoval
pomoc. Závet som spísala vlastnoručne dňa 20.2.1999 pri plnom vedomí a duševnom zdraví“. Pod týmto
textom sa nachádza podľa zistenia súdu rukou napísané meno (podpis) poručiteľky „F. R.“. V dedičskom
konaní odporca v 2. rade po oboznámení sa s obsahom závete a listiny o vydedení zo dňa 20.2.1999,
dedičsképrávoodporcuv1.radenepoprel,nenamietalabsolútnuanirelatívnuneplatnosťzávetualistiny

o vydedení zo dňa 20.2.1999, čo je zrejmé zo zápisnice o pojednávaní uskutočneného dňa 3.2.2001
pred JUDr. Petrom Varhalíkom notárom ako súdnym komisárom, vykonávajúcim na základe poverenia
dedičského súdu pod sp. zn. Dnot 178/1999 úkony vo veci prejednania dedičstva po poručiteľke F. R..
V dedičskom konaní navrhovateľ po oboznámení sa s obsahom závete a listiny o vydedení zo dňa
20.2.1999, dedičské právo odporcu v 1. rade poprel, namietol neplatnosť závetu a listiny o vydedení zo

dňa 20.2.1999, čo je zrejmé z úradného záznamu spísaného dňa 7.5.2001 JUDr. Petrom Varhalíkom
notárom ako súdnym komisárom, vykonávajúcim na základe poverenia dedičského súdu pod sp. zn.
Dnot 178/1999 úkony vo veci prejednania dedičstva po poručiteľke F. R.. Z uvedeného úradného
záznamu zároveň vyplýva, že uznesením vyhláseným v prítomnosti navrhovateľa dňa 7.5.2001, bola
navrhovateľovi popierajúcemu dedičské právo odporcu v 1. rade v súlade s ust. § 175k ods. 2 O.s.p.

uložená povinnosť uplatniť svoje dedičské právo žalobou na súde, pričom na podanie žaloby bola
navrhovateľovi určená lehota 30 dní. Z pripojeného spisu v právnej veci navrhovateľa - F. R.É. proti
odporcovi P. R., o určenie, že dôvod vydedenia žalobcu nie je daný, vedenej pred tunajším súdom
pod sp. zn. XXC/X/XXXX mal súd za preukázané, že navrhovateľ v určenej 30 dňovej lehote, dňa
5.6.2001 uplatnil návrhom na začatie konania proti odporcovi v 1. rade nárok na určenie, "že dôvody

vydedenia žalobcu jeho matkou F. R., uvedené v listine o vydedení z 20.2.1999 nie sú dané a listina je
neplatná", ako aj, že tento návrh na začatia konania navrhovateľa bol zamietnutý rozsudkom Okresného
súdu Košice II, sp. zn. XXC/X/XXXX zo dňa 27.9.2002, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 12CoD/26/2003 nadobudol právoplatnosť dňa 24.6.2003. Dôvodom pre ktorý súd tento
návrh navrhovateľa zamietol, vychádzajúc z jeho odôvodnenia, bola neúplnosť účastníkov, vzhľadom

na neúčasť v konaní odporcu v 2. rade.

Spornouvkonaníbolaskutočnosť,čizávetalistinuovydedenízodňa20.2.1999vlastnourukounapísala
a podpísala poručiteľka Mária Uličná. K tejto spornej skutočnosti súd vykonal dôkaz posudkami znalcov.Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru Slovenskej republiky znaleckým posudkom č.
PPZ-5006-4/KEU-BA-EXP-2005 zo dňa 11.5.2006 (čl. 56) odborne posúdil spornú skutočnosť pravosti

respektíve totožnosti podpisu poručiteľky F. R. na závete a listine o vydedení zo dňa 20.2.1999 a
spornú skutočnosť, či poručiteľka F. R. závet a listinu o vydedení zo dňa 20.2.1999 vlastnoručne
napísala so záverom, že podpis obsiahnutý na spornej písomnosti - závete a listine o vydedení zo dňa
20.2.1999, je nesporne pravým podpisom poručiteľky F. R. a text spornej písomnosti - závete a listiny
o vydedení zo dňa 20.2.1999, vyhotovila poručiteľka F. R.. V písomnom vyjadrení zo dňa 11.6.2009 (čl.

214) Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru Slovenskej republiky potvrdil, že pri znaleckom
dokazovaní použil fotokópiu spornej písomnosti - závetu a listiny o vydedení zo dňa 20.2.1999, pričom
však táto skutočnosť nemala na závery skúmania vplyv, s odôvodnením, že expertízu fotokópií, pokiaľ
ide o písomný prejav väčšieho rozsahu a kvalitnú kópiu, je možné vykonať s určením jednoznačného
záveru skúmania, tak ako to bolo aj v tomto konkrétnom prípade.

Bc. Martin Nitriansky, znalec z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, znaleckým posudkom č.
50/2008 zo dňa 30.10.2008 (čl. 105) odborne posúdil spornú skutočnosť pravosti respektíve totožnosti
podpisu poručiteľky F. R. na závete a listine o vydedení zo dňa 20.2.1999 a spornú skutočnosť, či
poručiteľka F. R. závet a listinu o vydedení zo dňa 20.2.1999 vlastnoručne napísala so záverom, že
v trojstupňovej škále hodnotenia (I. Jednoznačnosť, II. Pravdepodobnosť, III. Nemožnosť vylúčenia z

identifikácie), s jednoznačnosťou je pisateľom sporného podpisu poručiteľka F. R. a pisateľom sporného
textu a číselných zápisov je rovnako poručiteľka F. R.. V písomnom vyjadrení zo dňa 27.4.2009 (čl. 182)
Bc. Martin Nitriansky potvrdil, že sporný text a sporný podpis na písomnosti - Závete a listine o vydedení
zo dňa 20.2.1999 skúmal ako fotokópiu, že napriek tomu, vzhľadom na veľký rozsah sporného textu a
druhu sporného podpisu, ktoré spoločne s porovnávacím materiálom vykazujú identifikačné hodnotné

znaky, môže konštatovať, že originál spornej písomnosti, z ktorej vznikla jeho kópia je pravým rukopisom
a podpisom pisateľa poručiteľky F.J. R.. Dodal zároveň, že vzhľadom na to, že predmetom skúmania
bola fotokópia spornej písomnosti, nemôže potvrdiť akt písania originálu spornej písomnosti, teda že
nemôže vylúčiť technický falzifikát. V závere doplnku č. 8/2012 zo dňa 24.3.2012
(čl. 306) k znaleckému posudku č. 50/2008, Bc. Martin Nitriansky po preskúmaní rovnopisu závetu

a listiny o vydedení zo dňa 20.2.1999 skonštatoval, že stopy po technickom zásahu alebo iného
mechanického napodobňovania v uvedenej písomnosti nezistil.

Na podklade týchto dôkazov súd skutkovo ustálil, že sporný závet a listinu o vydedení zo dňa 20.2.1999
nepochybne vlastnoručne napísala a podpísala poručiteľka F. R., a preto súd v časti smerujúcej k

určeniu, že sporný závet a listinu o vydedení zo dňa 20.2.1999 vlastnoručne nenapísala a nepodpísala
poručiteľka F. R., zamietol.

Materiálnou náležitosťou vydedenia je existencia niektorého zo zákonom stanoveného dôvodu
vydedenia. V danom prípade vydedila poručiteľka navrhovateľa z dvoch zákonných dôvodov. Ako prvý

uplatnila poručiteľka dôvod vydedenia podľa ust. § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka,
skutková podstata ktorého je podľa zákonného vymedzenia naplnená vtedy, ak v rozpore s dobrými
mravmi potomok neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných
prípadoch a ako druhý uplatnila poručiteľka dôvod pre vydedenie podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b)
Občianskeho zákonníka, umožňujúci poručiteľovi vydediť potomka ak oňho trvalo neprejavuje skutočný

záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Poručiteľka v listine o vydedení tieto dôvody vyjadrila
takto: „... po smrti, môjho manžela P. R. v r. 91 mi môj najstarší syn U. R. ako aj syn F. R. napriek môjmu
veľmi zlému zdravotnému stavu (cukrovka, krvný tlak, obezita, urologické problémy) a starobe neposkytli
v rozpore s dobrými mravmi potrebnú pomoc, nenavštevovali ma a nedali ani žiadnym spôsobom najavo
svoj záujem o mňa a o to ako žijem a či nie som odkázaná na ich pomoc, teda dlhodobo o mňa

neprejavovali opravdivý záujem, a tak isto sa správali voči mne aj ich manželky a potomkovia...“.

Vo všeobecnosti, vydedenie je v podstate reakciou na konanie či správanie sa potomka z doby
predchádzajúcej vydedeniu, pričom vydediť potomka nemožno pre prípad jeho závadného správania sa
či protiprávneho konania v čase od urobenia tohto právneho úkonu do smrti poručiteľa. Nevyhnutne tak

pre vydedenie je rozhodujúci stav v čase urobenia prejavu o vydedení alebo z doby tomuto vydedeniu
predchádzajúcej. Vychádzajúc preto z časového vymedzenia správania sa navrhovateľa, pre ktoré ho
poručiteľka vydedila v listine o vydedení - „po smrti môjho manžela P. R. v r. 91“, rozhodujúcim z
hľadiska posúdenia existencie dôvodov pre vydedenie bolo obdobie od smrti manžela poručiteľky (otcaúčastníkov) P. R., k čomu došlo v roku 1991 do spísania listiny o vydedení dňa 20.2.1999 (ďalej tiež
len „rozhodný čas“).

Dôvod pre vydedenie podľa ust. § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka spočíva podľa
právnej teórie v tom, že potomok v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc
v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch. Nevyhnutnosť pomoci teda nemusí byť
vyvolaná len postihnutím telesnej integrity poručiteľa chorobou, oslabením zmyslového vnímania a
nemohúcnosťou ale môže byť daná aj pri plnom zdraví poručiteľa, stavom núdze, v ktorej sa poručiteľ

ocitol, napríklad v dôsledku prírodnej katastrofy, požiaru s ujmou na majetku alebo na zdraví. V každom
prípade je pre naplnenie tohto dôvodu pre vydedenie nevyhnutné, aby pomoc zo strany vydedeného
potomka bola skutočne potrebná so zreteľom na všetky okolnosti a pomery v ktorých poručiteľ žil
a zároveň aby vydedený potomok pomoc poručiteľovi objektívne mohol poskytnúť, v tomto zmysle
predovšetkým, aby poskytnutiu pomoci nebránili neprekonateľné prekážky alebo aby nenarážalo na
odmietavý postoj samotného poručiteľa. Miera potrebnej a potomkom neposkytnutej pomoci pritom

zároveň musí dosahovať úroveň, ktorá je v zrejmej kolízii s v spoločnosti prevládajúcimi mravnými
zásadami a princípmi vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (dobrými mravmi), čím je vylúčené, aby
uplatnenie tohto dôvodu pre vydedenie bolo výsledkom len subjektívneho postoja či ľubovôle poručiteľa.
K naplneniu tohto dôvodu vydedenia, vychádzajúc z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom
v jeho zrušujúcom rozhodnutí, nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako

starobu alebo sa ocitol v inej ťaživej životnej situácii. Tento stav musí byť taký, že vyžaduje pomoc,
ktorúbymumal poskytnúť predovšetkýmvydedenýpotomok.Potrebnosťpomocipotomkapritomzávisí
i od toho, či tu nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytnutie takej pomoci,
ktorá túto pomoc tiež fakticky poskytuje a poskytnúť môže a má pre poskytovanie lepšie podmienky
než potomok, ktorého by sa vydedenie malo týkať. Premietnutím týchto všeobecných východísk na

posudzovaný prípad, z hľadiska skutkového významnými pre posúdenie naplnenia/nenaplnenia dôvodu
pre vydedenie podľa ust. § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, boli predovšetkým zistenia
v smere či v období od roku 1991 do spísania listiny o vydedení poručiteľka F. R. vzhľadom na
chorobu, starobu alebo iný závažný dôvod skutočne potrebovala pomoc inej osoby, pokiaľ áno, či túto
pomoc poskytoval navrhovateľ prípadne niekto iný a pokiaľ pomoc neposkytoval navrhovateľ, či tak

nemohol robiť vzhľadom na objektívne dané okolnosti alebo subjektívny postoj k takej pomoci zo strany
poručiteľky.

Medzi účastníkmi bola v konaní spornou skutočnosť, či vzhľadom na vek a zdravotný stav bola
poručiteľka v rozhodnom čase sebestačná alebo či naopak vyžadovala a v akej miere pomoc inej

osoby. Tvrdenia účastníkov v otázke potrebnosti pomoci a spôsobu jej poskytovania poručiteľke boli
nekonzistentné navzájom a v priebehu konania sa menili i u každého z účastníkov.

Navrhovateľ k tejto spornej skutočnosti v písomnom podaní doručenom súdu dňa 14.5.2004 tvrdil, že
poručiteľka mala zdravotné problémy už od roku 1975 (nadváha, vysoký krvný tlak, cukrovka), že po

smrti M. R. v roku 1994 až do mesiaca november roku 1996 sa o ňu a o spoločnú domácnosť staral.
Poručiteľka bola podľa tvrdenia navrhovateľa mobilná a svoje potreby vedela zabezpečiť sama. O
pomoc, ako navrhovateľ ďalej uviedol, poručiteľka nežiadala a pokiaľ i pomoc ponúkol, poručiteľka ju
odmietla. Na pojednávaní dňa 14.12.2006 navrhovateľ k tejto spornej skutočnosti uviedol, že po smrti M.
R. do roku 1996 žil s poručiteľkou v spoločnej domácnosti, že poručiteľka už v tom čase bola imobilná, že

jej chodil po nákupy, lieky, sprevádzal poručiteľku pri návštevách lekárov a zabezpečoval i iné jej potreby
aj z toho dôvodu, že jeho ďalší dvaja bratia (odporcovia v 1. a 2. rade) bývali v Michalovciach a objektívne
sa nemohli starať o matku v takej intenzite ako on. Po odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti v
mesiaci november 1996, podľa tvrdenia navrhovateľa, poskytoval pomoc poručiteľke predovšetkým Š.
O., najmä ju vozil do kostola a do nemocnice, k čomu využíval motorové vozidlo patriace do času smrti

nebohej M. R.. Na pojednávaní dňa 2.3.2009 navrhovateľ tvrdil tiež, že zdravotný stav poručiteľky poznal
pokiaľ s ňou býval v spoločnej domácnosti, že po odchode zo spoločnej domácnosti sa o zdravotný
stav poručiteľky zaujímal a informácie čerpal od Š. O., a že zdravotný stav poručiteľky bol nemenný
10 rokov pred jej smrťou, pričom jediné čo sa zhoršovalo bola jej mobilita. Pri náhodných stretnutiach,
ako navrhovateľ ďalej uviedol, Š. O. poprosil, aby pokiaľ poručiteľka potrebuje pomoc, aby túto pomoc

pre poručiteľku zabezpečoval. Na tomto základe Š. O. zabezpečoval pre poručiteľku napr. odvoz
do kostola, do obchodu a na vyšetrenia k lekárovi, zabezpečoval pre poručiteľku drobné nákupy, v
zime upratoval chodníky, v lete pokosil trávu a robil ďalší bežný servis, okolo domu. Sám bol ochotný
pomôcťaporučiteľkevrámcitelefonickýchrozhovorovpomocponúkal,poručiteľkavšaktakýtokontaktajpomoc odmietala. Na inom mieste navrhovateľ na pojednávaní dňa 2.3.2009 uviedol, že po odchode zo
spoločnej domácnosti poručiteľka pomoc inej osoby rozhodne vyžadovala, v tejto súvislosti že bola síce
mobilná, avšak len na krátke vzdialenosti. Na pojednávaní dňa 14.1.2013 navrhovateľ k zdravotnému

stavu a odkázanosti na pomoc inej osoby poručiteľky v podstatnom uviedol, že v čase odchodu zo
spoločnej domácnosti poručiteľka trpela cukrovkou, nejednalo sa však o ťažkú formu tohto ochorenia,
že poručiteľka mala tiež zvýšený krvný tlak, že však u poručiteľky sa nevyskytol taký zdravotný stav,
aby boli nútení vyhľadať lekársku pohotovosť. Poručiteľka sa podľa tvrdenia navrhovateľa vedela hýbať,
umyť a obriadiť sama. Pre nadváhu musel pomáhať poručiteľke s pedikúrou a v zimnom období jej

pomáhal so zapnutím zipsu na čižme. Kvôli nadváhe a problémom s kĺbmi nevedela poručiteľka ísť pešo
na dlhšie trate. Po odchode zo spoločnej domácnosti podľa tvrdenia navrhovateľa mu Š. O. nehovoril,
aby došlo u poručiteľky k zhoršeniu jej zdravotného stavu. Nakoniec na pojednávaní dňa 28.4.2014
navrhovateľ k predmetnej skutočnosti uviedol že od smrti manžela poručiteľky F. R. až do času
spísania listiny o vydedení 20.2.1999 poručiteľka vzhľadom na svoj zdravotný stav na pomoc inej osoby
odkázaná nebola, že iné osoby (Š. O. T. X. K.) pre poručiteľku vykonávali ťažšie manuálne práce, napr.

pokosili alebo vypomáhali jej tiež s tým, že zašli pre poručiteľku do obchodu. Bežné domáce aktivity
navariť, upratať, oprať si dokázala poručiteľka sama. V čase súžitia v spoločnej domácnosti poručiteľka
podľatvrdenianavrhovateľapomocpriumývaní,sprchovaníaleboprikúpanínevyžadovala. Znávrhuna
začatie konania vo veci vedenej pred tunajším súdom pod sp. zn. 40C/4/2001 súd zistil, že v rámci opisu
rozhodujúcich skutočností sa navrhovateľ zmienil i o zdravotnom stave poručiteľky a jej odkázanosti na

pomoc inej osoby. Uviedol v tomto zmysle, že s poručiteľkou bol viackrát v telefonickom kontakte, aj keď
ho poručiteľka odmietla, že poručiteľka bola mobilná, a preto keďže ho odmietala, bol toho názoru, že
pomocnepotrebuje.Napojednávanídňa31.5.2002vtejtoprávnejveci,podľazisteniasúduopierajúceho
sa o obsah zápisnice o tomto pojednávaní, navrhovateľ uviedol že poručiteľka mala problémy so srdcom
a s tlakom, že bola odkázaná na pomoc inej osoby, že potrebovala „dennú pomoc“ a že starostlivosť o

poručiteľku zabezpečoval sused.

Odporcav1.rade kspornejpotrebepomociporučiteľkevrozhodnomčasenapojednávanídňa2.3.2009
v podstatnom uviedol, že v období 2 - 3 roky pred smrťou sa staral o poručiteľku sám a keďže v tom čase
bol značne pracovne zaneprázdnený, robil tak prostredníctvom na to poverenej osoby - opatrovníčky,

pričomstarostlivosťoporučiteľkuzabezpečovaltiežprostredníctvomsvojichzamestnancov.Poručiteľka,
ako odporca v 1. rade ďalej uviedol, bola mobilná, no napriek tomu pomoc inej osoby, konkrétne vybratie
liekov aobstaranie bežných nákupov, vyžadovala. Lieky a nákupy pre poručiteľku zabezpečoval odporca
v 1. rade sám alebo prostredníctvom svojich zamestnancov. Odporca v 1. rade tvrdil, že opatrovateľka
poručiteľke prala, varila, upratovala a zároveň ju vozila do kostola. Tieto činnosti, ako odporca v 1. rade

poznamenal, bola schopná poručiteľka robiť aj sama, avšak, pokiaľ už platil opatrovateľku, tieto aktivity
robila opatrovateľka. Poručiteľka sa podľa tvrdenia odporcu v 1. rade vedela sama o seba postarať.
Obchod nebol ďaleko, bol vzdialený asi 100 m od jej bydliska. Vedela sa sama obriadiť a okúpať. K
zmene podľa odporcu v 1. rade došlo v čase približne posledný rok pred jej smrťou. V tom období sa
odporca v 1. rade od opatrovateľky dozvedel, že s poručiteľkou už veľa aktivít robili spolu, že spolu

s opatrovateľkou sa poručiteľka tiež aj kúpala a zabezpečovala sadenie v záhrade. Poručiteľka podľa
tvrdenia odporcu v 1. rade vyžadovala pomoc vždy, v tom zmysle, že stále pri nej musel niekto byť, z
toho dôvodu, že poručiteľka sa často púšťala do aktivít, na ktoré už nebola fyzicky vzhľadom na svoj
vek a zdravotný stav disponovaná a bolo preto potrebné, aby tieto aktivity nerobila ona. Príkladom v
tejto súvislosti odporca v 1. rade uviedol, že poručiteľka sa takto napríklad sama pustila do výstavby

prístupového chodníka k domu. Pomoc poručiteľke, ako odporca v 1. rade ďalej uviedol, od začiatku
zabezpečoval predovšetkým on, a to tak, že prostredníctvom svojich zamestnancov zabezpečoval
pre poručiteľku nákupy. Takto každý 3. deň jeho zamestnancom bola zavesená sieťka s nákupom
na dvere poručiteľky pričom táto si ju mohla odtiaľ vziať. Keď bolo potrebné navštíviť lekára alebo
zabezpečiť lieky, prišiel odporca osobne z Michaloviec do Košíc. Približne 1 rok pred smrťou poručiteľky

zabezpečoval odporca v 1. rade starostlivosť o poručiteľku prostredníctvom opatrovateľky, ktorou bola
jedna z jeho zamestnankýň. Táto, odporcom v 1. rade bližšie nestotožnená osoba s ukrajinským štátnym
občianstvom, sa starala podľa tvrdenia odporcu v 1. rade o poručiteľku až do jej smrti denno-denne.
Táto osoba bývala v Košiciach s tým, že raz týždenne podľa dohody chodievala domov. Odporca v
1. rade ďalej uviedol, že nikdy netvrdil, že musel poručiteľku živiť a poznamenal v tejto súvislosti, že i

bežné nákupy poručiteľke vyúčtovával a táto mu ich zaplatila. Pokiaľ však bolo potrebné zaplatiť nejaké
väčšie položky napríklad daň z prevodu nehnuteľností v Bratislave alebo iné takéto väčšie položky,
poručiteľka peniaze na uvedené nemala a musel tieto náklady znášať z vlastného. Odporca v 1. rade,
ako uviedol, mal vedomosť o tom, že Š. O. a osoby okolo neho (v tejto súvislosti spomenul matku Š. O.),poskytujú za odplatu poručiteľke pomoc, že v tejto súvislosti zistil, že poručiteľka za odvoz k lekárovi
platí Š. O. sumu 150,- Sk, že za rovnakú sumu zabezpečoval Š. O. aj odvoz poručiteľky do kostola,
pričom odvoz zabezpečoval s motorovým vozidlom Škoda 120, ktoré patrilo poručiteľke. Dokedy Š. O.

takto poskytoval poručiteľke pomoc odporca v 1. rade uviesť nevedel, v polovici roku 1997, od kedy
zabezpečoval pre poručiteľku pomoc cestou charitatívnych služieb už pán O., ako uviedol, nepodieľal
sa na starostlivosti o poručiteľku v takom veľkom rozsahu. Na pojednávaní dňa 18.2.2013 odporca v
1. rade k tejto spornej skutočnosti v podstatnom uviedol, že bolo dobré, že poručiteľke pomáhal tým,
že sa o ňu starali iní ľudia, preto, že takto mala poručiteľka priestor na to, aby sa venovala vlastným

aktivitám. Poručiteľka, ako v tejto súvislosti odporca v 1. rade poznamenal, takto napríklad dokázala 4
dní pracovať v záhrade ale nedokázala si uvariť. Poručiteľka podľa odporcu určite vyžadovala osobnú
asistenciu pri zabezpečovaní hygienických potrieb, keďže nebola schopná sa napríklad osprchovať. V
poslednom čase poručiteľka už nebola schopná si sama zájsť po lieky alebo do obchodu, z toho dôvodu,
že na sklonku života sa už len veľmi pomaly pohybovala. Na pojednávaní dňa 28.4.2014 odporca v 1.
rade k predmetnej skutočnosti uviedol, že poručiteľka mala vysoký krvný tlak, mala cukrovku a bola

obézna. Pre tieto zdravotné problémy poručiteľka podľa odporcu v 1. rade nebola schopná zájsť sama
do obchodu, ktorý bol vzdialený 100 m od jej bydliska. Tento stav, ako odporca v 1. rade uviedol,
bol u poručiteľky už v čase, kedy žila s navrhovateľom v spoločnej domácnosti. Pre poručiteľku bol
problém vyjsť po schodoch na prvé poschodie, musela si pritom dvakrát alebo trikrát odpočinúť. V čase
kedy sa o poručiteľku starala ošetrovateľka vedela poručiteľka vyjsť na prvé poschodie len za pomoci

ošetrovateľky. Rovnako pri vykonávaní osobnej hygieny bolo potrebné poručiteľke pomáhať, pretože
bez pomoci sa poručiteľka nedostala do vane. Tento stav bol u poručiteľky podľa tvrdenia odporcu v 1.
rade minimálne už od rokov 1995 -1996. Odporca v 1. rade vyslovil predpoklad, že v čase pred svojou
smrťou sa o poručiteľku starala sestra účastníkov M. R.. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 31.5.2002 v
právnejvecivedenejpredtunajšímsúdompodsp.zn.40C/4/2001súdzistil,ževrámcisvojejúčastníckej

výpovede na tomto pojednávaní sa odporca v 1. rade vyjadril tiež k potrebnosti pomoci poručiteľke a k
spôsobu jej poskytovania. Uviedol v tejto súvislosti v podstatnom, že zo začiatku v roku 1996 poručiteľka
intenzívnu dennú starostlivosť nepotrebovala, že táto začala byť potrebná až v roku 1998, dva roky
pred smrťou, že vtedy zabezpečil starostlivosť o poručiteľku prostredníctvom charitatívnej organizácie
a pomoc poskytovali priatelia susedia, zrejme aj priateľ navrhovateľa, ktorý zariaďoval nevyhnutné veci

za 150,- Sk. Opatrovateľské služby, ako odporca v 1. rade ďalej uviedol, boli veľmi drahé, preto neskôr
riešil starostlivosť o poručiteľku za pomoci dvoch Ukrajiniek. Odporca v 1. rade tiež uviedol, že pokiaľ
sa poručiteľka odmietala dať odviezť do kostola, usúdil, že pokiaľ vládze ísť do kostola, dokáže sa v
základnomobriadiťsama.Poznamenalvtejtosúvislosti,žezhrubaeštetiedvarokydokázalaporučiteľka
fungovať sama.

Odporca v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu zo dňa 2.8.2004 uviedol, že navrhovateľ žil
s poručiteľkou v spoločnej domácnosti približne do konca roku 1996 a že po smrti M. R. sa o spoločnú
domácnosť a o poručiteľku staral. Na pojednávaní dňa 2.3.2009 odporca v 2. rade v podstatnom uviedol,
že poručiteľka bola poberateľkou starobného dôchodku a mala príjem tiež z prenájmu nehnuteľností,

na ktorom základe vyjadril nesúhlasím s tvrdením odporcu v 1. rade, aby vynakladal na starostlivosť
poručiteľky nejaké peňažné prostriedky. Uviedol ďalej, že od navrhovateľa a Š.K. O. sa dozvedel, že
pán O. zabezpečoval odvoz poručiteľky do kostola, alebo k právničke, ako aj že tak Š. O. vypomáhal
poručiteľke na základe žiadosti navrhovateľa. Poručiteľka podľa tvrdenia odporcu v 2. rade na tomto
pojednávaní bola „viac - menej“ imobilná s tým, že konkrétne jej robilo problémy vykonávať aktivity

alebo zabezpečovať svoje potreby nad 100 metrov. Posledné mesiace pred smrťou všetky tieto aktivity
zabezpečoval podľa tvrdenia odporcu v 2. rade navrhovateľ, a to prostredníctvom pána O.. Odporca
v 2. rade pripustil, že po odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti zabezpečoval starostlivosť o
poručiteľku odporca v 1. rade, tvrdil zároveň v tejto súvislosti, že od poručiteľky sa v rámci telefonického
rozhovoruvroku1998dozvedel,žesodporcomv1.radeprerušilakontakt.Napojednávanídňa8.4.2013

odporca v 2. rade k predmetnej skutočnosti v podstatnom uviedol, že do roku 1994, keď ešte žila sestra
účastníkov M. R., poručiteľka žiadnu starostlivosť nevyžadovala. Do roku 1996, ako odporca v 2. rade
uviedol poskytoval starostlivosť poručiteľke navrhovateľ, ktorý s poručiteľkou žil v spoločnej domácnosti.
Nakoľko mala poručiteľka pri sebe svojho syna teda navrhovateľa žiadnu starostlivosť od inej osoby
nepotrebovala. V ďalšom období poskytoval pomoc poručiteľke pán O., a pokiaľ tak robil i odporca

v 1. rade, odporca v 2. rade tvrdil, že to mohlo trvať najviac 1 a pol roka od skončenia spoločného
súžitia navrhovateľa s poručiteľkou, keďže neskôr už poručiteľka s odporcom v 1. rade prerušila kontakt.
Odporca v 2. rade ďalej uviedol, že jeho poručiteľka o pomoc nepožiadala, a že ona žiadnu pomoc
ani nepotrebovala. Čo sa týka financií tvrdil, že poručiteľka mala peniaze stále, preto finančnú pomocnepotrebovala; podľa odporcu v 2. rade poručiteľka nebola bezvládna, a preto sama vedela zájsť do
potravín a vedela si tiež navariť. Na pojednávaní dňa 28.4.2014 odporca v 2 rade tvrdil, že poručiteľka
od roku 1991 do spísania listiny o vydedení dňa 20.2.1999 pomoc inej osoby nevyžadovala. Stav

poručiteľky, ako odporca v 2. rade ďalej uviedol, bol až na to, že sa sem tam nechala prevážať normály
a primeraný veku. Poručiteľka sa nesťažovala a od odporcu v 2. rade pomoc ani nevyžadovala.

Dôvod pre vydedenie podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka spočíva podľa právnej
teórie v tom, že potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok

prejavovať mal. Záujem, ktorý by mal potomok o poručiteľa prejavovať je potrebné, vychádzajúc zo
všeobecne prijímaných záverov aplikačnej praxe súdov, posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu. Predstavy o frekvencii a spôsobu prejavov vzájomnej náklonnosti môžu byť značne
rozdielne podľa početnosti členov rodiny, podľa zachovávania zvyklostí v danej lokalite, podľa sociálnych
pomerov rodiny, náboženského založenia, rodovej tradície, rozvoja a dostupnosti prostriedkov na
udržovanie vzájomného spojenia a komunikácie. Posúdeniu neprejavovania záujmu ako trvalého

nebránia náhodné prejavy a za skutočný sa nepovažuje záujem len formálnej povahy. Pokiaľ je
trvalé neprejavovanie skutočného záujmu o poručiteľa potomkom dôsledkom toho, že sám poručiteľ
neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie záujmu potomkom,
mohlo byť dôvodom pre jeho vydedenie (por. R 23/1998). Významným z hľadiska naplnenia tohto
dôvodu vydedenia, vychádzajúc z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v jeho zrušujúcom

rozhodnutí je, či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské
vzťahy. Vydedenie z tohto dôvodu prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky vzťah stojí,
kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí a nie vtedy, ak ide o
situáciu,kedyjemutentostavľahostajný,prípadnekeďknemuajpodstatneprispel.Premietnutímtýchto
všeobecných východísk na posudzovaný prípad, z hľadiska skutkového významnými pre posúdenie

naplnenia/nenaplnenia dôvodu pre vydedenie podľa ust. § § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka, boli predovšetkým zistenia v smere či v období od roku 1991 do spísania listiny o vydedení
navrhovateľ o poručiteľku prejavoval skutočný záujem, pokiaľ nie z akých dôvodov; v tejto súvislosti, či
tento stav vyvolala, prípadne i svojím postojom k nemu podstatne prispela sama poručiteľka.

V konaní nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že do mesiaca november 1996 navrhovateľ žil s
poručiteľkou v spoločnej domácnosti. Žiaden z účastníkov pritom netvrdil a z vykonaného dokazovania
ani nevyplynulo, aby vzťah medzi navrhovateľom a poručiteľkou bol do toho času vážne narušený.
Sporným v tejto súvislosti bol len dôvod a okolnosti za ktorých došlo v mesiaci november roku 1996 k
ukončeniu spoločného súžitia navrhovateľa a poručiteľky. Odporca v 1. rade v tomto zmysle tvrdil, že

opusteniu spoločnej domácnosti navrhovateľom predchádzala hádka, príčinu ktorej nepozná, pri ktorej
navrhovateľ pod vplyvom alkoholu fyzicky zaútočil na poručiteľku, poškodil dvere a časť zariadenia
domu. K tejto hádke došlo podľa tvrdenia odporcu v 1. rade v jarných mesiacoch roku 1996. Odporca
v 2. rade len z počutia od navrhovateľa mal vedomosť o tom, že navrhovateľ z domu v ktorom žil s
poručiteľkou odišiel po hádke s poručiteľkou, o jej príčine, rovnako ako odporca v 1. rade sa vyjadriť

nevedel. Navrhovateľ vzťah s poručiteľkou hodnotil ako dobrý, i keď pripustil, že k drobným hádkam
medzi nimi dochádzalo. Prvý vážnejší konflikt s poručiteľkou, ako navrhovateľ uviedol, vznikol až v
súvislosti s predajom rozostavaného domu navrhovateľa, s ktorým poručiteľka nesúhlasila. Dôvodom,
pre ktorý sa navrhovateľ rozhodol dom predať mal byť podľa tvrdenia navrhovateľa nedostatok
prostriedkov na jeho dostavanie. Poručiteľka sa z dôvodu predaja domu, k čomu došlo v mesiaci júl

1995, s navrhovateľom niekoľko mesiacov
nerozprávala, v mesiaci november roku 1995 však podľa navrhovateľa medzi nimi už začala normálna
komunikácia. K hádke s poručiteľkou, ktorú v konaní spomínal odporca v 1. rade, došlo podľa
navrhovateľa ešte v jesenných mesiacoch roku 1995 (pozn. súdu: na inom mieste navrhovateľ
uvádza, že k tomu došlo na začiatku roku 1996) a jej príčinou boli neskoré príchody navrhovateľa

domov. Navrhovateľ, ako sám uviedol, pri tejto hádke skutočne päsťou poškodil dvere a rozbil niekoľko
popolníkov, poprel však, aby poručiteľke ublížil. Na druhý deň sa napriek tomu s poručiteľkou rozprávali
- akoby sa nič nestalo a ďalej žili normálnym životom až do mesiaca november roku 1996, kedy pri
príchode domov mal navrhovateľ zbalené veci a poručiteľka ho požiadala, aby z domu odišiel. Dôvodom
takéhoto počínania poručiteľky bol podľa tvrdenia navrhovateľa len jej odmietavý postoj k známosti

navrhovateľa a k zmene spôsobu jeho života, s touto známosťou súvisiacou. V konaní nebolo medzi
účastníkmi sporným, že od tejto udalosti sa navrhovateľ s poručiteľkou nestretol. Navrhovateľ v tejto
súvislosti tvrdil, že poručiteľka jeho opakované telefonické pokusy o komunikáciu a o stretnutie s ním
odmietala. Odporca v 1. rade uvedené tvrdenia navrhovateľa v konaní rozporoval, tým, že vyslovil názor,že poručiteľka by iniciatívu navrhovateľa na zmierenie, pokiaľ by k nej skutočne došlo, prijala. V konaní
nebolo medzi účastníkmi sporným, že v roku 1983 poručiteľka a odporca v 1. rade prerušili kontakt
a že dôvod narušenia ich vzťahu mal majetkový charakter. Sám odporca v 1. rade v tejto súvislosti

uviedol, že poručiteľka odmietla odporcovi v 1. rade finančne pomôcť pri stavbe jeho rodinného domu
s odôvodnením, že sa o seba vie postarať sám. Na výhrady odporcu v 1. rade poručiteľka reagovala
slovami, že pokiaľ sa mu jej postoj nepáči, viac k nej nemusí chodiť. Od toho času podľa, medzi
účastníkmi inak nesporného, tvrdenia odporcu v 1. rade s poručiteľkou nekomunikovali a nestretávali sa.
K určitému zlepšeniu vzťahu medzi odporcom v 1. rade a poručiteľkou došlo po smrti otca účastníkov

v roku 1991 a to len do tej miery, že podľa potreby už odporca v 1. rade s poručiteľkou komunikovali.
K ďalšiemu zlepšeniu ich vzťahov došlo až v súvislosti s potrebou usporiadania majetkových záležitostí
zomrelej sestry účastníkov M. R. v roku 1994, k čomu došlo, ako odporca v 1. rade poznamenal, z
toho dôvodu, že poručiteľka sa nemala na koho obrátiť. V čase od roku 1994 do smrti poručiteľky (až
na telefonát v roku 1998) sa s poručiteľkou nestretol a s poručiteľkou nekomunikoval ani odporca v
2. rade. Príčinou narušenia ich vzťahu, ako odporca v 2. rade v konaní tvrdil, bolo vyjadrenie nevôle

odporcom v 2. rade voči poručiteľke k účasti odporcu v 1. rade na majetkových záležitostiach rodiny
po smrti sestry účastníkov, o nadobudnutie ktorých sa podľa odporcu v 2. rade odporca v 1. rade nijak
nezaslúžil. Na základe zhodných tvrdení účastníkov súd skutkovo tiež ustálil, že koncom roku 1993
došlo k narušeniu vzťahu i medzi poručiteľkou a M. R., že príčinou tohto konfliktu bol odmietavý postoj
poručiteľky k mimomanželskej známosti M. R., že tento konflikt vyústil do ukončenia spoločného súžitia

M. R. a poručiteľky presťahovaním sa M. R. do novostavby rodinného domu na ulici Za Štadiónom
v Košiciach, pričom až do času smrti M. R. nesporne k zlepšeniu vzťahu medzi poručiteľkou a M. R.
nedošlo. Účastníci zhodne v konaní tvrdili, že spoločnými prejavmi všetkých týchto konfliktov poručiteľky
so svojimi deťmi (s účastníkmi a s M. R.) boli prerušenie akýchkoľvek osobných kontaktov, a to i v širšom
kruhu rodiny, nekomunikovanie a zo strany poručiteľky tiež striktné odmietanie vôbec rozhovorov na

témy, týkajúce sa osoby, s ktorou bola poručiteľka v konflikte.

Svedkyňa Ing. P. G. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 4.5.2009 k sporným
skutočnostiam v podstatnom uviedla, že odkúpila od navrhovateľa jednu polovicu dvojdomu na ulici I.
Š. v Košiciach, kde od mesiaca december 1995 až doposiaľ býva, že vnímala, že až do roku 1996

navrhovateľ býval spoločne s poručiteľkou v susednom dome na ulici I. Š. v Košiciach, že v roku 1996
navrhovateľ z tohto domu odišiel a vrátil sa doňho spoločne so svojou manželkou a dieťaťom po smrti
poručiteľky, že poručiteľku spoznala v súvislosti s ohliadkou rozostavaného domu navrhovateľa, kedy
sa mala možnosť s poručiteľkou o zamýšľanom odkúpení domu i zhovárať, pričom z postoja poručiteľky
nadobudla dojem, že odpredaj nehnuteľnosti navrhovateľom sa poručiteľke nepáčil, a svedkyňu viac

menej od kúpy domu odhovárala, že tiež vnímala, že v čase spoločného súžitia s poručiteľkou sa
navrhovateľ staral o okolie ukončeného domu, v ktorom navrhovateľ býval s poručiteľkou, a že naopak
nevnímala akým životom žila poručiteľka po
odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti vzhľadom na to, že poručiteľka chodievala vonku
len málokedy a svedkyňa chodievala z práce neskoro. Zdravotný stav poručiteľky svedkyňa nemala

možnosť pozorovať a preto sa k nemu vyjadriť nevedela.

Svedok V. I. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 4.5.2009 k sporným skutočnostiam v podstatnom
uviedol, že vnímal skutočnosť že navrhovateľ žil v jednej domácnosti s poručiteľkou niekedy do roku
1996, kedy sa spoločne s poručiteľkou presťahoval niekde do lokality Mestskej časti Košice - Barca, že

po roku 1996 v dome na ulici I. Š. v Košiciach, v ktorom pôvodne žil navrhovateľ s poručiteľkou, nebýval
nikto, pričom do druhého domu sa nasťahovala nová vlastníčka P. G. niekedy v roku 1997. Vzťah medzi
navrhovateľom a poručiteľkou vnímal svedok ako normálny a nezaznamenal v ňom nič zvláštne. Ku
koncu, ako svedok uviedol, mal taký dojem, že poručiteľka zle chodila.

Svedok Ing. V. X. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 4.5.2009 k sporným skutočnostiam uviedol,
že vnímal, že navrhovateľ sa zúčastňoval stavby rodinných domov v susedstve, z ktorých jeden patril
navrhovateľoviadruhýsestreúčastníkovM.R.,žeposmrtiM.R.sadojejdomupresťahovaliporučiteľka
a navrhovateľ a spoločne v ňom žili približne 2 roky, že po tomto čase sa navrhovateľ so spoločnej
domácnosti s poručiteľkou odsťahoval, pričom v dome na ulici I. Š. zostala bývať a bývala až do

svojej smrti poručiteľka sama. Vzťah medzi poručiteľkou a navrhovateľom svedok označil ako normálny.
Zdravotný stav poručiteľky, ako svedok uviedol, bol primeraný jej veku; poručiteľka nejavila známky
ochorenia v zmysle, aby sa nemohla hýbať.Svedok K. P. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 4.5.2009 k sporným skutočnostiam v podstatnom
uviedol, že vzťah medzi poručiteľkou a navrhovateľom mal možnosť vnímať od roku 1994, kedy sa
obaja presťahovali do domu na ulici I. Š. V. Košiciach, že tento vzťah bol z jeho pohľadu normálny.

Z rozprávania poručiteľky a navrhovateľa mal svedok vedomosť o tom, že v čase spoločného súžitia
navrhovateľa a poručiteľky každú nedeľu navrhovateľ vozieval poručiteľku do kostola, že po odchode
navrhovateľa zo spoločnej domácnosti niekedy v roku 1998 videl (nevedel to povedať s istotou), že
navrhovateľ poručiteľku zopár krát navštívil. Svedok ďalej uviedol, že má vedomosť o tom, že poručiteľku
boleli nohy a že napriek tomu sama chodievala do mesta, do obchodu a do kostola. Iné osoby ako

navrhovateľa svedok navštevovať poručiteľku nevidel. Svedok tvrdil, že videl, že navrhovateľ kosil pri
dome trávu a že zopárkrát trávu kosil, a to i po odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti navrhovateľom,
Š. O..

Svedok P. Š. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 6.7.2009 k sporným skutočnostiam v podstatnom
uviedol, že vnímal, že odporca v 1. rade s poručiteľkou veľmi dlho neudržiaval kontakt, že odporca v 1.

rade mal zlý vzťah aj so svojou sestrou M. R., a že naopak vzťah ostatných súrodencov k poručiteľke
bol dobrý. Potvrdil skutočnosť, že navrhovateľ býval spoločne s poručiteľkou, a to tiež i po smrti
sestry účastníkov M. R., že navrhovateľ sa o poručiteľku, ktorá nebola úplne mobilná a potrebovala
starostlivosť, staral, chodieval na nákupy, udržiaval záhradu a staral sa o rodinný dom na F. ulici v
Košiciach. Konštatoval, že vzťah medzi navrhovateľom a poručiteľkou bol dobrý. Uviedol ďalej, že

odporca v 2. rade chodieval cez víkendy a každé prázdniny vypomáhať na stavbách rodinných domov
na ulici Za Š. V. A., a že odporca v 2. rade počas výstavby domov navštevoval tiež poručiteľku. Tvrdil,
že do jedného z domov na ulici Za Štadiónom v Košiciach sa poručiteľka nasťahovala približne 2
roky po smrti sestry účastníkov M. R., že tento dom navštevoval sporadicky vtedy, keď navrhovateľ
potreboval pre niečo ísť, že pri tejto príležitosti vnímal, že kým dovtedy, ako uviedol "dlhé roky možno

aj desaťročia" odporca v 1. rade nemal k poručiteľke žiaden vzťah a poručiteľku nenavštevoval, naraz
odporca v 1. rade pri poručiteľke bol, a až do času smrti poručiteľky bol u nej často. Uviedol tiež, že
po tom čo sa poručiteľka presťahovala do domu na ulici I. Š. v Košiciach navrhovateľ chodieval za
poručiteľkou tak často ako to bolo nevyhnutné, že navrhovateľ chodieval (v niekoľkých prípadoch v
spoločnosti svedka) za poručiteľkou aj po smrti sestry účastníkov M. R., že navrhovateľ aj po odchode

so spoločnej domácnosti s poručiteľkou, poručiteľku navštevoval a udržiaval s ňou kontakt, pomáhal jej
zabezpečovaním nákupov.

Svedkyňa P. R. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 6.5.2013 k sporným skutočnostiam v podstatnom
uviedla,žesnavrhovateľomsazoznámilavroku1996,žepotomčozačalispoluchodiťsajejnepáčilo,že

navrhovateľ vo svojom veku 38 rokov sa vracal domov skoro okolo ôsmej hodiny, že keď sa navrhovateľ
zdržal dlhšie mal doma problém, že v mesiaci november roku 1996 sa im narodil syn a napriek tomu v
tom čase bývala v byte navrhovateľa na Uherovej ul. v Košiciach len sama so synom, pričom navrhovateľ
býval u poručiteľky, že v čase, keď mal syn približne 3 týždne alebo jeden mesiac sa navrhovateľ najprv
zastavil u nej doma, následne sa vrátil k poručiteľke a asi o hodinu sa k nej do bytu vrátil späť so

zbalenými taškami s tým, že poručiteľka ho vyhodila z domu. Na to, ako svedkyňa uviedla, navrhovateľ
začal býval v byte na Uherovej ul. spoločne so ňou a maloletým synom, pričom bola svedkom toho, ako
sa navrhovateľ niekoľkokrát usiloval telefonicky sa s poručiteľkou spojiť. Niekedy to bolo aj 2 x do týždňa
s tým, že poručiteľka mu stále zložila telefón. Pri týchto telefonátoch alebo poručiteľka na navrhovateľa
kričala alebo navrhovateľovi zložila telefón. Svedkyňa ďalej opísala situáciu, keď niekedy v mesiaci

marec alebo apríl roku 1997 ich navštívil pán O. s tým, že priniesol od poručiteľky pre navrhovateľa
ešte nejaké veci. Pán O. pri tejto príležitosti navrhovateľovi povedal, že poručiteľka mu odkazuje, že
vzhľadom na to, že náš syn už má niekoľko mesiacov patrilo by sa, aby ho prišiel ukázať, a že tak má
urobiť ešte v ten istý deň medzi 6. a 7. hodinou. Na to, ako svedkyňa uviedla, navrhovateľ poručiteľke
poobede telefonoval a vedy mu poručiteľka povedala, že nechce vidieť ani jeho ani vnuka. Z uvedeného

dôvodu navrhovateľ za poručiteľkou už nešiel. Svedkyňa tvrdila, že s navrhovateľom sa o poručiteľke
častorozprávalianatomtozákladevyjadrilanázor,žepokiaľbyporučiteľkaprejavilazáujemnavrhovateľ
by sa k poručiteľke vrátil. Skonštatovala zároveň, že navrhovateľ mal pred poručiteľkou veľký rešpekt,
zároveň ju však mal rád. Navrhovateľovi, ako svedkyňa poznamenala, bolo ľúto, že sa nemôže stýkať
s vlastnou matkou.

Svedok P. Q. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 6.5.2013 k sporným skutočnostiam v podstatnom
uviedol, že s účastníkmi konania sa zoznámil skrz svojho vzťahu s ich sestrou M. R.. Ozrejmil v tejto
súvislosti, že s M. R. nadviazali vzťah niekedy v roku 1984, a že sa rozišli po štyroch rokoch z dôvodu,že bol neprijateľný pre poručiteľku, keďže nebol veriaci. Aj po ukončení vzťahu s M. R., ako svedok
uviedol, chodieval jej pomáhať na stavbu, a to až do času kedy zomrela. Po smrti M. R. v roku 1994
už svedok v pravidelnom kontakte s poručiteľkou ani s účastníkmi nebol, účastníkov stretával len

náhodne a poručiteľke na požiadanie vypomáhal so stavebnými prácami. Vzťah medzi účastníkmi a
poručiteľkou bol podľa svedka taký, že pokiaľ niekto robil inak ako chcela poručiteľka, tak poručiteľka
do slova a do písmena by ho vydedila. Z obavy pred poručiteľkou, podľa svedka, vzťah medzi nimi
tajila pred poručiteľkou M. R.. Svedok vnímal, že v rámci rozhovoru medzi navrhovateľom a poručiteľkou
poručiteľka vytýkala navrhovateľovi skutočnosť, že žije s inou ženou. Na vzťah medzi navrhovateľom

a jeho priateľkou sa poručiteľka podľa slov svedka jeho stále vypytovala. Vyjadrila sa pred ním tiež
výslovne, že vzťah navrhovateľa k jeho priateľke nebude nikdy uznávať. Do rodiny Uličných, ako svedok
uviedol, chodieval denno-denne a vnímal vlastnými zmyslami, že všetko sa muselo urobiť tak, ako
povedala poručiteľka.

Z výpisu zo zdravotnej dokumentácie poručiteľky, vyhotoveného dňa 12.5.2014 MUDr. T. E. (čl. 467)

súd zistil, že v popredí zdravotných problémov poručiteľky boli ochorenia na vysoký krvný tlak, cukrovku
súvisiacusobezitou,pohybovéťažkosti,pričomneskôrsaktýmtoochoreniampridružilatiežinkotinencia
podporovaná uroinfekciami. (pozn. súdu: takto svoj nepriaznivý zdravotný stav opísala i samotná
poručiteľka v listine o vydedení). V súvislosti s týmito ochoreniami bola poručiteľka podľa zistenia súdu
ambulantne liečená postupne už od roku 1973 (vysoký krvný tlak), 1976 (diabetes pri obezite) 1980

(pohybové ťažkosti), s tým že podľa potreby -
niekedy aj každý mesiac a niekedy aj s odstupom viac ako 3 mesiacov, navštevovala poručiteľka
všeobecného lekára i lekárov špecialistov (urológ, internista, diabetológ a ortopéd). Najčastejším
dôvodom pre návštevu lekárov bolo podľa zdravotnej dokumentácie predpisovanie liekov s tým, že
zo zdravotnej dokumentácie podľa výpisu tiež vyplynulo, že predpisovanie liekov zabezpečovala tiež

„dcéra“ (teda M. R.) a po jej smrti v roku 1994 „syn“, ktorým podľa zistených skutočností bol do mesiaca
november roku 1996 nepochybne navrhovateľ, pričom neskôr si podľa vyjadrenia lekára zrejme po
lieky dochádzala poručiteľka už len sama. V súvislosti so srdcovým ochorením bola v posudzovanom
období poručiteľka hospitalizovaná len v jednom prípade v čase od 26.2. do 11.3.1992 na IV. internej
klinike Fakultnej nemocnice v Košiciach. Podľa zhodnotenia MUDr. E., vzhľadom na diagnózy a vek,

by poručiteľka možno pomoc druhej osoby privítala, či aj na ňu objektívne bola odkázaná z dostupnej
dokumentácie nevyplýva. Na tomto mieste súd poznamenáva, že poručiteľka zomrela na komplikácie
súvisiace s prekonaním náhlej cievnej mozgovej príhody s ľavostrannou hemiplégiou (ochrnutím), teda
pre iné ochorenie akútneho charakteru, než akým dlhé roky pred tým trpela a bola naň liečená. Uvedené
mal súd za preukázané z chorobopisu, vystaveného v súvislosti s úmrtím poručiteľky dňa 12.6.1999

(čl. 425).

Podľa ust. § 37, ust. § 38, ust. § 39 a ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí
urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je
plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho

význam nepochybný. Neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne
úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny
úkon neschopnou. Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa ust. § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení
§ 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten,
kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať
ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda

účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách,
je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti dovolá.

Podľa ust. § 469a Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s

dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných
prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, c)
bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d) trvalo
vedie neusporiadaný život. Pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledkyvydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2. O náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia
obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

Podľa ust. § 473 Občianskeho zákonníka, v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z
nich rovnakým dielom. Ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho
deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.

Podľa ust. § 476 ods. 1 a ods. 2 a ust. § 476a Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže závet buď

napísaťvlastnourukou,alebohozriadiťvinejpísomnejformezaúčastisvedkovalebovoformenotárskej
zápisnice. V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.
Vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný.

Podľa ust. § 477 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v závete poručiteľ ustanoví dedičov, prípadne určí
ich podiely alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť. Ak nie sú podiely viacerých dedičov v závete

určené, platí, že podiely sú rovnaké.

Podľa ust. § 479 Občianskeho zákonníka, maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko
robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich
dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k

vydedeniu uvedených potomkov.

Podľa ust. § 175k ods. 1 a ods. 2 O.s.p., ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že
je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, vyšetrí súd podmienky
dedičského práva oboch a koná ďalej s tým, u koho sa domnieva, že je dedičom. Ak však rozhodnutie o

dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o
zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil
žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez
zreteľa na tohto dediča.

Podľa ust § 80 písm. c) O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa ust. § 38 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 14.10.2008, súd poverí notára, aby ako súdny komisár
prejednal dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie

o dedičstve. Poverenie môže súd dodatočne meniť. Poverenie a zmena poverenia sú voči súdnemu
komisárovi účinné, len čo mu ich súd oznámil.

Ešte pred posúdením hmotnoprávnej opodstatnenosti uplatnených určovacích nárokov navrhovateľa,
smerujúcich k určeniu, že dôvody vydedenia navrhovateľa poručiteľkou F. R. v listine o vydedení zo

dňa 20.2.1999 nie sú dané a k určeniu neplatnosti závetu poručiteľky F. R. zo dňa 20.2.1999, zaoberal
sa súd ich procesnou prípustnosťou podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p.. V tomto postupe súd vyšiel zo
zrušovacieho uznesenia, v ktorom odvolací súd skonštatoval, že návrh na začatie konania navrhovateľa
nemá oporu v ust. § 175k ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľ v dedičskom konaní nebol odkázaný
na uplatnenie dedičského práva uznesením súdu tak, ako to predpokladalo v tom čase platné ust. §

38 O.s.p., a je preto potrebné na určovací návrh navrhovateľa klásť rovnaké požiadavky ako na iné
určovacie návrhy. Na požadovanom určení musí byť teda daný naliehavý právny záujem v zmysle
ust. § 80 písm. c) O.s.p.. Vo všeobecnosti naliehavý právny záujem na určení sa považuje za daný
predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo kde by bez
tohto určenia právo navrhovateľa stalo sa neistým. Navrhovateľ odôvodnil naliehavý právny záujem

na požadovaných určeniach vzťahom navrhovaného určenia k ustáleniu okruhu dedičov v dedičskom
konaní a k usporiadaniu majetkových pomerov. Je nepochybné, že medzi navrhovateľom ako do úvahy
prichádzajúcim zákonným dedičom v I. dedičskej skupine, zároveň v postavení neopomenuteľného
dediča a odporcom v 1. rade, ktorého poručiteľka závetom ustanovila za výlučného dediča za súčasného
vylúčenia z dedenia navrhovateľa listinou o vydedení, existuje spor o dedičské právo, pre ktorý dedičské

konanie po poručiteľke F. R. bolo prerušené až do času rozhodnutia o tomto spore. Rozhodnutie o
sporných nárokoch i napriek tomu, že predstavujú riešenie len dielčich otázok, vo vzťahu k dedičskému
právu ako takému, majúcim tak povahu len otázok predbežných, vo svojej súvislosti a význame, podľa
posúdenia súdu môže byť podkladom pre ustálenie okruhu dedičov a vymedzenie veľkosti dedičskýchpodielov v dedičskom konaní, a tým viesť k odstráneniu stavu právnej neistoty v otázkach, pre ktoré
doposiaľ nedošlo k prejednaniu dedičstva po poručiteľke F. R.. Rozhodnutie o určovacích nárokoch
navrhovateľa tak môže slúžiť potrebám praktického života a plniť zároveň preventívnu úlohu vo vzťahu k

prípadným iným žalobám. Tým je podľa súdu dostatočne odôvodnená prítomnosť naliehavého právneho
záujmu navrhovateľa na požadovaných určeniach. Právny názor o existencii naliehavého právneho
záujmu navrhovateľa na určení neexistencie dôvodov vydedenia, za predpokladu platnosti právneho
úkonu vydedenia skonštatoval naviac i odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení, pričom jeho
právnym názorom bol súd pri posudzovaní prítomnosti naliehavého právneho záujmu viazaný. Pri

posudzovaní hmotnoprávnej opodstatnenosti týchto nárokov súd vo všeobecnosti vyšiel z toho, že
skutočnosti, ktorými by bolo možné po smrti poručiteľa zdôvodniť vydedenie potomka pre neposkytnutie
potrebnej pomoci alebo pre neprejavovanie skutočného záujmu je obvykle ťažko vymedziť a pre ich
zistenie je potrebné vykonať náročné a dlhotrvajúce dokazovanie. Je potrebné si totiž v tomto zmysle
uvedomiť, že ten, kto by najľahšie mohol uniesť dôkazné bremeno, nie je už v čase rozhodovania sporu
nažive (por. Komentár k Občanskému zákoníku C.H.BECK, 8 vydanie 2003, str. 590). V prípade sporu o

platnosťvydedeniavyvstávaotázka,ktobymalbyťnapodanieurčovaciehonávrhuaktívnelegitimovaný,
pričom s aktívnou legitimáciou je spojené tiež dôkazné bremeno, t.j. ťarcha navrhovanými dôkaznými
prostriedkami preukázať, že mu tvrdené právo svedčí. Pokiaľ poručiteľ v listine o vydedení len preberá
alebo parafrázuje zákonnú formuláciu dôvodu vydedenia, mal by to byť závetný dedič, kto by mal mať
postavenie žalobcu voči vydedenému a preukázať, že dôvody v listine o vydedení zodpovedali v dobe

jej vyhotovenia skutočnosti (por. Dědické právo, Linde Praha, 3. vydanie 2007 str. 91). Pokiaľ majú byť
z chovania vydedeného vyvodzované dôsledky pre vydedenie podľa ust. § 469a ods. 1 písm. a) a písm.
b) Občianskeho zákonníka, musí byť v konaní mimo iného nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že v
rozhodnom čase bola vydedenému daná príležitosť a i reálna možnosť poručiteľovi poskytovať potrebnú
pomoc a prejavovať oňho skutočný záujem, že poručiteľ sám pomoc a prejavy záujmu neodmietal, v tejto

súvislosti predovšetkým, že poručiteľ mal sám záujem s vydedeným sa stýkať a udržiavať s ním bežné
príbuzenské vzťahy (por. Komentár k Občanskému zákoníku C.H.BECK, 8 vydanie 2003, str. 589).

V konaní nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že v rozhodnom čase, až do mesiaca november
roku 1996, žila poručiteľka s navrhovateľom v spoločnej domácnosti, pričom účastníci netvrdili a zo

žiadneho z vykonaných dôkazov v tejto súvislosti nevyplynulo, aby vzťahy medzi navrhovateľom a
poručiteľkou v tomto období boli narušené do tej miery, aby napriek spoločnému súžitiu neudržiavali
bežné príbuzenské vzťahy, alebo aby si navzájom minimálne v rozsahu uspokojovania základných
potrieb nepomáhali. K zmene tohto stavu podľa zistenia súdu došlo až v mesiaci november roku
1996, kedy došlo k ukončeniu spoločného súžitia navrhovateľa a poručiteľky s tým, že od toho času,

vychádzajúcztvrdeniasamotnéhonavrhovateľa,sasporučiteľkouužnestretolaneposkytoljejpomoc.Z
pohľadu už spomenutých všeobecných východísk tak rozhodujúcim pre posúdenie uplatneného nároku
navrhovateľa nevyhnutne bolo zodpovedanie základnej skutkovej otázky, či poručiteľka v čase od
mesiaca november roku 1996 do spísania listiny o vydedení dňa 20.2.1999 vlastným správaním sa
k navrhovateľovi a svojím postojom k narušeniu vzťahu s ním, poskytla navrhovateľovi priestor pre

prejavy jeho záujmu a pomoci. Výsledky ani doplneného dokazovania súdu neumožnili jednoznačne
ustáliť, za akých okolností navrhovateľ opustil spoločnú domácnosť s poručiteľkou, a či dôvod ukončenia
spoločného súžitia spočíval na poručiteľke alebo navrhovateľovi. V širších súvislostiach však v tejto
súvislosti nemožno ponechať bez povšimnutia v konaní nespornú skutočnosť, že poručiteľka mala vážne
narušený vzťah s každým zo svojich detí (mimo navrhovateľa tiež s odporcom v 1. rade, s odporcom

v 2. rade a tiež s nebohou dcérou M. R.), pričom dôvod každého z týchto konfliktov, podľa účastníkov
spočíval na strane poručiteľky. V prípade odporcu v 1. rade bola dôvodom narušenia vzťahu neochota
poručiteľky finančne mu pomôcť pri výstavbe domu s odôvodnením, že sa o seba dokáže postarať
sám. Bezprostredným momentom, ktorý konflikt s odporcom v 1. rade vyvolal, boli poručiteľkine slová
adresovanévroku1983odporcoviv1.rade,žepokiaľsamutonepáči,nemusíknejchodiť.Odtohočasu

až do roku 1991 poručiteľka a odporca v 1. rade akýkoľvek vzťah neudržiavali, pričom k výraznejšiemu
zlepšeniu ich vzťahu došlo až v roku 1994. S odporcom v 2. rade poručiteľka prerušila kontakt v
roku 1994 po tom, čo odporca v 2. rade vyjadril nevôľu k účasti odporcu v 1. rade na majetkových
záležitostiach rodiny po smrti sestry účastníkov M. R.. Od toho času, až do smrti poručiteľky sa odporca
v 2. rade s poručiteľkou nestretol, pričom až v roku 1998 sa mu poručiteľka v jednom prípade telefonicky

ozvala. Príčinou narušenia vzťahu medzi poručiteľkou a sestrou účastníkov M. R. bol odmietavý postoj
poručiteľky k mimomanželskému vzťahu M. R., pričom bezprostredným dôvodom, pre ktorý poručiteľka
„vyhodila“ (ako uviedli navrhovateľ a odporca v 2. rade) M. R. z domu, bolo zistenie, že M. R. je
tehotná. Od toho času (október - november 1993) až do smrti M. R. v priebehu roku 1994 poručiteľkaa M. R. príbuzenský vzťah neudržiavali. Spoločnými prejavmi všetkých týchto konfliktov poručiteľky
so svojimi deťmi, ako bolo uvedené už na inom mieste, bolo prerušenie akýchkoľvek osobných
kontaktov, a to i v širšom kruhu rodiny, nekomunikovanie a zo strany poručiteľky tiež striktné odmietanie

vôbec rozhovorov na témy, týkajúce sa osoby, s ktorou bola poručiteľka v konflikte. Z uvedeného je
možné podľa posúdenia súdu vo vzťahu k prejednávanému prípadu vyvodiť, že bez ohľadu na príčinu
vzniku konfliktu medzi navrhovateľom a poručiteľkou, ktorá i keď preukázaná v konaní jednoznačne
nebola, javí sa byť nepochybne sčasti i na poručiteľke, jeho pretrvávanie a predovšetkým prejavy v
podobe absolútnej nekomunikácie, boli s určitosťou, tak ako v prípade konfliktov s ostatnými deťmi, v

značnej miere zapríčinené samotnou poručiteľkou, ktorá sama záujem o stýkanie sa s navrhovateľom
nemala a nechcela s ním udržiavať bežné príbuzenské vzťahy. Za týchto okolností navrhovateľ podľa
posúdenia súdu nemal príležitosť a reálnu možnosť poručiteľke pomáhať a prejavovať o ňu záujem,
a preto správanie sa navrhovateľa, keďže v značnom rozsahu bolo vyvolané nezáujmom samotnej
poručiteľky, dôvodom pre vydedenie nie je. Už len z tohto dôvodu je preto návrh navrhovateľa smerujúci
k určeniu neexistencie dôvodov vydedenia poručiteľkou dôvodný. Zvlášť vo vzťahu k uplatnenému

dôvodu vydedenia, spočívajúceho v neposkytnutí pomoci v rozpore s dobrými mravmi, súd považuje za
potrebné uviesť tiež, že vykonaným dokazovaním potrebnosť pomoci poručiteľke preukázaná nebola.
V tejto súvislosti medzi účastníkmi i keď bola spornou skutočnosť, či poručiteľka bola sebestačná alebo
či naopak vyžadovala pomoc inej osoby, účastníci sa zhodli na tom, že pokiaľ pomoc i bola potrebná,
súviselo to s pohybovými ťažkosťami poručiteľky, pre ktoré bolo potrebné pomáhať jej pri nákupoch,

návštevách lekárov a návšteve kostola, pričom v základných životných úkonoch bola podľa zhodných
tvrdení sebestačná. Poručiteľka spísala závet vo veku 76 rokov, pričom v popredí jej zdravotných
problémov boli ochorenia na vysoký krvný tlak, cukrovku súvisiacu s obezitou, pohybové ťažkosti,
neskôr tiež inkontinencia podporovaná uroinfekciami. Vychádzajúc zo zhodnotenia zdravotného stavu
všeobecnou lekárkou poručiteľky, len jej zdravotný stav, tak ako je zrejmý zo zdravotnej dokumentácie,

sám o sebe potrebnosť pomoci neodôvodňoval. Pomoc poručiteľke tak vzhľadom na jej zdravotný stav
a vek bola určite žiaduca, nebolo však zistené, aby bola nevyhnutne potrebná v zmysle odkázanosti na
pomoc inej osoby.

Riadiac sa týmito úvahami dospel súd k záveru, že dôvody, pre ktoré poručiteľka listinou o vydedení zo

dňa 20.2.1999 navrhovateľa vydedila, v čase urobenia tohto úkonu neboli dané, materiálna náležitosť
vydedenia listinou o vydedení zo dňa 20.2.199 preto nebola naplnená a z tohto dôvodu je preto právny
úkon vydedenia navrhovateľa poručiteľkou neplatný. Nakoľko k platnému vydedeniu navrhovateľa
poručiteľkou nedošlo, poručiteľka v závete zo dňa 20.2.1999 navrhovateľa, ktorý je jej potomkom,
opomenula a navrhovateľ sa neplatnosti závete dovolal, v časti v ktorej došlo k opomenutiu navrhovateľa

je závet poručiteľky F. R. zo dňa 20.2.1999 neplatný podľa ust. §479 v spojení s ust. § 40a Občianskeho
zákonníka. V tomto rozsahu súd neplatnosť závetu poručiteľky F. R. zo dňa 20.2.1999 určil, pričom
v ostatnej časti nároku navrhovateľa, smerujúceho k určeniu neplatnosti tohto závetu súd návrh na
začatiekonanianavrhovateľazamietol,nakoľko závet,ažnaopomenutienavrhovateľa,inakspĺňapodľa
posúdenia súdu všetky zákonné predpoklady platnosti. V tomto zmysle závet bol urobený slobodne,

vážne, určite a zrozumiteľne (§37 ods. 1 OZ), jeho predmetom nebolo plnenie nemožné (§ 37 ods. 2 OZ),
obsahom alebo účelom neodporoval zákonu (až na opomenutie navrhovateľa), zákon neobchádzal a
nepriečil sa dobrým mravom (§ 39 OZ), bol napísaný vlastnou rukou poručiteľky a bol v ňom uvedený
deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný (ust. § 476 ods. 1 a ods. 2 a ust. § 469a ods. 3 OZ) a bol tiež
vlastnou rukou poručiteľky podpísaný (ust. § 476a ). I napriek záveru o neplatnosti listiny o vydedení súd

ivtejtočastinávrhnazačatiekonanianavrhovateľazamietol,nakoľkopopriurčeníneexistenciedôvodov
vydedenia a neplatnosti závete, predstavujúcom dostatočný a úplný podklad pre ustálenie okruhu
dedičov a veľkosti ich dedičských podielov v dedičskom konaní, by rozhodnutie súdu i o neplatnosti
listiny o vydedení, majúcim vo vzťahu k relatívnej neplatnosti závetu len predbežnú povahu, neslúžilo
potrebám praktického života a malo tak len akademickú povahu. Na takomto určení podľa posúdenia

súdu navrhovateľ nemal naliehavý právny záujem.

O trovách konania súd rozhodol s použitím ust. § 151 ods. 3 veta pred bodkočiarkou O.s.p., v zmysle
ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho
počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Košice II. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c)
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu
ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu
ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods.

1 O.s.p.).