Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. marec 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/16/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614205494
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2614205494.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s.r.o., so
sídlom Trnava, Mikovíniho 10, IČO: 46 713 930, zastúpeného splnomocnencom: advoconsulting, s.r.o.,
so sídlom Trnava, Tamaškovičova 17/2742, IČO: 47 253 428, proti žalovanému: M. L., nar. X.XX.XXXX,
bytom Z. - A., V. W. XXXX, o zaplatenie 1.153,02 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 11C/219/2015-62 zo dňa 22.9.2015 - v časti, ktorou bola žaloba
vo zvyšku zamietnutá a rozhodnuté o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, ktorými bola zamietnutá žaloba

vo zvyšku a rozhodnuté o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 1.153,02 Eur za obdobie od 1.1.2015 do zaplatenia, s použitím § 96 ods. 1 OSP
zastavil s poukazom na čiastočné späťvzatie žaloby v tejto časti. Druhou výrokovou vetou súd vo zvyšku
žalobu zamietol a napokon treťou výrokovou vetou žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd vec právne odôvodnil aplikáciou ust. § 269 a § 497 Obchodného zákonníka, § 1, § 2, § 3, § 4
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy t.j. do 31.12.2007,
§ 100 ods. 1, § 101, § 103, § 517, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s použitím § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.

3. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd vyvodil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Napriek tomu bolo potrebné zmluvu posúdiť podľa príslušných ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z., pretože
vo vzťahu vystupoval pôvodný veriteľ ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ. Hoci má zmluva
o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou.
Normy obchodného práva sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú
úprave, ktorá má prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov. Predmetná zmluva bola uzavretá
27.8.2007, úver bol poskytnutý formou kreditnej karty s celkovým úverovým rámcom 995,81 Eur,
zostatoknakartovomúčtekudňu15.6.2010bol996,16Euraodvtedyžalovanýžiadnusplátkuneuhradil.

Predchodca žalobcu preto dňa 24.11.2010 od zmluvy s účinnosťou od 30.11.2010 odstúpil, čo oznámil
žalovanému listom zo dňa 24.11.2010 a zároveň ho vyzval na zaplatenie nesplatenej pohľadávky do
15 dní od účinnosti odstúpenia. Odstúpenie žalovanému bolo doručené dňa 27.11.2010, a lehota na
zaplatenie pohľadávky teda uplynula 15.12.2010. Žalovaný následne uhradil 11.7.2013 sumu 20,- Eur,23.8.2013 sumu 20,- Eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2013 prešla pohľadávka na
žalobcu, o čom bol žalovaný písomne upovedomený. Pohľadávka ku dňu jej postúpenia predstavovala
1.153,02 Eur s príslušenstvom.

4. Súd posúdil nárok žalobcu v rozsahu, v ktorom na žalobe zotrval, s poukazom na § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, teda premlčanie posudzoval ex offo. Uzavrel, že v danej veci
nenastala predčasná splatnosť úveru a preto je premlčanie potrebné posudzovať podľa § 103 veta prvá
Občianskeho zákonníka, teda ako plnenie dohodnuté v splátkach, pričom premlčacia doba začína plynúť

od jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Navyše k odstúpeniu od zmluvy došlo s účinnosťou od
30.11.2010, t.j. dňom 1.12.2010 začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá skončila 1.12.2013.
Keďže žaloba bola podaná na súd 11.6.2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, súd žalobu
zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu

trov, pretože si ju neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

6. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, výlučne
v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá a rozhodnuté o náhrade trov konania, ktorým sa domáhal, aby
odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v napadnutom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná náhradu

trov konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní vyčíslenú v prílohe. Pre
prípad, že by odvolací súd napadnutý rozsudok nezmenil, žiadal, aby ho v napadnutom rozsahu zrušil
a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyslovil presvedčenie, že rozhodnutie v napadnutej
časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na § 205 ods. 2 písm. f) a preto
podáva proti nemu odvolanie. Zastal názor, že vzhľadom na obchodnú právnu povahu právneho vzťahu

zmluvy o úvere majú byť na jeho posudzovanie aplikované ust. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka a to i na prípadné premlčanie nárokov z neho vyplývajúcich. Tento názor oprel o skutočnosť,
že ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy Obchodného práva, bolo do textu Občianskeho zákonníka implementované zák.

č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 1.4.2015. Predmetné ustanovenie nie je
procesným, ale hmotnoprávnym, jeho účelom je určenie právneho rámca pre úpravu právnych vzťahov,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ. V zmysle § 879p prechodných ustanovení k úpravám Občianskeho
zákonníka účinným od 1.4.2015, ust. § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú
aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky vzniknuté

pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.6.2014, ak nie je ustanovené
inak. Z uvedeného vyplýva, že len výslovne určené ustanovenia Občianskeho zákonníka čiastočne
pôsobia aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014. Nové znenie ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka medzi tieto ustanovenia nepatrí, preto je odvolateľ presvedčený, že účinky tohto ustanovenia
na akékoľvek právne vzťahy začínajú pôsobiť až odo dňa jeho účinnosti, teda od 1.4.2015. Keďže

predmetné konanie začalo dňa 11.6.2014, teda pred účinnosťou citovaného ustanovenia, na vzťah
medzi žalobcom a žalovaným sa v danom prípade v plnom rozsahu aplikujú ustanovenia Obchodného
zákonníka a to aj o premlčaní. Doplnil, že cit. ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka implementované
novelou je reakciou na mätúcu rozhodovaciu prax súdov SR. Podľa jednej línie má mať v obdobných
prípadoch prednosť úprava v zmysle Občianskeho zákonníka a podľa druhej v prípade tzv. absolútneho

obchodu, úprava Obchodného zákonníka. Doplnil, že ustanovenia o premlčaní, či už podľa Občianskeho
alebo Obchodného zákonníka nie je možné považovať za výhodnejšie len pre jednu stranu, keďže
pôsobia na obe strany zmluvného vzťahu rovnako. Podotkol, že rozhodovacia činnosť súdov SR nie je
formálnym prameňom práva. Podľa odvolateľa je nesprávne, ak prvoinštančný súd aplikoval na výlučne
obchodnoprávny vzťah, aj keď spotrebiteľského charakteru úpravu Občianskeho zákonníka, keďže na

jeho aplikáciu nemôže stačiť samotný fakt, že predmetný vzťah pochádza zo spotrebiteľskej zmluvy.
Súd mal teda aplikovať normy obchodného práva tak na posúdenie odstúpenia od zmluvy, ako aj na
premlčanie. Keďže právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy s účinnosťou od 30.11.2010, začala
štvorročná premlčacia lehota plynúť od 1.12.2010 a márne by uplynula 1.12.2014. Keďže návrh bol
súdu doručený dňa 11.6.2014, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty, nemohlo dôjsť k jeho

premlčaniu. V závere poukázal na negatívny vplyv nesprávnej aplikácie ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa. Tým, že dlžník je postupom podľa tohto ustanovenia dodatočne zbavovaný zodpovednosti
za neplnenie jeho splatných záväzkov aj za jeho pasívny prístup odo dňa vzniku dlhu. Takto prehnane
vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa dlžníka, ktorý si neplnil povinnosti vyplývajúce zo záväzku vo vzťahus veriteľom, nemôže mať pozitívny výchovný efekt na jeho prípadné budúce vstupovanie do akýchkoľvek
záväzkových vzťahov a plnenie z nich vyplývajúcich povinností.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia

legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204

ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má

ekvivalentv§365ods.1písm.h)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
je dôvodné rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu v
nespäťvzatej časti je premlčaný, v dôsledku čoho nemohol byť súdom priznaný. Nebolo pritom sporným,
že v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s
účinnosťou od 1.5.2014, súd vo všetkých konaniach, v ktorých je uplatnený nárok zo spotrebiteľskej
zmluvy voči spotrebiteľovi, musí prihliadať z úradnej povinnosti ex offo na prípadné premlčanie nároku.

Sporným bolo, či na posúdenie premlčania daného nároku majú uplatniť ust. § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka alebo ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Nebolo pritom pochybným, že zmluva o
kreditnej karte o úvere, ktorú uzavrel žalovaný ako dlžník s právnym predchodcom žalobcu Slovenská
sporiteľňa, a.s., Bratislava ako veriteľom dňa 27.8.2007 je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka o

obchodných záväzkových vzťahoch a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu.
Otáznym je, či to platí bezvýnimočne aj vo vzťahu inak spotrebiteľskom.

11. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie
preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre
spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať

právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že
samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-
záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvnýchstrán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý
sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

12. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné

postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

13. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že
v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy
nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa
postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom

transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy
inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu
(rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava
v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia,

zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje
efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť fakt,
že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len
veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne
relativizovaný.

14. Je preto potrebné uzavrieť, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu,
že na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie.Takétopravidlojeustálenéajvaplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený

v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď

by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné

pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

16. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na

právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskehozákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

17. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky
posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a zohľadnil trojročnú premlčaciu lehotu, v
dôsledku čoho nárok považoval za premlčaný (aj pri zohľadnení počiatku premlčania tvrdeného
žalobcom), postupoval správne.

18. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov,
odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, ktorou došlo k zamietnutiu žaloby vo zvyšku o zaplatenie
premlčanej sumy s príslušenstvom, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil, včítane závislého výroku o
náhrade trov konania.

19. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

21.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

22. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

23. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).