Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. november 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/651/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313208518
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2313208518.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom
Česká republika, Praha 1, Politických věznů 1272/21, Nové Město, IČO: 26 429 705, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej: C. T., nar. X.X.XXXX, bytom K. D. XXX, o zaplatenie zmenkovej sumy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č.k. 10C/229/2013-81 zo dňa 31.8.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19%
denne, rozsudok súdu prvej inštancie v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19% denne r

u š í a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .

II. V ostatnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.

2. Vec súd právne posúdil aplikáciou ust. čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 7 ods. 1, 2,
3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Súd vychádzal zo skutkových zistení na základe vykonaného
dokazovania, že žalovaná dňa 18.6.2010 vystavila vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jej záväzok
zaplatiť na zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., sumu 420,- Eur a zmenkový
úrokvovýške0,25%denneod19.10.2010. Zrubovejstranyzmenkyvyplýva,žespoločnosťtútozmenku
indosovala na rad žalobcu, avšak nie je uvedený dátum jej prevedenia rubopisom. Je polemické, či

pôvodný veriteľ mohol previesť zmenku rubopisom na žalobcu, nakoľko súd zistil, že právo zo zmenky
už bolo priznané v prospech indosanta rozhodcovským rozsudkom zo dňa 6.5.2011. Zmenka bola
vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkou „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote
štyroch rokov od vystavenia“, a za miesto platenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa.
Z rubovej strany zmenky vyplýva, že spoločnosť zmenku indosovala na rad žalobcu. Čl. 3 podmienok
poskytnutia úveru obsahuje dohodu o vyplnení zmenky, v ktorej sa uvádza, že na zabezpečenie dlžníka
ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystaviteľ

vystavil zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy.
Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa
v zmysle bodu 4 podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po
sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časťposlednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči
dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy
vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 podmienok stal splatný celý

dlh.

3. Súd uzavrel, že predmetná zmluva spĺňa charakter zmluvy spotrebiteľskej a zmenka má
zabezpečovací charakter pôvodného právneho vzťahu majúceho povahu vzťahu spotrebiteľského.
Následne súd skúmal, či predmetná zmenka spĺňa všetky náležitosti Zákona zmenkového a šekového

č. 191/1950 Zb., pričom uzavrel, že zmenka spĺňa všetky formálne náležitosti zmenky predpokladané §
75 tohto zákona. Keďže táto zmenka slúži ako zabezpečovací právny prostriedok zo spotrebiteľského
vzťahu, povinnosťou súdu bolo skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, pričom poukázal na
rozsudok ESD pod sp. zn. C-419/2011. Bez ohľadu na skutočnosť, že predmetom konania sú nároky
zo zmenky súd sa musel zaoberať kauzálnymi vzťahmi pôvodného zmenkového veriteľa a žalovaného.
Skonštatoval, že v súvislosti s poskytnutím úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť

dlh zmenkou alebo šekom ako to vyplýva zo zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 18.6.2010 v
spojení s § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. Ak je v rozpore s tým zmenka vydaná, veriteľ ju nesmie
prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Spotrebiteľovi musí byť poskytnutá
ochrana pred neprijateľnými podmienkami aj v prípade, že sa uplatňuje právo zo zmenky stále je
potrebné aplikovať čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými

zmluvnými podmienkami. Súd zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá obligatórne
náležitosti uvedené v § 9 ods. 2, zák. č. 129/2010 Z.z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov a teda spotrebiteľ by mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Zmenka
túto skutočnosť nezohľadňuje, dokonca umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25% denne, čo
je 91,25% ročne, ktorý je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť aj v

súlade s § 39 a § 3 Občianskeho zákonníka. Dohoda o vyplňovacom práve zmenky je uvedená vo
všeobecných obchodných podmienkach, ktoré spracoval právny predchodca žalobcu a žalovaná ich
obsah nemala možnosť ovplyvniť. Táto podmienka, teda nebola individuálne dojednaná a nepochybne
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa, keďže
nezohľadňuje práva spotrebiteľa a umožňuje vymáhať i plnenia, ktoré sú uplatňované v rozpore so

zákonom.

4. Následne súd poukázal na ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 9 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, § 11 ods. 1 písm. b)
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Mal za to, že na predmetnú úverovú zmluvu uzavretú

dňa18.6.2010 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je potrebné aplikovať ustanovenia
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzatvorenia. Nato súd
dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch účastníkov v neprospech spotrebiteľa. Uvedená
zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka, totiž neobsahuje

obligatórne náležitosti v zmysle § 9 zák. č. 129/2010 Z.z., teda poskytnutý úver podľa § 11 ods. 1
písm. a), b) citovaného zákona sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a žalovanému vznikla
povinnosť vrátiť iba istinu poskytnutého úveru. Zmenka potom túto skutočnosť nezohľadňuje, práve
naopak, umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 91,25% ročne. Plnenie v uvedenej výške súd
považuje za rozporné so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť podľa § 39 v spojení

s § 3 Občianskeho zákonníka. Nakoľko potom súd dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil
za neprijateľnú podmienku s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, išlo o dojednanie
neplatné podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. V prípade, ak je neplatná dohoda o vyplňovacom
práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje aj s názorom NS SR vo veci sp.
zn. 4 Obo 161/2007. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že z neplatnej úverovej zmluvy v

dôsledku neprimerane vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval
zmluvu za priečiacu sa dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku, nemohlo žalobcovi
vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Skutočnosť, že právny predchodca žalobcu postupuje v
rozpore so zásadami spotrebiteľského práva, preukazuje aj list Európskej komisie z 25.4.2013 pod č.
2012/4165 adresovaný Slovenskej republike s upozornením na nedodržiavanie spotrebiteľského práva

Európskej únie v oblasti zmeniek. Vyššie vyslovenému názoru súdu zodpovedá aj zákonná úprava
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, na základe ktorej
bola predmetná zmenka vystavená, konkrétne § 17 ods. 3 cit. zákona, ktorá zakazuje splnenie, ale
aj zabezpečenie úveru zmenkou. Z uvedenej normy je možné vyvodiť jednoznačný záver, že nie jemožné odčleňovať zmenku od noriem spotrebiteľského práva, ak je vydaná v rozpore so zákonom.
Potom je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže aj na zmenku sa vzťahujú všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o platnosti právnych úkonov. Keďže predmetná zmluva a zmenka

vznikli za účinnosti zák. č. 129/2010 Z.z., ktorý v § 17 ods. 3 zakazuje splnenie dlhu a zabezpečenie
splnenia zmenkou alebo šekom, teda k vystaveniu predmetnej zmenky došlo v rozpore s citovaným
zákonným ustanovením, je potrebné vyhodnotiť túto zmenku ako absolútne neplatnú pre rozpor s ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka.

5. Na podporu tohto názoru súd poukázal na pripomienky Európskej komisie vo veci C-558/2013, kde
v bode 17 uviedla, že Smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci, nezakazuje
používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej čl. 9 jednoznačne vyplýva, že členské
štáty môžu povoliť ich používanie iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Podľa
bodu 19 týchto pripomienok, rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky by bolo podľa komisie
neprijateľné vo svetle judikatúry SD. Zároveň navrhla odpoveď na predloženú prejudiciálnu otázku

že označeným článkom Smernice Rady 93/13/EHS odporuje právna úprava členského štátu akou
je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o právach z
indosovanej zmenky neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex offo preskúmať zmluvu a kauzu
právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a tiež prípadné porušenie zákona
upravujúceho dôsledky neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom

úvere, z ktorej zmenka vznikla. V ďalšom súd vyslovil názor, že prakticky žiaden nebankový úver
nemôže byť zabezpečený zmenkou, ak je druhou stranou spotrebiteľ. Ak jestvujú indície, že zmenka
zabezpečovala úver/pôžičku pre spotrebiteľa, je treba odmietnuť poskytnúť právnu ochranu, lebo nový
zmenkový veriteľ si mal preskúmať, či zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver zvlášť za stavu, keď
nadobudol desiatky, či stovky takýchto zmeniek od subjektov, o ktorých je všeobecne známe, že ich

predmetom činnosti je poskytovanie spotrebiteľských úverov. Pri rozhodnutí poukázal aj na komentár
k Zákonu zmenkovému a šekovému od docenta Kotáska k § 17. Súd prvej inštancie rozhodnutie
odôvodnil aj matematickým porovnaním, že žalovaná za úver vo výške 200,- Eur, ktorý je bezúročný a
bez poplatkov a teda jej povinnosťou bolo vrátiť istinu 200,- Eur, by mala na základe zmenky zaplatiť
žalobcovi sumu 420,- Eur, zmenkový úrok vo výške 0,25% denne zo sumy 420,- Eur do zaplatenia, t.j.

754,46 Eur, úrok vo výške 6% ročne z dlžnej sumy do zaplatenia, t.j. 47,47 Eur a zmenkovú odmenu vo
výške 1,40 Eur, t.j. celkovo 1.411,27 Eur, pričom žalovaná sumu 610,94 Eur už zaplatila, čo považoval
za nekalú praktiku, ktorá nemôže požívať právnu ochranu.

6. Ďalším dôvodom pre zamietnutie návrhu samotná zmenka a spôsob jej vystavenia a predloženia na

zaplatenie, čo odôvodnil iba poukazom na ust. zák. č. 191/1950 Sb. o zmenkách a šekoch.

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná aj z toho dôvodu, že ide o vlastnú
zmenku, ktorá má uvedené dve možnosti splatenia, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť z dôvodu jej
neurčitosti. Neurčitosť je spôsobená zápismi údajov na zmenke, keď zo zápisu „zaplatím za túto zmenku

pri predložení“ je uvedená splatnosť na nahliadnutie a z údaju „na platenie predložiť v lehote štyroch
rokov od vystavenia“ je uvedená splatnosť na určitý čas. Nemohol tento údaj považovať za predĺženie
lehoty v zmysle § 34 ods. 1 zák. č. 191/1950 Sb., keďže vzbudzuje pochybnosť o druhu splatnosti
zmenky. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obdo 59/2010, ktorý skonštatoval,
že ak sú v zmenke uvedené dve rozdielne určenia splatnosti, spôsobuje to jej neplatnosť.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov žalovanému nepriznal,
hoci bol v konaní úspešný.

9. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu na
uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi vyčíslenú náhradu trov odvolacieho
konania. Argumentoval tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods.

2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Podľa odvolateľa konaním a
rozhodnutím súdu došlo k porušeniu práva Európskej únie konkrétne čl. 4, 5 a 7 Nariadenia Európskeho
parlamentu Rady (ES) 861/2007, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné a priamo aplikovateľnév Slovenskej republike. V danej veci žalobca nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl.
5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia a súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia, teda
vydať rozsudok o pohľadávke alebo proti pohľadávke. Napadnuté rozhodnutie je preto prekvapivým

rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Súd v odôvodnení uvádza, že vo veci
vykonal dokazovanie okrem iného oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími
listinnými dôkazmi, účastníci pritom takéto dokazovanie nenavrhli, čo je v rozpore s § 120 O.s.p. Žalobca
predložil súdu ako dôkaz platnú zmenku, ktorou keďže spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti
predpokladané zák. č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu

zmenkovejsumyajejpríslušenstva.Vočiformeaobsahuzmenkyzostranyžalovanejžiadnychnámietok
nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších nerozhodných dôkazov.
V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z
predloženej zmenky. Súd pritom svoj postup v tomto smere ničím nezdôvodnil. Žalovaná mohla vzniesť
námietkyvočizmenke,aktak aleneurobila,musiabyťakékoľvekinénámietkyodmietnuté,atozdôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej citovaným nariadením. Podľa odvolateľa správanie

súdu, ktorý z vlastnej iniciatívy bez návrhu účastníkov rozširoval okruh dokazovaných skutočností, aby
získal dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu, je neprijateľné v právnom štáte a predstavuje výrazný
zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy ako aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

10. Súd nesprávne vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, že právny predchodca žalobcu
so žalovanou uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacia zmenka a že žalovaný uzatvoril
zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov, súd ich
vyabstrahoval z dokazovania, ktoré sám navrhol. Takéto skutočnosti preto nemožno považovať za
nesporné. Účastníci sa k nim nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k

nespornosti týchto skutočností. Ak súd na takýchto skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie,
rozhodnutie, nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Prvostupňový
súd dospel k rozhodnutiu aj na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov a ich nesprávnej
interpretácie. V ďalšom poukázal na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici č.k. 43CoZm/18/2013, z ktorého
okrem iného odcitoval, že každý občan má možnosť pred vystavením zmenky zvážiť, či ju podpíše

alebo uprednostní inú formu potvrdenia svojej povinnosti uhradiť dlh. Nie je možné pripustiť, aby sa
vytvorila osobitná skupina subjektov (spotrebitelia), pre ktorých by sa právne predpisy vykladali inak
ako pre všetky ostatné subjekty. Navrhovateľ je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je
účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom
neakcesorickej povahy, nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke

uvedené. Prvostupňový súd ignoroval § 17 Zákona o zmenkách a šekoch, z ktorého vyplýva, že odporca
vo všeobecnosti nie je oprávnený znášať tzn. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky, keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým
menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obo/3/2008.
Pripustil, že za určitých okolností je síce možné uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi,

avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného, ktorý nesie dôkazné bremeno na preukázanie
svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. V
danom prípade bolo následkom nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd porušil poučovaciu povinnosť
prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávanie jednotlivých dôkazov, prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní

vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu. Zdôraznil, že kauzálne námietky sú po indosovaní
v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom je po indosovaní irelevantný.
Navyše žalobcovi nie je známy obsah údajného zmluvného záväzku. Poukázal tiež na rozsudok NS
ČR sp. zn. 25Cdo/1839/2000, ktorý vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná v SR,
z ktorého zdôraznil, že zmenkový záväzok je celkom samostatný a oddelený od prípadného záväzku,

ktorý bol pôvodom jeho vzniku. Je nezávislým dokonca na existencii zaistenej pohľadávky. Vzhľadom
na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že
zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Uplatnená
zmenka má všetky zákonom predpísané náležitosti, je teda platná a uplatnený nárok žalobcu je tak v
celom rozsahu dôvodný.

11.PôvodinformáciesúduprvejinštanciekexistenciipripomienkyEurópskejkomisievoveciC-558/13je
pochybný, keďže súd nebol účastníkom označeného prejudiciálneho konania a pripomienka Európskej
komisie nie je verejne dostupná a taktiež nie je súčasťou súdneho spisu. Súd odôvodnenie svojhorozhodnutia preto založil na argumentácii, ktorú získal z neznámeho a neverejného zdroja, čo je v
právnom štáte neprípustné. K samotnému obsahu pripomienky Európskej komisie vo veci C-558/13
uviedol, že ide len o jeden z názorov jedného z účastníkov prejudiciálneho konania, ktorého aplikovanie

(a nie rozhodnutia súdu v danej veci) je nedôvodné a neprípustné, čo porušuje právo na spravodlivý
súdny proces. Súd si osvojil pripomienky Európskej komisie v danej veci, avšak z neznámych príčin
sa vôbec nezaoberal vyjadreniami a pripomienkami iných účastníkov prejudiciálneho konania, ktoré
sa na kvalitatívne rovnakej úrovni. Uzavrel, že nikto okrem súdu v konaní netvrdil, že žalovanému bol
poskytnutý spotrebiteľský úver a teda nie úver v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a nikto ani

túto skutočnosť nepreukázal, napriek tomu súd z tejto skutočnosti pri rozhodnutí vychádzal.

12. V ďalšom sa odvolateľ vyjadril k záveru súdu, že dohoda o vyplňovacom práce blankozmenky by
mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. Poukázal na
to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby bola na zabezpečenie
nárokov vystavená zmenka, limitovaná bola len výška zabezpečenia. Zákonodarca tiež pripúšťal, že

zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení. Dohoda o vyplňovacom práve preto nemohla byť
neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,
keďže právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V ďalšej časti odvolania sa
žalobca vyjadroval k argumentácii súdu ohľadom položenej prejudiciálnej otázke Krajským súdom v
Prešove, o ktorej je vedené konanie pod sp. zn. C-328/2014. Súd prvého stupňa ale takúto argumentáciu

nepoužil na predmetné konanie o prejudiciálnej otázke ani nepoukázal.

13. V ďalšom odvolateľ poprel správnosť záverov súdu prvej inštancie, že zmenka je neplatná pre
neurčitý údaj splatnosti. Uzavrel, že údaj „zaplatím za túto zmenku pri predložení“ si navzájom
nekonkuruje s údajom „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“, pretože ide o dva

rozličné údaje s dvomi rozdielnymi významami z pohľadu zmenkového, t.j. nejde o vnútorný rozpor
zmenky. Prvý z nich určuje údaj zročnosti zmenky, druhý určuje obdobie, v rámci ktorého môže byť
zmenka predložená na platenie. Vzhľadom na odlišnosti, na ktoré poukázal, namietal, že v danom
prípade nie je možné vôbec argumentovať judikátom NS SR sp. zn. 1Obdo 59/2010, pretože ide
skutkovo inú situáciu, naviac dovolací súd sa daným problémom vôbec nezaoberal.

14. Odvolateľ tiež poukázal na závery KS v Banskej Bystrici vo veci 43CoZm/10/2013, z ktorého
zdôraznil, že podľa Nariadenia o Európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporou je konanie
zásadne písomné a súd vec prejedná ústne len vtedy, ak to považuje za potrebné, alebo ak to navrhne
niektorá zo strán, že neopodstatnenosť, resp. neprípustnosť návrhu je možné posudzovať výlučne z

procesného hľadiska a nie z hmotnoprávneho, že súdom vykonané dokazovanie nebolo vykonané
na tvrdenia navrhovateľa, ktorý jasne, úplne a zrozumiteľne na tlačive A uplatnil právo zo zmenky
a ktorý uviedol, že nie je jej pôvodným majiteľom, ale indosatárom. Pokiaľ dlžník, aj keď v pozícii
spotrebiteľa, nepreukázal že nový majiteľ zmenky konal pri jej nadobúdaní vedome na jeho škodu a
keď nepodal žiadne námietky vyplývajúce z jeho vzťahu k navrhovateľovi a ani zo záväzkovo-právneho

vzťahu, ku ktorému sa zmenka viazala a teda voči remitentovi, nie je možné výklad prvostupňového
súdu akceptovať. Posudzovanie základného vzťahu by malo význam len vtedy, keby odporca ako
spotrebiteľ vzniesol voči majiteľovi zmenky, že k indosácii došlo na jeho škodu, alebo ak by podal
relevantné kauzálne námietky týkajúce sa úverovej zmluvy, prípadne zmenky, čo by musel v konaní aj
preukázať. Zásada abstraktnosti zmenkových záväzkov znamená, že v prípade zmenky ide o záväzky

celkom oddelené od všeobecných záväzkových vzťahov, ktoré viedli k jej vzniku, čo platí aj pre zmenky
zabezpečovacie. Záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných záväzkov sú záväzkami
samostatnými. Podľa Zákona zmenkového a šekového bol preto súd oprávnený skúmať len to, či
zmenka obsahuje všetky náležitosti, ktoré sa musia pre jej platnosť zo zákona povinne do nej uviesť, nie
však podmienky jej vystavenia a ani jej neprípustnosť. V závere odvolateľ poukázal tiež na uznesenie

KS v Košiciach sp. zn. 4CoZm/3/2014, v ktorom súd uzavrel, že na danej zmenke nie sú uvedené dva
rozdielne údaje zročnosti zmenky.

15. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

16. V priebehu odvolacieho konania žalobca podaním zo dňa 21.12.2015 doručeným okresnému súdu
22.12.2015čiastočnespäťvzalnávrhauplatnilsúvisiacuzmenupetitu.Spoukazomna§96ods.1O.s.p.
zobralsvojnávrhnazačatiekonaniačiastočnespäťvrozsahuzmenkovéhoúrokuvovýške0,19%denne
v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne, čím si uplatňoval v konaní len zmenkovýúrok vo výške 0,06% denne. Kópia čiastočného späťvzatia žaloby bola odvolacím súdom žalovanej
doručená s poučením, že má možnosť vysloviť svoj ne/súhlas s čiastočným späťvzatím návrhu. Na
výzvu žalovaná nereagovala.

17. Keďže v danom prípade žaloba bola čiastočne späťvzatá po rozhodnutí súdu prvej inštancie
rozsudkom vo veci samej, ale skôr, ako rozhodnutie v dôsledku podaného odvolania nadobudlo
právoplatnosť, odvolací súd s použitím ust. § 370 CSP rozhodol o pripustení späťvzatia za situácie, keď
protistrana so späťvzatím žaloby nevyslovila nesúhlas. Odvolací súd zároveň zrušil rozhodnutie súdu

prvej inštancie a zastavil konanie v späťvzatej časti.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne §
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201

OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolaciedôvody(§205ods.2písm.a),b)af)OSP,ktorémáekvivalentv§365ods.1písm.b),d)CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

19. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené

skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v podstatnom
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje (s jednou výnimkou) s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť
jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo

právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť (s danou výnimkou) a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

20. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje

za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie

tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o
predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok

alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

21. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia

alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.22. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

23. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

24.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych

vzťahov nesmie bezprávneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

25. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

26. Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzkužalovanej(vystaviteľazmenky)vrátiťposkytnutéfinančnéprostriedky,vyplývajúcemuzozmluvy
o úvere. Išlo o formulárovú zmluvu, ktorá obsahovala predtlačený text, kde boli dopísané iba označenie
dlžníka, suma, ktorú mal obdržať a ktorú splatiť. Ďalej zmluva obsahuje predtlačený text o tom, že dolu
podpísanýdlžníkvyhlasuje,žesaoboznámilasúhlasísobsahomtejtozmluvyoúvere,akoajsobsahom

plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru.

27. Všeobecné podmienky k zmluve o úvere obsahujú Dohodu o vyplnení zmenky: Na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku

úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zmenke
remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite,
t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo
neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo
sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia

zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh.

28. V konaní bola predložená i zmenka. Z pripojenej zmenky súd zistil, že žalovaný dňa 18.6.2010
vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na

rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. sumu 420,- Eur a zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z tejto
sumy od 19.10.2010. Uvedená zmenka bola vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkou „bez
protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a za miesto platenia bolo určené
sídlo pôvodného zmenkového veriteľa a to spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z rubovej strany zmenky
vyplýva, že uvedená spoločnosť túto zmenku indosovala na rad žalobcu. Z uvedenej listiny vyplýva, že

ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné
údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková suma je vyjadrená číslicami, ako aj slovami a
dátum začiatku úročenia je v listine uvedená odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.

29. V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007z

11.7.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007 nevylučuje ústne
pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu. Keďže súd prvej inštancie mal za to, že vo
veci je nutné nariadiť pojednávanie, pričom nariadenie európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007

z 11.7.2007 nebráni uskutočneniu pojednávania, nie je možné postup súdu prvého stupňa vyhodnotiť
ako priečiaci sa platným procesným predpisom. Z Občianskeho súdneho poriadku explicitne nevyplýva
povinnosť súdu nariadiť pojednávanie formou uznesenia.

30. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1

nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovaťvnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa

vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o
procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia
spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

31. V odvolaní odvolateľ poukázal na to, že súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal
dokazovanie na nariadenom pojednávaní, oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom
a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný však dokazovanie
úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Preto aj poukazuje, že
podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená,

že súd vychádzal len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci
navrhli. A v tej súvislosti preto žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku,
ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950
Sb. Zákon zmenkový a šekový, dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo

a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre
rozhodnutie vo veci.

32. Odvolací súd k tejto argumentácii udáva, že i keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany (dôraz na dispozitívnosť a

kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy dostali do postavenia, aby len automaticky
vydávaliexekučnétitulyvychádzajúceibazformálnychnáležitostípodkladovrozhodnutia.Takýtoprístup
by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je
zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne
záväznéprávnepredpisyvykladaťpodľasvojhonajlepšiehovedomiaasvedomia;rozhodovaťnestranne

a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal
byť orgánom ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu
a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy
vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti.

33. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 Preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by
súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto,
že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom
na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením

návrhu, a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také
rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

34. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu
podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Preskúmaním

obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a dôkazom, pripojeným do spisu bez návrhu účastníkov konania podľa § 120 ods. 1
veta tretia O.s.p. a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p.. Toto ustanovenie
dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania za účelom zistenia

skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore. Ide vlastne o prelomenie zásady
formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je možného využiť ho vtedy, keď je
vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

35. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom

zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na rad ktorej vystavila žalovaná zmenku, na líci
ktorej sa nachádza číslo úverovej zmluvy. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu
prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavenážalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

36. Súd prvej inštancie preto postupoval v súlade aj s právom Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré
sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne (por. napr. rozsudok Súdneho dvora európskych
spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II (29.3.1978, 106/77), pomenoval úlohu
vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti
používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“.

Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom
bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou
európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za
„všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.

37. Vnútroštátny súd konal aj v súlade so stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho

a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z
akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou
či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v
intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu

platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky).
Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej
kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech

spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu
podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v čl. 7 uvedenej smernice, pretože
takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci ku skončeniu používania nekalých podmienok
vzmluváchuzavretýchsospotrebiteľmizostranypredajcovalebododávateľov.Akbyvnútroštátneprávo

(prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom
zmenky, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku (effet utilé). Z hľadiska práva
EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho
práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice,

povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej
Smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto Smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249
tretím odsekom Zmluvy o založení európskeho spoločenstva. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu
vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie.

38. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú
zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností
spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou
odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej
zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia,

v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13 EHS (C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM)
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo (C-618/10 Banco Espanol de
Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať alimine (t.j. ak ich môže skúmať len

ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne
s právom Európskej únie.

39. Súdu prvej inštancie nič nebránilo, naopak bolo jeho povinnosťou, aby z úradnej povinnosti skúmal,
či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné

podmienky. Oboznámením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej
inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s
obsahom ktorých sa súd prvej inštancie oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového
stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho konania ani rovnosť účastníkov. Vychádzajúcpritom z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to,
že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením

účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,

vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...).

40. Z ustanovenia § 17 zák. č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex
offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu
skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia
stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí

vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z
úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými
klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako to vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného
poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50, 51).

Proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly
neprijateľnosti zmluvných podmienok.

41. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo
neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko

právne zdatný, aby dokázal rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej.
Preto, bez ohľadu na jeho postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj
na prípadné uznanie dlhu či vystavenie zmenky. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek
indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o

zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje
Občianskyzákonník(§54ods.1).Zmenkyindosovanénažalobcumajúpriamyodkaznazmluvyoúvere.

42. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,

keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnymi závermi súdu
prvej inštancie, ktorý prioritne ako základnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil dohodu o vyplnení
zmenkyakosúčasťvšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveruvdôsledkučohojetátopodmienkapodľa
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, z čoho vyplýva i absolútna neplatnosť samotnej zmenky

ako právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Týka sa to tiež neprijateľne vysokej sankcie
91,25% ročne (0,25% denne) zmenkových úrokov za ,,porušenie zmluvných povinností“, neuvedenia v
zmluve o spotrebiteľskom úvere náležitostí v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., čo spôsobuje, že
úver sa považuje za bezúverový a bez poplatkov.

43. Je potrebné poukázať tiež na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu (od 1.7.2016) bol už
účinný nový procesný kódex zák. č.160/2015 CSP, ktorý sa v zmysle § 470 ods. 1 uplatní aj na toto
predtým začaté konanie, ktorý vo svojej druhej hlave v § 290 až 300 upravuje osobitné procesné postupy
pre spory s ochranou slabšej strany, medzi ktoré patria i spotrebiteľské spory, akým je bezo sporu podľa
§ 290 CSP i prejednávaná vec. Podľa § 295 CSP v spotrebiteľskom spore potom súd môže vykonať aj

tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu
obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

44. Plnenie v uvedenej výške správne prvoinštančný súd považuje za rozporné so zásadou dobrých
mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť podľa § 39 v spoj. s § 3 Občianskeho zákonníka a dohodu o

vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, majúc za to, že nešlo o podmienku
individuálne dojednanú a nepochybne spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore
so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa, ide o neplatné dojednanie (§ 53 ods. 5 Občianskehozákonníka).Akjepotomneplatnádohodaovyplňovacomprávezmenky,jeneplatnáajsamotnázmenka,
čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR dňa 6.5.2008 pod sp. zn.
4Obo/161/2007.

45. Odvolací súd sa nestotožnil iba so záverom súdu prvej inštancie, že v danej zmenke sú uvedené dve
rozdielne určenia splatnosti, čo spôsobuje jej neplatnosť s poukazom na § 33 ods. 2 zák. č. 191/1950
Sb. o zmenkách a šekoch. Pokiaľ ide o zmenku predloženú žalobcom, v tomto prípade ide o zmenku
vystavenú na videnie, teda tzv. vista zmenku podľa čl. I § 33 ods. 1 zák. č. 191/1950 Zb. Táto skutočnosť

vyplýva z textu zmenkového vyhlásenia žalovaného, ktorý sa zaviazal zmenkovú sumu zaplatiť pri
predložení. Aj keď citované ustanovenie čl. I § 34 ods. 1 Zmenkového zákona upravuje povinnosť
predložiť zmenku na platenie do jedného roka od dátumu vystavenia, môže ten, kto zmenku vystavil,
túto lehotu skrátiť alebo určiť dlhšiu lehotu. Ide o určité rámcove obmedzenie splatnosti tejto zmenky.
Majiteľ tak môže v rámci tejto lehoty zmenku predložiť kedykoľvek a musí mu byť ihneď pri predložení
preplatená, lebo už samotným predložením sa stáva splatnou. V tomto prípade žalovaný v zmenkovom

vyhlásení podľa § 34 ods. 1 Zmenkového zákona určil dlhšiu lehotu na predloženie vista zmenky, a to
štyri roky od vystavenia. Zmenka tak obsahuje jednoznačný údaj o tom, že sa jedná o vista zmenku,
ktorú oprávnený majiteľ zmenky môže predložiť na platenie do štyroch rokov odo dňa jej vystavenia.

46. Odvolací súd tak odlišne od súdu prvostupňového uzavrel, že zo zmenky predloženej žalobcom,

splatnej na videnie, podľa čl. I. § 33 ods. 1 Zmenkového zákona, pretože obsahuje údaj: „Zaplatím
za túto zmenku pri predložení...“, jasne vyplýva jedna doba splatnosti štyri roky od vystavenia, ako to
vyplýva z textu: „na platenie predložiť do štyroch rokov od vystavenia“. Splatnosť zmenky nastáva v
momente jej predloženia, pričom predložiť ju bolo možné v súlade s § 34 ods. 1 čl. I. Zmenkového
zákona v lehote štyroch rokov od jej vystavenia a až po jej predložení uskutočnenom v lehote štyroch

rokov od vystavenia nastáva jej splatnosť. Odvolací súd sa preto nemohol stotožniť so záverom súdu
prvej inštancie, že v zmenke sú uvedené dve splatnosti, čo malo spôsobiť jej neplatnosť, čo je ale bez
vplyvu na výsledné rozhodnutie.

47. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

48. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu v nezastavenej časti
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie v tejto časti, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o
náhrade trov konania, potvrdil.

49. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej
priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).