Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. júl 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoE/74/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711206965
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8711206965.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a členov
senátu JUDr. Anny Kovaľovej a Mgr. Miloša Koleka v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej J. B., nar. XX.X.XXXX, bytom J. H. XX,
o vymoženie pohľadávky vo výške 882,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Poprad, č. k. 13Er 324/2011-42 zo dňa 13.10.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením exekúciu zastavil.
Vyslovil, že o trovách exekúcie a o trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vychádzal zo zistenia, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha
plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy na základe exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka nebola v tomto prípade individuálne dojednaná, je

súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľ si ju osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je
neprijateľnou, a teda neplatnou podmienkou. Rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom
nie je vykonateľný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať a vydať ho. Z týchto

dôvodov súd zastavil exekúciu (§ 57 ods. 1 písm. a Exekučného poriadku).

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, aby výsledkom takéhoto rozhodovania bola úplná nemožnosť vykonať

právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd)
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, lebo z vôle zákonodarcu existujú

na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný oprávnený v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl.zákona č. 244/2002 Z. z. revíznym procesnom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené
s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o

zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho uskutočňovaného na základe
zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu
tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Všeobecný súd si
musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných
rozhodnutí rozhodcovských súdov. Všeobecný súd vo veci oprávneného nebol povinný zaoberať sa

skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a
preto exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného

v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. Ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu

rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú
príležitosťnato,abybezexistencieakýchkoľvekobávzreakcieoprávnenéhodošlokzmareniuexekúcie.
Oprávnený však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny
dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný

prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš
nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť oprávneného a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na
vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním
zásady rovnosti zbraní. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k svojim záverom dospel len
na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť

podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom
stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré
účastníci konania nenavrhli. Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002
Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník

v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú podmienku považuje aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu,
však nestanovuje, aby spory s dodávateľom mali byť riešené výlučne v rozhodcovskom konaní.
Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd.

Rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Vo veci sa nedá stotožniť ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. Podľa ust. § 2 písm. a) tohto právneho
predpisu účinného v čase uzatvorenia zmluvy spotrebiteľským úverom sa rozumelo dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky

alebo v inej právnej forme. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky a nie tovar
alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované ust. § 4 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere

(opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť
reklamáciualebosťažnosť,identifikáciuvlastníka,akvlastníctvoneprechádzanaspotrebiteľaokamihom
odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už razposudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. súd je povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Vykonať revízny postup vo vzťahu k
exekučnému titulu môže len v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona

č.244/2002Z.z.dbajúcnaexistenciuust.§40anasl.zákonač.244/2002Z.z.jedinevspojenísrevíziou
práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje
revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť
majetok a právo na pokojné užívanie majetku. Vo svojom odvolaní navrhol oprávnený s poukazom

na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a
predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení: „ Má sa tvrdenie
o tom, že od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,
že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj

tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie,

preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

4. Na margo návrhu oprávneného na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor rozhodol o ním predloženej

otázke, odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor
oprávneného,atonapr.rozsudokSúdnehodvoraPannonC-243/08,rozsudokSúdnehodvoraAsturcom
C- 40/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02, rozsudok Súdneho dvora
Mostaza Claro C-168/05.

5. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ
sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

6. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza
Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

7. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby
ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok
Súdneho dvora EÚ C-243/08 Pannon).

8. Za tohto stavu odvolací súd návrh na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) CSP zamietol.

9. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvej inštancie aj bez návrhu prioritne riešil,
je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval
oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3 Cdo 146/2011

najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemoholvydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Obdobne porov. aj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.

10. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na spoločného stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, v zmysle ktorého „zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni

tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému

konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008“. Na odklon od tohto stanoviska nie je dôvod ani v tomto prípade.

11. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž
rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná

zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve
proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus
spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (Štandardné zmluvy, str. 214 ,Vydavateľ
Aleš Čeněk).

12. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012).
Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde

o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené
a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

13. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy odvolací súd vidí tiež v geografickom faktore v zmysle

judikatúry. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má
odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca
400 km na rozhodcovské konanie je odradzujúca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 - C-244/98
Oceano grupo editorial).

14. Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej
kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v
záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v
rozhodcovskomkonanínenamietalrozhodcovskúdoložkuspoukazomnatzv.geografickúneprijateľnosť
miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08

Asturcom).

15. Vo vzťahu k porušeniu zásady kontradiktórnosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 7/2013:

16. „K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom,od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim
(porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropskáúmluva o lidskýchprávech. Komentář.
1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného

Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos
dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo
na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na
zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie
upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov

nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

17. Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného
súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto
účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti

rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za
zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu
vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom
odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením
rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov
konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

18. V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o

zastaveníexekúcieajvyužilaavpodanomopravnomprostriedkuvyjadrila,okreminého,ajsvojnesúhlas
s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.

19. K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu takáto povinnosť uzákonená

nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom
je dôvodová správa k zákonu č. 230/2012 Z. z. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej
doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto
dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania,

ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej
rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj
s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti
konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu na pojednávaní vyžaduje
ustanovenie § 129 ods. 1 O. s. p., ktoré primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje

pojednávanie.“

20. V súlade s vyššie uvedeným odvolací súd konštatuje, že k odňatiu možnosti oprávneného konať
nedošlo.

21. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací

súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z § 387 ods. 1, 2 CSP napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že úspešná povinná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).