Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. január 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/166/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614206175
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2614206175.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci navrhovateľky: Mgr. U. H.,
nar. XX.X.XXXX, bytom X., O. XX, zastúpenej spoločnosťou: Martin Džačovský s.r.o., so sídlom Senica,
Hviezdoslavova 315, IČO: 47 250 143, proti povinnej osobe: MUDr. U. H., nar. XX.X.XXXX, bytom X.,
M. XXX/X, o určenie vyživovacej povinnosti na manželku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Senica zo dňa 20.4.2016 č.k. 7C/129/2014-110 - v jeho zamietajúcej časti a v časti o
trovách konania, včítane závislého výroku o poplatkovej povinnosti odporcu, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej týkajúcej sa

bežného výživného m e n í tak, že povinná osoba je povinná navrhovateľke platiť počnúc 2. júlom 2014
do 5. mája 2015 výživné ešte aj v sume 200 Eur mesačne, čo predstavuje zročné výživné za uvedené
obdobie 2.019,30 Eur, ktoré je povinná osoba povinná navrhovateľke zaplatiť do 60 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a vo zvyšku návrh z a m i e t a.

II. V časti poplatkovej povinnosti rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že povinná osoba je
povinná zaplatiť súdny poplatok v sume 288,- Eur Okresnému súdu Senica do 3 dní.

III. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie určil vyživovaciu povinnosť odporcu
(teraz už povinný) voči navrhovateľke v sume po 100,- Eur mesačne s účinnosťou od 2.7.2014 do
5.5.2015. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Nedoplatok odporcu na zročnom výživnom za čas od 2.7.2014
do 5.5.2015 v sume 1012,90 Eur zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke do 60 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Odporcu tiež zaviazal zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 144 Eur do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Napokon vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania.

2. Vec súd prvej inštancie opätovne právne posúdil aplikáciou ust. § 71 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods.
1 prvá a druhá veta Zákona o rodine, § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ako i § 4 ods. 2
písm. e) a § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. Vecne potom tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil ten
záver, že návrhu navrhovateľky je potrebné i teraz sčasti vyhovieť a priznať mu čiastočný úspech. V
čase podania návrhu bola navrhovateľka práceneschopná v dôsledku tehotenstva. Počas tohto obdobia

poberala nemocenské dávky. Za mesiac jún 2014 boli navrhovateľke vyplatené dávky vo výške 221,50
Eur a v mesiacoch júl a august 2014 dávky vo výške 429,- Eur mesačne. Neskôr navrhovateľka nastúpila
na materskú dovolenku. Za mesiac január 2015 bolo navrhovateľke vyplatené materské vo výške 507,-
Eur a za mesiac február 2015 vo výške 458,- Eur. V čase, kedy bola navrhovateľka práceschopnábol jej celkový príjem od septembra 2013 do augusta 2014 priemerne vo výške 415,98 Eur mesačne
a navrhovateľka uviedla príjem v zamestnaní vo výške asi 540,- Eur v čistom. Je nepochybné, že
odporca má vyšší príjem ako navrhovateľka, keďže jeho priemerný čistý mesačný príjem v rozhodnom

období 2015 bol vo výške 2130,69 Eur. Príjem navrhovateľky sa v čase podania návrhu radikálnym
spôsobom oproti jej zárobku neznížil, pretože v júli 2014 poberala sociálne dávky vo výške 429,- Eur až
do decembra 2014, následne poberala materský príspevok vo výške 458,- Eur až 507,- Eur mesačne a
rodičovský príspevok v nižšej sume, t.j. sume 223,- Eur mesačne začala poberať až po právoplatnosti
rozsudku o rozvode manželstva. V tomto období sa jej však zvýšili výdavky v súvislosti s tehotenstvom

a takisto v súvislosti s tým, že navrhovateľka sa od odporcu odsťahovala, keďže dovtedy neplatila
žiadne náklady na domácnosť. Odporca uviedol, že počas spoločného života sa náklady na spoločnú
domácnosť hradili z 90 % z jeho účtu. Navrhovateľka v konaní túto skutočnosť nepoprela. Súd pri
rozhodovaní o výške výživného pre navrhovateľku je povinný podľa Zákona o rodine prihliadať aj na
starostlivosť o domácnosť. Navrhovateľka v čase odsťahovania sa od odporcu vybrala z účtu odporcu
peniaze na nákup nového nábytku a sťahovanie a takisto, výlučne pre seba, vybrala peniaze, ktoré

predstavovali preplatok na nájomnom všetko spolu v sume 760,- Eur (240,- Eur + 450,- Eur + 70,- Eur),
čiže k jej príjmu v období od 2.7.2014 do 5.5.2015, t.j. 10 mesiacov, dá sa povedať, že mesačne pribudla
suma 76,- Eur (760,- Eur delene 10 mesiacov). Odporca naďalej splácal splátky za kartu navrhovateľky
mesačne vo výške 50,- až 80,- Eur a uhradil jej takisto školné za vysokoškolské štúdium 300,- Eur, čo
súd považoval za preukázané, pretože tieto tvrdenia odporcu navrhovateľka v konaní nepoprela. Ak teda

od preukázaného príjmu odporcu 2130,69,- Eur mesačne v čistom sa odpočítajú jeho výdavky 1571,65,-
Eur, zostáva odporcovi suma 559,04,- Eur mesačne, z ktorej však už v súčasnosti je nutné odrátať
ešte príspevok na výživu rozvedenej manželky v sume 100,- Eur mesačne, výživné na dieťa 150,- Eur
mesačne a ak odporca zaplatí navrhovateľke ešte výživné manželky spolu v sume 200,- Eur (100,-
Eur je povinný už platiť podľa právoplatného výroku predchádzajúceho rozsudku zo dňa 16.6.2015, č.k.

7C/129/2014-59), bude životná úroveň účastníkov rovnaká, pretože navrhovateľke k jej príjmu pribudne
titulom výživného manželky suma 200,- Eur, ktorá vyrovná sumu, ktorú si podľa tvrdenia navrhovateľky
táto musela požičiavať, aby pokryla svoje mesačné výdavky v sume 748,45,- Eur. Súd vzhľadom na
vyššie uvedené, považuje výživné určené týmto rozsudkom vo výške 100,- € mesačne za primerané
a vyrovnávajúce životnú úroveň účastníkov v rozhodnom čase od 2.7.2014 do 5.5.2015. Zhrnutím

doteraz uvedeného súd teda prihliadol najmä na to, že odporca znášal takmer výlučne náklady na
spoločnúdomácnosť,prispievalnavrhovateľkenajejnákladyspojenésoštúdiomatakistonavrhovateľka
použila spoločné peniaze na zakúpenie nového nábytku, keď sa odsťahovala a vybrala peniaze, ktoré
predstavovali preplatok na nájomnom. Súd priznal navrhovateľke výživné od 2.7.2014, teda odo dňa
začatia súdneho konania v súlade s § 77 ods. 1 Zákona o rodine do 5.5.2015, teda do dňa kedy

rozhodnutie, ktorým bolo manželstvo rozvedené nadobudlo právoplatnosť, keďže predmetom konania
je výživné pre manželku. Vo zvyšnom rozsahu návrh navrhovateľky zamietol, pretože ho považuje za
neprimeraný a neodôvodnený. Vzhľadom na túto skutočnosť odporcovi vznikol na zročnom výživnom
za čas od 2.7.2014 do 5.5.2015 týmto rozsudkom nedoplatok v sume 1012,90 Eur (júl 2014 - 96,77 Eur,
august 2014 až apríl 2015 po 100,- Eur mesačne, máj 2015 - 16,13 Eur), ktorý súd povolil odporcovi

uhradiť do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Súd prvej inštancie ďalej uzavrel, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľka bola podľa § 4 ods. 2 písm.
e) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodená od
súdneho poplatku, tak súd povinnosť zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 144,- Eur uložil

odporcovi podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, keďže odporca nebol od súdneho poplatku
oslobodený a navrhovateľka bola v konaní sčasti úspešná. Výška súdneho poplatku pri určení výživného
medzi manželmi predstavuje 2 % z ceny predmetu, teda z trojnásobku ročného plnenia. O náhrade trov
konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal,
keďže každý z účastníkov bol úspešný len sčasti. Navrhovateľka žiadala určiť výživné vo výške 500,-

Eur mesačne, bola úspešná v rozsahu výživného vo výške 200,- Eur mesačne od 2.7.2014 do 5.5.2015
a vo zvyšnom rozsahu, v ktorom bol návrh zamietnutý, bol úspešný odporca.

4. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka, ktorým
sa domáhala, aby bol rozsudok zmenený tak, že jej návrhu bude v plnom rozsahu vyhovené a boli jej

priznané trovy konania v plnom rozsahu, podľa ich vyčíslenia. Navrhovateľka v odvolaní poukázala na
odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentovala
odkazom na znenie § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Poukázala, že odporca i po doplnení dokazovania
jeho výsluchom sám potvrdil, že situácia sa u nich zmenila po tom, keď odporcovi oznámila, že jetehotná. Viackrát jej odporca dával najavo, že byt, v ktorom bývajú, je len jeho, odporca na ňu robil
nátlak, aby sa odsťahovala (prispel jej na sťahovanie), po odsťahovaní vymenil odporca zámok a ona
nemala prístup do bytu. Životná úroveň manželov pred oznámením odporcovi, že je tehotná, bola na

základe výpovedí účastníkov charakterizovaná tým, že si mohli kupovať potraviny, na aké mali chuť
bez obmedzenia, kupovali si značkové oblečenia, kozmetiku, parfumy, chodili na dovolenky a výlety,
nakupovali si drahú elektroniku zn. Apple, či nové technické hračky ako 3D televízor a obdarovávali sa
drahými darmi. Po jej odsťahovaní zo spoločnej domácnosti bola v situácii takej, že potraviny si mohla
nakupovať len tie, na ktoré mala peniaze a nie podľa chuti, oblečenie nakupovala v seconhandoch,

nechodilanadovolenky,výlety,nemohlasikupovaťznačkovúkozmetikuaparfumy,taktiežanikozmetiku
a nútene sa zadĺžila s tým, že tento dlh, aby vôbec mohla existovať a kúpiť si základné veci, bol 200,- Eur
mesačne. U odporcu však zostala situácia nezmenená tak, ako bola popísaná. Odporca tiež nehovorí
pravdu ohľadne svojho príjmu, ktorý má v skutočnosti podstatne vyšší už len pri otázke, či pracuje pre
MUDr. O. odpovedal kladne, keď po rozvode pracuje pre spoločnosť P. T., s.r.o., v ktorej je uvedený lekár
100% spoločníkom a v rozvodovom konaní bolo preukázané, že odporca pracuje aj pre túto spoločnosť,

ktorá mu neplatí mzdu, ale odporca si u nej odpracuje na splácanie leasingu, ktorý predstavuje sumu
350,- Eur až 400,- Eur mesačne a po skončení leasingu si môže vozidlo tejto spoločnosti odkúpiť za
1,- Eur. Je nepochybné, že sa jedná o príjem odporcu, ktorý sa napokon vyjadril v minulosti, že jeho
príjem u neho predstavuje 120,- Eur mesačne ako u ostatných lekárov. Z uvedeného potom vyplýva,
že príjem odporcu je výrazne nad 3000,- Eur mesačne, čo sa nedá porovnať s jej príjmom. Počas

celého tohto konania jej odporca neprispel na výživu manželky žiadnou sumou, ale sám si platí šetrenie
200,- Eur mesačne, ako aj investičné poistenie 70,- Eur mesačne. Odporca tiež platí hypotéku na byt
v jeho výlučnom vlastníctve v sume 400,- Eur, kupoval si značkovú elektroniku a podobne, pričom
teraz tvrdí, že platenie výživného by bolo pre neho likvidačné. Zároveň odvolateľka poukázala aj na
neproporcionalitu v rozhodovaní Okresného súdu Senica porovnaním dvoch rozdielnych rozsudkov.

Namieta i to, že súd prvej inštancie naďalej vychádzal z príjmu odporcu len vo výške 2130,60 Eur, čo
je preukázateľne nesprávny údaj, pretože sám odporca uviedol ďalšie svoje príjmy v tomto konaní, či
v pripojených spisoch iných konaní. Z takéhoto príjmu odpočítal v prospech odporcu výdavky, ktoré on
sám uviedol, pričom je v rozpore s dobrými mravmi takéto výdavky započítať, konkrétne sporenie do
sporiaceho fondu, životné poistenie, splátka úveru na byt vo výlučnom vlastníctve odporcu, úver v X.

X., spotreba na mobilný telefón a mnohé ďalšie nie nevyhnutné výdavky. Naopak do jej príjmu súd
započítal i nábytok, ktorý po odsťahovaní zakúpila (760,- Eur), s čím odporca súhlasil a tento nábytok
bude predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, takže to nie je len jej príjem,
ako to uvádza prvoinštančný súd. Napokon odvolateľka poukázala na skutočnosť, že medzičasom je
už právoplatne skončené konanie vo veci jej príspevku na rozvedenú manželku, kde jej súd priznal

príspevok na rozvedenú manželku vo výške 100,- Eur od odporcu, pričom v predmetnom konaní o
výživnom na manželku jej prvoinštančný súd prekvapivo priznal naďalej len 100,- Eur, čím len potvrdil
svoj predchádzajúci verdikt.

5. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril, z obsahu ktorého

vyjadrenia vyplýva, že s návrhom navrhovateľky v plnom rozsahu nesúhlasí. Čo sa týka poznámky jeho
príjmu, ten bol kompletne zdokladovaný dvomi prvoinštančnými súdmi - vo veci rozvodu manželstva a
výživného na dieťa a tiež vo veci príspevku na rozvedenú manželku. Jeho príjmy a výdaje v sledovanom
období jún 2014 až máj 2015 sú doložené i v predmetnej právnej veci a nič na nich nemieni meniť.
Navrhovateľka v odvolaní pritom nerozoberá fakt, prečo prišlo k jej odsťahovaniu z jeho bytu, rieši

len „následky“ a jeho takmer „protizákonné kroky“ ako je výmena FABky, vysťahovania a podobne...
Všetky tieto úkony boli konzultované s jeho právnou zástupkyňou. Čo sa týka prvoinštančného rozsudku
ohľadom výživného na manželku, bol ochotný a akceptoval rozsudok zo dňa 20.4.2016 a bol ochotný
sumu 1.012,90 Eur uhradiť v prospech navrhovateľky. Navrhovateľka už od podania žiadosti na
rozvod manželstva systematicky a cielene predlžovala súdne pojednávanie, čím obdobie požadovaného

výživného na manželku sa predĺžilo na neuveriteľných 10 mesiacov. Všetky doterajšie udalosti ho len
utvrdzujú v skutočnosti, že bývalá manželka ho využíva a bude naďalej využívať ako rýchly a lacný zdroj
finančných prostriedkov.

6. Navrhovateľka k doručenému vyjadreniu k jej odvolaniu povinným podala písomné stanovisko, v

ktorom skonštatovala, že Vyjadrenie odporcu jednoznačným útokom na citové cítenie senátu Krajského
súdu v Trnave, pretože reálne neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by dôvodili tak nízke výživné. Na
tomto konkrétnom prípade je možné poukázať na skutočnosť, že súdne rozhodnutie je nepredvídateľné,
ak okresný súd rozhodne o rovnakej výške výživného (matky obe na rizikovom tehotenstve a materskejdovolenke) pri diametrálne rozdielnych príjmoch. Navrhovateľka ďalej poukázala aj na neprimerané
správanie sa odporcu voči nej a tiež na skutočnosť, že i keď to bolo po rozvode ich manželstva, ale
odporca, ktorý nie je schopný platiť jej výživné na manželku, pretože by to bolo pre neho likvidačné, nie

je pre neho likvidačné kúpiť si dron za 1000,- Eur, ako ani akontáciu na nové vozidlo. V odvolaní tiež
poukázala na zmenu jej životného štýlu po odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti a to vo výrazne
nižšom štandarde ako to bolo predtým, pričom v tomto čase boli s odporcom ešte manželia. Vzhľadom
na to žiada vyhovieť jej návrhu v plnom rozsahu a priznať jej trovy konania.

7. Povinný doručili odvolaciemu súdu stanovisko k vyjadreniu navrhovateľky, v ktorom uzavrel, že už
nemá žiadne fakty na doplnenie, všetky potrebné stanoviská a vyjadrenia súdu už zaslal a trvá na nich.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), ako i podľa zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného

mimosporového poriadku (ďalej len CMP), účinného od 1.7.2016, rešpektujúc pritom ust. § 470 ods. 1,
2 CSP a obdobne i § 395 ods. 1 a 2 v spojení s § 2 ods, 1 CMP (tento vyjadruje vzťah subsidiarity medzi
uvedenými procesnými kódexami medzi CMP a CSP), podľa ktorých, ak nie je ustanovené inak, platia
tieto zákony aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia ich účinnosti, ale tiež i to, že právne účinky
úkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitýchtozákonov,zostávajúzachované.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 v čase podania odvolania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- účastníkom (§ 201 OSP, aktuálne § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákonodvolaniepripúšťa(§201a§202ods.1OSP,akt.§355ods.1CSP),poskonštatovaní,žepodané

odvolaniemázákonnénáležitosti(§205ods.1OSP,aktuálne,§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm.
b) f) a h) CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom
(§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo

doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu navrhovateľky je možné priznať úspech čiastočný, pre nie úplné stotožnenie sa odvolacieho
súdu s mierou ustálenia výšky výživného na manželku (vyplývajúcej z právoplatnej vyhovujúcej časti

napadnutého rozsudku, vrátane priznaného zročného výživného, v spojení s už právoplatne priznanou
sumou výživného v ostatnom rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 16.6.2015, tiež spolu s určeným
zročným výživným), čo si potom vyžadovalo zmenu rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti žiadaného
výživného (aj v smere čiastočného pristúpenia na argumentáciu uplatnenú odvolaním), ako i v časti
výroku o trovách konania a tiež závislého výroku o poplatkovej povinnosti povinného.

10. Predmetom konania v predmetnej právnej veci zostalo rozhodovanie o vyživovacej povinnosti na
manželku,počiastočnejprávoplatnostirozsudkuzodňa16.6.2015vydanéhovoveciakoprvéhovporadí
výlučne len v jeho vyhovujúcej časti priznaného výživného v rozsahu 100,- Eur mesačne za ohraničené
obdobie, spolu so zročným výživným ako i po čiastočnej právoplatnosti napadnutého rozsudku, tiež

len v jeho vyhovujúcej časti priznaného výživného i v rozsahu ďalších 100,- Eur mesačne za rozhodné
obdobie, spolu so zročným výživným, predmetným odvolaním nenapadnutej, len v ostatnej zamietajúcej
časti (t.j. v časti nad rámec už priznaného výživného 200,- Eur mesačne, zo žiadanej sumy 500,-
Eur mesačne), v rozsahu ešte žiadaného výživného 300,- Eur mesačne s účinnosťou od 2.7.2012 do
5.5.2015 (t.j. do právoplatného rozvodu manželstva účastníkov rozsudkom Okresného súdu Senica č.k.

10C/32/2014 zo dňa 21.3.2015). Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľky na priznanie jej manželského
výživného od odporcu nad rámec právoplatne priznanej sumy 200,- Eur mesačne, zo žiadanej sumy
500,- Eur od 2.7.2014 do 5.5.2015, teda v rozsahu ostatných 300,- Eur mesačne za uvedené obdobie.

11. Základ odvolacej argumentácie navrhovateľky a jej nesúhlasu s výškou priznaného manželského
výživného, i keď s mylným záverom navrhovateľky, že výživné jej bolo priznané len v sume 100 Eur,-
mesačne v rozhodnom období (pozri uvedené v predchádzajúcom odseku, čo napokon vyplývala i z
odôvodnenianapadnutéhorozsudku),bolzaloženýnatom,žesúdprvejinštancieneprihliadalnato,žetobola práve ona, ktorá bola nútená opustiť spoločnú domácnosť, počas trvania ktorej mala zabezpečené
pri povinnom nadštandardné pomery, ktoré jemu zostali zachované, ako aj opätovné vychádzanie z
nesprávnej výšky príjmu povinného, ktorý presahuje súdom ustálenú sumu 2130,69 Eur v čistom.

12. Pri zrušení skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti pre jeho
nepreskúmateľnosť a tým potom pre odňatie účastníkom možnosť konať pred súdom, odvolací súd v
zrušujúcom uznesení (doručenom účastníkom) výslovne uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa s
dôvodmi opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou, keď až potom je možné zvážiť, či je skutočne

namieste priznať finančné ohodnotenie, resp. posúdiť ako možný materiálny ekvivalent peňažného
plnenia zo strany druhého manžela to, že sám zabezpečoval ním popísané plnenia a staral sa o
domácnosť, ako i znovu posúdiť výšku príjmu povinného, ktorý potvrdil súdu aj iný príjem než z
pracovného pomeru, konkrétne v sume 250,- až 300,- Eur v čistom za zastupovanie iných lekárov mimo
pracovného pomeru. Pri tomto všetkom sa pritom musí dať vyvodiť to, že súd vychádzal pri určení
manželského výživného z požiadavky zásadne rovnakej životnej úrovne manželov, ktorá je odôvodnená

okrem princípu solidarity aj rovnakým postavením manželov v právach a povinnostiach vyplývajúcich z
manželského zväzku. Preto je skutočne potrebné riadne sa vysporiadať s dôvodmi, pre ktoré by mala
vzniknúť odkázanosť jedného z manželov na výživu, pričom návrh na určenie manželského výživného
možno podať nie len vtedy, ak na strane jedného z nich existuje sociálna odkázanosť, ale aj vtedy, ak je
spravodlivé dorovnať ich životnú úroveň, keď práve toto je aplikácia zásady solidarity, ktorá nepripúšťa,

aby sa niektorý z manželov dostal do nevýhodnejšieho postavenia.

13. Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

14. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

15. Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá z dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané

majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

16. Odvolací súd preto znova zdôrazňuje, že z hľadiska ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine súd skutočne
musí pri rozhodovaní o nároku na výživné medzi manželmi za trvania manželstva vziať do úvahy ako

dĺžku spolužitia, vzájomné staranie sa manželov, starostlivosť o domácnosť, tu potom aj tehotenstvo
manželky s potrebou pripraviť sa na príchod spoločného dieťaťa a tiež príčiny prerušenia spolužitia,
súčasný stav (teda kde, s kým a prečo manželia osobitne žijú a vedú spoločnú domácnosť) a príčiny, pre
ktoré si manželia neplnia vzájomnú vyživovaciu povinnosť dobrovoľne. Manželstvo je pritom právnym
zväzkom, v ktorom manželia sú povinní žiť spolu, navzájom si pomáhať, rešpektovať sa, byť si verní,

starať sa spoločne o deti a podľa schopností a možností a majetkových pomerov aj o uspokojovanie
potrieb rodiny. Každé konkrétne porušenie týchto povinností je potrebné posudzovať individuálne,
vzhľadom na okolnosti daného prípadu.

17. Z uvedeného a z výsledkov súdom prvej inštancie vykonaného a doplneného dokazovania vyplýva,

že odvolaniu navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia vyživovacej povinnosti k nej i nad sumu
doposiaľ určenú, bolo možné čiastočne priznať úspech.

18. Z dokazovania totiž vyplýva, že v rozhodnom období od júla 2014 do mája 2015 priemerný čistý
mesačný príjem povinného manžela z pracovného pomeru v zistenej výške 2130,69 Eur, z ktorého

jediného prvoinštančný súd vychádzal, nebol jeho jediným príjmom, povinný v tomto období podľa
jeho tvrdení poberal ešte 250,- až 300,- Eur mesačne za zastupovanie lekárov mimo pracovného
pomeru, čo napokon nemusí byť jeho jediný ďalší príjem, iný však v konaní, bez konkrétnych návrhov
na vykonanie dokazovania účastníkmi, zistený nebol. Dôkazné bremeno na toto tvrdenie pritomťažilo navrhovateľku ako účastníka snažiaceho sa preukázať vyšší než doposiaľ preukázaný príjem
povinného manžela, keďže v priebehu prvoinštančného konania, ako i v čase začatia odvolacieho
konania platil procesný predpis, ktorý vyžadoval pre návrhové konania vo veciach výživného plnoletých

osôb dôkaznú povinnosť účastníkov. Naproti tomu navrhovateľka v tomto období poberala v čase
od júla do decembra 2014 sociálne dávky vo výške 429,- Eur mesačne, následne potom materský
príspevok vo výške 458,- Eur až 507,- Eur mesačne. Z uvedeného je potom zrejmé, že počas
trvania manželstva účastníkov navrhovateľka disponovala viac než o 1923,- Eur nižším príjmom
než bol preukázaný príjem povinného manžela. Príjem navrhovateľky aj s ohľadom na jednorázový

výber finančnej hotovosti v sume 760,- Eur zo spoločných prostriedkov, ktorý navrhovateľka v konaní
nespochybnila, bol neporovnateľne nižší ako príjem povinného a nepostačoval na úhradu zvýšených
mesačných potrieb navrhovateľky odôvodnených jej tehotenstvom, vedením už samostatnej domácnosti
a potrebou zabezpečenia si nového bývania po odsťahovaní sa. Preto pokiaľ aj povinný argumentuje
vlastnou finančnou záťažou výdavkami na svoju terajšiu domácnosť, keď aj výdavky pôvodnej spoločnej
domácnosti s navrhovateľkou (do jej odsťahovania sa z nej) išli zásadne len z jeho príjmu (tu pritom

nemožno hovoriť o svojom príjme, keďže do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré v
rozhodnom posudzovanom období medzi účastníkmi trvalo, okrem iného patria i príjmy z pracovného
pomerupovinnéhoakoajpríjmyzosociálnehozabezpečenianavrhovateľky),akoivýdavkamispojenými
s užívaním vlastnej nehnuteľnosti (nie však už navrhovateľkou v rozhodnom období) síce povinný
ako vlastník vynakladať musel, keď ani tieto výdavky, nehovoriac o ďalších prezentovaných výdavkov,

predovšetkým pravidelné mesačné sporenie si povinným, platenie si životnej poistky, ako i platenie
spotrebných pôžičiek, resp. úverov na vylepšenie životnej úrovne, i keď aj v prospech navrhovateľky (čo
sa primerane premietne do určenia výšky výživného) nemohli mať prednosť pred výživným patriacim v
tomto období výživou oprávnenému manželovi, ale prednostne už aj v prvom rade k maloletej Sáre nar.
1.2.2015, ku ktorej však vznikla vyživovacia povinnosť i navrhovateľke (v tejto súv. por. i § 62 ods. 5 vetu

prvú a §§ 67 - 73 Zákona o rodine). Nesporným tu zostáva i to, že to bola práve navrhovateľka, v tomto
čase už gravidná, ktorá opustila spoločnú domácnosť pre vzájomné nezhody účastníkov, z čoho sa
potom javí ako logický argument navrhovateľky, že tak urobila v snahe zabezpečiť si pokojné prostredie,
ktoré takýto jej stav (gravidita) jednoznačne vyžadoval a to i napriek výdavkom, ktoré s tým boli spojené.
Zvýšené výdavky si v tomto období vyžadovalo i samotné tehotenstvo navrhovateľky a po narodení

spoločného dieťaťa i materstvo v súvislosti so stravovaním, oblečením, doplnkovou výživou, následnou
starostlivosťou o dieťa a pod. Ak preto súd prvej inštancie rozsudkami vydanými vo veci právoplatne
určil povinnému platiť navrhovateľke bežné výživné v sume 200,- Eur mesačne, toto výživné nebolo
možno považovať za primerané, pretože i pri znížení príjmu povinného v preukázanej sume 2430,69
Eur o výživné na maloletú X. určené vo výške 150,- Eur mesačne (tu však v rozhodnom období len pre

čas od narodenia dieťaťa, t.j. od 1.2.2015 do 5.5.2015), ako i o nevyhnutné výdavky ako sú hypotéka
na bytovú nehnuteľnosť, v ktorej povinný býva a do opustenia spoločnej domácnosti v nej bývala aj
navrhovateľka, výdavky spojené s bývaním - označený nájom, záloha na elektrickú energiu ako i platba
za TV a internet, ďalej výdavky za mobilný telefón a pohonné hmoty pre povinného nutné v súvislosti s
výkonom jeho povolania (navrhovateľkou nesporované) v celkovej 812,- Eur priemerný mesačný čistý

príjem odporcu nepoklesne pod 1600 Eur, čo je oproti príjmu navrhovateľky medzi sumou 429,- Eur až
507,- Eur, z ktorej sumy musí táto tiež pokryť svoje nevyhnutné výdavky (príspevok na bývanie, strava,
oblečenie, náklady v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou v tehotenstve, od 1.2.2015 aj starostlivosť o
dieťa, na výživu ktorého bolo povinnému určené výživné 150,- Eur mesačne) skutočne neporovnateľné.
Aj keď príjmy účastníkov, v rozhodnom období ešte manželov, sú príjmami spoločnými, treba oceniť a

tým zohľadniť nadštandardnú snahu povinného o zvyšovanie príjmu a to i mimo hlavného pracovného
pomeru na úkor osobného voľna, ako i to, že práve z uvedeného príjmu sú splácané spoločné dlhy oboch
manželov, navyše vzniknuté na zabezpečenie dovtedy vyššieho štandardu ich oboch, ktorý štandard si
povinný snaží zachovávať aj po ukončení spolužitia účastníkov ešte ako manželov (ním nesporovaný
nákup elektroniky po odsťahovaní sa navrhovateľky v celkovej sume 740,- Eur, i keď znovu na tvrdený

dlh) a pokračuje v tom i po rozvode manželstva účastníkov (napr. kúpa elektroniky za 1000,- Eur) súc
si pritom vedomý existencie vyživovacej povinnosti na manželku, ktorá nebola plnená, ako i už v tomto
čase výživného i na maloleté dieťa.

19. Ani dĺžka konania o rozvod manželstva a ani tvrdené prieťahy v uvedenom konaní rovnako nemajú

žiaden vplyv na trvanie a výšku vyživovacej povinnosti v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Uvedené
ustanovenie upravuje vzájomnú vyživovaciu povinnosť manželov vo všeobecnosti, nie iba manželov,
ktorých manželstvo je funkčné.20. Vychádzajúc potom z doposiaľ uvádzaného, rozdielnosť životnej úrovne účastníkov konania mal
odvolacísúdzanepochybnú.Zistenérozdielybolitakejintenzity,žezakladalineprípustnýrozdielživotnej
úrovne, ktorý bolo potrebné kompenzovať určením výživného. Navrhovateľkou celkovo uplatnená suma

výživného 500,- Eur mesačne však prevyšovala potrebu dorovnania jej životnej úrovne. Odvolací súd
pritom považoval za primerané a spravodlivé výživné na dorovnanie životnej úrovne navrhovateľky s
poukazom na § 71 ods. 1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine celkovo 400,- Eur mesačne.

21. Keďže s poukazom na uvedené neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie

napadnutej časti rozsudku, odvolací súd s použitím § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti, ktorou bol návrh zamietnutý zmenil bez potreby dokazovania na
odvolacom súde, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym
skutkovým zisteniam, ktoré odvolací súd pri rozhodovaní už len prebral a to tak, že povinnému manželovi
uložil povinnosť zaplatiť v rozhodnom období navrhovateľke i ďalšie výživné v sume 200,- Eur mesačne,
čo predstavuje po čiastočnej právoplatnosti rozsudku zo dňa 16.6.2015 vydaného vo veci ako prvého

v poradí výlučne len v jeho vyhovujúcej časti priznaného výživného v rozsahu 100,- Eur mesačne za
ohraničené obdobie ako i čiastočnej právoplatnosti napadnutého rozsudku v jeho vyhovujúcej časti
ďalšieho priznaného výživného v rozsahu 100,- Eur mesačne za rozhodné obdobie potom celkovo
priznané výživné navrhovateľke 400, Eur mesačne, ako i zročné výživné vo výške 2019,30 Eur, t.j. júl
2014 - 193,50 Eur, august 2014 až júl 2015 - 1800,- Eur a august 2015 - 25,80 Eur, ktoré súd zaviazal

povinného zaplatiť do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ktorá lehota splatnosti zohľadňuje jeho
výšku. Celkovo potom zročné výživné pre navrhovateľku spolu s už právoplatne priznanými zročnými
výživnými podľa ostatného a napadnutého rozsudku v ich už právoplatných častiach predstavuje sumu
4045,10 Eur. Vo zvyšku (takto potom už len čo do 100,- Eur požadovaného mesačného výživného)
odvolací súd návrh navrhovateľky zamietol.

22. Pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť, súd prvej inštancie totiž za stavu existencie manželstva
účastníkov v čase začatia konania (§ 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch) správne vychádzal
z určenia ceny konania danej trojnásobkom ročného plnenia (§ 7 ods. 5 veta prvá Zákona o súdnych
poplatkoch), avšak pri zmene priznanej výšky výživného sa situácia zmenila v tom, že došlo k zmene

výšky ceny konania, ktorá je teraz 14400,- Eur (ročné plnenie je 12x400,- Eur, ktoré je potrebné ďalej
ustáliť na trojročné), z čoho 2% (sadzba poplatku vychádzajúca z položky 8 písm. a) Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu Zákona o súdnych poplatkoch) predstavujú súdny poplatok 288,-
Eur, preto poplatkovú povinnosť bolo treba uložiť povinnému práve v tomto rozsahu a takto podľa § 388
CSP zmeniť rozsudok i vo výroku o poplatkovej povinnosti povinného manžela.

23. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté v zmysle § 52 a 58 CMP, s použitím § 396 ods. 2 CSP tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pričom nezistil dôvody pre aplikáciu § 55 CMP.

24. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).