Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. február 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/153/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6913218316
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6913218316.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35792752, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného
právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47233516, so sídlom
v Bratislave, Kubániho č. 16, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Andrea Cviková, advokát a
konateľ, proti žalovanému S. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v R., D. X. č. XXX, do 30.06.2016 za účasti
Všeobecnáochranaprávspotrebiteľov,IČO:42362962,sosídlomvBratislave,Šafárikovonámestieč.7,
ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom

so sídlom v Bratislave, Dobrovičova č. 13, o zaplatenie 3.214,80 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 12C/184/2014-42 zo dňa 04.11.2015, ako súdu
prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

III. Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, IČO: 42362962, so sídlom v
Bratislave, Šafárikovo námestie č. 7, p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok), žalovanému
náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu

účastníkovitrovykonaniavsume259,12€naúčetjehoprávnehozástupcudotrochdníodprávoplatnosti
rozsudku (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého žalovaný dňa 12.05.2010 vyplnil žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru (bod 5 formulára
žalobcu), v ktorej žiadal o poskytnutie úveru v sume 1.500,- € s tým, že tento splatí v 42 splátkach
v sume 80,37 € mesačne splatných vždy k 20. dňu mesiaca s predpokladanou ročnou percentuálnou

mierou nákladov (ďalej aj „RPMN“) vo výške 70,01 %, ročnou úroková sadzba úveru vo výške 70,01 %
pri priemernej RPMN vo výške 48,66 %; dňa 14.05.2010 žalobca doplnil údaje žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru (bod 6 formulára žalobcu) o schválení poskytnutia úveru žalovanému v sume
1.500,- € s tým, že tento splatí v 42 splátkach v sume 80,37 € mesačne splatných v 20. deň mesiacapri RPMN vo výške 68,66 %, ročnej úrokovej sadzbe úveru vo výške 70,01 % a priemernej RPMN
vo výške 48,66 %; podľa karty klienta k zmluve č. 8200028399 vyplatil žalobca žalovanému dňa
14.05.2010 sumu 1.284,25 € po odpočítaní sumy 215,75 € ako dohodnutej odplaty za poskytnutie služby

spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru na žiadosť žalovaného za splnenia špecifikovaných
podmienok (práceneschopnosť trvajúca dlhšie ako tri týždne alebo skončenie pracovného pomeru);
revolving poskytnutý ani čerpaný nebol; žalovaný zaplatil žalobcovi spolu sumu 160,74 €.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie k uzavretiu predmetnej zmluvy

o úvere nedošlo, pretože žalobca neprijal návrh žalovaného na uzavretie zmluvy bez výhrad, ale
zmenil navrhovanú výšku RPMN; keďže prijatie takto zmeneného návrhu na uzavretie zmluvy zo strany
žalovaného nebolo v konaní preukázané, súd prvej inštancie nepovažoval zmluvu za riadne uzavretú;
nakoľko žalobca poskytol žalovanému sumu 1.284,25 € a žalovaný zaplatil žalobcovi spolu sumu 160,74
€, mohol si žalobca uplatniť len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.123,51 €;
vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania však dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná,

pretože žalobu podal žalobca na súd dňa 15.11.2013 po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby,
ktorá podľa súdu prvej inštancie začala plynúť dňa 14.05.2010.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 43a ods.
1, § 43c ods. 2 prvá veta, § 44 ods. 2, § 46 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 451

ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore
priznal vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane náhradu trov konania za dva úkony právnych služieb po
121,17 € a dva režijné paušály po 8,39 €.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 24.11.2015 (č.l. 51-54 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu.

Ťažiskovo vyčítal súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1.1 Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere nevznikla pre absenciu dohody
o RPMN, pretože takýto záver zo zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nevyplýva;

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie sú podmienkou vzniku samotnej zmluvy a jej platnosti;
pre vznik samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je dohoda o RPMN podstatná; chýbajúci údaj
o RPMN nie je podmienkou platnosti zmluvy a aj bez tohto údaja platí, že zmluva vznikla; absentujúci
údaj o RPMN je z hľadiska právnej úpravy (najmä zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch)
právne bezvýznamný; ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k dohode o RPMN, jeho záver

o tom, že zmluva nevznikla nie je správny a preto neobstojí ani jeho právne posúdenie o jeho nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia.

2.1.2 Vyjadril názor, že údaj o RPMN nemôže zo svojej podstaty byť výsledkom dohody zmluvných strán
pri uzavieraní zmluvy; z napadnutého rozsudku nevyplýva, ako môže byť hodnota RPMN navrhnutá

pri podaní žiadosti o úver ak zákonná úprava v ustanovení § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.
z. určuje, že RPMN sa určuje na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy; táto požiadavka
preto vylučuje prípustnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadne dojednávania RPMN, pretože zákon
formuláciou podmienok nepredpokladá dohodovanie zmluvných strán o jej výške podobne ako aj iné
povinné údaje (napr. priemerná RPMN, označenie kontrolného orgánu a podobne); zdôraznil, že RPMN

je možné určiť až po schválení úveru, pretože pre jej určenie má význam suma úveru, celkové náklady,
dátum splatnosti prvej splátky, dátum vyplatenia úveru a dátum splatnosti každej splátky, keď pri podaní
žiadosti o poskytnutie úveru nie je známy údaj o dátume jeho vyplatenia; poukázal na to, že údaje,
ktorú vstupujú do výpočtu RPMN boli v obidvoch prípadoch rovnaké a nezmenila sa ani výška celkových
nákladov, suma úveru, počet splátok ani dátum ich splatnosti; údaj o RPMN je časovým vyjadrením

celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré definuje zákon podľa stavu ku dňu
uzavretia zmluvy; údaj o RPMN je percentuálnym vyjadrením týchto nákladov, kde sa zohľadňuje práve
časový faktor (dátum prvej splátky, počet dní medzi vyplatením úveru a podobne); s ohľadom na spôsob
konštituovania zmluvného vzťahu (kedy spotrebiteľ podáva návrh na uzavretie zmluvy a dodávateľrozhoduje o jeho schválení alebo neschválení) je potrebné konštatovať, že časové vyjadrenie celkových
nákladov v podobe inej (nižšej alebo vyššej) RPMN ako je uvedená v návrhu, nie je takou zmenou,
výhradou,čidoplnením,ktorébyspĺňalopredpokladypreaplikáciuustanovenia§44ods.2Občianskeho

zákonníka.

2.1.3 Žalobca osobitne nesúhlasil s výrokom napadnutého rozsudku o trovách konania vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného, pretože súd prvej inštancie sa nezaoberal účelnosťou vynaložených
trov právneho zastúpenia; vyjadril názor, že vedľajší účastník ani nepreukázal súhlas žalovaného s jeho

vstupom do konania, preto nemohol nadobudnúť procesné postavenie vedľajšieho účastníka.

2.1.4 Na základe uvedeného navrhol zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle
vyhovenia žalobe v plnom rozsahu alebo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

2.2 Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

2.3 Vedľajší účastník na strane žalovaného vo vyjadrení zo dňa 22.02.2016 (č.l. 63-67 spisu) k odvolaniu
žalobcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie; podrobne argumentoval v prospech dôvodnosti priznania náhrady trov

konania, ktoré považoval za vynaložené účelne; na základe uvedeného navrhol potvrdenie rozsudku
súdu prvej inštancie.

2.4 Vyjadrenie vedľajšieho účastníka doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu do
vlastných rúk dňa 17.01.2017 prostredníctvom pošty (č.l. 74 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť

zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí

skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby žalobcu, v tomto
smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc
na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho

predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania žalobcu viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods.
2 C.s.p.).

4.6Zoskutkovéhostavuzistenéhovykonanýmdokazovanímvprejednávanomsporevyplýva,ževrámci
kontraktačnéhoprocesupreduzavretímspornejzmluvyoúverenavrholžalobcajejznenie,ktoréžalobca
v celom rozsahu a bez výhrad neprijal a navrhol iné znenie zmluvy, prijatie ktorého zo strany žalovaného
z dokazovania nevyplýva; žalobca vyplatil žalovanému dňa 14.05.2010 sumu 1.284,25 € a žalovaný
zaplatil žalobcovi sumu 160,74 €.

4.7 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že právne
posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne záveru, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu
spornej zmluvy o úvere zo dňa 14.05.2010 je správne; z dokazovania je zrejmé, že strany mienili
uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

v znení neskorších predpisov; na kontraktačný proces súd prvej inštancie správne aplikoval kogentné
ustanovenia § 43a a nasledujúce Občianskeho zákonníka, ktorého aplikáciu zákon č. 258/2001 Z.
z. nevylučoval; Občiansky zákonník kogentne ustanovuje, že v rámci procesu uzavierania každej
zmluvy akákoľvek zmena oproti návrhu na jej uzavretie predstavuje nový návrh (§ 44 ods. 2 prvá veta
Občianskeho zákonníka), ktorý podlieha akceptácii; z dokazovania vyplýva, že žalobca oproti návrhu

žalovaného na uzavretie zmluvy zmenil navrhovanú hodnotu RPMN; nakoľko RPMN je náležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 písm. j/ zákona č. 258/2001 Z. z.), pri jej zmene musí ísť o
nový návrh na uzavretie zmluvy; pokiaľ ide o požiadavku zákona, že údaj o RPMN sa určuje na základe
údajov platných v čase uzavretia zmluvy, z hľadiska kontraktačného procesu je nutné túto požiadavku
vykladať tak, že ide o konsenzus obidvoch zmluvných strán o hodnote RPMN na základe ostatných

dojednaných údajov zmluvy; Občiansky zákonník nemá ustanovenie, že na uzavretie zmluvy stačí
dohoda strán o jej podstatných náležitostiach, preto na uzavretie zmluvy sú nevyhnutné dva adresované
jednostranné právne úkony, ktoré sú úplne obsahovo zhodné; nakoľko zákon pod sankciou neplatnosti
vyžadoval písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.), návrh
na jej uzavretie ako aj jeho prijatie musia mať písomnú formu, keď z dokazovania nevyplýva písomné

prijatie nového návrhu na uzavretie zmluvy so zmenenou hodnotou RPMN zo strany žalovaného; keďže
v rámci kontraktačného procesu medzi stranami nedošlo k dohode o RPMN spotrebiteľského úveru,
záver súdu prvej inštancie, že k uzavretiu spornej zmluvy nedošlo je správny; poskytnuté plnenia medzi
stranami preto súd prvej inštancie správne posúdil ako bezdôvodné obohatenie, pretože boli poskytnuté
bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

4.8 Aj keď súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne poukázal na zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 10.06.2010 (t.j. po kontraktačnom
procese strán), táto nesprávnosť nemala za následok nesprávne právne posúdenie veci, pretože súd

prvej inštancie napadnutým rozsudkom ťažiskovo rozhodol na základe aplikácie ustanovení § 43a a
nasledujúce Občianskeho zákonníka, s ktorým sa odvolací súd stotožnil; okrem toho zákon č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyžadoval
písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá skutočnosť mala vplyv aj na formu kontraktačného
procesu strán pri uzavieraní spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

4.9 Odvolací súd dospel k záveru, že aj dôvodnosť námietky premlčania vznesenej pôvodným vedľajším
účastníkom na strane žalovaného proti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia posúdil
súd prvej inštancie správne; nakoľko medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, súd prvej inštancie správne poskytnuté plnenia medzi stranami posúdil ako bezdôvodné
obohatenie, pretože boli poskytnuté bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka);

premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať
účinky premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka; premlčacia doba je ustanovená konkrétnym
časovýmúsekom,ktorýmáurčenýzačiatokplynutia;dĺžkupremlčacejdobyurčujezákonapodsankciou
neplatnosti nemožno túto dobu zmeniť ani dohodou strán; jej uplynutím dochádza k právnym účinkompremlčania (zníženie možnosti vynúteného splnenia práva na základe námietky premlčania); právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka); najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, keď
k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka); žalobu doručil žalobca súdu dňa 15.11.2013;
vzhľadom na to, že k plneniu bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu došlo dňa 14.05.2010,
týmto dňom začala žalobcovi plynúť objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na
jeho vydanie voči žalovanému, ktorej posledný deň pripadol na utorok dňa 14.05.2013, ktorý bol

riadnym pracovným dňom; nakoľko právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil žalobca až
dňa 15.11.2013 doručením žaloby na súd, urobil tak po uplynutí objektívnej premlčacej doby; námietka
premlčania uplatneného práva vznesená pôvodným vedľajším účastníkom na strane žalovaného bola
preto dôvodná; okrem toho na premlčanie uplatneného nároku bol povinný prihliadať aj súd prvej
inštancie z úradnej povinnosti (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov).

4.10 Žalobca v podanom odvolaní osobitne namietal priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovaného.

4.10.1 Pokiaľ ide o postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného odvolací súd pri rozhodovaní

vychádzal zo skutočnosti, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý
obsahovo neprevzal inštitút vedľajšieho účastníka ako bol upravený v Občianskom súdnom poriadku
v znení účinnom do 30.06.2016; napriek uvedenému odvolací súd vychádza z právneho názoru, že
nadobudnutímúčinnostiCivilnéhosporovéhoporiadkudňa01.07.2016procesnépostavenievedľajšieho
účastníka na strane žalovaného nezaniklo absolútne, pretože podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (t.j. vrátane
právneho účinku doručenia oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, ktorým vzniklo
vedľajšie účastníctvo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016); pre
účely ďalšieho (v tomto prípade odvolacieho) konania tak zostali zachované všetky procesné úkony
vykonané vedľajším účastníkom na strane žalovaného ako aj procesné nároky, ktoré mu v konaní vznikli

(predovšetkým nárok na náhradu trov konania); nakoľko s účinnosťou od 01.07.2016 vedľajší účastník
ako subjekt konania zanikol a nie je možné ho stotožňovať so žiadnym iným subjektom definovaným
v Civilnom sporovom poriadku, ktorý pri riešení problematiky intervencie (doterajší inštitút vedľajšieho
účastníctva) prikročil k jej komplexnej zmene, pretože podľa novej právnej úpravy intervenient je výlučne
ten,ktosazúčastňujenakonanípoprižalobcovialebožalovanomamáprávnyzáujemnavýsledkusporu

(§81C.s.p.);súčinnosťouod01.07.2016nedochádzakautomatickejtransformáciibývaléhovedľajšieho
účastníka na žiadny iný subjekt a podmienky intervencie v prejednávanom spore splnené neboli
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/55/2014 zo dňa 29.09.2016).
V odvolacom konaní preto odvolací súd s pôvodným vedľajším účastníkom nemohol pokračovať v
konaní, na druhej strane však bol povinný rozhodnúť o odvolaní žalobcu pokiaľ ide o výrok napadnutého

rozsudku o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi (z týchto dôvodov uviedol odvolací
súd v záhlaví tohto rozhodnutia, že do 30.06.2016 vystupoval v konaní na strane žalovaného vedľajší
účastník) ako aj o trovách odvolacieho konania aj vo vzťahu k pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na
strane žalovaného.

4.10.2 Odvolanie žalobcu proti výroku napadnutého rozsudku o trovách konania vedľajšieho účastníka
nie je dôvodné.

4.10.3 V prejednávanom spore je predmetom (odvolacieho) konania nárok uplatnený proti žalovanému
ako spotrebiteľovi. Pôvodný vedľajší účastník je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana

práv spotrebiteľov. Pre správne rozhodnutie o odvolaní je potrebné primárne zodpovedať na otázky,
či vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa, bol oprávnený do
30.06.2016 vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, a ak áno, či sa ako vedľajší účastník mohol v
konaní nechať právne zastupovať advokátom a či mu v súvislosti s týmto právnym zastúpením mohlo
vzniknúť právo na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

4.10.4 Od účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) vykonanej zákonom č.
353/2014 Z. z. účinným od 01.01.2015 sa v ustanovení § 93 ods. 3 O.s.p. za prvú vetu vložila nová druhá
veta, ktorá znela: "Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická osobazaložená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, súčasťou oznámenia o
vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie
o vstupe neprihliada."; predmetný zákon v tejto súvislosti nezakotvil žiadne prechodné ustanovenia,

v zmysle ustálených procesných zásad sa preto v plnom rozsahu aplikuje aj na všetky neskončené
súdne konania; súčasne v zmysle zásady zákazu retroaktivity platí, že všetky účinky procesných úkonov
a legitímne očakávania, ktoré nastali podľa právneho stavu účinného do 31.12.2014, zostali v týchto
konaniach v plnej miere zachované a nie je možné spätne vyžadovať splnenie podmienok zavedených
novou právnou úpravou, ktoré právna úprava účinná do 31.12.2014 nevyžadovala.

4.10.5 Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) upravovalo spôsob, akým
vedľajší účastník vstúpi do konania, resp. akým získa procesné postavenie vedľajšieho účastníka.
Účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania sú v zmysle citovaného ustanovenia spojené s
okamihom doručenia oznámenia o jeho vstupe súdu; oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do
konania predstavuje procesný úkon, ktorého účinky súd posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v čase

uskutočnenia takéhoto úkonu; žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
31.12.2014 nevyžadovalo výslovný súhlas podporovaného účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka
do konania na jeho strane; Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 umožňoval
konajúcemu súdu rozhodovať o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh (§ 93 ods. 3 posledná
veta O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014), čo znamená, že prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka

do konania súd z vlastnej iniciatívy neskúmal; dôvodom nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do
konania bol len výslovný nesúhlas podporovaného účastníka, ktorý tento oznámil súdu po doručení
oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania; následný súhlas podporovaného účastníka sa
vyžadoval len vo vzťahu ku konkrétnym procesným úkonom vedľajšieho účastníka, ktoré v konaní
vykonal (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa

05.02.2013). Z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. vyplývalo samostatné procesné postavenie vedľajšieho
účastníka v konaní porovnateľné s postavením účastníka konania vo vzťahu k procesným právam a
procesným povinnostiam.

4.10.6Zustanovenia§93ods.2O.s.p.vyplývalo,žeakovedľajšíúčastníksamohlapoprinavrhovateľovi

alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s
účinnosťou od 15.10.2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok) dávalo možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila
do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv

podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky č. 10a k ustanoveniu § 93 ods. 2 O.s.p.)
považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že
jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické
osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. bol z hľadiska systematického zaradenia vo

vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 O.s.p. špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade
sa nevyžadovalo splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z
ustanovenia § 93 ods. 1 O.s.p., ktorou bola existencia právneho záujmu na výsledku konania. Z toho
jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, vedľajší účastník mal oprávnenie
vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník s tým, že nemusel preukazovať svoj právny záujem na

jeho výsledku, pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť, aby vystupoval ako vedľajší účastník na
strane žalovaného (spotrebiteľa) mu dávala priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení §
93 ods. 2 O.s.p. Z ustanovenia § 93 ods. 4 prvá veta O.s.p., podľa ktorého vedľajší účastník má v konaní
rovnaké práva a povinnosti ako účastník, možno vyvodiť len jeden záver a to, že vedľajší účastník mal
(rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné

ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho
konaniarealizovalomožnosťouzabezpečiťsikvalifikovanéprávnezastúpeniesplnomocnenýmprávnym
zástupcom - advokátom, a samozrejme mal i právo na náhradu účelne vynaložených trov konania, kam
podľaustanovenia§137O.s.p.bezakýchkoľvekpochybnostípatrilaináhradatrovprávnehozastúpenia.
Súčasne platilo, že vedľajšiemu účastníkovi mohla byť priznaná náhrada trov konania (teda i náhrada

trov právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vzniklo tomu účastníkovi,
na strane ktorého v konaní vystupoval.4.10.7 Nakoľko v prejednávanom spore došlo k zamietnutiu žaloby žalobcu v celom rozsahu, vzniklo
podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016
úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania, keď takéto právo vzniklo aj vedľajšiemu

účastníkovi na strane žalovaného, ktorý bol v konaní zastúpený právnym zástupcom z radov advokátov
a uplatnil náhradu trov konania za poskytnuté právne služby. Ako bolo uvedené vyššie, zo žiadneho
ustanovenia právneho poriadku nevyplývala nemožnosť vedľajšieho účastníka dať sa v konaní zastúpiť
právnym zástupcom z radov advokátov. Pri rozhodovaní o jeho trovách konania posudzoval súd len
účelnosť ich vynaloženia. Zohľadňujúc skutočnosť, že žaloba žalobcu bola v konečnom dôsledku v

plnom rozsahu zamietnutá na základe argumentácie vedľajšieho účastníka v spore (čo vyplýva z
porovnania obsahu vyjadrenia vedľajšieho účastníka k žalobe a odôvodnenia napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie), považoval odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, náklady vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného vynaložené na právnu pomoc za vynaložené účelne.

4.10.8 V prejednávanom spore vzniklo vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného právo na náhradu

trovkonaniavočižalobcovi,ktorépozostávajúztrovprávnehozastúpeniazadvaúkonyprávnychslužieb
- 1. prevzatie a príprava zastúpenia v sume 121,17 € spolu s režijným paušálom v sume 8,39 € a 2.
vyjadrenie zo dňa 03.08.2015 v sume 121,17 € spolu s režijným paušálom v sume 8,39 €, spolu trovy
konania vedľajšieho účastníka v sume 259,12 €, ktoré je žalobca v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

4.10.9 Pokiaľ žalobca v odvolaní konkrétne namietal, že vedľajší účastník musí byť sám schopný zo
svojej podstaty poskytovať právnu pomoc, v tomto smere odvolací súd poukazuje na vyššie uvedenú
argumentáciu o práve vedľajšieho účastníka dať sa v súdnom konaní zastúpiť zástupcom z radov
advokátov (právo na právnu pomoc), z ktorého vyplýva aj právo na náhradu účelne vynaložených trov

právneho zastúpenia.

4.10.10 Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne neúčelne vynaložených trov
právneho zastúpenia vzhľadom na tvrdený paušálny vstup vedľajšieho účastníka do konania bez
vedomosti o merite veci ani ohľadne formulárového charakteru jeho podania, pretože z vyjadrenia

zo dňa 03.08.2015 vyplýva, že vedľajšiemu účastníkovi bola známa konkrétna špecifikácia uplatnenej
pohľadávky a ďalšie relevantné údaje potrebné na posúdenie dôvodnosti žaloby; podanie vedľajšieho
účastníka preto pre účely rozhodnutia o trovách konania nepovažuje odvolací súd za formulárové
podanie ani jeho vstup do konania za paušálny.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.)
a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako

aj jeho právne posúdenie vo vzťahu k nedôvodnosti žaloby v prejednávanom spore však považuje
odvolací súd za správne (body 4.6 až 4.9 odôvodnenia). Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukázal
aj na ustanovenia zakotvujúce odvolacie dôvody týkajúce sa vád konania, tieto v obsahu odvolania
žiadnym spôsobom konkrétne nešpecifikoval, preto sa nimi odvolací súd nad rozsah skúmania splnenia
procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.) pri rozhodovaní o podanom odvolaní nezaoberal.

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil vrátane výroku o trovách konania, ktorý bol odôvodnený plným úspechom žalovaného v spore.8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania

podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaný
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný; nakoľko však žalovanému žiadne trovy konania
v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi
nepriznal (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa

26.10.2016); pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, ktorý si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania, priznal odvolací súd proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).