Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. december 2014

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 40C/77/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213971
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Kubiš

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2014:1412213971.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV samosudcom JUDr. Michalom Kubišom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 eura,
takto

r o z h o d o l :

Súd konanie o návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu vo veci namietaného porušenia práva na zákonného

sudcu a práva na nestranný súd z a s t a v u j e .

Súd žalobu z a m i e t a .

Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175,- eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - J. G. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len "exekučný súd") o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho

doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a

správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súdesumu 15,- eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny

úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov

riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 276,60 eura, ktorú vyčíslil

ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura.

Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že v všeobecný súd v konaní o

náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu
alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže
neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na

ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť
na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie
vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho
previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie
ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd
konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný
nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na

aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok
na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou

majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Súd nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 15.12.2014, na ktoré sa však napriek
riadnemu predvolaniu žalobca, jeho právny zástupca ani žalovaný nedostavili. Žalovaný ospravedlnil
svoju neúčasť podaním doručeným súdu elektronickou poštou dňa 10.12.2014 s tým, že o odročenie

pojednávania nežiadal. Právny zástupca žalobcu podaním doručeným súdu elektronickou poštou dňa
12.12.2014 požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu. Zopakoval dôvody uvádzané v žalobe, podľa ktorých sú vylúčení všetci
sudcovia tunajšieho súdu. Ďalej uviedol, že mu bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že
sudcovia tunajšieho súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci, avšak s týmto rozhodnutím nesúhlasí,

preto podal na Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd. Zároveň navrhol konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o tejto jeho ústavnej sťažnosti.K tomu súd uvádza, že o námietke zaujatosti Krajský súd v Bratislave už právoplatne rozhodol a rovnako
už bolo právoplatne rozhodnuté aj o identickom návrhu žalobcu na prerušenie konania podaného z
rovnakého dôvodu (uznesením tunajšieho súdu zo dňa 08.08.2014, č.k. 40C/77/2012-65 v spojení s

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2014, sp. zn. 2Co/720/2014), a to tak, že uvedený
návrh na prerušenie konania bol zamietnutý. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že právny zástupca
žalobcu nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, a preto vec za splnenia podmienok
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal v neprítomnosti účastníkov ako aj právneho zástupcu žalobcu
a zároveň, nakoľko nedošlo k žiadnej relevantnej zmene oproti predchádzajúcemu stavu, konanie o

identickom návrhu žalobcu na prerušenie konania s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 v spojení s §
159 ods. 3 O.s.p. a § 167 ods. 2 O.s.p. (za použitia analógie) pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej
zastavil (obdobne porov. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.07.2013, sp. zn.
29 Cdo 1301/2013 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej
republiky č. 10/2013 pod č. 99).

Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:

Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Branislava
Plška so sídlom v Bratislave dňa 07.08.2006 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej
pohľadávky voči povinnému - J. G. - dlžníkovi (v postavení spotrebiteľa) zo zmluvy o úvere. Súdny

exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 15.08.2006, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Dňa 14.10.2009 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Výzvou zo dňa 04.11.2009 exekučný súd vyzval pôvodného súdneho exekútora, aby sa v
lehote 10 dní vyjadril k návrhu na zmenu exekútora, doručil exekučný spis a vyčíslil trovy exekučného

konania. Pôvodný súdny exekútor doručil exekučnému súdu exekučný spis spolu s vyúčtovaním trov
exekučného konania dňa 10.12.2009. Uznesením č.k. 23Er/7959/2008-19 zo dňa 16.03.2010 exekučný
súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril nového
súdneho exekútora (navrhnutého oprávneným), ktorému zároveň postúpil predmetnú exekučnú vec
spolu s exekučným spisom. Exekučné konanie nie je do dnešného dňa ukončené.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 23Er/7959/2008.

Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na tunajšom
súde v oddelení 40C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných
konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014
ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd
uvádza, že v kancelárii 11C tunajšieho súdu zisťoval, či bol do predmetného spisu skutočne založený
označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký posudok sa v spise sp.

zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým
posudkom, ktorý by mal mimochodom (ak by bola preukázaná jeho existencia) povahu listinného dôkazu
(keďže si ho dal vypracovať žalobca ako účastník konania, a nie súd v súdnom konaní). V zmysle § 101
ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. bol súd pritom povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. iba súd rozhoduje

o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka
na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre
svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola
preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie
v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.

Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len "zákon č.

514/2003 Z.z.") štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len "zákon
č. 233/1995 Z.z.") oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde
z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie
žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku
dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná

námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná

súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Vykonanýmdokazovanímbolozistené,žeexekučnýsúdrozhodolonávrhužalobcuakooprávnenéhona
zmenusúdnehoexekútoradňa16.03.2010,pričomnávrhnazmenusúdnehoexekútorabolexekučnému
súdu doručený dňa 14.10.2009. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora

po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním
predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.

Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal,

že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom
nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 01.01.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného

postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní
možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa
rozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémázanásledokprieťahyvsúdnom

konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené
znenie nadobudlo účinnosť až 01.01.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých

malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd
zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúceho v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, ženedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval
aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)
uviedol, že "...pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem "v

primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto

prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).". V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania
zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých

žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),
pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.

Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že "V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy

v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,
§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej
dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti

aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto
rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka

iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako

účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými

návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že "[v] rovnakom čase na identickom súde sa

právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty". Aj s poukazom na uvedené závery
ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.Vnadväznostinauvedenémožnotedauzavrieť,ževposudzovanejvecidošloknesprávnemuúradnému
postupu exekučného súdu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý
predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch.
Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175,-
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70,- eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40,- eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50,- eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15,- eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa

jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu

preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká
iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je
možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach
pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však

žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to
urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,

jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy
sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku
nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery

súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého

nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).

Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem
skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súduv podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho

exekútora). Uvedené platí o to viac, že exekučné konanie sa vedie od roku 2006 a do dnešného dňa nie
je ukončené (vymáhanie pohľadávky žalobcu tak prebieha ďalej). Navyše podľa názoru súdu v priebehu
exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna
škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej

vykonávať úkony exekučného konania.

Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si

náhradu trov konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Bratislava IV.

Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods. 3
O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané datované, v
dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený
na trovy účastníka), a náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho

sa odvolateľ domáha).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205
ods. 2 O.s.p.):
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.