Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. december 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/23/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108227914
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1108227914.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnom spore žalobcu: Domov
sociálnych služieb pre dospelých a zariadenie chráneného bývania Rozsutec, Furmanská ul. č. 4,
Bratislava, proti žalovanej: S.. K. Š., bytom ul. Prokopa Veľkého č. 46, Bratislava, zastúpená advokátom:
Mgr. Matej Šebesta, Zámocká ul. č. 30, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 7 579,50 eur, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C/148/2008 - 127 zo dňa 09.02.2011 v spojení s opravným
uznesením č. k. 10C/148/2008 - 138 zo dňa 10.02.2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením vyhovel žalobe v celom
rozsahu, keď určil, že výpoveď zo dňa 25.06.2008 daná v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
je neplatná a súčasne určil, že pracovný pomer žalovanej skončil dňa 04.07.2008 z titulu dohody o

skončenípracovnéhopomeruvzmysle§60Zákonníkapráce.Žalovanejuložilpovinnosťvrátiťžalobcovi
odstupné vo výške 7 579,50 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň jej uložil povinnosť
zaplatiť v rovnakej lehote na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok vo výške 554 eur.

2.

Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 4 veta prvá zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone

práce vo verejnom záujme, ustanovením § 222 ods. 1, 2, 3 veta prvá a druhá Zákonníka práce a vecne
tým, že žalovaná bola menovaná do funkcie štatutárnej zástupkyne žalobcu predsedom Bratislavského
samosprávneho kraja a s ním mala uzatvorenú aj pracovnú zmluvu ako riaditeľka žalobcu s tým, že
so žalovanou ako štatutárnou zástupkyňou žalobcu mohol byť ukončený pracovný pomer spôsobmi v
Zákonníku práce definovanými, avšak tak, že by za zamestnávateľa pri rozviazaní pracovného pomeru
so žalovanou zásadne konal predseda Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý aj konal a súhlasil,
aby so žalovanou bol ukončený pracovný pomer ku dňu 04.07.2008, ktorý deň bol dňom doručenia

súhlasu s ukončením pracovného pomeru so žalovanou dohodou a tento deň súd určil za deň platného
skončenia pracovného pomeru dohodou. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná vzdaním sa
funkcie riaditeľky prestala spĺňať požiadavky na výkon práce, čo je jedným z dôvodov pre ukončenie
pracovnéhopomerustým,žežalovanásavzákonomstanovenejlehotenedomáhalaurčenianeplatnostiskončenia pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 79 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie dospel
k názoru, že žalovanej nevznikol nárok na vyplatenie odstupného, nakoľko s ňou nebol platne rozviazaný
pracovný pomer v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, preto zaviazal žalovanú na vrátenie

sumy 7 579,50 eur s tým, že žalovaná ako bývalá štatutárna zástupkyňa žalobcu musela vedieť, že
úkony za zamestnávateľa voči nej ako zamestnancovi - štatutárnemu orgánu, robí orgán, ktorý ju
vymenoval. Súd ďalej prezumoval, že ak by aj pripustil skutočnosť, že by mohol byť pracovný pomer
so žalovanou rozviazaný poverenou pracovníčkou, tak by musela disponovať platným poverením,
avšak obsah poverenia je neurčitý a nie je v ňom uvedený konkrétny rozsah oprávnenia poverenej

zamestnankyne;akbysúdvšakpripustilajskutočnosť,žepovereniemalozákonnéobsahovénáležitosti,
konštatoval, že písomnosť zo dňa 25.06.2008, č. 217/06/08, na základe ktorej mal byť so žalovanou
rozviazaný pracovný pomer je nezrozumiteľná, neurčitá a výpovedný dôvod v nej nie je dostatočne
skutkovo vymedzený a konkretizovaný, a že žalobca preukázal, že v rozhodnom období nerozhodol o
organizačnej zmene, na základe ktorej by sa žalovaná stala nadbytočnou zamestnankyňou. Súd mal
za to, že v označenej písomnosti, v rozpore s ponukovou povinnosťou zamestnávateľa, nie sú uvedené

pracovnémiesta,ktoréakovoľnéboližalovanejzamestnávateľomposkytnutéaktoréžalovanáodmietla.
Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že písomnosť nie je možné kvalifikovať ako
platnú výpoveď z pracovného pomeru. Súd zastával názor, že obsahovo by mohol tento právny úkon
vyhodnotiť ako dohodu o ukončení pracovného pomeru, keďže je v ňom uvedený dôvod ukončenia
pracovnéhopomeru,ktorýsamalskončiťkurčitémudňu,avšakzároveňuviedol,žekplatnostidohodytu

absentuje podpis žalovanej ako zmluvnej strany, s ktorou mal byť pracovný pomer ukončený. Súd prvej
inštancie mal tiež za to, že žalobca ako zamestnávateľ mal právo na podanie žaloby, nakoľko žalovaná
ako bývala štatutárna zástupkyňa spôsobila svojím konaním, že s ňou bol neplatne skončený pracovný
pomer. Rozhodnutie o zaplatení súdneho poplatku súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením §
2 a § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov a vecne tým, že nakoľko žalobca je od poplatku oslobodený, zaviazal
na zaplatenie súdneho poplatku neúspešnú žalovanú. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie
samostatným uznesením č. k. 10C/148/2008-140 zo dňa 10.02.2011, ktorým úspešnému žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil.

3.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávnych
skutkových zistení súdu prvej inštancie a nesprávneho právneho posúdenia sporu, keď súd nepoužil
správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a preto navrhla napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žaloba sa zamieta a žalobca je povinný zaplatiť žalovanej
trovy prvoinštančného i odvolacieho konania. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že výpoveď,
ktorú jej dal žalobca dňa 25.06.2008 nie je neplatná z dôvodu neplatného poverenia pani S.. K.J.
na zastupovanie štatutárneho orgánu žalobcu, nakoľko toto poverenie je dostatočne určité, keďže
v ustanovení článku 3 Organizačného poriadku žalobcu, na ktoré sa poverenie odvoláva, je daný

jednoznačne rozsah poverenia povereného zamestnanca, pričom Zákonník práce nezakazuje, aby
rozsahoprávnenianemoholbyťurčenýodkazomnavnútroorganizačnépredpisyzamestnávateľa.Avšak
aj napriek uvedenému mala žalovaná za to, že samotná listina obsahuje rozsah poverenia - „v plnom
rozsahu“ a je platná, nakoľko nikde v pracovnoprávnych predpisoch nie je stanovené, že poverenie
by musel podpísať aj poverený zamestnanec a navyše poverenie (na č. l. 57 spisu) bolo podpísané

žalovanou ako štatutárnou zástupkyňou žalobcu. Žalovaná ďalej namietla, že výpoveď nie je neplatná
ani z toho dôvodu, že so žalovanou ako štatutárnou zástupkyňou žalobcu mohol pracovný pomer
rozviazaťzásadnepredsedaBratislavskéhosamosprávnehokraja,nakoľkovčasevýpovede(iúdajného
skončenia pracovného pomeru dohodou) žalovaná už nebola štatutárnym orgánom žalobcu, keďže sa
funkcie štatutárneho orgánu vzdala a nezávisle od tejto skutočnosti bola v ten istý deň aj odvolaná z

funkcie štatutárneho orgánu zastupiteľstvom BSK, pričom má za to, že vzdaním sa funkcie prestala byť
štatutárnym orgánom žalobcu v zmysle čl. 6 ods. 4 Pracovného poriadku žalobcu, a preto argumentácia
súdu v spojení s ustanovením § 4 zákona č. 553/20003 neobstojí. Žalovaná zároveň uviedla, že mala
pracovnú zmluvu na závislú činnosť a nie na funkciu a bola zaradená na výkon práce podľa nariadenia
vlády č. 341/2004 Z. z. s tým, že odvolaním riaditeľa z funkcie jeho pracovný pomer nekončí, pracovný

pomer k zamestnávateľovi ostáva zachovaný a ďalšie pracovnoprávne úkony sú plne v kompetencií
zamestnávateľ (žalobcu). V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že nezodpovedá skutočnosti, že bola
zamestnankyňou BSK, pretože po celý čas trvania pracovnej zmluvy bola v pracovnom pomere so
žalobcom, a nie s BSK. Žalovaná zastávala tiež názor, že výpoveď zo dňa 25.06.2008 má všetkyzákonné náležitosti, bola písomná, doručená a s dostatočne vymedzený výpovedným dôvodom s tým,
že z priloženej organizačnej štruktúry vyplýva, že žalobca nemal v čase výpovede žiadne voľné miesto,
ktoré by zodpovedalo druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve. Žalovaná mala za to, že boli

splnené aj všetky dôvody na vyplatenie odstupného v zmysle čl. 18 Kolektívnej zmluvy. Žalovaná
namietla, že súd nesprávne vyhodnotil list, ktorým sa vzdala funkcie štatutárneho orgánu, ako návrh na
skončenie pracovného pomeru s predsedom BSK dohodou a argumentovala tým, že v čase podpísania
tohto dokumentu predsedom BSK (dňa 02.07.2008) už nebola štatutárnym orgánom žalobcu, (keďže
sa funkcie vzdala dňa 25.06.2008, resp. bola z funkcie odvolaná ku dňu 30.06.2008), a preto predseda

Bratislavského samosprávneho kraja nebol oprávnený vykonávať voči nej akékoľvek pracovnoprávne
úkony a na tieto bol oprávnený jedine štatutárny orgán žalobcu. Žalovaná spochybnila názor súdu
prvej inštancie, že sa nedomáhala neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou na súde, a
preto je toto skončenie pracovného pomeru platné, pričom uviedla, že žalovaná nikdy neadresovala
predsedovi BSK žiaden návrh, v ktorom s ním chcela ukončiť svoj pracovný pomer a ani žiaden iný
úkon, ktorý by si predseda BSK mohol vyložiť tak, že sa jedná o návrh na skončenie pracovného

pomeru. Navyše žalovaná nikdy nesúhlasila s odvolaním výpovede. V neposlednom rade žalovaná
namietla, že z odôvodnenia rozsudku jej nie je jasné, akým svojím konaním mala spôsobiť, že s
ňou jej zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, nakoľko výpoveď je jednostranným úkonom,
a preto je vylúčené, aby žalovaná mohla spôsobiť neplatnosť tohto právneho úkonu. Žalovaná tiež
považoval za nesprávne rozhodnutie súdu, ktorým ju zaviazal na vrátenie odstupného, a to z dôvodu

nesprávnej aplikácie zákonných ustanovení s tým, že suma odstupného nebola nesprávne určená a
ani nebola vyplatená žalovanej omylom. V súvislosti s konštatovaním súdu, že žalovaná konala proti
dobrým mravom, namietla nedostatočnú špecifikáciu súdom prvej inštancie, akým svojím konaním
mala porušiť dobré mravy. Žalovaná ďalej napadla výrok týkajúci sa súdneho poplatku s tým, že súd
nesprávne určil výšku súdneho poplatku a proti uzneseniu súdu prvej inštancie o súdnom poplatku č. k.

10C/148/2008-158 zo dňa 28.02.2011 podala tiež samostatné odvolanie. Napokon žalovaná namietla
nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v zmysle § 78 a § 79 Zákonníka práce a nejasnosť žalobného
návrhu vo vzťahu k náhrade škody, keď žalobca neuviedol a nepredložil dôkazy o tom, akým konaním
mu mala žalovaná škodu spôsobiť.

4.

K odvolaniu žalovanej sa dňa 28.03.2011 písomne vyjadril žalobca s tým, že súd prvej inštancie dospel
k správnym skutkovým zisteniam a zistený skutkový stav správne právne posúdil, a tak dospel k k
správnemu právnemu záveru a vzhľadom na naliehavý právny záujem v súvislosti s neoprávnene

vzniknutým nárokom žalovanej na odstupné navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Žalobca
uviedol,žežalovanáakoriaditeľkabolazamestnancomdomovasociálnychslužieb(žalobcu),avzmysle
§ 4 zákona č. 552/2003 z. z. však právne úkony za DSS ako zamestnávateľa robí (a vždy robil) predseda
samosprávneho kraja, a preto je na pracovnej zmluve žalovanej podpísaný predseda samosprávneho
kraja, ktorý je v tomto prípade oprávnený k právnym úkonom zamestnávateľa, avšak výhradne vo vzťahu

k riaditeľovi a takéto oprávnenie už nemá voči iným zamestnancom zariadenia. Vzhľadom na uvedené
žalobca mal za to, že ak sa žalovaná rozhodla skončiť svoje pôsobenie u zamestnávateľa, mohla tak
urobiť len spôsobom, ktorý upravuje Zákonník práce ako spôsob skončenia pracovného pomeru a v
žiadnom prípade nebola oprávnená „vzdať sa funkcie štatutárneho orgánu“, nakoľko tento pojem je
pojmom obchodného práva a môže ho využiť konateľ s. r. o., prípadne člen predstavenstva alebo

dozornejradya.s.Uviedol,žetietofunkciesanevykonávajúvpracovnompomere,alenazákladezmluvy
o výkone funkcie. Žalobca zastáva názor, že žalovaná svojím počínaním jednoznačne prejavila vôľu
skončiť pracovný pomer so žalobcom, čoho dôkazom je aj doručenie vzdania sa funkcie štatutárneho
orgánu do podateľne Bratislavského samosprávneho kraja ako zriaďovateľa žalobcu (nesprávne uviedol
odporcu), čím si tak plne uvedomovala právny režim jej postavenia, ako riaditeľa u žalobcu; inak

by totiž svoje vzdanie sa funkcie nedoručovala do podateľne BSK. Žalobca namietol žalovanou a
poverenou zamestnankyňou žalobcu vopred pripravený postup na skončenie pracovného pomeru, ktorý
by žalovanej garantoval nárok na odstupné s tým, že takýto postup nie je možné zrealizovať počas
jedného dňa bez predchádzajúcej prípravy a s tým, že výpoveď z pracovného pomeru napĺňala svojím
obsahom znaky dohody o skončení pracovného pomeru, pričom Zákonník práce v tomto prípade nárok

na odstupné nepriznáva.

5.Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 3Co/299/2011-237 zo dňa 24.05.2012
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/148/2008-138 zo dňa
10.02.2011 tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 3 332,74 eur, a

to 2 778,74 eur titulom trov právneho zastúpenia a 554,- eur titulom súdneho poplatku za odvolanie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 77 a nasl. Zákonníka práce a ustanovením § 40a
Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nakoľko nesplnil zákonné podmienky na jej podanie.
Vo vzťahu k žalobcom uplatňovanej náhrade škody mal odvolací súd za to, že žalobca neobjasnil

predpoklady vzniku škody a ani nepreukázal, že by mu konaním žalovanej bola spôsobená škoda.
Odvolací súd napokon konštatoval, že výpoveď zo dňa 25.06. 2008, daná v zmysle § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce, nie je neplatná.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 10C/148/2008-158 zo dňa 28.02.2011
potvrdil ako vecne správne s tým, že celková výška poplatku za odvolanie je vo výške 554,- eur (99,50

eur + 454,50 eur), nakoľko súd prvej inštancie pri výpočte súdneho poplatku vychádzal z dvoch nárokov,
a to určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a vrátenia odstupného vo výške 7
579,50 eur, za použitia Položky č. 1 písm. a) a b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

6.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalobca dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm.
b) a c) O.s.p. s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a s tým, že odvolací súd spor nesprávne právne
posúdil, a preto navrhol rozsudok odvolacieho súdu č. k. 3Co/299/2011 - 237 zo dňa 24.05.2012 zmeniť

tak, že rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 10C/148/2008 - 127 zo dňa 09.02.2011 sa potvrdzuje. Výrok,
ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o súdnom poplatku č. k. 10C/148/2008-158
zo dňa 28.02.2011 žalobca nenamietal.

7.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd uznesením sp. zn. 4Cdo 429/2012 zo dňa 27.10.2014 rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/299/2011, 3Co/300/2011 zo dňa 24.05.2012 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, neúplnosti a zmätočnosti s tým, že nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní a skutkovom stave tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

8.

Odvolacísúdpreskúmalspor,viazanýrozsahomadôvodmiodvolaniapodľa§379a §380ods.lC.s.p.
a právnym názorom dovolacieho súdu podľa § 455 C. s. p. a tento prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je
dôvodné.

9.

Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav sporu, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil.

10.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11.V posudzovanom spore sa žalobca domáhal proti žalovanej neplatnosti výpovede zo dňa 25.06.2008,
danej v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s tým, že výpoveď podpísala za žalobcu
neoprávnená osoba - S.. M. K. ako L. V. žalobcu a zároveň sa žalobca domáhal určenia, že pracovný

pomer žalovanej skončil dňa 04.07.2008 z titulu dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle § 60
Zákonníka práce. Žalobca tiež žiadal vrátenie odstupného, ktoré bolo žalovanej nedôvodne vyplatené
v sume 228 340,- Sk.

12.

Vzhľadom na obsah petitu žaloby, v zmysle ktorého sa žalobca výslovne domáha vrátenia odstupného,
nie je relevantná odvolacia námietka žalovanej, že žalobca neobjasnil predpoklady vzniku škody a
následnej zodpovednosti za vznik škody, nakoľko je zrejmé, že hoci žalobca označil svoju žalobu ako
návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu škody, predmetom sporu nie je

náhrada škody, ale vydanie bezdôvodného obohatenia titulom neoprávnene poskytnutého odstupného
žalovanej, a preto dôkazné bremeno žalobcu spočívajúce v preukázaní zákonných predpokladov pre
vyvodenie zodpovednosti za škodu v posudzovanom spore nemá právny význam. Ustálenie žalovaného
nároku na vrátenie nedôvodne vyplateného odstupného vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania súdu
prvej inštancie zo dňa 11.01.2010.

13.

Podľa § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec,

ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že subjektom oprávneným na včasné uplatnenie nároku na
neplatnosť skončenia pracovného pomeru je tak zamestnanec, ako aj zamestnávateľ a vzhľadom

na nepochybnú skutočnosť, že žalobca bol zamestnávateľom žalovanej, bol aktívne legitimovaný
na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pričom ust. § 77 Zákonníka práce
sa vzťahuje na všetky zákonné spôsoby skončenia pracovného pomeru, ktorého neplatnosti sa
legitimovaný subjekt domáha. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalobca (Domov sociálnych služieb
pre dospelých Rozsutec) bol aktívne legitimovaným v posudzovanom spore.

14.

Ustanovenie § 40a veta druhá Občianskeho zákonníka v danom prípade nemožno aplikovať, nakoľko
ide vo vzťahu k ust. § 77 Zákonníka práce o všeobecné ustanovenie, podľa ktorého neplatnosti sa

nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil a vzhľadom na okolnosti posudzovaného sporu je nutné
toto ustanovenie interpretovať reštriktívne s tým, že právny úkon výpovede fakticky urobila osoba, ktorej
oprávnenosť na takýto právny úkon žalobca spochybnil, a teda žalobca má za to, že právny úkon
výpovede neurobil, a preto mu toto ustanovenie o relatívnej neplatnosti právnych úkonov nemôže byť
na ujmu v súvislosti s jeho aktívnou legitimáciou. Navyše podľa ust. § 40a veta prvá Občianskeho

zákonníka, sa považuje právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti
právneho úkonu nedovolá. Skutočnosť, že žalobca bol právnym úkonom výpovede zo dňa 25.06.2008
dotknutý, je nepochybná, a preto má právo domáhať sa jeho neplatnosti.

15.

Pokiaľ ide o oprávnenosť S.. K. na právny úkon výpovede za zamestnávateľa (žalobcu) voči
zamestnancovi (žalovanej), odvolací súd má zato, že S.. K. bola poverená na vykonávanie právnych
úkonov za riaditeľa ako štatutárneho orgánu žalobcu v súlade s čl. 2 Organizačného poriadku žalobcu

a poverenie zo dňa 29.04.2008 bolo udelené v súlade s § 9 ods. 2 Zákonníka práce, keď bolo
podpísanéžalovanou,pričomzhľadiskaformálnychnáležitostípoverenia,sanevyžaduje,abypoverenie
podpísala aj osoba poverená vykonávaním určitých právnych úkonov a poverenie tiež obsahovalo
rozsah oprávnení povereného zamestnanca, keď v ňom žalovaná výslovne uviedla, že ide o povereniev plnom rozsahu. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalovaná sa dňa 25.06.2008 vzdala P. V. W. Ž., v
dôsledku čoho, ak by aj súd zhodne s názorom žalovanej ustálil, že nebola v čase výpovede z toho
istého dňa už štatutárnym orgánom zamestnávateľa, nie je možné dospieť k názoru, že zástupkyňa

riaditeľa(S..K.),ktorúpoverilaosobnežalovaná,bybolaoprávnenouosobounarozviazaniepracovného
pomeru so žalovanou, nakoľko žalovaná mala uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 07.11.2005 so
zamestnávateľom - žalobcom, zastúpeným podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce a § 4 zákona č. 552/2003
Z. z. S.. M. Ľ. V., predsedom Bratislavského samosprávneho kraja, a preto výlučne ten mohol so
žalovanou pracovný pomer skončiť. Vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď bola žalovanej daná zo strany

na to neoprávneného subjektu, je právne irelevantné skúmať zákonné náležitosti výpovede, keďže táto
je neplatná a priori z dôvodu, že S.. M. K. ako L. V. nebola oprávnená vypovedať pracovný pomer so
žalovanou.Zuvedenýchdôvodovneobstojíodvolacianámietkažalovanej,ževčasevýpovedeužnebola
štatutárnym orgánom žalobcu, a preto nie je možné aplikovať ustanovenie § 4 zákona č. 552/2003 Z.
z., nakoľko hoci vzdaním sa P. V. sa jej pracovný pomer neskončil, to neznamená, že pracovný pomer
s ňou môže vypovedať (či inak skončiť) štatutárny orgán zamestnávateľa, ktorý s ňou pracovný pomer

v zastúpení zamestnávateľa neuzatvoril.

16.

Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer

výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj
zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, patrí pri
skončení pracovného pomeru odstupné.

Vzhľadom na to, že výpoveď daná žalovanej nie je platná, neprislúcha jej ani nárok na odstupné,
ktoré sa viaže na zákonný dôvod posudzovanej výpovede a ktoré bolo žalovanej nedôvodne vyplatené.
Práve nárok na odstupné, ktorý zamestnancovi patrí iba v prípade skončenia pracovného pomeru
zamestnávateľom spôsobom výpovede, bol legálnou motiváciu žalovanej, aby dosiahla skončenie jej
pracovného pomeru výpoveďou, pričom o tomto jej zámere svedčí aj žalobcom namietaný časový sled

úkonov súvisiacich s výpoveďou, ktoré všetky sa udiali v priebehu jedného dňa (od vzdania sa funkcie,
cez výpoveď, prerokovanie výpovede Základnou odborovou organizáciou žalobcu, až po výstupný list),
a to zrejme za účelom predstihnúť zámer predsedu BSK (uvedomujúc si jeho výhradné právo na
ukončeniepracovnéhopomeru)predložiťnávrhdohodynaskončeniepracovnéhopomerusožalovanou.
Zuvedenéhodôvodujeúčelováodvolacianámietkažalovanej,žejejniejezrejmé,akýmsvojímkonaním

mala spôsobiť neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, nakoľko už samotné
poverenie S.. M. K. bolo účelové, aby žalovaná mohla v prípadnom spore poukazovať na to, že predsa
jej konanie, resp. nekonanie nemôže súvisieť s konaním zamestnávateľa, ktorý jej dal neplatnú výpoveď.
Podstata situácie však spočíva v tom, že k výpovedi zo strany zamestnávateľa nedošlo na podnet
zamestnávateľa, ale žalovanej ako zamestnankyne s úmyslom vymieniť si výpoveď, avšak tento zámer

by nedocielila zo strany predsedu BSK, v ktorého zriaďovateľskej pôsobnosti je žalobca. Za daných
okolností preto neobstojí odvolacia námietka žalovanej v súvislosti s potrebou použitia ust. § 17 ods.
3 veta prvá Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi
na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám, keďže v posudzovanom spore je zjavné, že žalovaná svojím
konaním neplatnosť výpovede spôsobila sama.

17.

Pokiaľ ide o platnosť dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 04.07.2008 je nepochybné, že
vzdanímsaP.V.žalovanáprestalaspĺňaťpožiadavkyzamestnávateľa,keďžebolaprijatádopracovného

pomeru ako V. Ž., a preto žalobca mal legitímny dôvod považovať vzdanie sa funkcie riaditeľky za návrh
žalovanej na skončenie pracovného pomeru, v dôsledku čoho predseda BSK ako zriaďovateľ žalobcu
pristúpil na skončenie pracovného pomeru so žalovanou spôsobom dohody. Žalovaná si musela byť
vedomá, že aj napriek skutočnosti, že odvolaním či vzdaním sa P. V. jej pracovný pomer podľa čl. 6 ods.
4 Pracovného poriadku zamestnávateľa nekončí, nebude už spĺňať požiadavky svojho zamestnávateľa

a bude nutné práve z týchto dôvodov skončiť pracovný pomer, avšak nie z dôvodu nadbytočnosti. Z
uvedenýchdôvodovsúdprvejinštanciesprávneprávnevyhodnotilpísomnévzdaniesafunkcieriaditeľky
zo dňa 25.06.2008 a písomný súhlas predsedu G. I. G. s ukončením pracovného pomeru dohodou zo
dňa02.07.2008akoplatnúdohoduvzmysle§60Zákonníkapráce,pričompracovnýpomerbolukončenýku dňu 04.07.2008, kedy bol písomný súhlas predsedu BSK doručený žalovanej. Neobstojí odvolacia
námietka žalovanej, že nemala dôvod ani naliehavý právny záujem napádať úkon predsedu BSK (jeho
súhlas so skončením pracovného pomeru dohodou), nakoľko okamihom doručenia písomného súhlasu

so skončením pracovného pomeru zo dňa 02.07.2008 mala vedomosť, že zamestnávateľ s ňou ukončil
pracovný pomer dohodou, a preto z dôvodu naliehavého právneho záujmu a právnej istoty čo do
spôsobu skončenia pracovného pomeru, sa neplatnosti dohody mala dobromyseľne domáhať. Navyše,
ak zastávala názor, že jej pracovný pomer skončil výpoveďou zo dňa 25.06.2008, nemohla, vzhľadom
na následné plynutie výpovednej doby, v dobrej viere považovať pracovný pomer za skončený k tomu

istému dňu, t. j. ku dňu 25.06.2008.

18.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd, plne sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvej inštancie,

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., potvrdil.

19.

O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a § 453

ods. 3 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol úspešný v konaní, nárok na
náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. priznal a o výške ich náhrady
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p.

20.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).