Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/288/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244671
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244671.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobkyne: E. C. W., X/XX D. W. D. H.,
I. XXXX, O., zastúpenej FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o zaplatenie náhrady
škody 4.258,94 eura s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
14C/197/2011-238, zo dňa 17.2.2015 a proti uzneseniu tohto istého súdu č.k. 14C/197/2011-269, zo
dňa 8.12.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

III. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala zaplatenia 4.258,94 eura s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „družstvo“) a obchodníka s cennými

papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len „obchodník s CP“); návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods.
1, ods. 2, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001

Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len zákon č. 566/2001 Z.z.), keď z obsahu
žaloby mal za zrejmé, že žalobkyňa sa voči žalovanej domáha náhrady škody titulom zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a preto súd prvej inštancie nárok
posudzoval v intenciách tohto zákona. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa
bola členkou PDSI, do ktorého vložila členský vklad, avšak vzhľadom na rozhodnutie o vystúpení z
družstva jej členstvo zaniklo rozhodnutím predstavenstva družstva podľa čl. 16 ods. 3 Stanov družstva
k 10.12.2010, čím vzniklo právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 4.258,94 eura splatné

dňom 10.6.2011. Úrad pre finančný trh (ďalej len „úrad“) rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil družstvu
Prospekt investície, pri ktorom družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa
16.4.2003 o schválenie jeho dodatku. Úrad oboznámil PDSI o splnení podmienok pre schválenie tohto
dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. a zároveň PDSI upozornil nato, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície
s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou družstva. Súd prvej inštancie zistil, že dňa 2.6.2008 uzavrelo družstvo s obchodníkom s
CP Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s CP ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť
portfólio družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie

a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz. Obchodník s CP sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 %
ročne. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že investíciami vloženými do družstva, ktoré tvorili
vklady členov družstva mal právo disponovať výhradne obchodník s CP na základe zmluvy o riadení
portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi obchodníkom s CP a

PDSI; zmluva bola ukončená zo strany obchodníka s CP výpoveďou z 30.3.2010 s tým, že po zániku
záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s CP sa družstvo domáhalo svojich nárokov
vyplývajúcich zo zmluvy voči obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných
súm. PDSI sa svojich nárokov voči obchodníkovi s CP nedomáhalo súdnou cestou. Ďalej zistil, že
finančné prostriedky, ktoré družstvo získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi s CP na

základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s
CP priamo disponovali s peniazmi družstva na základe udeleného súhlasu družstvom. S finančnými
prostriedkami na účte PDSI boli oprávnené disponovať zamestnankyne obchodníka s CP (I., T., R., K.)
a uzavrel, že družstvo malo účty v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke a.s.
a vo Všeobecnej úverovej banke a.s.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe schváleného Prospektu investície Úradom pre
finančný trh UTF-002/2002/ SPI z 21.3.2002, právoplatného 28.3.2002, bolo družstvo oprávnené
ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným
dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo zmluvy

o zriadení portfólia z 2.6.2008 mal preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi PDSI a obchodníkom
s CP; predmetná zmluva bola obchodníkom s CP vypovedaná listom z 30.3.2010 s účinnosťou
od 1.5.2010 a po tomto úkone družstvo listom z 15.4.2010 požiadala Národná banka Slovenska
(ďalej len „NBS“) o preskúmanie postupu obchodníka s CP. V tomto čase družstvo však nepodalo
žalobu voči obchodníkovi s CP o náhradu škody, ale žiadalo NBS, aby situáciu riešila. Súd prvej

inštancie dospel k záveru, že do 1.6.2010 NBS, ale aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh
- postupovali v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. správne vo vzťahu k družstvu, ktoré bolo NBS
povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Mal za zrejmé, že z obsahu správ, ale
ani po rokovaniach so štatutárom družstva a s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva,
nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií PDSI. Obsah prerokovaných

skutkových okolností o činnosti PDSI mal súd prvej inštancie preukázaný zo zápisu z prerokovania
problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.8.2007; družstvo doručilo (10.10.2007) NBS list s
tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona ani Prospektov investícií schválených úradom z
dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich
investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami

CI HOLDING-u, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru družstva narušenie tohto
systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody a na druhej strane aj náklady, keďže
finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho
dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné
nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s. PDSI

zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou
stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp.
narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé
družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na
slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež

družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám.

4. Súd prvej inštancie ozrejmil, že družstvo až listom doručeným 15.4.2010 požiadalo NBS o
preskúmanie postupu obchodníka s CP po tom, čo mu Obchodník s CP vypovedal zmluvu o zriadeníportfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu žalovanej
mal preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s CP dohľad na
mieste a v tomto období vyzvala PDSI listom z 20.4.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku

Prospektuinvestícietak,abydružstvomohlopokračovaťvzhodnocovanífinančnýchprostriedkov,keďže
NBS zistila, že podstatná časť Prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo 28.4.2010 predložilo
NBS žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície; týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa
§ 21 ods. 1 písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.5.2010
na čas, kedy PDSI bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo však ani po

opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 z 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov
k prospektu investície zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo
GUV-1744/2010 z 8.12.2010, právoplatným 16.12.2010. NBS súbežne začala voči družstvu konanie
o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č.566/2001 Z.z. za porušenie § 129 ods. 3 v spojení
s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) zákona č. 566/2001 Z.z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4

zákona č. 566/2001 Z.z., rozhodnutím ODT-10890-4/2010 z 30.5.2011, právoplatným 18.7.2011. Týmto
rozhodnutím NBS družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, ale nezakázala mu vykonávať inú
činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči PDSI ako podnikateľskému subjektu nemala. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti ešte dodal, že NBS na základe získaných poznatkov o činnosti družstva ako
aj obchodníka s CP, podala dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení

zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii,
vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16.11.2010, bolo dňa 10.8.2010
začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

5. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9
zákona č.514/2003 Z.z., keď mal za to, že žalobkyňa bola povinná preukázať zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradnýmpostupomNBSprivýkonedohľadunaddružstvom,ktoréhožalobkyňabolačlenkou.Vyslovil,že
zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody musia byť splnené kumulatívne bez

ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Žalobkyňa
musí spoľahlivo preukázať nesprávny úradný postup orgánu štátu, ako aj to, že jej vznikla škoda v
príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Podľa názoru súdu prvej inštancie
však žalobkyňa nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne postupovala; práve
naopak, v konaní mal za preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č.566/2001 Z.z. od 1.6.2010

bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt t.j. PDSI dodržiava
schválený Prospekt investície. Dôvodil, že NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992
Zb., so zákonom č. 566/2001 Z.z. a zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Dospel

k záveru, že v danom štádiu konania žalobkyňa nepreukázala už prvú z troch podmienok vzniku
zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup NBS a z dôvodu hospodárnosti konania
sa súd prvej inštancie s ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu výškou škody a príčinnou
súvislosťou s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom už nezaoberal;
skonštatoval, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je v § 126 až § 130 zákona

č. 566/2001 Z.z. regulovaná len čiastočne. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej
únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8.6.2011 o správcoch
alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení
ES č.1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods. 1 majú členské
štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Prevzatie

smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom
investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 Z.z. Bol názoru, že nárok na náhradu
škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. Uznesením Okresného súdu Bratislava I z
11.4.2011, sp. zn. 3K 95/2010, mal za preukázané, že na majetok družstva ako úpadcu bol vyhlásený

konkurz. Do funkcie správcu bol ustanovený Mgr. K. Q. a veritelia PDSI boli vyzvaní na prihlásenie
pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Mal za zrejmé, že vzhľadom na vznik nároku
žalobkynevočidružstvunavyplatenievyrovnávaciehopodielu,žalobkyňapatrilamedziskupinuveriteľov
družstva oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo formou prihlášky do konkurzuurobila a uplatnila si pohľadávku vo výške 4.258,94 eura. Táto jej pohľadávka však bola popretá a na
súdesapodsp.zn.4Cbi/97/2011vediekonanie,voveciniejerozhodnuté;uzavrel,žekonkurzvyhlásený
na majetok družstva nie je doposiaľ právoplatne ukončený. Súd prvej inštancie ďalej v tejto súvislosti

konštatoval, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cz 110/84, publikovaného vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod č. 4/87, ktoré je vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.5.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľné, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004) platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969

Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči
štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr.
titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať.
Preto, ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento
prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi,
nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona

č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody.

6. S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za predčasne podanú; ako
predčasne podanú ju zamietol aj z dôvodu, že žalobkyňa ako bývalá členka družstva, ktorá sa stane
v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na

náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia §243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia
podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa §
244 Obchodného zákonníka. Mal za to, že Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods.
8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu
škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu,

že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu
škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže
uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený
konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie
družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva,

ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za
škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Vyjadril presvedčenie, že existencia pohľadávky žalobkyne na
náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom PDSI vylučuje možnosť, aby sa žalobkyňa domáhala
náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa nepreukázala, že by bez svojej
viny sa bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom družstva; za skutočnú škodu súd prvej

inštancie mal aj ujmu spočívajúcu v neuspokojenej pohľadávke žalobkyni ako veriteľa voči subjektom
PDSI, ktorú náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci, avšak s tým, že táto škoda vzniká za preukázania všetkých podmienok
vzniku zodpovednosti štátu za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane
fakticky nevymáhateľným.

7. Súd prvej inštancie považoval v danom prípade ako právne relevantný nesprávny úradný postup,
ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým
jedružstvo;pretolenvprípadetakéhotonesprávnehoúradnéhopostupu,byvpriamejpríčinnejsúvislosti
s nesprávnym úradným postupom, prichádzalo do úvahy, že žalobkyni vznikne škoda. Žalobkyňa

poukázala na to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS
nad činnosťou obchodníka s CP, a uviedla, že družstvo poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako
ich získalo od žalobkyne, obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi družstvom a
obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní
plniť z uzavretej zmluvy. Ak družstvo zistilo, že obchodník s CP si svoje povinnosti vyplývajúce mu

zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na
základe uzavretej zmluvy nárok. Iba v prípade, ak by sa PDSI svojej pohľadávky nedomohlo titulom
nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda
v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad
obchodníkom s CP. Súd prvej inštancie v tomto kontexte zdôraznil, že v priamej príčinnej súvislosti s

prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom (obchodníkom
s CP) mohla vzniknúť škoda iba na strane družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobkyne. Z vyššie
uvedených dôvodov vyvodil, že prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad
obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane žalobkyne nedošlo k vznikuškody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom
v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP a preto sa takýmto prípadným nesprávnym úradným
postupom ani nezaoberal. Bol názoru, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom PDSI nezanedbala

a priklonil sa k názoru žalovanej, že družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom
rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade
s ustanoveniami § 125 až 128 zákona č. 566/2001 Z.z. V súlade s uvedenými stanoveniami úrad
schválil družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s
§ 125 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z.), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených

údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány
družstva; žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení, resp.
portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt
výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje
(podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zákona č. 566/2001 Z.z.). NBS nemohla vykonávať
dohľad nad celkovou činnosťou PDSI, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií a

uzavrel, že NBS až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície. Súd prvej inštancie záverom vyslovil názor, že štát
nemôžepriamozasahovaťdovlastnejčinnostidružstvaajehomajetkovoprávnychvzťahov,vktorýchmá
družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy PDSI sa spravovali v danom čase stanovami družstva
a Obchodným zákonníkom; žalobkyňa ako členka družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala

predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak
členská schôdza (najvyšší orgán družstva), prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo
riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka a Stanov PDSI. Žalobkyňa nepreukázala, že počas členstva v PDSI realizovala svoje
oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasahovala do činnosti družstva za účelom

odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva.

8. Súd prvej inštancie na uvedenom základe tak dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
existenciu predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na
vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených

podmienok, keď nepreukázala vznik škody, namietaného nesprávneho úradného postupu, a tým ani
vznik príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, preto nárok žalobkyne ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich
náhradu úspešnej žalovanej nepriznal z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatnila.

9. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie ďalej zamietol návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
konštatujúc, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o žalobkyňou položených otázkach nie je nevyhnutné
pre meritórne rozhodnutie veci. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zamietol aj z dôvodu, že v
prejednávanej veci rozhoduje ako súd prvej inštancie a nie je teda súdom, proti rozhodnutiu ktorého

nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. Preto mu táto povinnosť obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových
okolností len súdu, voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

10. Proti rozsudku v časti zamietnutia návrhu vo veci samej podala odvolanie žalobkyňa a žiadala

rozsudok v napadnutej časti zmeniť, žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody
4.258,94 eura s prísl., alternatívne žiadala rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie; namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci; súdu prvej inštancie vytkla neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Poukázala na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že NBS nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov

právapredvídateľný.PretoževychádzalazgarancieNBSakoorgánudohľadu,spoliehalasa,ženedôjde
ku škode na jej úkor; uviedla, že nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je
podľa NBS len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade
takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup NBS bol preto z jejpohľadu svojvoľný v neprospech každého, kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol.
Argument NBS, že upozornila družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad

jeho celkovou činnosťou, posúdila ako úplne irelevantný, ak nemohol o takto zúženom dohľade orgánu
dohľadu vedieť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť
medzi škodou a porušením zákonných povinností NBS, spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu,
ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala záver, že sa
mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v

rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie
v dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu
nad činnosťou družstva, ani obchodníka s CP, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o
cenných papieroch, resp. sankcie donucujúce porušujúci subjekt k dodržiavaniu zákona. Vychádzala
z toho, že povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z.z. je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich

činností. Podľa § 135 ods. 1 predmetného zákona (platného v tomto znení od 1.5.2007) družstvo ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s CP, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany NBS napriek tomu, že v priebehu celého konania žalovaná tvrdila
opak;NBSmalapretozisťovaťvšetkyinformácieapodkladyododržiavaní,resp.nedodržiavanípovolení
na činnosť vydaných NBS družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh

a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a obchodníkovi s CP. Mala za to, že povinný zákonný
dohľad zo strany NBS je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj
o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené
dohliadané subjekty a v rámci nich aj PDSI činnosťou obchodníka s CP, ako i vrátane rizík, ktoré
mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na

skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo
výpoveďou svedka Ing. U. S., Csc. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, ktorý v tom čase akcionársky vlastnil
obchodníka s CP, t.j. že PDSI malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov investované

v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. NBS sa po zistení o
rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo
strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI
HOLDING, akciová spoločnosť, CI REALITY, s.r.o., a GLOBAL production, s.r.o., pričom posledné dve
spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, akciová spoločnosť a vo všetkých

troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom Ing. Q. Č., vtedajší
predseda predstavenstva obchodníka s CP. Poukázala tiež na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že
celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, akciová
spoločnosť a obchodníkom s CP a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi s CP (v ktorom konštatovala, že obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov

a v rámci nich aj výslovne pre PDSI porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch), ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s CP alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s CP alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva

alebo obchodníka s CP). Mala za zrejmé, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti
družstva aj obchodníka s CP vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do PDSI,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že NBS tým, že

dňa 4.3.2011 obchodníkovi s CP odňala licenciu na činnosť a družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplynulo, že NBS tolerovala
porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Žalobkyňa v odvolaní ďalej
uviedla, že NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18.7.2011)
zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým,

že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté
do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy
došlo v sídle NBS dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva PDSI za účelom
prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je družstvomajetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa
majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006.

Na uvedenom základe mala za to, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení
s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. od
31.12.2006, avšak NBS voči PDSI úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Mala tiež za
to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi, ktorý si prihlásil
svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným,

pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania
objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v
akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie
konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009),
ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného
konkurzu. V tejto súvislosti uviedla, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. Záverom v odvolaní
poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 M
Cdo/11/2010anato,žezozápisnícopojednávanípredsúdomprvejinštancievyplýva,ženímvyžiadané

listinné dôkazy, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129
ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného
nároku.

11. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok v napadnutej časti ako vecne a právne správny

potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní v prejednávanom spore postupoval maximálne
zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu,
riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky
pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už predložené žalobkyňou alebo ňou. Súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav

veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na súde
prvej inštancie už od 2.7.2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach.
Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje, počas konania prezentované, tvrdenia k skutkovo a právne
podstatným skutočnostiam týkajúcich sa daného prípadu a uviedla, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
bezúspešné uplatnenie nároku voči PDSI, čo znamená, že nepreukázala vznik škody. K námietke o

riadnom nevykonaní listinných dôkazov uviedla, že súd prvej inštancie oboznámil (vykonal) jednotlivé
dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

12. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 30.3.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

13. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny

a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť
jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).

16. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu
na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradnýpostup iba príkladom v ustanovení § 9 ods. 1 druhá veta tak, že okrem iného sa zaň považuje
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z obsahu
pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva, že vo všeobecnosti môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú
s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

17. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou družstva. V danom prípade nie
je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že
až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č.

566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda
až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona

č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) cit.

zákona) pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, a teda ani družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel
od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto
tieto neexistujúce povinnosti PDSI nemohla NBS kontrolovať. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že
NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi družstva, ako sa mylne domnieva žalobkyňa.

NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či PDSI plní informačné povinnosti v zmysle
ustanovení §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z.z. Je potrebné poukázať i na to, že žalobkyňa si musela
byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je
zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b) zákona č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.7.2013;
§ 126 až 130 boli z cit. zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z.

účinnýmdňa22.7.2013).Aksitohožalobkyňavedománebola,nemožnotopričítaťnaťarchužalovanejv
zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu
žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou družstva nemala vedomosť. Nebolo možné sa
stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti portfólia družstva,
nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto

smere žiadne povinnosti, preto ani NBS tvrdená povinnosť nevyplývala. Je nepochybné, že ak má byť
štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno
prehliadnuť,žeštátjepovinnýstriktnedodržiavaťprávovjehoideálnej(škodunepôsobiacej)interpretácii
vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti

za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré
jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

18. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej podstatou bol výkon
finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a
iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s CP
obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné PDSI,
ktoré bolo iniciátorom celého obchodu družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého

finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001 Z.z.). V danom
prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím,
že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka družstva, ktoré za týmto
účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotoupredpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s
cennými papiermi). Až do rozhodnutia NBS zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala
obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej

rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s CP
túto činnosť ako regulovanú NBS. Činnosť PDSI, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou,
spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia,
pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob jeho zhodnocovania na vlastné riziko, t.j.
riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže

nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s CP voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť
družstva voči žalobkyni. Odvolací súd ďalej v názorovej zhode so súdom prvej inštancie poznamenáva,
že ani prípadný nesprávny úradný postup NBS voči obchodníkovi s CP, nie je z hľadiska predmetu
prebiehajúceho konania pre úspech žalobkyne v konaní právne významný, pretože na strane žalobkyne
nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym nesprávnym
úradným postupom NBS (pri dohľade nad obchodníkom s CP) ani podľa zákona č. 566/2001 Z.z. a

ani podľa zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, keďže žalobkyňa v rozhodnom
období nebola (a ani nie je) v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s CP. Zisťovanie naplnenia
nesprávneho úradného postupu NBS vyplývajúceho z jeho dohľadu nad obchodníkom s CP preto
nebolo dôležité. Napriek uvedenému sa však s námietkou žalobkyne, o nedostatočných opatreniach
NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti

voči PDSI, nie je možné stotožniť, zohľadňujúc aktívny prístup NBS k obchodníkovi s CP (v konaní
preukázaný rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP
pokutu vo výške 16.596,96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým
uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č.
ODT-8305-5/2010,ktorýmodobralaobchodníkovisCPpovolenienaposkytovanieinvestičnýchslužieb).

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady
škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa
týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu
rozhodnutí NBS, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné

od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

19. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákon č.
514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného NBS.

20. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazovala žalobkyňa, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok
sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu
tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení

uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej
výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja
odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený
rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie

do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa
môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší
súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok

za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu
možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR
teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu,

2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku zpodstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej

inštancie i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.

21. K námietke žalobkyne, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvej inštancie, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza,

že podľa v čase rozhodovania súdom prvej inštancie platného ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz
listinou sa vykonal tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť
prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania
žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvej inštancie doručované
pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania nariadeného
na deň 17.2.2015 jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením

obsahu všetkých listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, vrátane písomných vyjadrení strán
sporu. Uvedené znamená, že žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie o riadnom
nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným
v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené.

22. Napadnutým uznesením č.k. 14C/197/2011-269, zo dňa 8.12.2015, súd prvej inštancie uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť v lehote desať dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur s poukazom
na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov.

23. Proti uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
zrušiť. Namietala, že predmetom konania je nárok na náhradu škody proti Slovenskej republike,
zastúpenej NBS podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., konanie ktoré sa začalo do 30.9.2012, a na
ktoré sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, týkajúce sa
všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch, teda aj poplatku uvedeného v položke 7a.

Poukázala na zásadné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/128/2014, zo dňa 29.4.2014
v skutkovo a právne totožnom prípade, v ktorom odvolací súd uviedol, že vecné oslobodenie v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé konanie, teda aj na podanie
odvolania. Vzhľadom na to, že konanie o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. bolo začaté
do 31.9.2012, teda v čase, keď bolo toto konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov a v zmysle

§ 18ca zákona o súdnych poplatkoch, sa vecné oslobodenie vzťahuje na celé konanie, súd prvej
inštancie nepostupoval správne a v súlade so zákonom, keď žalobkyni vyrubil súdny poplatok za podané
odvolanie, keďže konanie sa začalo 30.12.2011.

24. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.),

preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že ani toto odvolanie nie je dôvodné.
25. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

26. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednej
inštancii. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

27. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, poplatky podľa rovnakej
sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

28.Zákonomč.621/2005Z.z.bolozustanovenia§4ods.1cit.zákonavypustenépísm.c),podľaktorého

od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, s účinnosťou od 1.1.2006. Zákonom č. 273/2007 Z.z.,
s účinnosťou od 1.7.2007, bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k), podľa ktorého od poplatku je
oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánuverejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona
vypustené zákonom č. 286/2012 Z.z. s tým, že za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená

osobitná sadzba v sume 20 eur (položka 7a sadzobníka; s účinnosťou od 1.10.2012). Z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012 (§ 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov).

29. V predmetnej veci sa žalobkyňa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 30.12.2011 domáhala
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom zo
dňa 17.2.2015 a žalobkyňa podala odvolanie proti uvedenému rozsudku dňa 18.3.2015. Z vyššie
uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 1.10.2012 nepožíva
vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania sa spoplatňujú

ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania poplatkového
úkonu. Ak teda podala žalobkyňa odvolanie po 1.10.2012, vznikla jej povinnosť zaplatiť poplatok za
podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška
poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu
na začatie konania (po 1.10.2012).

30. Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia predmetnej veci je, kedy bola podaná žaloba (návrh
na začatie konania), keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním a
dovolaním, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi,
nezávisleodsebaidúcimi.Uvedenémuzáverunasvedčujeaj§6ods.2zákonač.71/1992Zb.osúdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená
za konanie, rozumie sa tým konanie na jednej inštancii. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukázala na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/128/2014, zo dňa 29.4.2014, odvolací súd sa s ním
nestotožňuje a jeho právny názor podporuje stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 1 zo dňa 3.12.2015 k otázke vzniku poplatkovej povinnosti v odvolacom a

dovolacom konaní, ak v čase podania žaloby bolo konanie oslobodené od súdneho poplatku v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
podľa ktorého ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri 2012, vzťahuje sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná od 1. októbra 2012, i keď konanie vo
veci samej na súde prvej inštancie začalo pred 30. septembrom 2012.

31. Z týchto dôvodov, ak súd prvej inštancie zaviazal žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie proti rozsudku podané 18.3.2015, postupoval správne, v dôsledku čoho odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).