Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. marec 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212207946
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2212207946.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: H. F., nar. XX.XX.XXXX, D. XX, J. L., o zaplatenie 7.690,27
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 10C
62/2013-101 zo dňa 14. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh zamietol a odporkyni (žalovanej) súd
náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 4 ods. 1až 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 588, 879l, § 2 ods.
3, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 544 ods. 1 až 3, § 49a Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, ods. 3, § 2
ods. 1 písm. a), písm. b), písm. g), ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, poukázal na článok 1, článok

2 písm. a), b), c), článok, 3 ods. 1, 2, článok 4 ods. 1, 2, článok 5, článok 6 ods. 1 Smernice rady 93/13
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa § 5b zákona č. 252/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, o zmene zákona o priestupkoch, § 100 veta prvá, 101, 103 Občianskeho
zákonníka a vecne tým, že súd z výsledkov vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané,
že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou bola uzavretá dňa 14.07.2008 zmluva o
poskytnutí spotrebného úveru vo výške 157.000 Sk ( 5211,44 eur). Z predmetnej zmluvy súd ďalej zistil,
že odporkyňa bola zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi predmetný úver v mesačných splátkach 2799,97

Sk (92,94 eur) a v lehote splatnosti 84 mesiacov. V danom prípade išlo o čerpanie úveru jednorázovo dňa
14.07.2008. Dátum prvej a poslednej anuitnej splátky bol určený na deň 14.08.2008 a 14.07.2015. Výška
úrokovej sadzby platné ku dňu schválenia úveru bola stanovená na 10,9% ročne a RPMN na 12,94%
p.a.. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 08.12.2011 medzi postupcom a postupníkom
ako navrhovateľom postúpil postupca na navrhovateľa pohľadávku. V danom prípade súd poukazuje
na § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom zistil, že v danom prípade
ide o spotrebiteľský úver. Zmluva teda musí spĺňať podmienky uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 a 2

zákona č. 258/2001 Z.z.. podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g), i) cit. zák. t. j. konečnú splatnosť
spotrebiteľského úveru, výšku a počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa § 4 ods.
4 cit. zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ považovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v
zmluve o spotrebiteľskom úvere.Navrhovateľ sa svojím návrhom zo dňa 18.05.2012 sa domáhal proti odporkyni o zaplatenie sumy
7.690,27 eur s príslušenstvom, náhrady trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške
461 eur a trovy právneho zastúpenia a to z titulu zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru. Vo svojom

podaní zo dňa 19.05.2014 ( č.l. 69) navrhovateľ uvádza, že odporkyňa čerpala peňažné prostriedky vo
výške 5.211,45 eur. Uhradila len dve splátky. Jednu splátku vo výške 92,94 eur uhradila vychádzajúc zo
splátkového kalendára ( č.l. 70) dňa 14.08.2008 a druhú splátku vo výške 99,58 eur uhradila vychádzajúc
zo splátkového kalendára (č.l. 70) dňa 05.12.2008. V prípade druhej splátky išlo zrejme o splátku splatnú
ešte dňa 14.09.2008, ktorá však bola uhradená oneskorene a to až dňa 05.12.2008. Splátka splatná

dňa 14.10.2008 uhradená už nebola. Od tohto momentu už odporkyňa žiadne ďalšie úhrady v prospech
navrhovateľanevykonala.Kvyhláseniumimoriadnejsplatnostiúverudošlo24.04.2012(č.l.10).Vdanom
prípade súd je toho názoru, že poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj poukazujúc na § 101 a
103OZmožnokonštatovať,žedátumom14.10.2008(t.j.dátumomzročnostitretejsplátky)začalaplynúť
premlčaciadobaohľadneceléhodlhuauplynuladňa14.10.2011.Návrhbolpodanýdňa18.05.2012teda
po trojročnej premlčacej dobe a preto súd návrh navrhovateľa ako premlčaný v celom rozsahu zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o § 142 ods. 1 O.s.p., odporkyňa v tomto konaní bola úspešná,
náhradu trov konania však nežiadala, žiadne trovy jej nevznikli, preto súd jej náhradu trov konania ani
nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na to, že pre posúdenie plynutia premlčacej
doby súd vychádzal z nepreukázaných údajov a to z dátumu poslednej splátky vykonanej žalovanou v
prospech žalobcu. Predmetný údaj však nemožno stotožňovať s ukončením zmluvy resp. s vyhlásením
predčasnej splatnosti. Žalobca má za to, že súd posúdil ukončenie zmluvy nesprávne, odvodzoval
začiatok plynutia premlčacej doby od skutočnosti s ktorými nie je možné spájať ukončenie zmluvy, teda

rozhodnutie nezaložil na relevantných dôkazoch a skutočnostiach. Poukázal na bod 7.6.1 všeobecných
obchodných podmienok. Výkladom ustanovení VOP možno dospieť k záveru, že postupca následne
postúpením pohľadávky žalobca boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkovo-
právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávky aj všetky práva súvisiace s danou
pohľadávkou. K ukončeniu zmluvy došlo až ku dňu 24.04.2012 kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu

splatnosť úveru. Odvolateľ poukázal na § 103 Občianskeho zákonníka. Deň splatnosti jednotlivých
splátok je uvedený v zmluve o úvere a v zmysle tohto ustanovenia, ak sa nesplní niektorá splátka, stane
sa zročným celý dlh a veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, pričom toto dojednanie sa
viaže na oprávnenie veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Veriteľ však môže toto svoje právo
na zaplatenie celého dlhu uplatniť iba do zročnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ak veriteľ toto svoje

právo nevyužije a proti dlžníkovi neuplatní zaplatenie celého zvyšku dlhu, prestane dňom zročnosti
najbližšie nasledujúcej splátky plynúť premlčacia doba pre celý zvyšok dlhu. Žalobca poukázal na
rozhodnutieKrajskéhosúduvPrešovezodňa21.05.2015.Nárokžalobcunauplatnenésplátkynemožno
považovať za premlčaný, keďže pre posúdenie otázky premlčania je nutné vychádzať zo splatnosti
každej splátky. Súd na daný prípad aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa. Žalobca

nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval podľa ustanovenia ktoré nadobudlo
účinnosť dňa 05.01.2014. Poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy SR, na Nález ÚS SR z 24.5.1995,
PL. ÚS 16/95, Nález ÚS SR z 3.3.1996, PL. ÚS 36/95, článok 125 ods. 1 písm. a), článok 152 ods.
4 Ústavy, na Nález ÚS SR z 8.3.2011, III. ÚS 348/06. Zastáva názor, že aplikácia § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu. Právna úprava platná

do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke vznesením námietky premlčania.
Aplikáciou § 5b na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to za akého právneho vzťahu došlo
k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie
konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu. Žalobca
si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom 15.05.2012 pričom predmetné ustanovenie § 5b

nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014, žalobca preto nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a s právnym
posúdením. Žalobca takisto poukázal na uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 17.07.2015,
spis. zn. 36C 117/2014, ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia na Ústavnom súde SR,
nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že ust. § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa je v súlade s článkom 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Domáhal sa

preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie resp. rozsudok zruší a vec vráti súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon
právnej služby vo výške 284,81 eur s DPH a režijný paušál vo výške 10,07 eur s DPH, spolu 294,88
eur s DPH.4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu sa nevyjadrila.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

7. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je nedôvodný, i keď z iných dôvodov a na základe
odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust.

§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto zákonné
ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací súd v zmysle
§ 382 CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii tohto ustanovenia.

8. Na výzvu odvolacieho súdu podľa § 382 CSP k možnému použitiu ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001

Z.z. o bankách, ku dňu vyhlásenia rozsudku žalobca ani žalovaná nereagovali.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru Všeobecná úverová
banka a.s. dňa 14.07.2008 uzavrela so žalovanou ako dlžníčkou Zmluvu, na základe ktorej jej bol
poskytnutý úver vo výške 157.000,-Sk ako spotrebný bezúčelový úver s výškou úrokovej sadzby 10,9%,

s lehotou splatnosti 84 mesiacov, mesačná anuitná splátka 2799,97 eur, celkový počet splátok 84, dátum
prvej splátky 14.8.2008 a poslednej splátka 14.7.2015. Z prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávok
vyplýva, že celková výška pohľadávky 7690,27 eur. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok
uzavretej medzi postupcom Všeobecná úverová banka a.s. so sídlom Mlynské Nivy 1 a žalobcom
postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanej.

10. Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné, aby sa súd v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.

11. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,

o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v

občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;

o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).12. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu
legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných
podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Všeobecnej úverovej banky a.s.,

a.s. voči žalovanej ako dlžníkovi.

13. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila

pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

15. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka

postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý
úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

16. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnejvýzvebankyvomeškaní.Uvedenéustanovenie bybankumalomotivovaťktomu,abypodnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a

nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad

nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

17. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,

ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavkya povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-

postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom

postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,

ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr.
kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a
postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné,
ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné
oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník

teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o
postúpení.

18. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má
za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej

z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky,
ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupca v súdnom konaní pred súdom
prvej inštancie, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p.
účinného do 30.06.2016 tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj
splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak

v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka)
písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka.

19. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Všeobecnej úverovej banky a.s., a.s., voči žalovanej postúpená naňho,
boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového
omeškania, nebolo však dokázané, že by bola žalovaná aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona)
vyzvaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči

žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj
keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať
pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal
veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a

preto bolo potrebné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť.

20. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane
závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, v súlade s ust. § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania

rozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudku,atosamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).