Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/146/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114214322
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:6114214322.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Záleskej,
v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických väzňov 1272/21, Nové Mesto, Praha
1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: D. W., bytom A., T. XX/XX, v spore o

zaplatenie zmenkovej sumy 815,40 Eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 2,78 Eur, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 12Cb/39/2015-123 zo dňa 30. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie zamietol žalobu a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu (ďalej "nariadenie č. 861/2007"). Žalobca sa domáhal voči žalovanému
zaplatenia zmenkovej sumy 815,40 Eur s úrokmi z omeškania, zmenovej odmeny a náhrady trov
konania. Poukázal na čl. 5 ods. 1 Nariadenia, podľa ktorého má konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné, alebo ak to

navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.
Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 až 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi O.s.p.. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD)
je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný
z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa
na konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia

ochrany spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či nejde o
spotrebiteľský vzťah, a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky.
Z činnosti súdu je pritom známe, že pôvodný remitent - spoločnosť D. s.r.o., v prospech ktorého
žalovaný zmenku vystavil a ktorý predmetnú zmenku od žalovaného prijal, sa zaoberá aj poskytovaním
spotrebiteľských úverov. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal o nariadení pojednávania
rozhodnúť uznesením, uviedol, že podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia súd rozhoduje (vydáva uznesenie)

v prípadoch nariadenia pojednávania iba v prípade, ak o nariadenie ústneho pojednávania požiada
niektorá zo strán sporu a súd jeho žiadosť odmieta, pretože sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti
prípadu ústne pojednávanie nie je zjavne pre spravodlivé vedenie konania potrebné. V danom prípadetáto procesná situácia nenastala. Nariadenie ústneho pojednávania na prejednanie veci samej
sa vykoná podľa podmienok vnútroštátneho procesného práva podľa § 115 ods. 1 O.s.p.. Verejné
prejednanie veci podľa vnútroštátnych predpisov je premietnutím článku 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj

v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007
sa jedná
o cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v
členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie
a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a

výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy
môžežalovaťspotrebiteľalennasúdochčlenskéhoštátu,vktorommáspotrebiteľbydlisko.Určil,žedaný
právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie v právnej veci
nariadil pojednávanie, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania - oboznámením
so zmluvou o úvere č. XXXXXXX, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zistenie, či
predmet konania súvisí so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku

všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali a mali možnosť navrhnúť dôkazy. Súd prvej inštancie upozornil
žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu a žalovaného na možné použitie právnych predpisov o
ochrane spotrebiteľa. V priebehu konania vzal žalobca podaním zo dňa 22.12.2015, v časti o zaplatenie
zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo sumy 835 Eur od 03.10.2009 do 09.11.2011, zo sumy
822,40 Eur od 10.11.2011 do 08.12.2011 a zo sumy 815,40 Eur od 09.12.2011 do zaplatenia späť

a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil v zmysle
§ 96 O.s.p. uznesením č. k. 12Cb/39/2015-89 z 20.01.2016. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 05.03.2016. Žalobca, jeho právny zástupca a ani žalovaný sa na pojednávanie nedostavili,
ospravedlnili sa. Za splnenia podmienok podľa §101 ods. 2 O.s.p. pojednával súd prvej inštancie vo veci
v ich neprítomnosti, prihliadol na obsah spisu a vykonané dokazovanie. Súd prvej inštancie nariadením

verejného prejednania veci na pojednávaní umožnil stranám sporu pojednávania sa zúčastniť, vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom i navrhnúť ďalšie dôkazy , keď ich na pojednávaní opätovne poučil podľa §
120 ods. 4 O.s.p.. Žalobca na výzvu súdu prvej inštancie v zmysle § 79 ods. 3 O.s.p. odmietol doplniť
návrh o predloženie zmluvy o úvere s poukazom na to, že § 79 ods. 3 O.s.p. nemožno aplikovať na
podania podané pred účinnosťou novely

č. 438/2015, zároveň opätovne poukázal na to, že predmetom konania je len právo zo zmenky a nie
zo záväzkového vzťahu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že ochrana spotrebiteľa ako povinnosť
súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na
zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide
o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.

Takýto výklad zákona je i v súlade so záverom Vrchného súdu v Prahe v konaní sp.zn. 9Cmo/122/2013,
podľa ktorého pre rozpor so zákonom je podľa § 39 Obč. zákonníka neplatná zmenková dohoda. Jednou
z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla.
Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je
ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla

a zmluvných podmienok jej vyplnenia. Poukázal na čl. 7 ods. 3 Nariadenia, ktorý stanovuje, že súd v
prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Súd prvej
inštancie je toho názoru, že v danom prípade mu nič nebránilo, aby
z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že dňa

29.05.2009 uzatvorila spoločnosť D., s.r.o. so žalovaným na predtlačenom formulári Zmluvu o úvere
č. XXXXXXX, podľa ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 300 Eur. Žalovaný sa zaviazal
požičanú sumu zaplatiť zvýšenú
o poplatok 211 Eur, spolu 511 Eur v 7 mesačných splátkach po 73 Eur. V zmluve o úvere nie
sú uvedené úroky z úveru, ani priemerná RPMN a RPMN. Žalovaný podpisom potvrdil prevzatie

peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve o úvere v ten istý deň. V bode 17 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa
ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
vystavil dlžník (vystaviteľ) zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr

v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 52
ods. 1-4, § 53 ods. 4 písm. k/,l/, § 39 Obč. zákonníka, § 5b z.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
čl. I § 77 ods.1, 2, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1, 2, 3 a § 48 ods. 1 bod 2 z.č.
191/1950 Zb. z. zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov. Predmetom konania je nárokžalobcu, vyplývajúci z vlastnej vistazmenky, vystavenej žalovaným pôvodne vo forme blankozmenky
na zabezpečenie nárokov spoločnosti D., s.r.o., zo zmluvy o úvere. Uzatvorená zmluva o úvere je
spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho

zákonníka. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru
dospel súd prvej inštancie k záveru, že je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom
narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, výlučne na prospech veriteľa,
obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok
účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých jej ustanoveniach sa celá zmluva (jej obsah i účel)

prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej
absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti D., s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy
o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi
nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv.
Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy

o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 06.05.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že aj keby nebola
neplatná celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu,
že dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah
a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou
a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvej inštancie považoval dojednanie dohody
o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankciu spojenú s

nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho
zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť
niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na
rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky
v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve

blankozmenky neplatná. Preto nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a
teda blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky,
preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu.
Súd prvej inštancie napokon poukázal na to, že v prípade, že by nedospel k záveru o neplatnosti zmluvy
a následnej nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky, nemohol by aj tak priznať plnenie,

ktorého sa žalobca domáhal z dôvodu, že na zmenke je uvedený zmenkový úrok 0,25 % denne, čo je
91,25 % ročne, ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný. Vzhľadom k tomu, že pôvodnému remitentovi
nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo
na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej vyplnenie právo
nevzniklo a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe takejto zmenky s

úspechom domáhať jej vyplatenia. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru,
že návrhu nie je možné vyhovieť, a preto ho zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil
súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže len žalobca si uplatnil v konaní trovy, ktorý však
v celom rozsahu nebol úspešný, súd mu ich náhradu nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol
rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie úverovou
zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi, ktoré strany sporu nenavrhli. S poukazom na § 120
O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd
vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu

navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňovalo súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy
ako navrhli strany sporu, avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných
dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho,
že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania.V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania
iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite
odôvodniť.Vdanomkonanísúdprvejinštanciesvojpostupnezdôvodnil.Zmenkajelistinnýcennýpapier,

ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka
jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na
základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie,

ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal,
pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie
nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní
žalovaného. Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces
garantovaný v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie

nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke

upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým
ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči
majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom
konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých
okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo

strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie
svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu
žalovaného. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania rovnosti
strán, súd nie je oprávnený žalovaného na ne ani upozorniť. V danom konaní následkom bolo
nesprávne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.

1 O.s.p., keď porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazov a prihliadol na skutočnosti a
dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonaného bez návrhu. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na §
79 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia), na ktoré viaže založenie povinnosti
žalobcu, pričom na prebiehajúce konanie sa toto ustanovenie neaplikuje. Logickým dôsledkom je

potom neexistencia premietanej povinnosti pre žalobcu. Európske konanie obsahuje špeciálne procesné
ustanovenia regulujúce priebeh konania a v rámci neho začatie konania s nízkou hodnotou sporu (čl.
4 a 5 Nariadenia). Ustanovenie § 79 ods. 3 O.s.p. je zaradené do vnútroštátneho procesného práva,
upravujúce priebeh konania. Ustanovenie § 372y ods. 1 O.s.p. používal pojem „ na konania „ , pričom
ide o občianske súdne konanie. Súd však podľa návrhu žalobcu vedie Európske konanie vo veciach

s nízkou hodnotou sporu. Priebeh a začatie Európskeho konania Nariadenie ustanovuje inak ( čl.
4 a 5 Nariadenia). Nariadenie je prameňom úniového práva. Prednosť úniového práva pred právom
vnútroštátnym je jednou zo základných zásad právneho poriadku EÚ. Povinnosť vyplývajúca z § 79
ods. 3 O.s.p. sa nemôže aplikovať na podania podané pred účinnosťou novely č. 438/2015. Žalobca
poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatňovanej pohľadávke, ktorá vyplýva z

platnej zmenky. Žalobca súdu predložil originál zmenky a v konaní uplatňuje majetkové práva zo zmenky
a nie z pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o vyplňovacom práve
blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných
úverov, žalobca poukázal na to, že samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pripúšťal,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná

bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť
používaná v prostredí spotrebiteľských úverov. Z formulácie
§ 4 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odvolacie dôvody žalobca oprel o názory a závery rozsudku
Najvyššie ho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp.zn.

25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Žalobca
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu
a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj

náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Odvolací súd za aplikácie
§ 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je
zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd

preskúmaním obsahu spisu, konštatuje, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,

keď s poukazom na ním citované ustanovenia Obch.zák., Obč.zák. a zákona zmenkového a šekového
žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods.
2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

9. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s
podstatnými vyjadreniami strán sporu .

10. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu, stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných

sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri

rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu v akom sa
vykonávajú dôkazy.

11. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať

strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislostiod vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas
súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené

v zmysle vnútroštátneho práva.

12. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobcu
tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril
rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu

(koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný
vznášať za žalovaného námietky voči zmenke, pretože by tým porušil princíp kontradiktórnosti konania
a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivý proces.

13. Ďalšia zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že súd prvej inštancie
vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril jeho rozsah, porušil koncentračnú zásadu

konania, hoci mal rozhodovať len z predložených dôkazov a uplatneného práva zo zmenky. Tento názor
je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný
spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii
iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými
písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však

cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale
umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo
najjednoduchšímanajmenejzaťažujúcimspôsobom(čl.9ods.3Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadenia
jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať
potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek

zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny postup súdu prvej
inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo
prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti
súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka
(zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy

(sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly, vychádzajúce iba
z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým
zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek

formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by
učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho
úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je

však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou
autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce

z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za
spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia

oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej
odpovedi nárok prípadne akceptoval) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov,
pretožebolinevyhnutnépretakérozhodnutievoveci,ktorézabrániloaprobovaniuzjavneneprimeraného
použitia zmenky.

14. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, príslušenstva,
zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciachs nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje
za potrebné, alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi

slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,
8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

15. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3

Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaný nereagoval. Z úradnej
činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
ktoré zaslal stranám sporu na vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Podľa § 100
ods.1poslednávetaO.s.p.,platnéhovčaseprocesnéhopostupu,vykonalsúdprvejinštanciepredbežné
právne posúdenie veci. Zároveň súd prvej inštancie zaslal stranám sporu poučenie o ich procesných
právach, ktoré títo prevzali. Pripojením listín bez návrhu účastníkov konania vykonal súd prvej inštancie

skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne
vo veci na pojednávaní meritórne rozhodol a vyniesol rozsudok. Súd prvej inštancie sa dostatočným
spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s dôvodmi, pre ktoré vo veci nariadil
pojednávanie, ako aj s dôvodmi splnenia podmienok pre prejednanie veci na nariadenom pojednávaní.

16. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez návrhu
účastníkovkonania, ktoréprirozhodovaníposúdilakovýznamnéprezistenieskutkovéhostavuaprávne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné
dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie,

aká nastala v danom spore. Išlo vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní.
Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť D. s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 29.
mája 2009 žalovaný zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti

boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s

následnýmstanoviskom spoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNajvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o

vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

18. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu

k zákonom.

19. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho

systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

20. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený toutosmernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).
21. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu

ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľavoformesúdnejkontroly,čizmluvnédojednania,vrátane akcesorických,neobsahujúnekalé
podmienkyvneprospechspotrebiteľa.Vzmysle článku6smernice93/13/EHSsúdajbeznávrhu skúma

nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej
smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

22. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto

preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu

v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

23. Odvolací súd konštatuje, že keďže vo veci sa jedná o spotrebiteľskú zmenku, ktorá bola zriadená
na zabezpečenie dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie postupoval správne, keď ex offo

skúmal podmienky vzniku zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a správne odkázal v rozhodnutí na viaceré
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon
GSM, C-137/08, VB Pénzügyi Lízing a C-618/10, Banco Espanol de Credito ).

24. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej

kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

25. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti D. s.r.o., si

musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá
osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako
zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na
žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

26. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39
Obč. zákonníka. Pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi, preto nevzniklo právo zmenku vyplniť pre
absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi

zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu
dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným
právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

27. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu v odvolaní, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie podľa §
79 ods. 3 a § 372y ods. 1 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že tento jeho procesný postup nemal vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku

o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného.
Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovanýsi v konaní náhradu trov neuplatnil a tieto mu ani nevznikli, súd prvej inštancie žalovanému náhradu
trov konania správne nepriznal.

29. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy
vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní

nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto mu
ich odvolací súd nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).