Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/315/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714217720
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6714217720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedkyne senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej a z členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej,
v právnej veci žalobcu AT verdict s.r.o., so sídlom Krupina, Svätotrojičné námestie 13, IČO: 47 988 444,
zast.JUDr.MichalomVlkolínskym,advokátom,sosídlomNámestieSNP17/29,Zvolenprotižalovanému
Olympia - zdravie s.r.o., so sídlom Očová, J. Gagarinova 652/26, IČO: 36 651 648, zast. Mgr. Petrom
Egrym, advokátom, so sídlom Nám. SNP 74/28, Zvolen, IČO: 45 029 083 o zaplatenie 662,10 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č. k. 15C/130/2015-116
zo dňa 12. apríla 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č. k. 15C/130/2015- 116 zo dňa 12. apríla 2016 v napadnutej
časti výroku rozhodnutia, v ktorej súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu vo výške
220,70 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 27.2.2012 do zaplatenia p o t
v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 220,70 Eur s
príslušenstvom. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal žalobou
doručenou súdu dňa 23.12.2014, zaviazať žalovaného na zaplatenie dlžného nájomného a služieb,
spojených s nájmom na základe zmluvy o podnájme nebytových priestorov, uzavretej dňa 23.11.2010
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Predmetom podnájmu boli nebytové priestory
nachádzajúce sa vo J. na V. poschodí nebytového priestoru, U. V. H., o celkovej výmere 56 m2. Výška
podnájmu ako aj služieb spojených s nájmom bola dohodnutá v čl. III a čl. IV., v ktorom bol zároveň
upravený aj spôsob platenia záloh za energie ako aj dátum splatnosti. Uplatnená suma 662,10 Eur

pozostávala z nezaplatených troch faktúr, vystavených právnym predchodcom žalobcu, a to za mesiac
november 2011, december 2011 a mesiac január 2012. Žalovaný v konaní popieral opodstatnenosť
uplatneného nároku. Žalovaný predložil potvrdenie právneho predchodcu žalobcu (Family farm s.r.o.),
z ktorého malo vyplynúť, že firma Olympia - zdravie, s.r.o. nemá ku dňu 31.12.2013 voči spoločnosti
žiadny záväzok. Za týmto účelom vykonal súd prvej inštancie dokazovanie výsluchom svedka O.Z.,
štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalobcu, ktorý poprel akékoľvek potvrdenie vydané pre
žalovaného. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie neprihliadol na predložené potvrdenie o zániku

záväzku žalovaného z dôvodu jeho úhrady, alebo započítania.

2. Súd prvej inštancie urobil dopyt na príslušný daňový úrad, pobočka Zvolen. Bolo zistené, že faktúry za
obdobie november a december 2011, ktoré sú predmetom sporu, boli uhradené dňa 30.12.2011, o ktorejskutočnosti bol doložený do spisu príjmový pokladničný doklad o úhrade sporných faktúr č. 20111103
a č. 20111203 v úhrnnej výške 441,40 Eur.

3.Prizisťovaníúhradynájomnéhozamesiacjanuár2012,týkajúcisafaktúryč.2012103,neboldoložený
doklad o úhrade a túto faktúru žalovaný v účtovníctve síce má, avšak nie je uhradená.

4. Po takto zistenom skutkovom stave predmetom konania pred súdom prvej inštancie zostal nárok
uplatnený na zaplatenie nájomného za mesiac január 2012, vyfakturovaný faktúrou č. 20120103,

vystavenej dňa 27.1.2012, splatnej dňa 26.2.2012 na sumu 220,70 Eur. Čo sa týka sumy 441,40 Eur, v
ktorej bol uplatnený nájom za mesiac november, december 2012, súd túto pohľadávku žalobcu zamietol
zdôvodujejúhradydňa30.12.2011,ktorúskutočnosťmalpreukázanúpokladničnýmdokladomoúhrade
sporných faktúr č. 2011103 a č. 20111203.

5. Súd prvej inštancie po vznesení námietky premlčania týkajúcej sa nároku vo výške 220,70 Eur

za nájom vyfakturovaný za obdobie január 2012 dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená
žalovaným nie je dôvodná. Konštatoval, že sa jedná o obchodno- záväzkový vzťah s poukazom na
znenie ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podnájomný charakter neposudzoval podľa
Občianskeho zákonníka a neposúdil ho ako občianskoprávny vzťah v celom rozsahu, pretože žalovaný
by potom nemohol uvedené náklady evidovať vo svojom účtovníctve a prihliadať na ne pri výkone svojej

činnosti. Uplatnenú námietku premlčania posúdil podľa Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že
sa jedná o štvorročnú premlčaciu lehotu a z toho dôvodu nárok žalobcu nie je premlčaný, vzhľadom
na neuplynutie tejto lehoty. Uviedol, že vychádzal z dátumu uvedeného v Zmluve o podnájme a keď
nebol účtovný doklad vystavený k 20temu dňu tak ako boli zmluvné strany dohodnuté, ale až k 26temu
dňu v mesiaci, čo by spadalo do trojročnej premlčacej lehoty, pokiaľ by súd prihliadal na argumentáciu a

tvrdenie žalovaného. Podľa názoru súdu prvej inštancie by premlčacia lehota neuplynula ani v prípade,
ak by sa lehota splatnosti riadila ustanoveniami zmluvy a teda faktúra mala byť vystavená a dlžná suma
splatná k 20temu dňu v mesiaci.

6. Ďalšou argumentáciou, ktorú namietal právny zástupca žalovaného bolo ustanovenie § 59

Obchodnéhozákonníkastým,žepovažovalžalobcuzanieaktívnelegitimovanéhoprávespoukazomna
vyššiecitovanézákonnéustanovenie§59aObchodnéhozákonníka.Vtejtosúvislostisúdpoukazovalna
to, že žalobca nenadobudol majetok na základe zmluvy uzavretej s jej zakladateľom alebo spoločníkom,
ale mal postúpenú pohľadávku od predchádzajúceho vlastníka pohľadávky, ktorý ju nadobudol taktiež
zmluvou o postúpení pohľadávky. Preto nebolo možné prihliadať k hodnote základného imania, ktorá

musí byť určená znaleckým posudkom a preto tu súd nevidel rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky s
ust. § 59a Obchodného zákonníka. Z tohto dôvodu súd neprihliadol na túto argumentáciu žalovaného,
nepovažoval ju za dôvodnú, pretože sa v danej veci nejednalo o uvedený prípad. Na základe vyššie
uvedených dôvodov žalobe vyhovel v sume 220,70 Eur a zároveň priznal žalobcovi uplatnený úrok z
omeškania vo výške 9% ročne podľa § 369, ods. 2 Obchodného zákonníka. Čo sa týka trov konania,

uviedol že v zmysle ustanovenia § 151, ods. 3 OSP rozhodne o trovách konania po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie v zákonnej lehote žalovaný a to v časti
rozhodnutia, v ktorej súd žalobe vyhovel a to vo výške 220,70 Eur s príslušenstvom. Uviedol, že podľa

jeho názoru na podnájomný vzťah založený Zmluvou o podnájme nebytových priestorov č. 201003 zo
dňa 23.11.2010 nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka s ohľadom na ustanovenie
§ 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, nakoľko Zmluva o podnájme nebytových priestorov nie je ako
samostatný zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku, ale v osobitnom zákone č. 116/1990 Zb o
Nájme a podnájme nebytových priestorov. V danej veci je s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu

zrejmé,žepodnájomnývzťah založenýzmluvounebolužprisvojomvznikuzáväzkovýmvzťahommedzi
podnikateľmi a netýkal sa ich podnikateľskej činnosti, to znamená že neboli splnené predpoklady na
aplikáciu ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka.

8. Zdôraznil, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným zmluvu v čase, keď nemal v

predmete činnosti predmet podnikania a to prenájom nehnuteľností a nedisponoval týmto predmetom
činnosti počas celej doby trvania podnájomného vzťahu založeného zmluvou. Uvedenú skutočnosť na
pojednávaní potvrdil vo svojej výpovedi aj štatutárny zástupca právneho predchodcu žalobcu, ktorý
konštatoval, že právny predchodca žalobcu neuzatvoril zmluvu so žalovaným za účelom dosahovaniazisku. Z vyššie uvedeného je potom nepochybné, že v danej veci nie sú naplnené pojmové znaky
podnikania tak, ako ich definuje Obchodný zákonník v ust. § 2. Nakoľko právny predchodca žalobcu
nemal v čase uzavretia zmluvy oprávnenie na podnikateľskú činnosť ohľadom prenájmu nehnuteľnosti,

nebolo naňho možné hľadieť ako na podnikateľa-prenajímateľa a nejde o právny vzťah medzi
podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Uzavrel, že z uvedených dôvodov nie je správne posúdená
súdom prvej inštancie jeho námietka premlčania uplatneného nároku, pretože súd prvej inštancie
aplikoval na danú vec nesprávny právny predpis.

9. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o určenie začiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, je
potrebné vychádzať z dátumu splatnosti uvedeného v článku IV. bod 1 zmluvy (mesačne vždy k 20temu
dňu príslušného mesiaca) a teda podľa jeho názoru všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť
dňa 21.1.2012.

10. Pri faktúre č. 20120103, ktorá ostala predmetom konania rozšíreného návrhu bol návrh na

prvostupňový súd doručený dňa 25.2.2015, teda bol nepochybne podaný po uplynutí zákonnej
premlčacej doby, podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy
220,70 Eur s príslušenstvom je premlčaný.

11.Daldopozornostiodvolaciemusúduskutočnosť,žefaktúraakoúčtovnýdokladniejespôsobilásama

o sebe (ani jej zaradením do účtovníctva účtovnej jednotky) spôsobiť zmenu lehoty splatnosti nájomného
dojednanú v zmluve. Taký následok môžu zmluvné strany dosiahnuť jedine uzatvorením písomnej
dohody o zmene splatnosti nájomného, napríklad vo forme písomného dodatku k zmluve podpísaného
obidvoma zmluvnými stranami. Údaje na faktúre vystavenej právnym predchodcom žalobcu nemožno
považovať za dohodu zmluvných strán o zmene lehoty splatnosti nájomného, dojednaného v zmluve,

najmä pokiaľ právny predchodca žalobcu zmenil splatnosť na faktúrach v rozpore s dojednaním
uvedeným v čl. IV bod 1 zmluvy s cieľom predĺženia si premlčacej doby ohľadne svojho práva.

12. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že čo sa týka vedenia faktúry v účtovníctve žalovaného, nie je
možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie a to najmä s poukazom na ust. § 8 ods. 1 zákona

č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, ktorý účtovnej jednotke ukladá povinnosť viesť účtovníctvo správne,
úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Ak teda
právny predchodca žalobcu, hoci aj v rozpore s internou dohodou so žalovaným vystavoval žalovanému
faktúru za nájomné a služby spojené s užívaním nebytových priestorov, nemal žalovaný inú možnosť,
pokiaľ nechcel konať v rozpore so zákonom ako zaradiť prijaté faktúry do svojho účtovníctva. V žiadnom

prípade však z takéhoto konania žalovaného nemožno usudzovať, o vzniku obchodnoprávneho
vzťahu medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu. Práve v dôsledku dodržiavania zákona o
účtovníctve, najmä v spojení s ust. § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná účtovať
tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom
účtovníctva. O finančnej situácii účtovnej jednotky si žalovaný vyžiadal od právneho predchodcu žalobcu

písomné potvrdenie o tom, že voči nemá ku dňu 31.12.2013 žiadne záväzky. Potvrdenie mu právny
predchodca žalobcu vystavil, podpísal a žalovaný ho v priebehu konania doložil do súdneho spisu. Podľa
jeho názoru sa súd prvej inštancie s týmto kľúčovým dôkazom nevysporiadal dostatočným spôsobom
tak, aby argumentácia súdu nevyvolala pochybnosti o správnosti jeho postupu. Uviedol, že vzhľadom
k predloženiu originálu spomínaného potvrdenia mohol súd nariadiť vo veci znalecké dokazovanie,

ktorým by hodnoverným spôsobom bolo preukázané alebo vyvrátené tvrdenie žalovaného o zániku tejto
pohľadávky. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

13. Žalobca v písomnom stanovisku k odvolaniu žalovaného uviedol, že podľa jeho názoru sa súd prvej

inštancie zaoberal všetkými námietkami žalovaného a s týmito sa v písomnom odôvodnení rozsudku
aj riadne vysporiadal a dospel na základe vykonaných dôkazov k správnemu právnemu záveru. Z
uvedených dôvodov navrhol aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a
priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ust. § 34, zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal odvolanie v rozsahu danom v ust. § 379 CSP, rešpektujúc
viazanosť odvolacími dôvodmi, podľa § 380 ods. 1 CSP nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval
za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 381 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, žeodvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

15. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Podľa ust. § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

18. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovaného
k zaplateniu istiny vo výške 220,70 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od
27.2.2012 do zaplatenia.

19.Odvolacísúdzpredloženéhospisovéhomateriáluzistil,žežalobcasiuplatnilprotižalovanémunárok

na zaplatenie dlžného nájomného a služieb spojených s nájmom na základe uzatvorenej Zmluvy o
podnájme nebytových priestorov medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným zo dňa 23.11.2010.
Na základe uvedenej zmluvy prenechal právny predchodca žalobcu žalovanému do prenájmu nebytové
priestory, nachádzajúce sa vo J. na V. poschodí nebytového priestoru U. V. H. o celkovej výmere 56
m2. Výška podnájmu, ako aj služieb spojených s nájmom bola dohodnutá v článku III a IV, v ktorom

bol zároveň upravený aj spôsob platenia záloh za energie, ako aj dátum splatnosti. Žalobca si uplatnil
v žalobe nárok na zaplatenie troch faktúr, ktoré boli vystavené právnym predchodcom žalobcu, a to
za mesiac november 2011, december 2011 a január 2012. Vzhľadom k zisteniu, že faktúry za obdobie
november - december 2011 boli žalovaným uhradené dňa 30.12.2011, o ktorej skutočnosti predložil
žalovaný do spisu príjmový pokladničný doklad, súd žalobu v tejto časti zamietol.

20. Predmetom dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie zostal tak nárok na zaplatenie
nájomného za obdobie január 2012. Nájomné za toto obdobie bolo vyfakturované faktúrou č. 20120103,
vystavenou dňa 27.1.2012, splatnou dňa 26.2.2012 na sumu 220,70 Eur. Voči tomuto nároku vzniesol
námietku premlčania žalovaný a navrhol žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie nároku žalobcu na

zaplatenie sumy 220,70 Eur s príslušenstvom vyhovel, pričom konštatoval, že na uvedený právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu lehotu, stanovenú v
Obchodnom zákonníku.

21. Súd prvej inštancie neakceptoval ani argumentáciu žalovaného, s poukazom na ust. § 59

Obchodného zákonníka, keď žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že žalobca nenadobudol majetok v danom prípade na základe zmluvy uzavretej s
jej zakladateľom, alebo spoločníkom, ale mal postúpenú pohľadávku od predchádzajúceho vlastníka
pohľadávky, ktorý ju nadobudol taktiež zmluvou o postúpení pohľadávky. Z uvedeného dôvodu nebolo
možné prihliadnuť na námietku žalovaného v zmysle ust. § 59a Obchodného zákonníka. O uplatnenom

úroku z omeškania vo výške 9% ročne, rozhodol súd prvej inštancie podľa § 369 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Čo sa týka trov konania v napadnutom rozhodnutí uviedol, že o trovách konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

22. Podľa ust. § 6 ods. 1, 2 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov nájomca

je oprávnený prenechať nebytový priestor alebo jeho časť na určitý čas do podnájmu len so súhlasom
prenajímateľa. Práva a povinnosti vyplývajúce z § 5 sa vzťahujú aj na toho, komu sa nebytový priestor
prenechal do podnájmu.

23. Podľa ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy

medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.24. Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a
2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom
zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a

týmto zákonom.

25. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku
alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného

upozornenia.

26. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník
je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

27. Odvolací súd uvádza, že v danej veci bolo sporné posúdenie námietky premlčania uplatneného

nároku. Žalobca žiadal aplikovať príslušné ustanovenia o premlčaní nároku stanovené v Obchodnom
zákonníku. Žalovaný bol toho právneho názoru, že beh premlčacích lehôt je potrebné posúdiť v danom
prípade podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa jeho názoru sa nejedná o obchodnoprávny vzťah,
ale o občianskoprávny.

28. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že námietka žalovaného o aplikácii Občianskeho
zákonníka na posúdenie behu premlčacej doby, týkajúceho sa nároku na zaplatenie sumy 220,70 Eur
nie je dôvodná.

29. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie

v tom, že daný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodno-právnym vzťahom v zmysle ust. § 261
Obchodného zákonníka, na ktorý je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka
o premlčaní nároku na zaplatenie sumy 220,70 Eur, vyfakturovanej faktúrou č. 20120103 (vystavenej
dňa 27.1.2012, splatnej dňa 26.2.2012). Vzhľadom k skutočnosti, že tento nárok bol žalobcom uplatnený
po podaní žaloby (23.12.2014), podaným návrhom zo dňa 25.2.2015 (rozšírenie žaloby) odvolací súd

konštatuje, tak ako správne uzavrel súd prvej inštancie, že nárok žalobcu bol uplatnený na súde v rámci
behuštvorročnejpremlčacejlehotya ztohodôvodupovažovalnámietkužalovanéhoopremlčanínároku
za nedôvodnú.

30. Odvolací súd neakceptoval dôvody žalovaného v podanom odvolaní, keď poukazoval na skutočnosť,

že právny predchodca žalobcu mu vystavil potvrdenie z ktorého vyplýva, že sumu 220,70 Eur uhradil.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súd prvej inštancie aj v tom, že potvrdenie nebolo
možné považovať za dôkaz preukazujúci zánik uvedeného záväzku, pretože z neho nevyplývalo kto toto
potvrdenie vystavil, v akom čase a naviac podpis osoby na ňom podpísaný nebol zhodný s podpisom
osoby na zmluve o podnájme.

31. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v
odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú
v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.

32. Odvolací súd po preskúmaní veci preto prišiel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval
platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektami zisteného skutkového stavu a podrobne
svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie súdu prvej inštancie je
dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne
otázky v konaní vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami

formulovanými vo vtedy platnom a účinnom občianskom súdnom poriadku.

33. Odvolací súd aplikoval v konaní princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, teda novú
procesnú úpravu použil aj na toto konanie, aj keď začalo pred dňom účinnosti CSP, t.j. pred 1.7.2016
a to v súlade s ust. § 470 CSP.

34. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. §
262 ods. 1 CSP tak, že žalobca ktorý mal v odvolacom konaní úspech má voči žalovanému nárok nanáhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust.
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosť rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)