Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113208537
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113208537.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu

JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci žalobcu: E. F., X.. XX. X. XXXX, L. Z..
X.. V. XX/X, Y. F., v zast.: JUDr. Ľubomír Müller, advokát so sídlom: Symfonická 1496/9, Praha, Česká
republika, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom: Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 454,41 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 10C/50/2013-96 zo
dňa 21. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, ako aj v časti týkajúcej sa

náhrady trov konania p o t v r d z u j e.

Žiadnej zo strán sporu sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie o zaplatenie 209,38 eur zastavil. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 01. 03. 2013 do 11.
02. 2014 zo sumy 209,38 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu žalobcu o
zaplatenie 245,03 € spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 01. 03. 2013 do zaplatenia zamietol.
Žalovanému uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 111,38 €,

ktoré je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa č.XXXXXXXXX/XXXX, IBAN: M. XX
XXXXXXXX XXXX XXXX XXXX, R.: M., v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 96 ods. 1, 2, 3 O. s. p., § 1, § 2, § 6 ods. 1, 2, 3, § 20, §
27 zákona č. 58/1969 a vecne tým, že žalobca návrhom doručeným súdu dňa 06. 03. 2013 žiadal, aby
súd zaviazal žalovaného odporcu na zaplatenie sumy 454,41 € spolu s príslušenstvom titulom náhrady
trov konania na tom skutkovom základe, že navrhovateľ bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu

Prešov zo dňa 09. 06. 1981 sp. zn. T 84/81 odsúdený podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona v platnom
znení v rozhodnom období pre trestný čin nenastúpenia v ozbrojených silách k trestu odňatia slobody
v trvaní dvoch rokov nepodmienečne. Navrhovateľ sa snažil o zrušenie odsudzujúceho rozsudku. Dňa
07. 07. 2004 podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky na podnet navrhovateľa zastúpeného E..
Z.. H., prospech navrhovateľa sťažnosť pre porušenie zákona, ktorá však bola uznesením Najvyššieho
súdu sp. zn. 3Tz/17/2004 zo dňa 28. 10. 2004 zamietnutá. Navrhovateľ prostredníctvom zvolaného
právneho zástupcu podal proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť,

ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky unesením č. k. III. ÚS 165/05-22 zo dňa 09. 06. 2005 zamietol.
Následne navrhovateľ prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu doručil Okresnému súdu Prešov
návrh na povolenie obnovy konania, ktorý uznesením č. k. 33Nt/20/2011-26 zo dňa 02.
02. 2012 obnovu konania povolil a odsudzujúci rozsudok zrušil. Okresný súd Prešov uznesením č. k.41Tv/1/2012-32 zo dňa 22. 03. 2012 trestné stíhanie navrhovateľa zastavil, nakoľko žalovaný skutok
nie je trestným činom. Písomným podaním zo dňa 20. 08. 2012 navrhovateľ požiadal odporcu o náhradu
odškodnenia mimo iných nárokov aj o náhradu žalovanej sumy. Odporca uplatnený nárok navrhovateľa

do podania návrhu na súd neprerokoval a nárok navrhovateľovi nepriznal.

3. Súd z dôvodu späťvzatia časti žalobného návrhu navrhovateľom konanie o zaplatenie žalovanej
sumy vo výške 209,38 € v zmysle citovaného ustanovenia § 96 ods. 1, ods. 3 O. s. p.
zastavil. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním,

a to oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, obsahom fotokópie spisu
T84/81 Vojenského obvodového súdu Prešov doručeného súdu z Vojenského archívu, obsahom spisov
Okresného súdu Prešov sp. zn. 33Nt/20/2011, sp. zn. 41Tv/1/2012, pričom prihliadol na ďalší obsah
spisového materiálu (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ vo svojom návrhu bol povinný v zmysle ust. §
79 ods. 1 O. s. p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej
prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením

dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O. s. p. Súd vec prejednal v intenciách tvrdení
uvádzanými navrhovateľom v návrhu, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh a prednesu právneho
zástupcu navrhovateľa a splnomocneného zástupcu odporcu na pojednávaní konanom dňa 21. 05.
2014.

4. Súd na základe vykonaného dokazovania zaviazal žalovaného odporcu na náhradu príslušenstva
žalovanej pohľadávky, a to úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 01. 03. 2013 do
11. 02. 2014 zo sumy 209,38 €, ktorý je odporca povinný navrhovateľovi zaplatiť v lehote troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ návrh
na odškodnenie zo dňa 20. 08. 2012 doručil odporcovi dňa 22. 08. 2012. Šesťmesačná lehota

na prerokovanie nároku odporcovi uplynula dňa 22.02.2013. Navrhovateľ si príslušenstvo žalovanej
pohľadávky a to 8,75 % ročný úrok uplatnil za obdobie až od 01. 03. 2013 do 11. 02. 2014, to je do
dňa vydania rozhodnutia, ktorým odporca čiastočne nárok navrhovateľa v sume 209,38 € v zmysle
ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb. uspokojil. Súd zavial žalovaného odporcu na náhradu
príslušenstva časti žalovanej pohľadávky, nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. v ust. § 20 odkazuje na úpravu

právnych vzťahov na Občiansky zákonník. Úroky z omeškania súd priznal navrhovateľovi podľa § 517
ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) podľa ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje

vykonávací predpis. Súd ročný úrok z omeškania z peňažného plnenia priznal navrhovateľovi v súlade
s jeho vyjadrením do dňa 11. 02. 2013 - to je dňa vydania rozhodnutia odporcom, ktorým navrhovateľovi
nárok v sume 209,38 € priznal titulom náhrady trov obhajoby za úkony právnej služby v konaniach
pred Okresným súdom Prešov, výsledkom ktorých bolo zastavenie trestného konania vedeného voči
navrhovateľovi.

5. Súd na základe vykonaného dokazovania návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol, nakoľko uplatnené
trovy obhajoby v sume 245,03 € neboli zaplatené navrhovateľom zvolenému právnemu zástupcovi E..
Z.. H. v súvislosti s konaniami vedenými pred Okresným súdom Prešov pod. sp. zn. 33Nt/20/2011, ktorý
uznesením č. k. 33Nt/20/2011-26 zo dňa 02. 02. 2012 povolil obnovu konania, ktorý začal konať vo veci

návrhu navrhovateľa na povolenie obnovy konania doručenej súdu navrhovateľom dňa 25. 10. 2011
prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu E.. Z.. H. a ani v súvislosti s vedením konania Okresným
súdom Prešov pod sp. zn, 41Tv/1/2012, ktorý uznesením č. k. 41Tv/1/2012-32 zo dňa 22. 03. 2012
trestné stíhanie navrhovateľa zastavil, nakoľko žalovaný skutok nie je trestným činom. V tejto súvislosti
súd poukazuje na rozhodnutie odporcu 23954/2012-1541/13 zo dňa 11. 02. 2014, ktorým v súvislosti

uvedenými konaniami vedenými Okresným súdom Prešov navrhovateľovi priznal nárok na náhradu trov
obhajoby v sume 209,38 € podľa ustanovenia § 19 ods. 3 písmeno b, ako aj v zmysle ustanovenia §
24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.

6. Právny zástupca navrhovateľa počas konania tvrdil, že uplatnené trovy obhajoby v sume 245,03
€ si uplatnil navrhovateľ v súvislosti s konaním vedeným pred Okresným súdom Prešov, nakoľko toto
konanie podľa vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa bolo vyústením jeho konania vyvolanéhotým, že dňa 07. 04. 2004 prevzal právne zastúpenie navrhovateľa a na základe udelenej plnej moci
navrhovateľom ako právny zástupca navrhovateľa doručil Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
podnet k sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 07. 04. 2004 v súvislosti s pôvodným konaním vedeným

Vojenským obvodovým sudom Prešov pod sp. zn. T 84/81, v ktorom bol navrhovateľ uznaný vinným
z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a
bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne. Z prednesu právneho
zástupcu navrhovateľa, ako aj z obsahu listinného dôkazu a to rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
mal súd preukázané, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podnet Generálneho prokurátora zamietol

uznesením sp. zn. 3Tz/17/2004 zo dňa 28. 10. 2004. Právny zástupca navrhovateľa voči predmetnému
uzneseniu podal ústavnú sťažnosť z 15. 02. 2005. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením
III. ÚS 165/05-22 zo dňa 09. 06. 2005 sťažnosť navrhovateľa zamietol ako neopodstatnenú.
Právny zástupca navrhovateľa až následne dňa 25. 10. 2011 doručil Okresnému súdu Prešov návrh
na povolenie obnovy konania, ktorému, tak ako súd uviedol vyššie, bolo vyhovené v konaní vedenom
pod sp. zn. 33Nt/20/2011 a následne trestné stíhanie voči navrhovateľovi v konaní 41Tv/1/2012 bolo

zastavené. Z rozhodnutí Okresného súdu Prešov nevyplýva žiadna nadväznosť na vyššie realizované
úkony právnej služby právneho zástupcu navrhovateľa voči Generálnej prokuratúre SR, Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky, Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Tieto úkony právnej služby síce
smerovali k zmierneniu následkov vyvolaných pôvodným trestným stíhaním navrhovateľa vedeným
Vojenským obvodovým súdom Prešov pod sp. zn. T 84/81 pre nenastúpenie do brannej služby, no tieto

úkony právnej služby boli vyhodnotené súdmi a prokuratúrou ako nedôvodné.

7. Právny zástupca navrhovateľa doručil odporcovi dňa 22. 08. 2012 žiadosť o predbežné prekovanie
uplatneného nároku s tým, že odporcovi doručil rozpis vykonaných úkonov právnej služby voči vyššie
uvedeným subjektom. Odporca uplatnený nárok navrhovateľa v zákonom určenej lehote neprerokoval.

8. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ bol rozsudkom Vojenského obvodového
súdu Prešov zo dňa 09. 06. 1981 sp. zn. T 84/81 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby
v ozbrojených silách poľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol za to odsúdený k trestu odňatia slobody
v trvaní dvoch rokov nepodmienečne. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 02. 02. 2012 č. k.

33Nt/20/2011 bola povolená obnova konania. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov č. k.
41Tv/1/2012-32 zo dňa 22. 03. 2012 bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené, nakoľko žalovaný
skutok nie je trestným činom.

9. Navrhovateľ, na ktorom bol trest vykonaný a následne voči ktorému bolo vyššie uvedeným

rozhodnutím Okresného súdu Prešov trestné stíhanie zastavené, je aktívne vecne legitimovaný subjekt
na podanie žalobného návrhu, ktorý však musí preukázať, že v súvislosti s uvedenými konaniami
mu škoda, náhrady ktorej sa domáha vznikla. Podmienkou zodpovednostného vzťahu je 1. vykonanie
trestu celkom či sčasti, napriek tomu, že v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby
alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi podmienkami 1 a

2. Podmienka subsumovaná pod 1. bola naplnená navrhovateľ, vykonal trest a trestné stíhanie bolo
voči nemu zastavené. Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je definovaná ako
majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Za skutočnú
škodu sa považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či v
inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej tejto definície je zrejmé, že

škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie, nakoľko
nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky subsumovanej
pod 3. je zrejmé, že zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné
vykonanie trestu, vyvolalo zo strany pôvodne odsúdeného procesné úkony smerujúce k odstráneniu
pre neho nežiaducich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného

postupuštátunebolipotrebné;t.j.úkonyusilujúceooslobodeniespodobžalobyčiozastavenietrestného
stíhania. Teda, náklady konania vedúceho k oslobodeniu spod obžaloby, či zastaveniu trestného stíhania
sú v príčinnej súvislosti s "vykonaním trestu", nakoľko ním boli v podstate vyvolané.

10. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ dňa 18. 08. 2012

zaplatil zvolenému právnemu zástupcovi trovy obhajoby v sume 454,41€ za šesť úkonov právnej
služby - za prevzatie a prípravu zastúpenia zo dňa 07. 04. 2004, za napísanie podnetu k sťažnosti pre
porušenie zákona adresovaný Generálnej prokuratúre SR zo dňa 07. 04. 2004, za podanie ústavnej
sťažnosti zo dňa 15. 02. 2005 adresovanej Ústavnému súdu Slovenskej republiky, za písomnú odpoveďna výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky, za spísanie a podanie návrhu na povolenie obnovy
konania adresovaný Okresnému súdu Prešov, za účasť na verejnom zasadnutí vedenom Okresným
súdom Prešov. Za úkony právnej služby a to za prevzatie a prípravu zastúpenia zo dňa 07. 04. 2004,

za podanie návrhu na povolenie obnovy konania adresovaný Okresnému súdu Prešov, za účasť na
verejnom zasadnutí vedenom Okresným súdom Prešov odporca vyššie citovaným rozhodnutím zo dňa
11. 02. 2014 priznal navrhovateľovi náhradu trov obhajoby vo výške 209,38 €. Úkonmi právnej služby
a to podnetom k sťažnosti pre porušenie zákona adresovaným Generálnej prokuratúre SR zo dňa 07.
04. 2004, podaním ústavnej sťažnosti zo dňa 15. 02. 2005 Ústavnému súdu Slovenskej republiky a za

písomnú odpoveď na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky nebola vyvolaná zákonná podmienka
vzniku nároku na náhradu škody, nakoľko na základe žiadneho z uvedených úkonov právnej služby
navrhovateľ nedosiahol to, že by trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené (§ 6 zákona č. 58/1969 Zb.).
Trestné stíhanie bolo voči navrhovateľovi zastavené až uznesením Okresného súdu Prešov pod č.
k. 41Tv1/2012-32 zo dňa 22. 03. 2012, ktorému vydaniu predchádzalo konanie o návrhu navrhovateľa
na obnovu konania , ktorý zvolený právny zástupca navrhovateľa doručil Okresnému súdu Prešov dňa

25. 10. 2011 a na základe ktorého bolo vydané uznesenie č. k. 33Nt/20/2011-26 dňa 02. 02. 2012,
právoplatné dňa 02. 02. 2012 o povolení obnovy konania. Predpoklady pre vznik nároku na náhradu
škody musia byť splnené kumulatívne a v prípade, že jeden z predpokladov splnený nie je, nemôže
byť navrhovateľ v konaní o náhradu škody úspešný podľa ustanovenia § 6 zák. č.58/1969 Zb. Voči
navrhovateľovi trestné stíhanie bolo zastavené až na základe rozhodnutia vydaného Okresným súdom

Prešov vedeného pod sp. zn. 41Tv/1/2012, po tom čo tým istým súdom bola v konaní 33Nt/20/2011
povolená obnova konania T 84/81.

11. Vykonané a vyúčtované úkony právnej služby a to za spísanie podnetu k sťažnosti pre porušenie
zákona adresovaný Generálnej prokuratúre SR zo dňa 07. 04. 2004, za podanie ústavnej sťažnosti

zo dňa 15. 02. 2005 adresovanej Ústavnému súdu Slovenskej republiky, za písomnú odpoveď na
výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky neboli účelné vo vzťahu k povoleniu obnovy konania t. j.
priamo neviedli k povoleniu obnovy konania a následnému zastaveniu trestného stíhania navrhovateľa.
Navrhovateľ bol zastúpený advokátom, ktorý mal pristupovať k plneniu si svojich povinností s odbornou
starostlivosťou tak, že mal odborne posúdiť, ktorým z úkonov právnej služby dosiahne zastavenie

trestného stíhania navrhovateľa. Súd má za to, že za škodu nemožno považovať všetky náklady,
ktoré navrhovateľ vynaložil v súvislosti so všetkými vyššie uvedenými úkonmi právnej služby, nakoľko
len za základe troch úkonov právnej služby vykonaných v súvislosti skonaním pred Okresným súdom
Prešov trestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené, náhradu ktorých, tak ako súd uviedol vyššie,
odporca navrhovateľovi už priznal a v tejto súvislosti aj navrhovateľ návrh v časti o zaplatenie sumy

209,38 € vypočítanej zatri úkony právnej služby zobral späť.

12. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania v súvislosti so zastavením konania o zaplatenie sumy
209,38 € rozhodol v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2, veta druhá O. s. p. ako aj s poukazom na
ustanovenia § 142 ods. 1v súvislosti s uplatnením príslušenstva zo sumy 209,38 € a zaviazal žalovaného

odporcu na náhradu trov konania navrhovateľovi, nakoľko odporca až po podaní žalobného návrhu
navrhovateľovi priznal časť uplatneného nároku v sume 209,38 € rozhodnutím zo dňa 11. 02. 2014,
v dôsledku čoho navrhovateľ časť návrhu, ktorý bol uplatnený dôvodne zobral späť. Súd priznal
navrhovateľovi náhradu trov konania za štyri úkony právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia,
podaniežalobnéhonávrhu,zaspísaniepodaniazodňa15.02.2014azaúčasťnapojednávaníkonanom

dňa 21. 05. 2014. Tarifnú odmenu súd vypočítal z hodnoty sporu a to zo sumy 209,38 €. Základná
sadzba za jeden úkon právnej služby je v sume 19,92 €, súd priznal navrhovateľovi dvakrát režijný
paušál á 7,81 €, dvakrát á 8,04 €. Celkovo súd priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 111,38 €, ktoré je povinný odporca zaplatiť v zmysle ustanovenia § 149 ods. 1 O. s. p. k rukám
právneho zástupcu navrhovateľa.

13. Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný v časti povinnosti zaplatenia trov právneho
zastúpenia, ktorý žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že trovy
právneho zastúpenia neprizná. Svoje odvolanie odôvodnil žalovaný tým, že žalobca uplatnil svoj nárok
na odškodnenie samostatnými návrhmi na začatie konania, aj keď čo do právneho základu ide o jeden

nárok na odškodnenie podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. ktorý žalobca uplatnil u žalovaného
jedinou žiadosťou o odškodnenie. Z toho vyplýva, že z jednej žiadosti o odškodnenie je vedených
niekoľko súdnych sporov. Teda jeden nárok na odškodnenie parceluje žalobca bez akéhokoľvek
logického základu na niekoľko čiastkových nárokov uplatnených samostatnými žalobami. Náhrada trovkonania nemá smerovať k potrestaniu povinnej strany, ale jedine k tomu, aby sa oprávnenej strane
kompenzovali náklady, ktoré boli potrebné k účelnému uplatňovaniu , alebo bráneniu práva. Žalovaný
ďalej namieta, že právny zástupca žalobcu pri uplatňovaní nároku, na odškodnenie na súde, ktorý

sa opiera o ust. § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. nepostupoval s odbornou starostlivosťou, ním
realizovanéprávnezastúpenienevykazuježiadneznámkyhospodárnostiposkytovaniaprávnychslužieb
a jeho konanie nemožno považovať za konanie, ktoré by bolo v súlade s dobrými mravmi. V rozpore
s odbornou starostlivosťou, zásadou hospodárnosti ako aj zásadou dobrých mravov je taký postup
účastníka konania a prípadne jeho zástupcu, keď sa viacerými návrhmi domáha nároku, ktorý možno

uplatniť jednou žalobou. Žalovaný poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 28. 03. 2013 sp. zn. 5Co/204/2013. Žalovaný napriek tomu, že si je vedomý, že uplatnené nároky
neuhradili včas, avšak táto skutočnosť nemôže byť dôvodom priznania trov právneho zastúpenia v
požadovanej výške. Všetky nároky mali byť uplatnené jedným návrhom, čo právny zástupca mal vedieť.
Žalovaný namieta, že nie je možné tolerovať procesnej strane, ktorá je z hmotnoprávneho hľadiska v
práve zneužívanie subjektívneho procesného práva na ujmu protistrany. Na podporu svojich tvrdení

žalovaný poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/598/2012-50 zo dňa 30.
11. 2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/71/2013 z 29. 04. 2014,
nález Ústavného súdu ČR z 25. 07. 2012 sp. zn. I. ÚS 988/2012. Žalovaný poukazuje na to, že súd
má z úradnej povinnosti vedomosť o tom, že právny zástupca v mene viacerých fyz. osôb vedie voči
žalovanému niekoľko desiatok súdnych sporov, ktoré boli umelo vytvorené takým spôsobom, ako je to

aj v tomto prípade.

14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý namieta, že žalovaný najskôr v šesťmesačnej
lehote k vybaveniu žiadosti zo dňa 20. 08. 2012 vôbec nerozhodla. Následne žalovaná odmietla
priznať náhradu nemateriálnej ujmy. V položke náhrada nákladov obhajoby odkázala na budúce

stanovisko. Ďalším rozhodnutím dňa 11. 2. 2014 priznala žalovaná žalobcovi čiastočnú náhradu
nákladov obhajoby. Žalobca namieta, že spory zaviňuje žalovaná sama, keď najprv neprejedná a
potom jednotlivé odškodňovacie nároky nepredvídateľne člení do rôznych rozhodnutí so značnými
časovými odstupmi. Žalobca namieta, že subjektívny pocit žalovanej o „treste“ v podobe platenie
nákladov trov žalobcu nemôže byť kompenzovaný tým, že bude trestať úspešného účastníka tým, že

ten bude niesť trovy nákladov konania zo svojho. Žalobca je toho názoru, že s odbornou starostlivosťou
a zásadou hospodárnosti nepostupovala práve žalovaná, ktorá, keby tak postupovala, žiadne spory
by nevznikli. Žalobca namieta, že na daný spor nie je možné aplikovať nález Ústavného súdu ČR,
na ktorý poukazuje žalovaná. Žalobca namieta, že pohľadávka v predmetnom spore nenarástla do
nezmyselnej výšky. Žalobca poukazuje na uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 12. 06. 2014 sp.

zn. 14Co/120/2014-20. Okrem uvedeného, má žalobca taktiež aj iné dôvody, prečo jednotlivé položky
žaluje samostatne a to z dôvodu, že súdy samy posudzujú jednotlivé položky niekedy odlišne. Žalobca
má za to, že postupoval s čo najefektívnejším spôsobom, pričom poukazuje na niekoľko uznesení
Krajského súdu Bratislava, kde súd priznal plnú náhradu v obdobných sporoch proti totožnej žalovanej,
pričom tieto spory sa dá kvalifikovať ako drobné.

15. K vyjadreniu žalobcu podal repliku žalovaný, ktorý trvá na tom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v časti trov právneho zastúpenia´ zmenil tak, že ich náhradu žalobcovi neprizná. Žalovaný
zdôrazňuje, že žalobca sa piatimi čiastkovými žalobami uplatnil jednotlivé nároky, o ktorých odškodnenie
žiadal žalovanú spoločne jedinou žiadosťou, pričom všetky uplatnené nároky sa odvíjali od toho istého

titulu. Žalovaný je toho názoru, že pri osobitnom uplatnení nárokov v súdnom konaní si musí byť žalobca
vedomí toho, že vznik trov bude znášať sám, keďže zvolený spôsob možno považovať za nehospodárny
a neúčelný. Osobitne žalovaný namieta, že nárokovanie si režijného paušálu za úkon právnej služby
„prevzatie veci“ v každej separátnej žalobe nie je možné.

16. K replike žalovaného podal dupliku žalobca, ktorý žiada, aby odvolací súd odvolanie žalovaného
zamietol.

17. Voči tretiemu výroku predmetnému rozsudku sa odvolal žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby
súd napadnutý výrok zmenil a žalobcovi požadovanú čiastku vrátane úroku z omeškania, priznal a

žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nákladov odvolacieho konania. Žalobca namieta,
že predmetom konania je náhrada nákladov obhajoby. Tieto náklady boli vynaložené v súvislosti s úsilím
domôcť sa zrušenia nezákonného rozsudku, na ktorého podklade bol žalobca nevinne väznený. Súd
uznal, že žalovaná má zaplatiť žalobcovi náhradu nákladov obhajoby, ktorá mu vznikla v súvislosti skonaním u Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 33Nt/20/2011 a 41Tv/1/2012. Žalobca namieta, že sa
však domáhal už skôr zrušenia rozsudku cestou sťažnosti pre porušenie zákona. Generálna prokuratúra
podnet uznala, ale Najvyšší súd SR prokurátorovu sťažnosť zamietol. Žalobca ani generálny prokurátor

nemohli predpokladať, že v žalobcovej veci rozhodne súd odlišne od vtedajšej judikatúry, kedy súd
obdobným sťažnostiam vyhovoval. Preloženie podnetu ku sťažnosti pre porušenie zákona aj následné
úkony boli teda robené zmysluplne. Žalobcovi nie je možné pričítať k ťarche nepredvídateľnosť súdnych
rozhodnutí. Súd však v tomto konaní nijak nevysvetľuje, v čom žalobca, resp. jeho právny zástupca
pochybil, keď zvolil uvedený spôsob obhajoby. Žalobca má za nespravodlivé, aby potom, čo bol úplne

očistený,boltrestaný tým,žebudemusieťhradiťuvedenénáklady.Žalobcapoukazujenato,ženáhrada
nákladov obhajoby bola predmetom podobných sporov, ktoré vyriešil súd právoplatným rozsudkom.

18. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1. 7. 2016 (ďalej len „C. s. p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu vo výroku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jeho návrh na zaplatenie
245,03 € spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 01. 03. 2013 do zaplatenia nie je opodstatnený,

odvolanie žalovanej vo výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému právo na náhradu trov
právneho zastúpenia nie je opodstatnené.

20. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia

opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

21. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 C. s. p.

22. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods.

1 C. s. p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v oboch
napadnutých výrokoch, nepriznal právo na náhradu trov žiadnej zo strán konania nakoľko ani jedna
nebola v odvolacom konaní úspešná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2 C. s. p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).