Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. marec 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/180/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712201731
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8712201731.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. A., bytom W., zastúpeného JUDr. Jánom
Garajom, advokátom, so sídlom Hlavná č. 137, Prešov, proti žalovanému Prešovský samosprávny kraj,
so sídlom Námestie mieru č. 2, Prešov, IČO: 37 87 04 75, zastúpenému spoločnosťou Správa a údržba
ciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom Jesenná č. 14, Prešov, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 20 C 23/2012, o dovolaní žalobcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 21. januára 2014 sp. zn. 9 Co 12/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. októbra 2012 č. k. 20 C

169/2010-191 v spojení s opravným uznesením z 28. novembra 2012, č. k. 20 C 23/2012-225 určil,
že žalobcovi patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného a v prevyšujúcej
časti návrh zamietol. Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na existenciu cestných telies
zriadených na parcelách bližšie špecifikovaných v rozsudku, ktorých je vlastníkom žalobca, nemá tento
reálnu možnosť ich užívať a preto určil, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
je daný. V zamietavej časti výroku uviedol, že rozsah vzneseného nároku na náhradu bezdôvodného

obohatenia je otázkou, ktorú bude možné riešiť až v rámci prejednávania výšky nároku a nie jej podstaty.

Opravným uznesením z 28. novembra 2012 súd prvej inštancie opravil spisovú značku rozsudku tohto
súdu z 30. októbra 2012 na správne znenie 20 C 23/2012. Ako dôvod uviedol, že v písomnom vyhotovení
medzitýmneho rozsudku došlo k chybe v písaní spisovej značky, kedy je uvedená sp. zn. 20 C 169/2012,
pričom správne má byť uvedená sp. zn. 20 C 23/2012.

Žalovaný podal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým súd zrušil medzitýmny rozsudok v spojení s
opravným uznesením v časti, v ktorej súd prvej inštancie určil, že žalobcovi patrí právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 21. januára 2014 sp. zn. 9 Co 12/2013

zrušil medzitýmny rozsudok v spojení s opravným uznesením v časti, v ktorej súd prvej inštancie určil, že
žalobcovi patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd preskúmal napadnutú časť rozsudku
a dospel k záveru, že v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej, a preto napadnuté rozhodnutie zrušil. Odvolací súd určil, že v preskúmavanej veci
podaná žaloba trpela skôr uvedenou vadou neurčitosti v dôsledku neuvedenia konkrétnej peňažnej

výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo byť žalobcovi vydané. Súd prvej inštancie sa nepokúsil
o odstránenie vady žaloby postupom podľa § 43 O.s.p. a napriek tomu rozhodol o základe vecimedzitýmnymrozsudkom.Zároveňuviedol,žeinývýkladourčitostižalobybymoholviesťkobchádzaniu
povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu v rozsahu a za podmienok stanovených
v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej len zákon o súdnych poplatkoch). Podľa

názoru odvolacieho súdu zamietnutie návrhu na časové ohraničenie danosti základu pre vydanie
bezdôvodného obohatenia predpokladá také skutkové zistenia, na základe ktorých je základ nároku
daný bez časového ohraničenia, čo z doposiaľ vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť. V tejto
súvislosti poukázal aj na odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 369/2011 a z toho vyplývajúce dopady na predmetné posúdenie danej

veci. Odvolací súd konštatoval, že v časti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba
zamietnutá, a v ktorej rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh na určenie, že žalobcovi patrí právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia za konkrétne uvedené obdobie od 10. mája 2007 do 11. mája 2009), tento
nepreskúmaval a zostal rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že mu súdy odňali

možnosť konať v zmysle § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Podanou
žalobou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za obmedzenie vlastníckeho práva a v tomto
konaní žiadal, aby súd jeho výšku ustálil na základe znaleckého dokazovania. Z tohto dôvodu
považoval petit za dostatočne zrozumiteľný, určitý, jasný a vykonateľný. V predmetnom konaní
žalobca vysvetlil, že rozsah bezdôvodného obohatenia spresní po znaleckom dokazovaní. Navyše

nedostatok označenia konkrétnej výšky bezdôvodného obohatenia nepredstavoval prekážku v konaní,
lebo medzitýmnym rozsudkom nie je rozhodnuté o celej prejednávanej veci, ale iba o jej základe. Na
podporu týchto tvrdení pripojil k podanému dovolaniu rozhodnutia Okresného súdu Košice II sp. zn. 42
C 64/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 145/2013. Podľa jeho názoru
ide o prílišný formalizmus, čo je porušením práva na spravodlivý súdny proces. Vo vzťahu k súdnemu

poplatku uviedol, že automaticky po ustálení výšky nároku v zmysle § 7 ods. 7 zákona o súdnych
poplatkoch sa rozšíri predmet poplatkového úkonu, poplatok sa doplatí, pričom bude vypočítaný ako
6 % sumy ustálenej. Ďalej v tomto smere upozornil aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 219/2007, v zmysle ktorého sa nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do
najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z týchto dôvodov je

podľa názoru žalobcu rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočné, nekonzistentné a neodôvodnené.
4. Žalovaný k predmetnému dovolaniu uviedol, že keďže odvolací súd zrušil rozhodnutie
okresného súdu s tým, aby v ďalšom konaní odstránil vadu konania, a to postupom v zmysle
§ 43 O.s.p., nemá takéto konanie za následok odňatie možnosti konať pred súdom, keďže má práve
žalobca konať a doplniť svoj petit v zmysle § 79 O.s.p. Podľa názoru žalovaného tým, že súd prvej

inštancie zamietol návrh žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému vydať bezdôvodné obohatenie za
navrhované konkrétne obdobie, čím sa stalo toto rozhodnutie v predmetnej časti právoplatné, a preto v
ďalšom konaní nebude potrebné rozhodovať len o tom, či žalobcovi patrí alebo nepatrí právo na vydanie
vecného bremena.

5. Dovolanie bolo podané 2. júna 2014. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2
veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný
aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla
2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže

uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami.
Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od
uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten,
kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
[viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“,

sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443
CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody
prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie
bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám
uvedeným v § 237 O.s.p. (s účinnosťou od 1. januára 2015 § 237 ods. 1 O.s.p.).
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v tomto prípade najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťal.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, bol tento opravný prostriedok prípustný,
ak smeroval proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo
uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo
potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak
ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia

odsekov 1 a 2 neplatili, ak išlo o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o
znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich
sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhodovalo uznesením. Dovolanie žalobcu teda v zmysle
§ 239 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť

meritórny dovolací prieskum.

10. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa

§ 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nebolo postihnuté niektorou z vád vymenovaných v
§ 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak bolo konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých bolo inak dovolanie z hľadiska § 239
O.s.p. vylúčené. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Vada konania uvedená v ustanovení §

237 písm. f/ O.s.p. namietaná bola, avšak pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
nebol významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim bolo, či k tejto procesnej vade skutočne došlo.

11. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumel taký závadný procesný postup súdu, ktorým

znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznával za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov [v zmysle § 18 O.s.p. mali
účastníci rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv
- viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k

všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na
to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. O vadu, ktorá bola z hľadiska
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. významná, išlo len v tom prípade, ak bol postup súdu nesprávny (z
hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi) a ak sa tento postup súdu prejavil v priebehu konania, t. j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného

súdneho rozhodnutia predchádzala. Odňatím možnosti konať sa rozumel aj taký procesný postup súdu,
ktorým bola odmietnutá žaloba po neodstránení vád podania návrhu na začatie konania, napriek tomu,
že neboli splnené podmienky na tento procesný postup, o čo však v danom prípade nešlo.

12. Dovolateľ videl naplnenie tejto vady v tom, že odvolací súd neakceptoval tú skutočnosť, že výšku

bezdôvodného obohatenia mohol stanoviť súd po vydaní medzitýmneho rozsudku o danosti základu
predmetu sporu na podklade znaleckého posudku, pričom v tomto prípade nejde o vady žaloby, ktoré
by bolo potrebné odstraňovať. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že predmetnú námietku dovolateľa
je potrebné subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., v zmysle ktoréhobolo dovolanie možno odôvodniť len tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávnerozhodnutie voveci(rovnakotútovaduposúdilajodvolacísúd).Dôsledkominejvadykonania
je vecná nesprávnosť rozhodnutia, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich

postup súdu v občianskom súdnom konaní. Navyše je v tomto smere potrebné upozorniť na tú
skutočnosť, že po vyslovení zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu sa vec vráti súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, ktorý vytýkanú vadu napraví a v danom konaní sa bude ďalej pokračovať.

13. Civilné sporové konanie (rovnako tak podľa predchádzajúcej právnej úpravy občianske súdne

konanie) má slúžiť k nachádzaniu (hľadaniu) hmotného práva a spravodlivému riešeniu sporov,
avšak v prvom rade sa predpokladá, že zákonodarcom stanovené procesné pravidlá, ktorými sa strany
majú riadiť, budú dodržiavané. Pokiaľ tak strany v konaní v konkrétnom prípade neurobia, logickým
dôsledkom môže byť neúspech v spore, a to bez ohľadu na hmotné právo. Uvedené zodpovedá klasickej
právnej zásade vigilantibus iura scripta sunt (nech si každý stráži svoje práva) a zároveň je v
súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.

14. S procesnými vadami zakladajúcimi zmätočnosť spájal Občiansky súdny poriadok priamo
prípustnosťdovolaniapodľa§237O.s.p.,pričomvadytejtopovahybolizároveňajprípustnýmdovolacím
dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám) pripisoval Občiansky súdny poriadok

význam (teda aj predmetnej vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak na rozdiel od taxatívne
vymenovaných vád len v tom zmysle, že ich považoval za relevantný dovolací dôvod, ktorý možno
uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné. Vada takejto povahy sama osebe však
prípustnosť dovolania nezakladala.

Vzhľadom na vyššie uvedené závery dovolacieho súdu je dovolanie žalobcu podľa právnej úpravy
účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, a preto ho najvyšší súd bez meritórneho dovolacieho
prieskumu odmietol.

15. Vo vzťahu k námietkam dovolateľa o rozdielnej judikatúre v posúdení danej otázke nižšími

súdmi, ako aj samotným Najvyšším súdom Slovenskej republiky, dovolací súd považuje za potrebné
uviesť nasledovné. Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je
prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva. Z judikatúry Ústavného súdu v tomto smere
vyplýva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno

automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná
odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej argumentácii (bližšie pozri nález Ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 325/2016). Na nápravu tohto nežiaduceho stavu pozná právny poriadok celý rad
právnych prostriedkov i spôsobov na usmernenie judikatúry. Zákonnú právomoc zjednocovať in
abstracto judikatúru je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch) zverená Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia právomoci jednotlivých kolégií podľa § 21
ods. 3 písm. a/ zákona o súdoch je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných
rozhodnutiach veľkých senátov kolégií (veľký senát rozhoduje v prípade rozdielnosti právnych názorov
senátov kolégia - viď ustanovenie § 48 CSP) a v zmysle § 21 ods. 3 písm. b/ zákona o súdoch, že

došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa. Z uvedeného
vyplýva, že senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o dovolaní in concreto
nepatrí právomoc posudzovať a zjednocovať rozhodnutia nižších súdov v iných konaniach, ktoré neboli
súčasťouinštančnéhopostupuvrámcidanejveci(viďdovolateľompoukázanénarozhodnutiaKrajského
súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 145/2013 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 194/2013).

16. Napriek odkazu dovolateľa na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 30.
júla 2008, sp. zn. 3 Cdo 219/2007), je treba konštatovať, že predmetné rozhodnutie sa nevzťahuje na
daný prípad, i keď objasňuje výklad ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p., a to z nasledovných dôvodov.
Dovolací súd určil, že účastníkom konania bola odňatá možnosť konať tým, že súd prvej inštancie

odmietol žalobu, keďže súd nesprávne posúdil náležitosti žaloby, a to najmä v časti čoho sa žalobcovia
domáhajú. Žalobcom v danom prípade išlo práve o určenie spôsobu výpočtu výšky náhrady, a
nie o určenia práva na poskytnutie náhrady, v súvislosti s ktorou ich žiadal súd prvej inštancie o
odstránenie vád žaloby aj (okrem iného) o určenie peňažného plnenia. Z právneho názoru vyslovenéhov danej veci, a to že z ustanovenia § 79 O.s.p. nevyplýva, aby žalobca po stránke formálnej
do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia, vyplýva potreba
vyhnúť sa prepiatemu formalizmu v snahe upustiť od reštriktívneho výkladu tohto ustanovenia, že

účastník konania by bol povinný urobiť presný návrh znenia výroku rozsudku súdu.

17. Ďalej je potrebné k námietke dovolateľa o nedostatočnom, nekonzistentnom a neodôvodnenom
rozhodnutí odvolacieho súdu uviesť, že namietaná nepreskúmateľnosťrozhodnutiabolauždávnejšou
judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú

vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie
zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016,
ktoréhoprávnavetaznie„Nepreskúmateľnosťrozhodnutiazakladáinúvadukonaniavzmysle§241ods.
2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“; obsah spisu teda nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety

tohto stanoviska - v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody.

18. Najvyšší súd už v minulosti konštatoval, že ak je niektoré rozhodnutie (prípadne) nepreskúmateľné,
neznemožňuje sa tým účastníkovi konania uskutočňovať jemu patriace procesné oprávnenia; ani
vtedy nezostáva „procesne bezbranným“ (viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo

1367/2015). Vo viacerých rozhodnutiach tiež uviedol, že ak je účastník konania presvedčený, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočne odôvodnené alebo preskúmateľné, má plne
zachované právo namietať túto nesprávnosť v procesne prípustnom opravnom prostriedku (porovnaj
rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 89/2011, 3 Cdo 145/2012, 3 Cdo 158/2012, 3 Cdo 648/2015, resp. 1 ECdo
10/2014).

19. Ústavný súd sa v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 „väčšinovým názorom
svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

20. Z dôvodov uvedených vyššie (viď 7. až 19.) dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu, ktoré
bolopodľaprávnejúpravyúčinnejdo30.júna2016procesneneprípustné,nevyvolaloúčinokumožňujúci
uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods.
2 CSP). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

21. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

23. V časti výroku o trovách dovolacieho konania rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.