Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. apríl 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/67/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113224126
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5113224126.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting,
s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, IČ: 264 297 05, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanej: B. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. B. XXX, o zaplatenie sumy 996,00 Eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/282/2013-116 zo
dňa 30.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4C/282/2013-116 zo dňa 30. 06. 2016 p o t v r d z u j e .

Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne určil, že zmluvná podmienka v
článku 17 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy č.

5086000025 zo dňa 17.07.2009 uzavretá medzi veriteľom Pohotovosť, s.r.o. Bratislava a dlžníčkou B. T.
o dojednaní vypĺňacieho práva zmenky veriteľom je neprijateľná zmluvná podmienka v celom rozsahu
a pre neprijateľnosť neplatná zmluvná podmienka v celom rozsahu. S poukazom na listinné dôkazy
(spis Okresného súdu Čadca sp.zn. 4Er/638/2010, zmenku zo dňa 17.07.2009) so súčasnou citáciou
viacerých ustanovení Nariadenia, Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách Smernicu 2008/48/EHS o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, Smernicu 2005/29/ES

o nekalých praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom, zákona zmenkového a šekového č.
191/1950 Sb. (v ďalšom texte len „zákon č. 191/1950 Sb.“), ako i ustanovení Občianskeho zákonníka a
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch totiž dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej ich náhradu nepriznal.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 (v ďalšom texte už len Nariadenie) vydal

bez pojednávania proti žalovanej rozsudok, ktorým ju zaviazal na zaplatenie žalovanej istiny (zmenkovej
sumy) vo výške 996,00 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 996,00 Eur
od 24.11.2009 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom zo zmenkovej sumy 996,00 Eur od 08.02.2010 do
zaplatenia a na zaplatenie zmenkovej odmeny vo výške 3,32 Eur a trovy konania pozostávajúce zo
zaplateného súdneho poplatku v sume 59,50 Eur a trov právneho zastúpenia v sume 161,54 Eur s DPH.
Žalobu odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú žalovaná

vystavila dňa 17.07.2009 na zmenkovú sumu 996,00 Eur, keď žalovaná sa zároveň zaviazala aj k
úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 24.11.2009. Vystaviteľka zatiaľ nezaplatila žiadnu
sumu na zmenkovú sumu ani na úroky. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“indostant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Prvoinštančný súd konštatoval,
že rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 4C/282/2013-48 zo dňa 11.05.2015 žalobe žalobcu vyhovel.
Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie žalovaná, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia

veci okresnému súdu na nové konanie. Po vyhlásení rozsudku okresného súdu zobral žalobca v časti
výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi zmenkový úrok vo výške 0,25 %
denne zo sumy 996,00 Eur od 24.11.2009 do zaplatenia, konkrétne jeho časti zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 996,00 Eur od 24.11.2009 do zaplatenia, späť, v dôsledku
čoho odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby učinenej žalobcom a v tejto časti vyššie uvedený rozsudok

okresného súdu zrušil a konanie v predmetnej časti zastavil. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
prvoinštančný súd s poukazom na listinné dôkazy (spis Okresného súdu Čadca sp.zn. 4Er/638/2010,
zmenku zo dňa 17.07.2009 - v odôvodnení rozhodnutia nesprávne uvedený dátum vystavenia zmenky
24.11.2009 s odkazom na č.l. 4 spisu, z ktorého uvedená zrejmá nesprávnosť vyplýva - poznámka
odvolacieho súdu), so súčasnou citáciou viacerých ustanovení Nariadenia, Smernice

č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (v ďalšom texte už len „Smernica“),
zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Sb. (v ďalšom texte už len zákon č. 191/1950 Sb.), ako i
ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch konštatoval,
že žaloba žalobcu je nedôvodná. V prvom rade zdôraznil, že z článku 17 všeobecných podmienok
úverovej zmluvy mal preukázané, že sa v ňom zmluvné strany spotrebiteľskej úverovej zmluvy dohodli

o vyplnení vystavenej zmenky v budúcnosti. Bez platnej dohody o vypĺňacom práve
nemôže byť platná ani vyplnená zmenka (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo/161/2007).
Ak dohoda o vypĺňacom práve pri blankozmenke nezohľadňuje práva spotrebiteľa
a umožňuje indosáciou zmenky vymôcť od spotrebiteľa plnenie z neprijateľných podmienok, ide o
neprijateľnúzmluvnúpodmienkuvnadväznostina§17zákonač.191/1950Sb.,trebaposúdiť,čitakýmto

konaním indosatár nekonal na škodu žalovaného ako dlžníka zo spotrebiteľského úveru. S poukazom
na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neprijateľná podmienka v článku 17 všeobecných
podmienok spotrebiteľskej zmluvy neplatným právnym úkonom v tejto časti. Neplatným spôsobom
bolo dojednané vyplnenie zmenky, ktorá vznikla ako zabezpečovací právny úkon k primárnemu
právnemu úkonu spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho nemôže byť považovaná za platný právny

úkon, keď bola vystavená a vyplnená na základe neplatného dojednania neplatnej dohody o vyplnení
zmenky v predmetnom článku všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Okresný súd
konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že uzavretie spotrebiteľskej zmluvy bolo
podmienené podpisom zmenky zo strany spotrebiteľa, čo vyplýva z rovnakého dátumu zmenky a
úverovej spotrebiteľskej zmluvy, ako aj z článku 17 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej

zmluvy. V momente uzatvárania úverovej spotrebiteľskej zmluvy jej obsahovou náležitosťou bola
povinnosť dohodnúť sa na vypísaní zmenky podľa článku 17 všeobecných podmienok úverovej
spotrebiteľskej zmluvy ako podmienky poskytnutia úveru. Táto podmienka je neprijateľná zmluvná
podmienka podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže nebola individuálne so spotrebiteľom
dojednaná a tvorila neoddeliteľnú súčasť formulárovej úverovej spotrebiteľskej zmluvy - všeobecných

podmienok a bez jej podpisu by spotrebiteľ nedostal úver a spotrebiteľ obsah úverovej zmluvy a článku
17 všeobecných podmienok o vyplnení zmenky nemohol ovplyvniť. Dôkazné bremeno o opaku bolo
na žalobcovi, ktorý ho však neuniesol. Dojednanie článku 17 všeobecných podmienok pri vypĺňacom
práve zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 písm. b), m) Občianskeho
zákonníka a tiež podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v

právachapovinnostiachjejúčastníkov.Rovnakojeneplatnétotodojednanieajpodľa§53ods.4písm.j),
k) Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dojednanie v článku 17 všeobecných
podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy o vypĺňacom práve zmenky je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a zároveň neplatne dojednanou zmluvnou
podmienkou, ktorej neplatnosť je spôsobená neurčitosťou dojednania (§ 37 Občianskeho zákonníka)

pre rozpor s kogentnými ustanoveniami zákona a pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka. Okresný súd postupom podľa § 53 ods. 3 O.s.p. z
úradnej moci určil zmluvnú podmienku v článku 17 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej
zmluvy o dojednaní vypĺňacieho práva zmenky veriteľom za neprijateľnú zmluvnú podmienku v celom
rozsahuapreneprijateľnosťzaneplatnúzmluvnúpodmienku.Nazákladeneplatnejdohodyovypĺňacom

práve zmenky nemohla byť preto platným spôsobom vyplnená veriteľom zmenka zo dňa11.07.2009. S
poukazom na ust. § 154 ods. 4 O.s.p. a znenie ust. § 494 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd
konštatoval, že z neplatného právneho úkonu, z neplatnej zmenky, nemohol priznať žalobcovi zmenkové
plnenie, v dôsledku čoho jeho žalobu zamietol. Zdôraznil pritom viazanosť súdu predmetom sporu čodo základu i výšky (§ 152 ods. 2 a § 153 ods. 2 O.s.p.). Nárok uplatnený žalobou žalobca
uplatnil na základe zmenky ako právneho titulu, a nie na základe úverovej zmluvy a žalobca v konaní
nepreukázal, koľko mu žalovaná ku dňu rozhodovania súdu uhradila zo spotrebiteľskej zmluvy uzavretej

s jeho právnym predchodcom (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Ku dňu rozhodovania súdu (§154 ods. 1 O.s.p.)
nebolo stranami preukázané, či od podania žaloby žalovaná zaplatila dlh alebo jeho časť, či už na
základe zmenkového konania, alebo v rámci exekučného konania, keďže ide o totožný základ nároku.
Z úverovej spotrebiteľskej zmluvy pritom vyplynulo, že spotrebiteľský úver bez úrokov a bez poplatkov
bol poskytnutý vo výške 500,00 Eur a žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že pokiaľ vážne neochorela,

dlžnú sumu svojmu veriteľovi aj riadne splácala. Žalobca tiež v konaní nepreukázal, či nedošlo k
zániku dlhu jeho zaplatením. Súd preto nemohol za tejto skutkovej a dôkaznej situácie so súčasným
prihliadnutím na príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. a zákona č. 129/2010 Z. z., (ktorých
porušenie spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru) zaviazať
žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške preplatku zákonného plnenia, ktorý v konaní
nebol žalobcom preukázaný. Prvoinštančný súd tiež konštatoval, že mal preukázané, že subjekt pri

nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka - spotrebiteľa (porušil vedome kogentné zákonné
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa). V príčinnej súvislosti s tým neprimerane navýšil svoju pohľadávku
veriteľa na úkor (na škodu) spotrebiteľa a vystavením naindosovaním zmenky sťažil, resp. znemožnil
ochranu spotrebiteľa v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Takému nekalému konaniu súd
nemohol poskytnúť právnu ochranu. Vychádzal pritom z ust. § 17 zákona č. 191/1950 Sb. a rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo/161/2007 zo dňa 06.05.2008. Podporne okresný súd poukázal
na aj spoločné stanovisko občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodno-právneho
kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. októbra 2015 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky 8/2015 pod č. Cpj 93/2015 prijatého
z dôvodu nejednoznačnosti výkladu dotknutej problematiky, v zmysle ktorého bol viazaný aj v súlade

s predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci. V zmysle záverov tohto stanoviska aj v
tzv. zmenkových veciach, pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu
súvislosťsnekaloupovahou,čineprípustnosťouuplatnenéhonároku,jetentoexoffopovinnýzabezpečiť
prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Všetky
tieto dôvody vo svojom súhrne viedli k zamietnutiu žaloby žalobcu.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods.
1 O.s.p. tak, že procesne úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, keďže žalovaná si toto procesné
právo v konaní proti žalobcovi neuplatnila.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho

zmeny tak, že odvolací súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie.

5. Už na tomto mieste odvolací súd považuje za nutné konštatovať, že hoci odvolanie je zdanlivo
rozsiahle, žalobca v jeho rámci opakovane uvádza tie isté argumenty (neraz dokonca úplne identicky
slovne formulované) a neprimerane obšírne cituje z rozhodnutí súdov v iných (údajne skutkovo a právne

zhodných)veciach.Zároveňzrozhodovacejčinnostijeodvolaciemusúduznáme(§186CSP),žetakmer
totožné odvolania podal žalobca i v iných veciach, v ktorých vystupuje na rovnakej procesnej strane
a uplatňuje práva zo zmenky s odkazom na Nariadenie č. 861/2007; a to bez ohľadu na konkrétne
východiská, úvahy a závery súdov prvej inštancie. To znamená, že svojím charakterom ide (okrem iného
tiež) o formulárové odvolanie.

6. Odvolateľ vytýkal okresnému súdu, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi (úverovou zmluvou,
exekučným spisom), ktoré dokazovanie strany sporu nenavrhovali. Naviac súd nemal oprávnenie
rozhodnúť vec na nariadenom pojednávaní, keďže ani jedna strana o to nepožiadala. Pokiaľ žalobca
v konaní predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, súd v súlade s prejednacou zásadou

ovládajúcou sporové konanie mal rozhodnúť o jeho nárokoch len z tohto ním predloženého dôkazu a bez
nariadenia pojednávania. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračná zásada v zmysle článku 5 Nariadenia) a z vykonaného dokazovania nevyplynula podľa
odvolateľa potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy.

7. Ďalej žalobca poukázal na znenie ust. § 17 zákona č. 191/1950 Sb., z ktorého vyplýva, že žalovaná
nie je vo všeobecnosti oprávnená vznášať kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky. Mohla síce vzniesť
určité námietky, no následne znáša dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení
a nie je prípustné, aby túto iniciatívu prevzal v konaní súd. Napokon odvolateľ poukazoval na povahu/charakter zmenkového záväzku, ktorý je priamy, bezprostredný, nesporný, abstraktný, samostatný a
celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky. Zdôraznil, že nadobúdateľ zmenky je chránený
a nemožno mu rozpor s dohodou o vyplňovacom práve namietať, okrem prípadu zlomyseľnosti alebo

hrubej nedbanlivosti. Napokon odvolateľ sa nestotožnil so závermi prezentovaného stanoviska NS SR
č. Cpj 93/2015 zo dňa 20.10.2015, ktoré podľa jeho názoru vychádza z viacerých nepravdivých premís.
Odvolateľdodal,ženímprezentovanénázorymajúpotvrdzovaťirozhodnutiaKrajskýchsúdovvPrešove
a Banskej Bystrici, ako i Najvyššieho súdu SR.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala strana sporu (§ 359 CSP), v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ust. § 379 CSP a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385
ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového

procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov
strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné sporové
konanie.

10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu a vecne
správne rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného v

čase rozhodnutia okresného súdu, aktuálne sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220
až § 222 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach
naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

11. Zásadná odvolacia námietka týkajúca sa nemožnosti vykonania dokazovania bez návrhu
niektorej z procesných strán neobstojí. Takéto oprávnenie totiž vyplývalo súdu priamo z textu zákona
- § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p.; aktuálne túto možnosť súdu upravuje ust. § 295 CSP. Výnimočnosť
takéhoto postupu je daná osobitným významom „európskeho“ rozmeru ochrany spotrebiteľa.

12. Ani námietka žalobcu, že súd mal v prejednávanej veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania
neobstojí. Hoci z článku 5 ods. 1 Nariadenia vyplýva, že európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu je v zásade písomné, súd alebo tribunál má možnosť nariadiť ústne pojednávanie, ak
to považuje za potrebné alebo ak o to požiada niektorá zo strán, (ktorú žiadosť môže súd
alebo tribunál odmietnuť, ak sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti prípadu ústne pojednávanie

zjavne nie je potrebné pre spravodlivé vedenie konania). Základom pre rozhodnutie súdu vo veci samej
bez nariadenia pojednávania sú (§ 115a ods. 1 O.s.p.) zhodné (nespochybnené) listinné dôkazy
predloženéúčastníkmikonania(terazstranami),beztoho,abysanimivykonávalodokazovanievzmysle
ust. § 120 a nasl. O.s.p. Pokiaľ by okresný súd v prejednávanej veci nenariadil pojednávanie, nemohol
by ani vykonať dokazovanie spôsobom stanoveným zákonom, t.j. prečítaním listinného dôkazu alebo

jeho časti alebo oznámením jeho obsahu (§ 129 ods. 1 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania),
ktoré bolo možné vykonať iba podľa zásad uvedených v ust. § 120 a nasl. O.s.p. na pojednávaní. Ak
súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu exekučného spisu, ktorý nebol súčasťou
listín predložených žalobcom spolu s podaním žaloby, pričom takýto dôkaz nebol ani obsahom podania
žalovanej, okresný súd postupoval správne, keď vo veci samej rozhodol na nariadenom pojednávaní.

13. Nadväzne platí, že len samotná skutočnosť, že žalobca uplatní svoj nárok podľa Nariadenia č.
861/2007 s „využitím“ inštitútu zmenky neznamená, že súd nemusí (v zmysle ponímania odvolateľa
vôbec) reflektovať a rešpektovať svoje zákonné povinnosti v konaniach „so slabšou stranou“ -
spotrebiteľom. Napadnuté rozhodnutie totiž správne zohľadňuje, že v rámci politík Európskej

únie je ochrana spotrebiteľov jedným z jej hlavných a trvalých cieľov, pričom táto hodnota je postavená
na roveň iných hodnôt verejného poriadku. V nemalej miere (vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam
súdeného prípadu) účelovým až zavádzajúcim je preto odvolateľom podsúvaný záver, že v
prípade uplatňovania nároku zo zmenky nie je súd oprávnený prihliadnuť na kauzálny základkonkrétneho hmotno-právneho vzťahu. Presne v opačnom duchu je totiž aj v judikatúre
Európskeho súdneho dvora, resp. Súdneho dvora EÚ, definovaná pre všeobecné (vnútroštátne) súdy
povinnosť/nevyhnutnosť skúmať i pri nároku zo zmenky postavenie žalovanej ako spotrebiteľa.

14. Nemožno sa stotožniť ani s nesúhlasom odvolateľa so spoločným stanoviskom občiansko-právneho
kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. októbra
2015 č. Cpj 93/2015 pod č. R 93/2015, reflektujúceho práve opísané charakteristiky spotrebiteľskej
strany. Žiada sa pritom dodať, že nie je porušením práva na (riadne) odôvodnenie súdneho rozhodnutia

ako neoddeliteľnej súčasti základného práva na spravodlivý súdny proces, resp. ústavného práva na
súdnuainúprávnuochranu, aksúdnerozhodnepodľapredstávstranysporu.Napadnutýrozsudok
okresného súdu dôsledne vychádza z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
jednej najvyšších súdnych autorít.

15. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol viaceré dôvody zamietnutia žaloby a

vysvetlil prečo nárok žalobcu nepovažuje za dôvodný. Žalobca ani v priebehu konania neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by aspoň nasvedčovali tomu, že základný právny vzťah medzi jeho
právnympredchodcomažalovanýmnebolvzťahomspotrebiteľským.Vnadväznostinakonkrétnezávery
okresného súdu, že v momente uzatvárania úverovej spotrebiteľskej zmluvy, jej obsahovou náležitosťou
bola aj povinnosť spotrebiteľa dohodnúť sa na vypísaní zmenky podľa čl. 17 všeobecných podmienok

úverovej spotrebiteľskej zmluvy ako podmienky poskytnutia úveru, ktorú okresný súd vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka), keďže nebola individuálne so
spotrebiteľom dojednaná, tvorila neoddeliteľnú súčasť formulárovej úverovej spotrebiteľskej zmluvy -
všeobecných podmienok a bez jej podpisu by spotrebiteľ nedostal úver, za situácie, že spotrebiteľ odsek
úverovej zmluvy a čl. 17 všeobecných podmienok o vyplnení zmenky nemohol ovplyvniť, absentuje zo

stranyodvolateľavjehoopravnomprostriedkuakákoľvekprotiargumentácia.Zároveňžalobcavosvojom
opravnom prostriedku vôbec nereagoval ani na konkrétne závery súdu prvej inštancie o nedostatkoch
zákonnýchnáležitostízmluvyoúvere(vktorejmázmenkaprávnyzáklad),vedúcichknásledkuvpodobe
bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru, ani k jeho záveru o tom, že žalobca v konaní nepreukázal,
koľko mu žalovaná ku dňu rozhodovania súdu skutočne zaplatil (§ 217 ods. 1 CSP). Odvolací súd v tejto

spojitosti opakovane zdôrazňuje principiálnu zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania a viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, pričom platí, že odvolací súd nemôže
v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu strany sporu/odvolateľa
a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než
stranou sporu v odvolaní vznesených námietok. Aj opísaný prístup odvolateľa preto nevyhnutne viedol

k jeho procesnému neúspechu v odvolacom konaní. Bezpredmetným je napokon aj odkaz odvolateľa
na závery rozhodnutí (iných všeobecných) súdov v obdobných veciach, nakoľko pre konajúce súdy
nie sú záväzné (§ 193 CSP, eventuálne § 391 ods. 2 CSP, § 455 CSP) a v mnohých prípadoch
sú tieto už aktuálnou judikatúrou súdov prekonané. Odvolací súd opätovne poukazuje najmä na
spoločné stanovisko občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodno-právneho kolégia

Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. októbra 2015 č. Cpj 93/2015 pod č. R 93/2015, ako jednej z najvyšších
súdnych autorít, z ktorého pri rozhodovaní v súdenej veci vychádzal tak prvoinštančný, ako aj odvolací
súd.

16. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej

veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Odvolacie dôvody
žalobcu vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie po vykonaní

a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle v tom čase účinného ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj
správne a presvedčivo odôvodnil. V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu v prvej vete
výroku ako vecne správny potvrdil.

17. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý
plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1CSPa§396ods.1CSPtak,žežalovanejakoúspešnejprocesnejstranenepriznal
nárok na ich náhradu.

19. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý
súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o
nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení
sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie

o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o
nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj
§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii
takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či
ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú

tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor
vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

20. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)