Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/686/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312202321
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2312202321.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Obec Šintava, so sídlom
Šintava č. 244, IČO: 00 306 193, zastúpeného spoločnosťou: JUDr. René Hudzovič, s.r.o., so sídlom
Nitra, Štefánikova tr. 49, IČO: 36 860 697, proti žalovaným: 1. LODENICA, spol. s r.o., so sídlom Šintava,
Pivovarská 281, IČO: 36 246 611, 2. B. X., nar. X.X.XXXX, bytom B., V. XXX, 3. A. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B., V. XXX, 4. Q. I., nar. XX.XX.XXXX, B., V. XXX, všetci zastúpení spoločnosťou JAVOR - TOKÁR
Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava, Stará Vajnorské cesta 37, IČO: 36 264 750, o určenie
vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 20.9.2013,

č.k. 15C/30/2012-299, v spojení s opravným uznesením zo dňa 5.11.2013, č.k. 15C/30/2012-309, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, v spojení s opravným uznesením,
p o t v r d z u j e a v časti o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i
a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia,
že je vlastníkom nehnuteľností vedených Správou katastra Galanta na LV č. XXXX pre kat. úz. B.,
špecifikovaných v petite podanej žaloby. Žalobcu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovaným 1. až 4.
náhradu trov konania v sume 75.149,72 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 37 ods. 1, § 39, § 588, § 133
ods. 2, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 4 písm. a), § 12
ods. 7 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí a vecne tým, že na základe použitých ustanovení zákona dospel po vykonanom dokazovaní k
stanovisku, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Z vykonaného dokazovania súdu vyplynul
jednoznačný záver, že žalovaný 1. a následne žalovaní 2. až 4. nadobudli vlastnícke práva k sporným

nehnuteľnostiam zákonným spôsobom. Po preskúmaní kúpnej zmluvy urobenej vo forme notárskej
zápisnice N 8/02, Nz 7/02 zo dňa 11.1.2002 súd dospel k názoru, že uvedený právny úkon spĺňa
všetky náležitosti platného právneho úkonu a to ako po formálnej, tak aj materiálnej stránke. Nakoľko
v danom prípade išlo o prevod vlastníckeho práva z majetku obce bolo nevyhnutným predpokladom
platnosti tohto právneho úkonu to, aby daný právny úkon bol schválený orgánom obce, ktorý je na to
zákonom zmocnený, pričom v tomto prípade išlo o obecné zastupiteľstvo. Súd z dokazovania vyvodil
jednoznačný záver, že k takémuto schváleniu došlo dňa 11.2.2002 a to prijatím uznesenia obecného

zastupiteľstva č. 39/0Z/2002. Z obsahu uvedeného uznesenia vyplýva, že došlo k schváleniu prevodu
majetku, pričom toto uznesenie obsahuje odkaz na konkrétny písomný právny úkon a to notársku
zápisnicu N 8/02, Nz 7/02. Z tohto vplýva, že odkaz na uvedenú notársku zápisnicu jednoznačne spĺňa
požiadavku určitosti, nakoľko z obsahu tejto notárskej zápisnice vyplýva, čo konkrétne tvorí predmetprevodu vlastníctva, v prospech koho sa toto vlastníctvo prevádza a za akú cenu. Z uvedeného vyplynul
záver, že toto uzneseniu obecného zastupiteľstva je potrebné vyhodnotiť ako prejav vôle zastupiteľstva
ako kolektívneho orgánu jednoznačným, určitým a zrozumiteľným spôsobom vyjadriť súhlas s prevodom

majetku za podmienok uvedených v kúpnej zmluve. Preto sa nie je možné stotožniť s argumentáciou
žalobcu, že k schváleniu predaja nehnuteľností nedošlo. Nevyvrátiteľným dôkazom svedčiacim o opaku
je písomné vyhotovenie uznesenia č. 39/OZ/2002. Na tejto skutočnosti nezmení nič ani fakt, že
z niektorých svedeckých výpovedí vtedajších poslancov obecného zastupiteľstva malo vyplynúť, že
notárska zápisnica ktorá obsahovala kúpnu zmluvu, nebola do podrobnosti na obecnom zastupiteľstve

oboznámená, zároveň však neboli pred súdom prezentované dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že
by poslancom obecného zastupiteľstva aj v prípade, že kúpna zmluva nebola oboznamovaná na
zastupiteľstve nejakým spôsobom znemožňované oboznámiť sa s obsahom prerokovaných materiálov,
alebo že by im v tom bránili nejaké objektívne prekážky. To, že sa poslanci obecného zastupiteľstva na
základe vlastnej iniciatívy nesnažili oboznamovať sa s predkladanými materiálmi svedčí iba o úrovni, na
akej vykonávali svoju volenú funkciu a zastupovali svojich voličov. To isté podľa názoru súdu platí aj o

vtedajšej hlavnej kontrolórke obce vypočutej svedkyni Vödrödyovej, ktorá vo svojej svedeckej výpovedi
na jednej strane spochybňovala rozsah a spôsob prevodu vlastníckeho práva, na druhej strane však ako
hlavná kontrolórka obce nevykonala nič, aby tieto skutočnosti v rozhodnom čase namietala, hoci to z
titulu svojej funkcie bola povinná urobiť. Podľa názoru súdu je zarážajúce, keď hlavná kontrolórka obce
v svojej svedeckej výpovedi uvedie, že sa s obsahom zmluvy, ktorou došlo k prevodu nehnuteľného

majetku obce a ktorá bola uzavretá v roku 2002 oboznámila až v roku 2009. Do pozornosti žalobcu
súd dal tú skutočnosť, že v rozhodnom čase ani do samotného rozhodnutia súdu nebolo ani jedným
vtedajším poslancom obce oznámené, že obsah uznesenia 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 nie je v
súlade so skutočnosťou, resp. že takáto otázka nebola na obecnom zastupiteľstve prerokovávaná
a nebolo o nej hlasované. Súd dáva tiež do pozornosti aj to, že nie je možné prenášať následky

nekvalitného a nekvalifikovaného výkonu obecnej samosprávy na nadobúdateľa obecného majetku,
pričom ani jeden zo žalovaných nebol v čase, kedy sa rozhodovalo o prevode majetku z vlastníctva
obce, ani v čase jeho schvaľovania vo verejnej funkcii, z ktorej by mohol konanie orgánov obce
nejakým spôsobom ovplyvňovať. Z uvedených dôvodov preto súd považoval kúpnu zmluvu urobenú
vo forme notárskej zápisnice č. N 8/02, Nz 7/02 zo dňa 11.2.2002 za platný právny úkon, ktorý bol

riadnym spôsobom schváleným zákonom zmocneným orgánom obce, pričom jeho právnym následkom
bolo nespochybniteľné nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalovaným 1. a
následne žalovanými 2. až 4.

3. Súd prvej inštancie za účelom komplexného posúdenia veci riešil aj otázku vydržania sporných

nehnuteľností žalovaným 1. a následne žalovanými 2. až 4. Súd vo veci zaujal v otázke vydržania
stanovisko, že aj v prípade že by bola kúpna zmluva zo dňa 11.1.2002 neplatným právnym úkonom,
nebolo možné žalobe vyhovieť, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 1. a po
započítaní jeho vydržacej lehoty žalovaní 2. až 4. vlastnícke právo voči uvedeným nehnuteľnostiam
vydržali. Žalovaný 1. nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vkladom vlastníckeho práva v

katastri nehnuteľností dňom 20.3.2002. Od uvedeného dátumu sa stal dobromyseľným držiteľom
nehnuteľností, nakoľko tieto nadobudol na základe nikým nespochybňovanej kúpnej zmluvy. Podľa
názoru súdu bola dobromyseľnosť, teda subjektívny postoj žalovaných vyplývajúci z ich presvedčenia,
že sú vlastníkmi nehnuteľnosti, spochybnený prvýkrát až dňom 22.3.2012, kedy im bol konajúcim súdom
doručený odpis žalobného návrhu. Stalo sa tak avšak až po uplynutí 10 ročnej premlčacej lehoty.

Súd sa nemohol stotožniť s námietkami žalobcu, ktorými sa snažil preukázať, že žalovaní nemohli byť
vo svojej držbe dobromyseľní a to jednak od roku 2004, kedy sa malo konať stretnutie v reštaurácii
Merkur, ktorého sa zúčastnil žalovaný 2., a v rámci ktorého mu malo byť vytýkané, že vlastníctvo k
nehnuteľnostiam nadobudol nezákonným spôsobom. Podľa názoru žalobcu je taktiež dobromyseľnosť
žalovaných vyvrátená aj tým, že v roku 2009 mal byť žalovaný 2. žalobcom písomne vyzvaný k

usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom pod veslárskym klubom. Súd dáva do pozornosti,
že pre zánik dobromyseľnosti oprávneného držiteľa nepostačuje akákoľvek námietka existencie jeho
vlastníctva, musí ísť o takú námietku, ktorá je spôsobilá vyvolať objektívnu pochybnosť držiteľa, že
mu vlastnícke právo patrí, preto sa takáto námietka musí týkať konkrétneho vlastníckeho práva, ku
konkrétnemu predmetu vlastníctva a musí byť založená na dôvodoch, ktoré sú svojim charakterom

a obsahom spôsobilé u držiteľa vyvolať pochybnosť. Podľa názoru súdu však v konaní žalobca
nepreukázal, že by na stretnutí v reštaurácii Merkur v roku 2004, boli žalovanému 2. vznesené
také námietky, ktoré by sa týkali konkrétnych nehnuteľností spolu s uvedením konkrétnych dôvodov,
ktoré boli spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť. Je preto nepochybné, že interpelácie vznesenév pohostinskom zariadení v konfrontačnej atmosfére nedosahovali takú intenzitu, ktorá by spôsobila
zmenu subjektívneho postoja žalovaných k ich vlastníctvu. Súd žalovaným ako procesne úspešným
subjektom konania priznal náhradu trov konania v celkovej výške 75.149,72 Eur, ktoré pozostávajú z

trov právneho zastúpenia.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalovaných zaviaže k povinnosti nahradiť mu trovy konania v sume

23.243,82 Eur, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v plnom rozsahu a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
že súd mu ako účastníkovi konania svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že
napadnuté rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, čím je rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd

vôbec neuviedol akým spôsobom posúdil a ako sa vysporiadal so závažnými námietkami vo vzťahu
k rozhodným skutkovým okolnostiam, ktoré boli uvedené predovšetkým vo vyjadrení k veci samej zo
dňa 5.9.2013. S názorom súdu o jednoznačnom prejave vôle obecného zastupiteľstva vyjadrenom v
uznesení OZ č. 36/OZ-2001 nemožno súhlasiť. Uvedené uznesenie je neurčité a to najmä pokiaľ ide o
špecifikáciu predmetu prevodu - určenie nehnuteľností a taktiež pokiaľ ide o určenie kupujúceho, pretože

z uvedeného uznesenia rozporne vyplýva, že predaj mal byť schválený jednak v prospech fyzickej osoby
B. X. a tiež v prospech právnickej osoby Lodenica, spol. s r.o., ktorá navyše v tom čase ani neexistovala.
V konečnom dôsledku i sám súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že podľa jeho názoru
uvedené uznesenie č. 36/OZ-2001 prijaté na obecnom zastupiteľstve konanom dňa 29.10.2001 nie je
možné považovať za rozhodnutie kolektívneho orgánu obce, ktorým by došlo k schváleniu konkrétneho

predaja. I z uvedeného vyplýva rozporuplnosť a nejasnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pokiaľ
aj súd následne ustálil, že z uznesenia č. 36/OZ/2002 prijatého na obecnom zastupiteľstve konanom
dňa 11.2.2002 jednoznačne vyplýva, že obecné zastupiteľstvo schválilo predaj areálu Lodenice podľa
kúpnej zmluvy - notárskej zápisnice N 8/02, Nz 7/02, označenie notárskej zápisnice len značkami
dostatočným spôsobom nekonkretizuje danú listinu, pretože bez uvedenia mena notára, u ktorého je

uvedená notárska zápisnica pod citovanými značkami zaregistrovaná a bez uvedenia dátumu spísania
uvedenej notárskej zápisnice nie je zrejmé o akú konkrétnu notársku zápisnicu sa jedná. Taktiež z
označenia „predaj Lodenice“ nie je zrejmé, čo je predmetom predaja, aké nehnuteľnosti sa v súvislosti
s predajom Lodenice mali odpredať. Preto ani na zasadnutí obecného zastupiteľstva konanom dňa
11.2.2002 nedošlo k riadnemu a zákonnému schváleniu prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku

obce. Tu odvolateľ argumentuje aj tým, že kúpna zmluva spísaná vo forme notárskej zápisnice
bola uzavretá dňa 11.1.2002, čím nadobudla platnosť a účinnosť, pričom uznesenie č. 39/OZ/2002
bolo prijaté až následne na zasadnutí dňa 11.2.2002. V danom prípade teda nedošlo k naplneniu
litery zákona, teda k predchádzajúcemu schváleniu prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce
príslušným orgánom obce. Odvolateľ ďalej zdôraznil, že zo skutočnosti, že notárska zápisnica nebola

na zasadnutí obecného zastupiteľstva oboznámená je nutné vyvodiť tú skutočnosť, že právny úkon
- prevod vlastníctva nehnuteľného majetku obce obsiahnutý v uvedenej notárskej zápisnici nebol na
obecnom zastupiteľstve schválený, a to jednak v kontexte toho, že v programe zasadnutia uvedeného
zastupiteľstva (11.2.2002) a ani v samotnej zápisnici tohto zasadnutia obecného zastupiteľstva nebolo
ako bod programu uvedené schválenie prevodu vlastníctva predmetných nehnuteľností a taktiež i v

kontexte toho, že v žiadnej inej listine ako v citovanej notárskej zápisnici neboli jednoznačne určitým
spôsobomšpecifikovanénehnuteľnosti,ktorémalibyťpredmetomprevoduaaniichkúpnacena.Akteda
notárska zápisnica na obecnom zastupiteľstve nebola oboznamovaná, nemohlo obecné zastupiteľstvo
schváliť predaj konkrétnych nehnuteľností. Pokiaľ aj súd prvej inštancie konštatoval, že v rozhodnom
čase a ani do samotného rozhodnutia súdu nebolo ani jedným vtedajším poslancom obce oznámené,

že obsah uznesenia č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 nie je v súlade so skutočnosťou, neznamená,
že uvedené uznesenie bolo v súlade so skutočnosťou a to tobôž vtedy, keď z vykonaných dôkazov je
zjavná nekompetentnosť poslancov obecného zastupiteľstva pri rozhodovaní o obecných záležitostiach.
V každom prípade je potrebné uviesť, že právny úkon, ktorý urobila obec v rozpore so zákonom, hoci
i v dôsledku nekvalitného a nekvalifikovaného výkonu obecnej samosprávy, nie je možné konvalidovať

s odôvodnením, že následky nekvalitného a nekvalifikovaného výkonu obecnej samosprávy nie je
možné prenášať na nadobúdateľa obecného majetku. Pokiaľ právny úkon nebol urobený v súlade
so zákonom, teda pokiaľ v danom prípade nedošlo k riadnemu a zákonnému schváleniu prevodu
vlastníctva nehnuteľného majetku obce, je takýto právny úkon bez ďalšieho podľa § 39 Občianskehozákonníka absolútne neplatný. K riadnemu a zákonnému schváleniu prevodu vlastníctva na odporcu
1 nedošlo na zastupiteľstve konanom dňa 11.2.2002 aj pre rozpor s § 12 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb.,
pretože v takomto programe rokovania obecného zastupiteľstva obsiahnutom i v pozvánke, ktorou bolo

zvolané predmetné zasadnutie obecného zastupiteľstva, nie je ako bod programu uvedené schválenie
zmluvného prevodu vlastníctva - predaja predmetných nehnuteľností žalovanému 1. V programe je ako
jeden z bodov uvedený len bod programu označený ako „informatívna správa o predaji Lodenice“. Ani
z obsahu zápisnice nevyplýva, že by malo zastupiteľstvo rokovať o inom ako v pozvánke uvedenom
bode programu a už vôbec z obsahu zápisnice nevyplýva, že by malo obecné zastupiteľstvo rokovať o

podmienkachpredajapredmetnýchnehnuteľností.Nazasadnutíobecnéhozastupiteľstvadňa11.2.2002
nebol zmenený ani doplnený program rokovania, preto nie je možné, aby obecné zastupiteľstvo o bode,
ktorý nebol súčasťou programu zasadnutia rokovalo, hlasovalo a dokonca prijalo platné rozhodnutie.
Teda pokiaľ ide o schválenie zmluvného prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce, nebolo
jedným z bodov programu rokovania obecného zastupiteľstva zverejneného na úradnej tabuli aspoň
tri dni pred zasadnutím a v konečnom dôsledku obsiahnutého v pozvánke na zasadnutie obecného

zastupiteľstva. Na tomto zasadnutí ani nebola oboznámená kúpna zmluva spísaná notárom, pričom
o takomto návrhu sa nehlasovalo a predaj schválený nebol. Pokiaľ ide o otázku ceny prevádzaných
nehnuteľností na obecnom zastupiteľstve, ktoré zasadalo 29.10.2001 sa mal schváliť odpredaj areálu za
ceny stanovené v znaleckých posudkoch, ktoré však v čase konania zastupiteľstva neboli k dispozícii,
keďže posudky boli vypracované až v roku 2002. Na zasadnutí dňa 11.2.2002 otázka ceny nehnuteľnosti

prejednávaná nebola. Ďalej odvolateľ poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 3Odo 21/2002 podľa
ktorého majetkoprávne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre obec
záväzné len v prípade „predchádzajúceho“ kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva. Bez takéhoto
rozhodnutia starosta obce nemôže v uvedených prípadoch urobiť platný právny úkon za obec. V
predmetnej veci je tak zrejmé, že obecné zastupiteľstvo konané dňa 29.10.2001 neschválilo predaj

predmetných nehnuteľností v prospech žalovaného 1. s poukazom už na uvádzané, predovšetkým
vzhľadom na zmätočnosť uznesenia v tom, že je ním schválený predaj jednak fyzickej osobe a jednak
právnickej osobe, ktorá však v tomto čase neexistovala. Pokiaľ ide o obecné zastupiteľstvo konajúce
sa 11.2.2002, aj napriek už uvádzaným výhradám, nešlo by tu o predchádzajúci súhlas obecného
zastupiteľstva, nakoľko kúpna zmluva spísaná notárom dňa 11.1.2002 bola všetkými jej účastníkmi

podpísaná už dňa 11.1.2002. Kúpna zmluva tak bola uzavretá bez predchádzajúceho schválenia
obecným zastupiteľstvom, a preto je absolútne neplatná. Odvolateľ poukázal aj na rozsudok NS SR
sp. zn. 8Sžo 223/2008, podľa ktorého obecné zastupiteľstvo schvaľuje zmluvný prevod konkrétneho
majetku a z jeho uznesenia musí byť zrejmé, aký prevod sa schvaľuje, čo je predmetom prevodu, ktorá
nehnuteľnosť, v prospech koho a za akú cenu. Uvedené náležitosti ani jedno uznesenie obecného

zastupiteľstva neobsahuje. Nakoľko je neplatná kúpna zmluva spísaná vo forme citovanej notárskej
zápisnice z dôvodu rozporu so zákonom, sú absolútne neplatné i kúpna zmluva, titulom ktorej bolo
Správou katastra Galanta povolený vklad pod č. V 5367/07 a darovacia zmluva titulom ktorej bol Správou
katastra povolený vklad pod č. V 2717/08 a to z dôvodu, že v prvom prípade predávajúci a v druhom
prípade darujúci previedli viac práv ako sami mali.

5.Odvolateľďalejnesúhlasilanisozávermisúduprvejinštancievyslovenýmivodôvodnenínapadnutého
rozsudku v súvislosti s riešením otázky vydržania sporných nehnuteľností žalovaným 1. a následne
žalovanými 2. a 3., pretože u nich absentuje dobromyseľnosť. Odvolateľ poukázal na to, že podľa
svedeckej výpovede X. P. už v roku 2004 sa uskutočnilo stretnutie, ktorého sa zúčastnili aj Ing. J., Z.,

Ing. O. a X., keď na tomto stretnutí bolo evidentne zo strany obecných poslancov B. X. vytýkané, že
sa nedostal (samozrejme poslanci mali na mysli jeho spoločnosť - Lodenica, spol. s r.o.) k majetku
riadnym spôsobom. A že nehnuteľnosť nenadobudol v súlade so zákonom, teda neoprávnene. V. X. bol
vyzvaný aj na obecnom zastupiteľstve konanom dňa 30.11.2009 starostom Q. Z., aby celú záležitosť
dal do poriadku. Aj svedkyňa B. potvrdila, že pán X. ešte v čase, keď bol starostom obce bol vyzvaný,

aby záležitosť ohľadne pozemkov, ktoré nemali byť prevedené do jeho vlastníctva usporiadal, na čo
sa tento vyjadril tak, že to usporiada neskôr. Svedkyňa potvrdila aj to, že v roku 2009 bol pán X.
obcou a to konkrétne starostom Z. na obecnom úrade vyzvaný k tomu, aby vrátil pozemky za cenu,
za ktorú ich nadobudol. Samozrejme to, aj vzhľadom k odstupu času, svedkyňa bližšie nerozvíjala
a nepopisovala detailný priebeh predmetného rozhovoru, ale jej vyjadrenie nasvedčuje tomu, že pán

Z. žiadal v mene obce od pána X. vrátiť predmetné nehnuteľnosti oproti vráteniu ich kúpnej ceny v
dôsledku neplatnosti a nezákonnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Aj na zastupiteľstve konanom dňa
30.11.2009 bolo prijaté uznesenie, v ktorom bolo uložené starostovi obce B. X. jednať s konateľom firmy
Lodenica, spol. s r.o. o vysporiadaní pozemku. Rovnako i na zastupiteľstve konanom dňa 15.2.2010 boloprijaté obdobné uznesenie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pán X. nebol dobromyseľným držiteľom
predmetných nehnuteľností a tým pádom nebola dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností
ani spoločnosť Lodenica, spol. s r.o. Dobromyseľnosť týchto osôb bola narušená minimálne v roku

2004 a keďže bola narušená dobromyseľnosť pána X. ako osoby konajúcej v mene nadobúdateľa
nehnuteľností (žalovaný 1.) pri ich nadobudnutí a tiež i ako spoločníka nadobúdateľa nehnuteľností,
nemôžu si žalovaní 2. až 4. započítať do svojej vydržacej doby aj dobu počas ktorej vec držal žalovaný
1. U žalovaného 2. treba tiež brať zreteľ na skutočnosť, že tento počas celého funkčného obdobia
vykonával funkciu starostu obce a teda musel mať vedomosť o tom, že nadobudnutie nehnuteľnosti

zo strany žalovaného 1. nebolo v súlade so zákonom. Z uvádzaného je potom zrejmé, že ani jeden
zo žalovaných nemohol titulom vydržania nadobudnúť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom sporu a to z titulu absencie ich dobromyseľnosti.

6. Napokon odvolateľ napadol i výrok o náhrade trov konania, keď je názoru, že súd v napadnutom
rozhodnutí neuviedol na základe čoho ustálil cenu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých sa

právna služba týkala a teda z čoho vyvodil tarifnú hodnotu 1.165.000,- Eur, z ktorej následne stanovil
základnúsadzbutarifnejodmenyzajedenúkonprávnejslužbysporu.Podľa§10ods.2vyhl.č.655/2004
Z.z.cenavecialebopráva,ktorýchsaprávnaslužbytýkamusíbyťurčenáprizačatíposkytovaniaprávnej
služby a v predmetnej veci iná hodnota vlastníckeho práva - predmetných nehnuteľností ako hodnota
predstavujúca ich kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy spísanej do notárskej zápisnice t.j. suma 186.664,28

Eur zistená nebola. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v predmetnej veci
preto predstavuje sumu 798,37 Eur a nie sumu 6.876,33 Eur, ako ju ustálil súd prvej inštancie.

7. K odvolaniu žalobcu sa prostredníctvom právneho zastúpenia vyjadrili žalovaní 1. až 4., ktorí
uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za vecne správne a navrhujú ho odvolaciemu

súdu potvrdiť. Poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku prípadného
vydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, čo samo osebe postačuje na zamietnutie
žaloby a odôvodňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
ako žalovaní boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im predmetné vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam patrí. Ich dobromyseľnosť bola zachovaná po celú dobu od prevodu vlastníckeho

práva, až pokiaľ im nebola doručená žaloba podaná žalobcom. Pri zachovaní náležitej starostlivosti
vychádzali zo zásady hodnovernosti katastra nehnuteľností, navyše oprávnenosť ich držby sa po celú
dobu držby prezumuje. Pre zánik dobromyseľnosti držiteľa nepostačuje akákoľvek námietka existencie
jeho vlastníckeho práva. Musí ísť o takú námietku, z ktorej vyplýva skutočnosť, ktorá je spôsobilá vyvolať
objektívnu pochybnosť o tom, že držiteľovi veci vlastnícke právo patrí. Takáto námietka sa musí týkať

konkrétneho vlastníckeho práva, t.j. práva ku konkrétnej veci, musí byť založená na dôvodoch, ktoré
objektívne u držiteľa musia vyvolať pochybnosti o tom, že mu vlastnícke právo k tejto veci patrí a musia
byť známe vlastníkovi tej ktorej veci, nie následne jeho právnemu predchodcovi a podobne... Pokiaľ ide
o odvolateľom poukazované stretnutie v reštaurácii Merkúr, kde malo byť zo strany obecných poslancov
vytýkané B. X., že sa nedostal k majetku riadnym spôsobom a že nehnuteľnosti nenadobudol v súlade

so zákonom, ako aj k prejednávaniu otázky neoprávneného nadobudnutia predmetných nehnuteľností
na obecnom zastupiteľstve dňa 30.11.2009, rovnako o potvrdenie svedkyňou B., že pán X. bol v čase,
keď bol starostom obce vyzývaný, aby záležitosti ohľadne pozemkov usporiadal a vyzvaný poslancom
Q. Z. k tomu, aby vrátil pozemky za cenu, za ktorú ich nadobudol, k týmto tvrdeniam uvádzajú, že
nikdy nikto nešpecifikoval, akých nehnuteľností sa mala eventuálna námietka, ktorá by mohla mať za

následok stratu dobromyseľnosti, ktoréhokoľvek z nich sa týkať. Žalobca neuviedol a nešpecifikoval,
v čom konkrétne mala spočívať akákoľvek námietka vznesená voči nim do uplynutia doby vydržania,
takýto dôvod nevyplynul ani z výpovede žiadneho zo svedkov. Svedkovia síce tvrdili, že boli akési
námietky k vlastníckemu právu k neoznačeným nehnuteľnostiam voči žalovanému 2., žiadny z nich však
neuviedol, aká bola podstata týchto námietok a v čom spočívali. Následne sa žalovaní v súvislosti s

uvádzaným vyjadrovali k jednotlivým svedeckým výpovediam vo veci.

8.Podľaodvolateľovžalobcanepreukázalanineplatnosťkúpnejzmluvyobsiahnutejvnotárskejzápisnici
č. N 8/02 a Nz 7/02 spísanej notárom JUDr. Michalom Irsákom dňa 11.1.2002. Podstatou sporu v prípade
schválenia predmetného prevodu nie je to, či tento úkon bol alebo nebol schválený, ale či vyhotovenie

listín obcou ako žalobcom argumentujúcim neplatnosťou, výlučne ním samotným vyhotovenej listiny
o právnom úkone bolo na požadovanej úrovni tak, aby spĺňalo formálne náležitosti, ktoré na takýto
právny úkon a jeho platnosť vyžadujú právne predpisy, resp. judikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorá bola
v tejto otázke produkovaná, vo väčšej časti až po roku 2002, kedy prišlo k týmto úkonom. V danomprípade teda nie je dôvodom vzniku sporu pokus súkromných osôb, či firiem ukrátiť obec a zmocniť
sa obecného majetku, čo dalo za vznik pomerne rigoróznej judikatúre Najvyššieho súdu SR v záujme
ochrany verejných zdrojov, ale ide tu o pokus osôb konajúcich v mene obce, využiť prípadné vlastné

formálne chyby obce na odňatie majetku, ľuďom - osobám, ktoré ho riadne kúpili. Takýto výkon práv a
povinností vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov žalobcom bez právneho dôvodu zasahuje do práva
a oprávnených záujmov žalovaných a je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka
a takémuto konaniu by súd nemal poskytnúť právnu ochranu. Poukazujú ďalej na to, že kúpna zmluva
bola riadne schválená uznesením obecného zastupiteľstva zo dňa 11.2.2002 č. 39/OZ/2002, kde v bode

2 obecné zastupiteľstvo schvaľuje predaj Lodenice podľa kúpnej zmluvy - notárska zápisnica N 8/02,
Nz 7/02. Toto uznesenie je nepochybne určité, nakoľko odkazuje na konkrétnu notársku zápisnicu ako
kúpnu zmluvu, ktorú ako právny úkon schvaľuje, a v ktorej je presne špecifikované, čo je predmetom
prevodu a za akú cenu sa prevádza vlastnícke právo k predmetu kúpy. Uznesením č. 39/OZ/2002 z
11.2.2002 prišlo k schváleniu právneho úkonu, ktorým bolo nakladané s majetkom obce a to spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho obsahu. Pokiaľ ide o námietku v podanom odvolaní, že tento súhlas

obecného zastupiteľstva nebol predchádzajúcim súhlasom odvolávajúc sa na neskoršiu judikatúru NS
SRjetupotrebnéuviesť,žeNSSRvrámcisvojejjudikatúrydospelknázoru,žebezschváleniaprávneho
úkonu, ktorým sa nakladá s majetkom vo vlastníctve obce obecným zastupiteľstvom nevznikol prejav
vôle spôsobilej založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu, nakoľko schválenie
právneho úkonu zo strany príslušného orgánu obce predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu

obce a to najmä vo vzťahu k posudzovaniu právneho úkonu obce správou katastra. V tomto smere
je potrebné požiadavku „predchádzajúceho súhlasu“ obecného zastupiteľstva chápať vo vzťahu k
účinkom právneho úkonu, teda že účinky právnemu úkonu, ktorým sa nakladá s majetkom obce a ktorý
vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva nemôžu, bez takéhoto predchádzajúceho súhlasu nastať.
Tomutonasvedčujeajznenie§9ods.2písm.a)zák.č.138/1991Zb.,podľaktoréhoschváleniuobecným

zastupiteľstvom podliehajú vždy zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku. Zákon teda v
rozhodnom čase nevyžadoval predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva na prevod nehnuteľného
majetku vo vlastníctve obce, ale schválenie zmluvného prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce,
ako zákonnú podmienku, ktorej predchádzajúce splnenie je nevyhnutné pre nadobudnutie účinkov
tohto prevodu. Z uvádzaného je potom zrejmé, že zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva

z 11.2.2002 vo svoje prílohe obsahuje konkrétne znenie uznesenia obecného zastupiteľstva, ktoré
uznesenie bolo obecným zastupiteľstvom Obce Šintava schválené a ktoré spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosť o svojom obsahu, odkazom na konkrétnu listinu - notársku zápisnicu, v ktorej sú uvedené
všetky podstatné náležitosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy, spĺňa náležitosti tohto právneho úkonu
a jeho schválenia tak z hľadiska formálnych, ale aj meritórnych náležitostí, ktoré schválenie právneho

úkonu predchádzalo nadobudnutie jeho účinkov. V tomto smere sú potom skutkové zistenia súdu prvého
stupňa a jeho právne závery správne.

9. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd podrobne zdôvodnil, ako k nej dospel, keď súdu bol predložený
dôkaz o hodnote veci, o vlastníctvo ktorých sa vedie spor. Cena práva sa síce určuje ku dňu začatia

poskytovania právnej služby, nič však stranám nebráni aj v priebehu konania predložiť dôkaz o jeho
výške.Stranyvtomtosmereniesúviazanélendesaťročiepredzačatímsporuzadováženýmiznaleckými
posudkami, ktoré logicky nemôžu preukazovať ceny nehnuteľností o viac ako desať rokov neskôr.
Strany môžu v priebehu konania preukázať hodnotu nehnuteľností o vlastníctvo ktorých je vedený spor,
čo bolo aj vykonané, a voči ktorému oceneniu nehnuteľnosti žalobca nevzniesol žiadnu relevantnú

námietku a nijakým spôsobom ho nespochybnil. Vzhľadom na uvádzané preto navrhujú odvolaciemu
súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania, ktorú vyčíslia samostatným
podaním.

10. Na základe predmetného odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolaniu vo vzťahu k rozhodnutiu o veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie rozsudkom zo dňa 25.3.2015 č.k. 25 Co/173/2014-346. Odvolanie žalobcu považoval Krajský

súd v Trnave za dôvodné len v časti rozhodovania o náhrade trov konania, v dôsledku čoho napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie uvedeným rozsudkom v tejto časti zrušil a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.11. Na základe dovolania podaného žalobcom Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 19.8.2015 č.k.
8Cdo/434/2015-389 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. S poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolací

súd zdôraznil, že nedoručením žalobcovi ako odvolateľovi vyjadrenie žalovaných k jeho odvolaniu zo
dňa 18.3.2014, obsahujúce skutkovú a právnu argumentáciu, došlo nielen k porušeniu uvedeného čl.
6 ods. 1, ale aj k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, čo je potrebné považovať za procesnú
vadu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v nadväznosti na jeho ust. § 241 ods. 2 písm.
a) a § 242 ods. 1 veta druhá. Pretože odňatie možnosti konať pred súdom znamenajúce porušenie práv

na spravodlivý proces zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, Najvyšší súd SR
podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšiekonanie.Dovolacísúdzároveňuložilodvolaciemusúdudoručiťvyjadreniežalovanýchkodvolaniu
žalobcu s tým, že až po vykonaní tohto procesného úkonu bude možné v odvolacom konaní pokračovať.

12. Odvolací súd po vrátení mu veci dovolacím súdom na ďalšie konanie doručil žalobcovi

prostredníctvom jeho právneho zastúpenia vyjadrenie žalovaných zo dňa 18.3.2014 k jeho odvolaniu,
ku ktorému vyjadreniu žalobca zaujal písomné stanovisko, v ktorom uviedol, že skutočnosti uvádzané
vo vyjadrení žalovaných 1 až 4 podané voči jeho odvolaniu zo dňa 13.11.2013 považuje za účelové
nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch, závery žalovaných obsiahnuté v ich vyjadrení vychádzajú
z nesprávneho posúdenia skutočností vyplynuvších z vykonaných dôkazov, z nesprávneho hodnotenia

jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov. Taktiež neobstojí ani právne posúdenie veci uvedené
žalovanými v tomto ich vyjadrení. Zotrváva na jednotlivých skutkových okolnostiach, ktoré vyplynuli z
vykonaných dôkazov v rozsahu tak, ako to uviedol vo svojom odvolaní podanom proti rozsudku súdu
prvej inštancie, ako i v dovolaní podanom proti ostatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa
25.3.2015 a naďalej zotrváva i na právnom posúdení, ktoré uviedol v citovanom odvolaní a dovolaní.

V ďalšom v plnom rozsahu odkazuje na dôvody, ktoré uviedol v uvedenom odvolaní ako i v podanom
dovolaní a týchto sa pridržiava (nepovažuje za hospodárne a účelné ich opätovne na tomto mieste
opakovať). S poukazom na uvedené navrhuje odvolaciemu súdu podľa § 388 Civilného sporového
poriadku napadnuté rozhodnutie zmeniť a to tak, že jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovie a proti
žalovaným mu prizná náhradu trov konania (prvoinštančného, odvolacieho ako i dovolacieho) v rozsahu

100%.

13. K doručenému stanovisku žalobcu k vyjadreniu žalovaných k jeho odvolaniu sa žalovaní už písomne
nevyjadrili.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo

podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej

úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d), f) OSP, ktoré má
ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keďmiesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k tomu istému právnemu
záveru ako pri ostanom svojom rozhodnutí v predmetnej právnej veci zrušenom dovolacím súdom, že

odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.

16. Skôr než odvolací súd opätovne pristúpi k zaoberaniu sa odvolacím dôvodmi žalobcu, jeho

pozornosti nemohlo uniknúť, že napriek tomu, že v danom prípade ide o určovaciu žalobu (pôvodne
podľa § 80 písm. c) OSP, ktorý má ekvivalentu v § 137 písm. c) CSP), súd prvej inštancie nezhodnotil
naliehavosť právneho záujmu na žiadanom určení. V danom prípade sa žalobca domáha určenia svojho
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré právo sa zapisuje do Katastra nehnuteľností SR, čím je
potom na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce
právo zaznamenané do katastra a týmto spôsobom má byť dosiahnutá zhoda medzi stavom právnym

a zapísaným v Katastri nehnuteľností SR, čo pravdepodobne je aj sporovým stranám zrejmé, keďže
absencia naliehavého právneho záujmu nebola žalovanými ako v prvoinštančnom, tak ani v odvolacom
konaní namietaná.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenými odvolacími dôvodmi bolo

posúdiť, či prvoinštančný súd rozhodol správne, ak žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že kúpna
zmluva spísaná vo forme notárskej zápisnice notárom JUDr. Michalom Irsákom pod č. N 8/02, Nz 7/02
zo dňa 11.1.2002, ktorou boli prevedené sporné nehnuteľnosti žalobcom na žalovaného 1. je platným
právnym úkonom. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, včítane jeho
obsahového vymedzenia, je predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvej

inštancie, o ktorý svoje právne závery oprel i súd odvolací.

18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného práva na žiadané určenie a pretože
v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov
a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného
vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia opakovane dopĺňa iba nasledovné:

19. Podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. (v znení účinnom v čase prevodu) schváleniu
obecným zastupiteľstvom podliehajú vždy zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku.

20. Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o zmluvnom prevode nehnuteľného majetku obce nie je

autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší
ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne
účinky vyvolá však len vtedy ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom vyskytne
v civilnom sporovom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým
účastníkom zmluvy, ktorej predmetom je prevod nehnuteľného majetku, ktorý vyžadoval rozhodnutie

obecného zastupiteľstva (daný prípad), musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych
(prijatie uznesenia spôsobom stanoveným v zákone) ako aj z hľadiska meritórnych náležitosti, ktorého
jadrom je prejav vôle. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť
o právnom úkone. Táto zásada platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné
zastupiteľstvo nerozhodlo o schválení takéhoto zmluvného prevodu a prijaté uznesenie nebolo pojaté

do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym
úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu.

21. Zmluvný prevod nehnuteľného majetku obce, o ktorom rozhoduje obecné zastupiteľstvo, a ktoré by
urobil len starosta bez platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzoval obec, pretože

by tu chýbal prejav vôle obce. Zmluvný prevod nehnuteľného majetku uskutočnený starostom obce,
ku ktorému sa vyžaduje rozhodnutie obecného zastupiteľstva, nemôže obec bez takéhoto rozhodnutia
zaviazať, pričom takýto právny úkon starostu (bez súhlasu obecného zastupiteľstva) by ani nevyvolal
právne účinky.22. Pokiaľ aj odvolateľ namieta, že nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie o jednoznačnom
prejave vôle obecného zastupiteľstva vyjadrenom v uznesení obecného zastupiteľstva č. 36/OZ-2001,

odvolací súd vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku takýto právny záver súdu prvej
inštancie z jeho rozhodnutia nezaznamenal. Predmetom skúmania súdom prvej inštancie bolo
uznesenie obecného zastupiteľstva č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002, ktorým bol schvaľovaný prevod
nehnuteľného majetku obce na žalovaného 1. Pokiaľ sa aj súd zaoberal uznesením č. 36/OZ-2001, tu
potom len v rovine konštatovania, že z tohto uznesenia vyplýva prejav vôle o prevode nehnuteľností

tvoriace areál Lodenice na žalovaného 1., s tým že mala byť kreovaná komisia, ktorá mala pripraviť tento
prevod (do budúcna). Súd prvej inštancie následne aj sám konštatoval, že uvedené uznesenie nie je
možné považovať za rozhodnutie kolektívneho orgánu obce, ktorým by došlo k schváleniu konkrétneho
predaja.

23. V danej veci, vzhľadom na uvádzané vyššie, bolo preto potrebné posúdiť a tým zároveň vysporiadať

sa so zásadnou odvolacou argumentáciou, konkrétne či k schváleniu prevodu vlastníctva nehnuteľného
majetkuobcemohlodôjsťdňa11.2.2002prijatímuzneseniaobecnéhozastupiteľstvač.39/OZ/2002,keď
kúpna zmluva, spísaná vo forme notárskej zápisnice notárom JUDr. Michalom Irsákom pod č. N 8/02,
Nz 7/02, bola uzavretá dňa 11.1.2002, čím podľa odvolateľa nadobudla nielen platnosť ale aj účinnosť.
Podľa žalobcu tu chýbal predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva k prevodu nehnuteľného

vlastníctva obcou. Odvolateľ nesúhlasil ani s tým, že by takýto súhlas vyslovený v uznesení č. 39/
OZ/2002, pri konkretizácii schvaľovaného právneho úkonu v ňom len odkazom na uvedenú notársku
zápisnicu, jednoznačne spĺňal požiadavku určitosti.

24. Nespornou v danom prípade zostáva požiadavka súhlasu obecného zastupiteľstva k prevodu

nehnuteľného vlastníctva obcou, ktorá jednoznačne vyplýva zo znenia cit. ust. § § 9 ods. 2 písm. a)
zákona č. 138/1991 Zb. (v znení účinnom v čase prevodu). Aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR
dospela k záveru, že bez schválenia právneho úkonu, ktorým sa nakladá s majetkom obce obecným
zastupiteľstvom, nevznikne prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik
právneho vzťahu, ako bolo konštatované už vyššie. V tomto smere je však potrebné mať na zreteli, že

zákonodarca v právnej norme výslovne neuvádza, že k zmluvnému prevodu vlastníctva nehnuteľného
majetku obce sa vyžaduje predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva, zákonné ustanovenie
vyžaduje zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku schváliť obecným zastupiteľstvom. Preto
odvolací súd zhodne so stanoviskom procesnej strany žalovaných zastáva ten právny názor, že právny
úkon starostu o prevode nehnuteľností do vyslovenia súhlasu obecného zastupiteľstva nenadobudne

právne účinky, preto potom možno uzavrieť, že každý vyslovený súhlas obecného zastupiteľstva vo
vzťahu k perfektnosti právneho úkonu možno považovať za predchádzajúci. Napokon podľa poznatkov
odvolacieho súdu k danej konkrétnej problematike sa judikatúra ešte nevyjadrila (súd má na mysli
schválenie právneho úkonu obecným zastupiteľstvom po uzavretí zmluvy).

25. V danom konkrétnom prípade za zmienku stojí aj to, že k súhlasu obecného zastupiteľstva
uznesením č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 došlo do jedného mesiaca od uzatvorenia zmluvy, ku
ktorému došlo dňa 11.1.2002, navyše keď uskutočnenie prevodu bolo predtým predbežne prerokované
obecným zastupiteľstvom dňa 29.10.2001, čo vyplýva z jeho uznesenia č. 36/OZ-2001, ktoré
samozrejme nie je možné považovať za platný súhlas s prevodom, ako na to správne odvolateľ aj

poukázal, ale určite z neho vyplýva pozitívna vedomosť obecného zastupiteľstva o takomto následnom
úkone obce s predbežným súhlasom so zamýšľaným prevodom. Navyše obecné zastupiteľstvo udelilo
kvalifikovaný súhlas k prevodu uznesením č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 ešte pred podaním návrhu
na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, teda pred nadobudnutím jeho vecno-právnych
následkov (§ 133 ods. 2 v spojení s § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa názoru odvolacieho

súdu uznesenie obecného zastupiteľstva č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002 tak bolo spôsobilé zhojiť
skutočnosť, že kúpna zmluva v deň jej uzavretia nebola ešte obecným zastupiteľstvom kvalifikovane
schválená.

26. Pokiaľ odvolateľ namietal aj to, že k riadnemu a zákonnému schváleniu prevodu vlastníctva

na žalovaného 1. nedošlo na zastupiteľstve konanom dňa 11.2.2002 aj pre rozpor s § 12 ods.
1 zák. č. 369/1990 Zb., pretože v programe rokovania obecného zastupiteľstva obsiahnutom i v
pozvánke, ktorou bolo zvolané predmetné zasadnutie obecného zastupiteľstva, nie je ako bod programu
uvedené schválenie zmluvného prevodu vlastníctva - predaja predmetných nehnuteľností žalovanému1., odvolací súd uvádza, že ak obecné zastupiteľstvo prejedná aj doplnený bod programu zasadnutia,
bez jeho zverejnenia na úradnej tabuli, čím samé znížilo možnosť získať informácie o programe jeho
zasadnutia, nejde o také obmedzenie informovanosti, ktoré by v daných konkrétnych okolnostiach

prípadu zasiahlo do podstaty práva podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s §
3 ods. 2 písm. c) zák. č. 369/1990 Zb., keďže túto neinformovanosť namieta len samotná obec,
ktorá prostredníctvom osôb na to oprávnených zodpovedá za dodržanie zákonného postupu pri jeho
zvolávaní. Navyše žalobca mal možnosť podať súdnu žalobu o nezákonnosť uznesenia obecného
zastupiteľstva č. 39/OZ/2002 zo dňa 11.2.2002, či tak učinil už neuvádza.

27. Odvolateľ ďalej nesúhlasil ani s tým, že súhlas vyslovený v uznesení č. 39/OZ/2002, pri konkretizácii
schvaľovaného právneho úkonu len odkazom na uvedenú notársku zápisnicu, spĺňa požiadavku
určitosti. Pri posudzovaní tejto odvolacej námietky je potrebné vychádzať z nasledujúceho:

28. Prejav vôle je určitý a zrozumiteľný, a teda vôľa je prejavená v objektívne zistiteľnej podobe, pokiaľ je

obsah vôle objektívne zistiteľný výkladom z prejavu vôle, teda ak z prejavu vôle môže adresát na základe
výkladu tohto prejavu vôle vnímať prejavenú vôľu bez opodstatnených (rozumných) pochybností o jej
obsahu.

29. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu, ani z príslušnej judikatúry nevyplýva, že by vo vzťahu

k prejavom vôle obecných zastupiteľstiev, vyjadreným vo forme uznesení o schválení majetkových
úkonoch obcí, bolo vylúčené aplikovať pravidlá o výklade prejavov vôle - teda zisťovať obsah vôle
vyjadrený takýmto uznesením za použitia príslušných výkladových pravidiel.

30. Pravidlá výkladu prejavu vôle sú v právnych predpisoch vyjadrené vo vzťahu k výkladu právnych

úkonov (§ 35 Občianskeho zákonníka, § 266 Obchodného zákonníka). Nakoľko však právne úkony sú
len jediným z druhov prejavu vôle, tieto výkladová pravidlá sa použijú aj na výklad iných prejavov vôle -
napr. aj na výklad prejavu vôle obecného zastupiteľstva, vyjadreného v uznesení.

31. Uznesenie obecného zastupiteľstva je prejav vôle vyjadrený písomne, teda jazykovými

prostriedkami. Pre výklad prejavov vôle vyjadrených jazykovými prostriedkami platí pravidlo vyjadrené
v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať
nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil,
ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom“. Súdna prax uvedené pravidlo interpretuje
tak, že pri prejavoch vôle vyjadrených jazykovými prostriedkami platí, že sa musia vykladať najskôr

prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného výkladu pojmov), ale taktiež logickými (z hľadiska
vzájomnej nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska začlenenia pojmov do
celkových súvislostí, teda do štruktúry celého právneho úkonu).

32. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov, obecné zastupiteľstvo schvaľuje zmluvný prevod

konkrétneho majetku, a z jeho uznesenia musí byť zrejmé, aký prevod schvaľuje, čo je predmetom
prevodu, teda ktorá nehnuteľnosť, v prospech koho a za akú cenu. Vychádzajúc zo znenia uznesenia
obecného zastupiteľstva zo dňa 11.2.2002, obecné zastupiteľstvo schválilo prevod podľa notárskej
zápisnice č. N 8/02, NZ 7/02. Odvolací súd pripúšťa, že text uznesenia č. 39/OZ/2002 výslovne
neobsahuje čo je predmetom schvaľovaného prevodu, teda ktorá nehnuteľnosť, v prospech koho

a za akú cenu, avšak pri skúmaní vôle prejavenej v tomto uznesení nie je možné vychádzať
len z doslovného gramatického výkladu textu uznesenia. Podľa odvolacieho súdu z logického,
systematického a teleologického výkladu uznesenia č. 39/OZ/2002 vyplýva nepochybný záver, že
vôľa obecného zastupiteľstva, vyjadrená v tomto uznesení, nepochybne zahŕňa súhlas s prevodom
zachyteným v konkrétnej označenej notárskej zápisnici, do ktorej bol spísaný právny úkon - kúpna

zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným 1. zo dňa 11.1.2012, predmetom ktorej bol prevod
sporných nehnuteľností. Obecné zastupiteľstvo tak schválilo konkrétny zmluvný prevod spísaný do
označenej notárskej zápisnice, ktorá sa tak stala nezameniteľnou, s ktorou obecné zastupiteľstvo bolo
podľa zápisnice z jeho priebehu oboznámené, čím sa potom stalo zrejmým aký prevod sa schvaľuje, čo
je predmetom prevodu, teda ktorá nehnuteľnosť, v prospech koho a za akú cenu. Pokiaľ aj odvolateľ

poukazuje, že v skutočnosti uvádzaná notárska zápisnica, do ktorej bola spísaná kúpna zmluva zo
dňa 11.1.2002 - teda schvaľovaný právny úkon, na obecnom zastupiteľstve oboznamovaná nebola,
odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie takúto námietku nepovažuje za relevantnú (prípadnúzodpovednosť ponecháva na samotných hlasujúcich členoch obecného zastupiteľstva), tu navyše aj
vzhľadom na to, že táto skutočnosť zainteresovanými až doposiaľ namietaná nebola.

33. Odvolací súd zdôrazňuje, že z judikatúry súdov vyplývajú požiadavky, aby dôvody pre vyslovenie
absolútnej neplatnosti právnych úkonov boli kriticky skúmané, a aby takýto záver súdy vyslovovali len
v materiálne odôvodnených prípadoch. Takéto skúmanie nesmie byť formalistické alebo mechanické.
Táto požiadavka vyplýva zo zásady zmluvnej autonómie. Zásah štátu do súkromnoprávneho vzťahu
prostredníctvom vyslovenia jeho absolútnej neplatnosti zo strany súdu, má byť výnimočným opatrením

- súd musí prihliadnuť ku všetkým vzájomným vzťahom jednotlivých, do úvahy prichádzajúcich
argumentov a posúdiť ich váhu v konkrétnom prípade s ohľadom na špecifiká danej kauzy. Súd
nesmie tieto kritériá aplikovať mechanicky. Takýto postup dáva prioritu výkladu nie len právnych
úkonov, ale aj samotných zákonných ustanovení ktorý nevyvodzuje absolútnu neplatnosť zmluvy
(právneho úkonu), pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, pokiaľ sú možné oba výklady.
Vyššie uvedené princípy súdna judikatúra aplikuje aj v prípade výkladu zmlúv uzavretých obcami,

ktoré vyžadujú pre svoju platnosť schválenie obecného zastupiteľstva. Tu je možné poukázať aj na
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 87/2004, v súvislosti s otázkou skúmania platnosti zmluvy
uzatvorenej obcou, podľa ktorého je nutné prihliadnuť na účel zákonného príkazu alebo zákazu, s
ktorým je skúmaný právny úkon potenciálne v rozpore. V prípade právnej úpravy vyžadujúcej schválenie
určitého majetkovoprávneho úkonu obecným zastupiteľstvom alebo radou obce je takýmto účelom

ochrana majetku obce pred nezodpovedným jednaním jednotlivca. Z tohto účelu vyplýva požiadavka,
že starosta obce nemôže platne vykonávať úkon závažným spôsobom ohrozujúcim majetok obce bez
platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, v danom prípade obecné zastupiteľstvo uznesením č.
39/OZ/2002 pochybnosti o patričnej ochrane majetku obce odstránilo, keďže ním obecné zastupiteľstvo
prevod obecného majetku schválilo. Ďalším výkladovým pravidlom, rešpektovaným aj pri skúmaní

platnosti zmluvy uzatvorenej obcou, ku ktorej bolo potrebné schválenie obecným zastupiteľstvom je
požiadavka právnej istoty a ochrany dobrej viery adresáta prejavu vôle. Tu Najvyšší súd ČR vo veci
sp. zn. 28Cdo/1067/2004 uzatvára, že prvoradým hľadiskom pre posúdenie, či nastali skutočnosti
odôvodňujúce odopretie platnosti konkrétnemu zmluvnému dojednaniu, nie je kvalifikácia jednej zo
zmluvných strán (obce), ale rešpektovanie dôsledkov vyplývajúcich zo systematického a historického

výkladu následkov rozporu právnych úkonov s právnymi predpismi, ako aj prvoradé rešpektovanie
princípu dobrej viery účastníka vo vykonaný prejav a z toho plynúca záväznosť takéhoto prejavu.
Podľa NS ČR zo systematického usporiadania následkov rozporu právnych úkonov s právnymi
predpismi možno nad všetku pochybnosť dovodiť aj úmysel zákonodarcu, ktorý dal prednosť výkladu
preferujúcemu vyjadrenú vôľu konajúcej osoby, pred výkladom, ktorý formalisticky hodnotí taký úkon

s prísnymi dôsledkami absolútnej neplatnosti. Žalobca ešte pred sporným prevodom nehnuteľného
majetku z obce na žalovaného 1. kúpnou zmluvu zo dňa 11.1.2002, prezentoval podľa uznesenia
obecného zastupiteľstva č. 36/OZ/2001 zo dňa 29.10.2001 zámer odpredaja sporných nehnuteľností
žalovanému 1. Preto pokiaľ obecné zastupiteľstvo za tejto situácie uznesením č. 39/OZ/2002, i keď
dodatočne po uzatvorení kúpnej zmluvy, avšak ešte pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností, schválilo predaj sporných nehnuteľností, žalovaný 1. musel byť pochopiteľne
presvedčený, že po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam bude môcť na nich
realizovať svoj podnikateľský zámer.

34. Tu je potom potrebné uzavrieť, že v tomto smere sú skutkové zistenia ako aj právne závery súdu

prvej inštancie, podľa ktorých súd považoval kúpnu zmluvu spísanú vo forme notárskej zápisnice č.
N 8/02, Nz 7/02 zo dňa 11.2.2002 za platný právny úkon, schválený na to zákonom zmocneným
orgánomobce,správnyminásledkaminespochybniteľnéhonadobudnutiavlastníckehoprávaksporným
nehnuteľnostiam žalovaným 1. a následne potom aj žalovanými 2. až 4., správne.

35. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu týkajúce sa rozhodnutia vo veci samej odvolací súd považoval
pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa
už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných jeho stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR
II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcuzachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť spôsob rozhodnutia, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

36. S poukazom na uvádzané potom odvolací súd znovu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej súd prvej inštancie pochybil pri vyčíslení náhrady trov
konania žalovaných pozostávajúcich z odmeny za poskytnutie právnych služieb a náhrady hotových

výdavkov advokáta, keď neuviedol na základe čoho ustálil cenu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
ktorých sa právna služba týkala a teda z čoho potom vyvodil tarifnú hodnotu 1.165.000,- Eur, z ktorej
následnestanovilzákladnúsadzbutarifnejodmenyzajedenúkonprávnejslužbysporu,pričompoukázal
aj na znenie § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého cena veci alebo práva, ktorých sa právna
služby týka musí byť určená pri začatí poskytovania právnej služby a v predmetnej veci iná hodnota
vlastníckeho práva - predmetných nehnuteľností ako hodnota predstavujúca ich kúpnu cenu podľa

kúpnej zmluvy spísanej do notárskej zápisnice dňa 11.1.2002 t.j. suma 186.664,28 Eur zistená nebola,
odvolací súd poukazuje na nasledovné:

38. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, v časti zdôvodňovania svojho rozhodnutia o náhrade
trov konania, skutočne neuviedol na základe čoho ustálil cenu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

ktorých sa právna služba týkala, určenú pri začatí poskytovania právnej služby, teda z čoho následne
vyvodil tarifnú hodnotu sporu práve vo výške 1.165.000,- Eur, z ktorej následne stanovil základnú sadzbu
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Len z obsahu spisu možno vyvodiť, že súd prvej inštancie
pravdepodobne vychádzal zo žalovanými predloženého vyjadrenia k trhovej cene nehnuteľností zo
dňa 6.9.2013 adresovaného žalovanému 1. spoločnosťou OB - REAL s.r.o., ako prílohy k vyčísleniu

trov konania, doručeného súdu dňa 23.9.2013, s ktorým sa žalobca v prvoinštančnom konaní ani
nemal možnosť oboznámiť, keďže súd prvej inštancie o veci rozhodol na pojednávaní dňa 20.9.2013.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom nie je zrejmé ani to, či tento listinný doklad považoval
súd prvej inštancie za odborné vyjadrenie v zmysle § 127 ods. 4 OSP (aktuálne § 206 CSP), ak
áno, nezdôvodnil, či podávateľ vyjadrenia je vôbec spôsobilý na podanie takéhoto vyjadrenia o cene

predmetu sporu a či v prípade tohto vyjadrenia nie sú pochybnosti o jeho správnosti. V súvislosti s
uvádzaným potom zostáva nezodpovedaným ani priznaný nárok žalovaným na náhradu trov konania
za ohodnotenie predmetu sporu v sume 300,- Eur (?).

39. Ako to už odvolací súd naznačil vyššie, napadnutý rozsudok v časti o náhrade trov konania,

pri ustálení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby ceny, súd riadne
neodôvodnil, čím potom jeho rozhodnutie o výške priznanej náhrady trov právneho zastúpenia
žalovaným ako úspešnej procesnej strane, vyznieva značne arbitrárne.

40. Obdobne súd nijako neodôvodnil ani výšku ďalších priznaných trov konania žalovaným, už uvádzané

náklady za ohodnotenie predmetu sporu pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania.

41. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

42. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

43. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

44. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany

sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

45. Podľa § 157 ods. 2 OSP - účinného v čase vyhlásenia rozhodnutia, v odôvodnení rozsudku súd
uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

46. Obdobne podľa aktuálne účinného § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd
odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie

tohto odklonu.

47. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 OSP, resp. od 1.7.2016 v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania
a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení
rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť,
k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju
interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu

a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP,
resp. § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

48. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

49.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP, resp. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti od miery znemožnenia
stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

50. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda

existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

51. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením napadnutého rozsudku v časti rozhodnutia o náhrade trov konania v súlade so

zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie
dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s
poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konanias poukazom na uvedené fakticky v relevantných záveroch nijako neodôvodnil ani právne a ani vecne,
nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

52. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o náhrade trov konania s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1
CSP vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenej časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

53. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho

súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií. To znamená, že po
opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu a zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností,
v prípade potreby i s doplnením dokazovania, znovu rozhodne o otázke náhrady trov konania novým
rozhodnutím vyhotoveným s náležitým odôvodnením v súlade s ust. § 220 CSP.

54. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, ako i konania dovolacieho, bude rozhodnuté v rozhodnutí,

ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 CSP).

55. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).