Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/327/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226138
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226138.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: L., s.r.o., so sídlom X.,
L. ul. č. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený K. L., s.r.o. so sídlom v X., R. 4, IČO: XX XXX XXX,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. marca 2014, č.k. 15C/191/2012-78, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd

zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 785,54 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že súdny exekútor Y.. G. W. so sídlom v X. podal dňa 18.02.2010 na Okresný súd Trenčín
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného L., s.r.o. X. (v tomto konaní
navrhovateľ) proti povinnému Z. P., pre vymoženie sumy 1.022,46 Eur s príslušenstvom. Veci bola
pridelená spisová značka 62Er/356/2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 14110/09 zo dňa 22.09.2009,
právoplatného dňa 26.10.2009 a vykonateľného dňa 29.10.2009. Okresný súd Trenčín uznesením
č.k. 62Er/356/2010-12 zo dňa 07.03.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.
4CoE/318/2011-26 zo dňa 28.12.2011, právoplatným dňa 06.02.2012 žiadosť o udelenie poverenia na
exekúciu zamietol z dôvodu, že exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo priznané plnenie
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj samotná zmluva o úvere obsahovala neprijateľné zmluvné

podmienky. Uznesením 62Er/256/2010-30 zo dňa 29.03.2012 súd exekúciu zastavil.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2, 3, § 41 ods. 2 písm.
c), d) Exekučného poriadku, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods.
1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z..

V danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného

poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je lenv 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky
a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č.
102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia v lehote 380 dní od podania návrhu

nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí poverenia
vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Okrem toho, všeobecný súd v konaní
o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má iba predseda súdu
v rámci konania o sťažnosti na prieťahy alebo Ústavný súd SR. So vstupom Slovenskej republiky do
európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák.č. 150/2004 Z.z.

s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52
až §60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám
účinným od 1.4.2004 ( § 897f ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a
spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1, ak

ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv , ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto
zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred

vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné

záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme
spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo

strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto
zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe
čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a
po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský

rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné
zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na
exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade
so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný
súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo

na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite
po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho
podklade viesť ďalšiu exekúciu. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že
žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd
s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými

súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom
konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy
postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov
na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok
a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný
súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je
SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho
poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.

V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to
nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani
výška nejakej škody.Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nevydaní
poverenia resp. rozhodnutia exekučného súdu v 15 dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu škody, ktorá mu

mala vzniknúť za 365 dní prieťahov v súdnom konaní, ktoré trvali od podania žiadosti o vydanie
poverenia, do zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia na exekúciu. Skutočná škoda mu mala vzniknúť
vo výške 125 Eur, spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a v nákladoch na urgencie a
zisťovanie stavu konania. Žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočných nákladov, ktoré
mu vznikli; nepredložil žiadne urgencie, ktoré boli súdu zaslané a dôkazy o vynaložení sumy 15€ na

poštovné a telekomunikačné výdavky. V danom prípade nebola splnená zákonná podmienka príčinnej
súvislostimedzivzniknutouškodouakonanímexekučnéhosúdu,pretoženutnosťspravovaťpohľadávku
oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu dlhu
formou exekúcie. Pohľadávku povinného by žalobca zrejme spravoval až dovtedy, kým by nedošlo k jej
vymoženiu, alebo k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť dlžníka. Z týchto dôvodu súd žalobu v tejto
časti zamietol ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd bol názoru, že v prejednávanej veci by stačilo
iba samotné konštatovanie porušenia práva, ak by k tomu došlo a nie sú dôvody na priznanie náhrady
nemajetkovej v peniazoch s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 3 cit.zák. V konaní nebolo preukázané,
že by povinný subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného konania, ani ďalšie žalobcom tvrdené

skutočnosti. Preto súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §

101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za

nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, čitieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré

obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania

pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim

odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 01.04.2011, pričom konanie na exekučnom súde
začalo dňa 30.01.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 426 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie

poverenia dňa 18.02.2010, pričom uznesením č.k. 62Er/356/2010-12 zo dňa 07.03.2011 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4CoE/318/2011-26 zo dňa 28.12.2011, právoplatným dňa
06.02.2012 exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo priznané plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskomúvere, ako aj samotná zmluva o úvere, obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky. Uznesením
62Er/256/2010-30 zo dňa 29.03.2012 súd exekúciu zastavil.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj
na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu

nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd

vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti, nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti

sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 4NcC/164/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudca
Okresného súdu Trenčín Y.. J. P. je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci a sudcovia Okresného
súdu O. Y.. P. W., Y.. Y. W., Y.. T. Y., Y.. Q. P., Y.. T. O., Y.. O. L., T.. T. O., Y.. N.. T. T., Y.. T. U., Y..X. U., Y.. Q. O., Y.. T. H., Y.. T. T., Y.. O. X., T.. W. P., Y.. G. O., Y.. Marta G., Y.. N. Z.,
Y.. H. X., T.. L. W., JUDr. T. K., nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, pričom následne
bola Opatrením predsedu súdu Spr. 1204/2012 predmetná vec pridelená náhodným výberom JUDr. P.

W., teda o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací

súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR uznesením č.k. II ÚS 436/2013-11 zo dňa 12.09.2013
odmietol sťažnosť navrhovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s
tým, že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania, pričom v tomto smere odvolací súd v
celomrozsahupoukazujenavecnesprávneavyčerpávajúceodôvodneniesúduprvéhostupňanastrane

6 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu, žesúdprvéhostupňa
naprejednanievecinariadilpojednávanie,ktoréhotermínvytýčilna18.03.2014,čímúčastníkomkonania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre

rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Odhliadnuc od uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť,

že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet
vyjadrenia odporcu k návrhu.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .