Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. marec 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/255/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209209774
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4209209774.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Y.. S. N., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C., M. XX, zast. Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky, Kapisztóryho 2,
proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu

Komárno zo dňa 06. 05. 2016 č.k. 7C/186/2009-144, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu zo dňa 18. 12. 2015 na prerušenie
konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR o súlade ust. § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení zák. č. 412/2012 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou Slovenskej republiky. Rovnako tak
zamietol návrh žalobcu i na priznanie mu nároku na zaplatenie sumy 15 eur za účasť na pojednávaní
dňa 05. 03. 2013.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v tomto konaní domáha náhrady škody
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 514/2003 Z. z., pričom v priebehu konania

dňa 29. 12. 2015 podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) a na podanie návrhu na Ústavný súd SR na zaujatie stanoviska podľa čl. 144 ods.
2 Ústavy SR vo veci nesúladu ust. § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č.
412/2012 Z.z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami. Týmto návrhom
sa taktiež domáhal zaplatenia sumy 15 eur podľa 147a ods. 6 OSP z dôvodu, že žalovaný zavinil
odročenie pojednávania dňa 05. 03. 2013. Zamietnutie návrhu na prerušenie konania a predloženie

veci Ústavnému súdu SR právne oprel o ust. § 109 ods. 1 písm. b/ druhá veta OSP konštatujúc, že
predmetné ustanovenie upravuje procesnú situáciu, kedy všeobecný súd využije svoje právo v zmysle
čl. 130 ods. 1 písm. b) Ústavy SR a požiada ústavný súd o výklad všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorý aplikuje a o ktorého ústavnej konformnosti nadobudol pochybnosti. Dospel k záveru, že
v danom prípade nemožno mať pochybnosti o súlade namietaného zákonného ustanovenia s čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti

dôvodil, že právna úprava obsiahnutá v novele zák. č. 412/2012 nie je upravená v práve Európskej únie
a nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zák.
č. 412/2012 Z.z. Poukázal tiež na to, že zák. č. 514/2003 Z.z. bol prijatý dňa 28. októbra 2003 v čase,
keď prístupové rokovania o členstve SR do Európskej únie už boli ukončené a Európska rada v Kodani
potvrdila ukončenie rokovaní a pri prijatí zákona nemohla Národná rada Slovenskej republiky prijať
právnu normu bez skúmania súladu s právom EÚ. Naviac Listina základných práv a slobôd bola pojatá

do textu Ústavy SR. Návrh na prerušenie konania a predloženie návrhu na Ústavný súd SR označil tak
za účelový, čo je zrejmé aj z postupu strán sporu v konaní aj v iných konaniach a tento zamietol. Rovnakotak ako nedôvodný zamietol i návrh žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 15 eur
v súvislosti s pojednávaním dňa 05. 03. 2013 poukazujúc na to, že pojednávanie bolo otvorené, došlo
k prednesu žaloby a žalovaný mal na danom pojednávaní osobne prítomnú splnomocnenú zástupkyňu.

Neboli tak splnené podmienky pre aplikáciu § 147a ods. 1 OSP, keďže pojednávanie nebolo odročené
a k jeho odročeniu nedošlo zavinením ani náhodou žalovaného.

3. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu
k zamietnutiu jeho návrhu na priznanie náhrady za odročené pojednávanie podľa § 147a OSP sa
nestotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu, že pojednávanie bolo otvorené a vec prejednaná
majúc za to, že v tejto súvislosti je podstatné, že pre neprítomnosť žalovaného a pre nutnosť vykonania

procesných úkonov voči žalovanému, ktoré by nebolo nutné vykonať v prípade, že by bol prítomný na
pojednávaní, ako aj pre absenciu jeho vyjadrenia, pojednávanie odročené bolo. Poukázal na to, že na
pojednávaní bol osobne prítomný, pojednávanie bolo odročené z dôvodov na strane žalovaného, svoj
nárok si uplatnil v zákonom určenej lehote, čím boli splnené podmienky podľa § 147a OSP, pričom
ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania, zákon nevyjadruje, že sa tak musí stať bez

otvorenia pojednávania, pred otvorením pojednávania a ani inú podmienku pre aplikáciu § 147a OSP.
Vo vzťahu k zamietnutiu jeho návrhu na prerušenie konania namietal, že síce odôvodnenie rozhodnutia
je rozsiahle rozsahom, avšak argumentácia v ňom uvedená smeruje k iným skutočnostiam než tým,
ktoré boli dôvodom jeho žiadosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že nenapádal nesúlad Ústavy SR
a Listiny základných práv, že dôvodová správa obsahujúca doložku zlučiteľnosti návrhu s právom EÚ

nemá a nesmie mať v rozhodovanej veci zásadný význam, pretože ide o formálnu podmienku v zmysle
legislatívnych pravidiel, bez ktorej nie je možné návrh zákona prejednať v zákonodarnom zbore a zákon
prijať a nie je známy ani jediný prípad, kedy by zákonodarca v doložke zlučiteľnosti konštatoval, že zákon
je v rozpore s právom EÚ alebo Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, čo by vylučovalo akýkoľvek
zákon z prieskumnej právomoci ústavného súdu, čím by sa stalo ust. čl. 125 Ústavy SR nadbytočným.

Konštatovanie súdu prvej inštancie, že právna úprava obsiahnutá v novele zák. č. 514/2003 Z.z. nie
je upravená v práve Európskej únie a judikatúre Súdneho dvora EÚ, ako i odôvodnenie neexistencie
nesúladu predpisu s ústavou a medzinárodnými zmluvami považoval za nepostačujúce osobitne vo
vzťahu k ním namietaným rozporom, na ktoré poukázal. Za nemiestne označil tvrdenie o účelovosti jeho
návrhu na prerušenie konania. Vytkol tiež prvoinštančnému súdu, že v odôvodnení rozhodnutia nedostal

odpovede na otázky a aplikačné problémy, ktoré vo svojom návrhu na prerušenie konania nastolil, keď
odôvodnenie neobsahuje jediný konkrétny argument vo vzťahu ku zákonným ustanoveniam, na ktoré
poukazoval a ani len naznačenie odpovede na jeho námietky vo vzťahu k rozpornosti zákonnej úpravy
so základnými právami, a to ani vo vzťahu k namietanej retroaktivite právnej normy. Rozhodnutie sa
tak dostalo do kolízie s jeho právom ako účastníka konania na jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a

úplné odôvodnenie rozhodnutia, z ktorého by pochopil, aké úvahy viedli súd k zamietnutiu návrhu na
prerušeniekonaniaaakosavysporiadalsargumentami,ktorésúprerozhodnutievdanejvecipodstatné.
Záverom poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sú to práve všeobecné súdy, ktoré
majú byť primárne garantami dodržiavania aplikácie základných práv a sú to mnohokrát samotné
súdy, ktoré z vlastnej činnosti upozorňujú Ústavný súd SR na možný nesúlad jednotlivých zákonných

ustanovení s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami a tým de facto žiadajú o legálny a legitímny
výklad vo vzťahu k ich ústavnej konformnosti. Dodal tiež, že nerozumie časti odôvodnenia, v ktorej
prvoinštančný súd uviedol, že nie je potrebné predložiť spisový materiál na vyjadrenie o preskúmaní
súladu s právom ES, pretože nie je zrejmé, ku ktorej časti jeho návrhu sa touto formuláciou vyjadril a
komu nepovažuje za potrebné spisový materiál predložiť.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť, stotožniac sa v plnom rozsahu s dôvodmi uvedenými v
preskúmavanom rozhodnutí.

5. Prijatím zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07.
2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného
ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konanínastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, a teda sa
použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku

s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1

CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V tomto konaní sa žalobca svojou žalobou voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 159.950 eur
s 8,50 % úrokom z omeškania od 20. 02. 2009 do zaplatenia z titulu náhrady škody spôsobenej mu
nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej
polície Komárno v trestnej veci vedenej pod ČVS: 609/OSV-KN-2004 Kn. V priebehu konania žalobca

podal návrh na jeho prerušenie podľa § 109 ods. 2 OSP a podanie návrhu Ústavnému súdu SR na
zaujatie stanoviska podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR vo veci nesúladu ust. § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zák. č. 412/2012 Z.z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou SR a medzinárodnými
zmluvami, ktorý súd prvej inštancie preskúmavaným uznesením zamietol.

8. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
(teraz ust. § 162 ods. 1 písm. b/ CSP), súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

9. Oprávnenie všeobecného súdu iniciovať kvalifikovaným, t.j. právne relevantným spôsobom, konanie
o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom má ústavný základ. Opiera sa v prvom rade o čl.

130 ods. 1 písm. d/ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého ústavný súd začne
konanie,akpodánávrhsúd.Totoustanovenieústavytrebavšakvykladaťauplatňovaťvbezprostrednom
spojení s čl. 144 ods. 2 ústavy.

10. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho

časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie
konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd
záväzný.

11. Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
teda predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí
predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. Takýto postup súdu je viazaný na výsledok procesu
tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec, ako aj na právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy.
Súd takto postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru svedčiacemu o existencii rozporu právneho predpisu

s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Pochybnosť
o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, musí však mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za
účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť
prejavil účastník konania. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona

má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci súd. Preto pokiaľ súd rozpor zákona s Ústavou SR
alebo iným zákonom či medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nezistí, konanie
nepreruší.

12. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného

uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh žalobcu na prerušenie konania zamietnutý. Žalobca
tvrdí, že je povinnosťou súdu konanie prerušiť za účelom vyriešenia rozporu § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zák. č. 412/2012 Z.z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou Slovenskej republiky amedzinárodnými zmluvami. Tento rozpor vzhliadol v tom, že podľa novelizovaného znenia § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01. 01. 2013 sa podstatným spôsobom menia podmienky na priznanie
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a novelizovaným ust. § 17 ods. 4 zák. č.

514/2003 Z.z. sa stanovuje maximálny limit výšky nemajetkovej ujmy, čo pre absenciu intertemporálnych
ustanovení k zák. č. 412/2012 Z.z. navodzuje aj možnosť výkladu zakladajúceho neprípustnú pravú
retroaktivitu zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2013. Nie je tak vylúčené spätné pôsobenie
zákona aj vo vzťahu ku škodám, ktoré vznikli pred účinnosťou jeho novely a boli aj uplatnené na súde do
tejto doby, pričom predmetnou novelou boli pre poškodeného vznesené povinnosti, ktoré v čase vzniku

škody a splnenia nárokov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nebol povinný plniť a nemohol ich ani
predvídať a naviac súd s účinnosťou od 01. 01. 2013 pri rozhodovaní o splnení podmienok na náhradu
škody je viazaný rozhodovacím kritériom, ktoré pred 01. 01. 2013 nebolo vo vzťahu k takémuto druhu
škôd definované, jeho splnenie sa nevyžadovalo a nie je v moci poškodeného spätne tieto podmienky
splniť a preukázať. Od 01. 01. 2013 tak nastal stav, keď žalobca v konaniach podľa zák. č. 514/2003
Z.z. sa fakticky nemôže domôcť náhrady za prieťahy, ktoré nastali pred účinnosťou zák. č. 412/2012

Z.z., pretože do tejto doby nebol nárok na náhradu škody spôsobenej prieťahmi podmienený žiadnym
konaním a aktívne konanie účastníka konania nebolo povinnosťou vyplývajúcou zo zákona. Mal za to,
že tieto závery sa vzťahujú aj k stanoveniu maximálneho limitu výšky nemajetkovej ujmy v § 17 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. (správne zrejme ods. 4), osobitne v porovnaní s výškou náhrad, ktoré boli v
minulosti poskytované, pričom náhrada nemajetkovej ujmy by mala spravodlivo kompenzovať následky

pochybenia štátu, čo pri stanovení maximálnej výšky tejto náhrady nemusí byť vždy možné. Žalobca ním
označené ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. považoval za rozporné s Listinou základných práv a slobôd
- čl. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a 4, s Chartou práv Európskej únie - čl. 47, s Ústavou Slovenskej republiky
- čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, 3, čl. 13 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 2 a s Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd - čl. 1, čl. 6 a čl. 13. Následne žalobca obsiahlo argumentoval vo

vzťahu k retroaktivite namietaných zákonných ustanovení a v tomto smere svoju argumentáciu podporil
i poukazom na závery Ústavného súdu SR vyplývajúce z jeho nálezov.

13. S ohľadom na takto žalobcom predkladané dôvody nesúladu označených ustanovení zák. č.
514/2003 Z.z. účinných od 01. 01. 2013 ani odvolací súd nedospel k záveru, že je potrebné obrátiť sa

na ústavný súd s návrhom na konanie o ich súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami. Samotný
žalobca totiž ich nesúlad v zásade vyvodil len z absencie prechodných ustanovení v zákone č. 412/2012
Z.z. vzbudzujúcich pochybnosti, či na daný prípad bude aplikovateľný zák. č. 514/2003 Z.z. v znení
do 01. 01. 2013 alebo už v novelizovanom znení vykonanom zák. č. 412/2012 Z.z. Otázku, v ktorom
znení sa majú napadnuté ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. v danom prípade aplikovať na rozhodnutie

o predmete konania, však musí súd prvej inštancie posúdiť v rámci procesu hodnotenia skutkovej a
právnej stránky sporu. V prípade, že dospeje k záveru, že žalobcom namietané rozporné ustanovenia
zák.č.514/2003Z.z.vplatnomznenísavpredmetnejvecinebudúaplikovať,súzhľadiskarozhodovania
irelevantné a nie je tak dôvod ani pristúpiť k posúdeniu ich rozpornosti s ústavou a medzinárodnými
zmluvami. V tomto smere už ústavný súd vyslovil, že rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu chápe

ako postup, v ktorom po začatí konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t.j. k
výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie konania (v žalobe) a v jeho odôvodnení. Ak v
tomto postupe nemá miesto interpretácia a aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého
vyslovenie nesúladu sa mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, potom
nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní

podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté
všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne
dôjsť (podľa obsahu prítomnej žaloby) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t.j. subsumcii
skutkového stavu pod napádanú právnu normu, pričom tento predpoklad nie je splnený, ak k takémuto
použitiu napadnutého ustanovenia nielenže nedochádza, ale pre nedostatok procesných podmienok

alebo zjavnú neopodstatnenosť žaloby ani nemôže dôjsť.

14. Za danej situácie i odvolací súd akcentuje, že nejestvuje pochybnosť o súladnosti napadnutých
ustanovení s vecou súvisiaceho všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a nebol preto dôvodný postup podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ OSP. V tejto súvislosti poukazuje i na to, že vo veci samej konanie prebieha, a
preto žalobca môže svoje argumenty uplatniť v konaní samom v posudzovaní merita veci a tiež aj pri
rozhodovaní o prípadných opravných prostriedkoch. Má teda ešte možnosť vo veci konať a ovplyvniť
výsledok rozhodnutia vo veci samej. Reagujúc na námietky žalobcu uvádzané v jeho odvolaní, odvolacísúd tiež uvádza, že také odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako to požadoval žalobca,
ktoré by spočívalo v jeho názoroch a hodnoteniach o súladnosti či nesúladnosti konkrétneho zákonného
ustanovenia s označeným článkom ústavy a medzinárodnými zmluvami, by suplovalo konanie o súlade

právnych predpisov, ktoré v súlade s čl. 125 ústavy patrí do výsostnej právomoci ústavného súdu. Pokiaľ
teda súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, jeho rozhodnutie odvolací súd
považuje za vecne správne. Pre úplnosť len dodáva, že výrok uznesenia, ktorým súd prvej inštancie
návrh žalobcu na predloženie Ústavnému súdu SR o súlade ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky
zamietol, je nadbytočné a nemalo oporu v čase rozhodovania platnej procesnej úpravy, keďže ust. §

109 ods. 1 písm. b/ zakotvovalo, že v prípade, že súd konanie preruší po tom, čo dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, postúpi návrh ústavnému súdu na
zaujatie stanoviska. Z logiky veci potom vyplýva, že ak žalobca žiadal prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ OSP, tak ide o návrh subsumujúci v sebe i postúpenie (predloženie) návrhu ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska a nie o dva samostatné procesné návrhy.

15. Predmetom tohto odvolacieho konania bol i výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie zamietol návrh žalobcu na priznanie mu nároku na zaplatenie sumy 15 eur za účasť na
pojednávaní dňa 05. 03. 2013, ktorú si uplatnil v zmysle § 147a ods. 1 OSP z dôvodu, že k odročeniu
pojednávania došlo pre neprítomnosť žalovaného, pre absenciu jeho vyjadrenia a pre nutnosť vykonania

procesných úkonov voči žalovanému.

16. Podľa § 147a ods. 1 OSP účinného v čase vydania rozhodnutia, ak súd rozhodol o odročení
nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý
zavinil, alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako

protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.

17. Právo podľa ods. 1 vznikne účastníkovi, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie aj v prípade,
že dôvodom jeho odročenia je neospravedlnená neprítomnosť účastníka vystupujúceho v konaní ako
protistrana (§ 147a ods. 3 OSP).

18. Z ust. § 147a OSP možno výkladom vyvodiť, že právo účastníka požadovať od protistrany sumu
15 eur v prípade, že došlo k odročeniu nariadeného pojednávania, vzniklo len pri splnení zákonných
podmienok. Týmito boli: 1. odročenie pojednávania na základe žiadosti účastníka, 2. dôležitý dôvod
na strane účastníka, ktorý zavinil alebo bol výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, 3. nesplnenie si

povinnosti podľa § 119 ods. 2 OSP a nedoručenie žiadosti o odročenie pojednávania najneskôr 3 dni
pred termínom pojednávania a 4. neuplatnenie práva do 15 dní odo dňa, keď sa malo pojednávanie
konať. V tomto smere však mal právnu relevanciu len dôležitý dôvod na strane účastníka ,ktorý zavinil,
pričom zavinenie z pohľadu právnej teórie je chápané ako psychický vzťah subjektu ku konaniu a jeho
následku. Zároveň bolo potrebné predmetné ustanovenie vykladať i v kontexte so základným právom

účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri jeho aplikácii sa vyvarovať prílišného formalizmu.

19. Hodnotiac predmetnú vec vo svetle týchto aspektov, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu

prvej inštancie, podľa ktorého neboli splnené podmienky pre priznanie sumy 15 eur žalobcovi v zmysle
§ 147a ods. 1 OSP. Zo spisu totiž nevyplývajú žiadne dôvody, ktoré by zakladali dôvodnosť na takýto
postup. Zápisnica z pojednávania pred súdom prvej inštancie zo dňa 05. 03. 2013 totiž osvedčuje,
že pojednávania sa zúčastnil žalobca, ako i splnomocnený zástupca žalovaného, na ktorom došlo i k
meritórnemu prejednaniu veci a k jeho odročeniu došlo za účelom zabezpečenia vyjadrenia Okresnej

prokuratúry v Komárne v trestnej veci, v ktorej žalobca namieta nesprávny úradný postup. Zároveň
bolo žalovanému uložené predložiť písomné vyjadrenie zo dňa 05. 03. 2013 za účelom jeho doručenia
žalobcovi a rovnako tak aj žalobcovi bola uložená povinnosť písomne špecifikovať porušenie článkov
ústavy, ktoré uviedol v žalobe a upresniť žalobu čo do výšky nemajetkovej ujmy. Niet tak sporu, že
k odročeniu pojednávania nedošlo na základe žiadosti žalovaného ani z dôležitého dôvodu na jeho

strane, ktorý by zavinil alebo bol výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, čím neboli splnené zákonné
podmienky pre aplikáciu ust. § 147a ods. 1 OSP.20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).