Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/203/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220626
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220626.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr.

Evy Hritzovej a Mgr. Erika Németha, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/474/2012-45 zo dňa 19.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/474/2012-45 zo dňa 19.03.2014 p
o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Zámky napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.
V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
doručenou súdu dňa 21.11.2012, domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 871,84 eura titulom náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v sume 174,37 eura, a to z dôvodu, že Okresný súd Komárno
v exekučnej veci č. k. 13Er/443/2010 viac ako 357 dní nerozhodol o návrhu na udelenia poverenia pre

súdneho exekútora.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že neuznáva nárok žalobcu na náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobu považuje za nedôvodnú, pretože pokiaľ je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, neplatí lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie (tak, ako v tomto prípade), a ani v prípade, že je návrh na vykonanie exekúcie zamietnutý, táto
lehota neplatí a tiež neboli preukázané žiadne prieťahy v danom súdnom konaní. Taktiež po procesnej

stránke žalovaný namietal, že žalobca prenáša celé dôkazné bremeno na súd, napriek tomu, že sám
má ako žalobca dôkaznú povinnosť, žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by bola nejaká škoda
vôbec vznikla, neoznačil ani len číslo súdneho konania, v ktorom vzniknúť mala, čo bolo aj jedným z
dôvodov, pre ktoré bola zamietnutá sťažnosť žalobcu na ÚS SR, žalobca taktiež neuvádza na základe
akého právneho titulu si svoj nárok uplatňuje, pretože v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, sa žalobca môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Takýto nárok

žalobcu do podania žaloby prerokovaný nebol, preto má žalovaný za to, že ide o predčasne uplatnený
nárok na súde. Ďalej žalovaný namietal, že čo sa týka prieťahov v konaní, tieto je oprávnený posudzovať
len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý by vo svojom rozhodnutí konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný vzniesol námietku premlčania pri každomuplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pred 23.04.2009. Čo sa týka náhrady škody, žalobca skutočnú škodu nedokázal listinami,
ktoré by preukazovali požadovaný nárok, preto je preskúmanie tohto nároku znemožnené, keď žalobca

nepreukázal vznik, ani výšku škody ako ani príčinnú súvislosť medzi príčinou škody a postupom, na
základektorejtátoškodažalobcovivznikla.Ztýchtodôvodovžalovanýžiadal,abysúdžalobuakoprávne
neopodstatnenú zamietol.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie, pričom z exekučného spisu Okresného súdu Komárno

č. k. 13Er/443/2010 zistil, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie podal
na základe návrhu oprávneného súdny exekútor na Okresnom súde Komárno dňa 07.06.2010 a tiež
to, že túto žiadosť súdneho exekútora súd uznesením zo dňa 05.04.2011 zamietol a následne exekúciu
uznesením zo dňa 07.10.2011 zastavil, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.04.2012.

Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný

(oprávnený voči uznesenie o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia, a ani proti uzneseniu
o zastavení exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver súdu) a tiež nie je dôvodné tvrdenie
žalobcu uvedené v žalobe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňom 03.05.2011, keď uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 05.04.2011,
nakoľko z exekučného spisu vyplývajú iné dátumy, ktoré súd už vyššie uviedol, z čoho tiež vyplýva

zmätočnosť žaloby a nepresnosť a preto vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho
nároku na súde, ale aj spojený so správou a vymáhaním pohľadávky, ktoré vyčíslil žalobca sumou
174,37 eura, si žalobca spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde (resp. u exekútora), a to
bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Navyše, súd
sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného pokiaľ sa týka skutočnosti, že 15 dňová lehota stanovená v

§ 44 ods. 2, veta druhá ExP sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15 dňová lehota
je uvedená iba v druhej vete § 44 ods. 2 ExP, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o
rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia a teda zákon pre prípad, že súd
zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie

jeho žiadosti neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti. Žalobca žiadnym dôkazom
nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody, a príčinnú súvislosť medzi
vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila a to napriek tomu, že žalobca je v konaní ten, ktorý
má preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume 174,37 eura, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť, súd konštatuje, že obdobne ako je už vyššie uvedené ohľadom majetkovej škody aj tento
nárok žalobcu nie je dôvodný, lebo súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať
nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu v tomto konaní sa neviedlo

žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd
SR, či Európsky súd pre ľudské práva. A pokiaľ by žalobcovi nejaká nemajetková ujma vznikla, táto
nebola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na
vykonanie exekúcie zo strany samotného oprávneného - žalobcu. Samotná nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržiavania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj od

okolnosti, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho exekútora a samotného žalobcu a na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia
vo svojej podnikateľskej aktivite. Žalobcovi pri tom musela byť už pred podaním tejto žaloby známa
rozhodovaciapraxvšeobecnýchsúdovvdanejproblematikerozhodcovskýchdoložiek.Ztýchtodôvodov

rozhodnutia súdov nie sú prekvapivé a i dôvod prípadného dlhšieho rozhodovania po zákonnej lehote,
v prípade spravodlivého predvídateľného rozhodnutia, by mal byť akceptovateľný.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, oprávnený prostredníctvom svojho
právneho zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie dňa 11.04.2011 svoj návrh na náhradu škody žalobca uplatnil na súde
dňa 21.09.2012, tak že nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1, zákona č.
514/03 Z. z., ktorá je trojročná.Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd môže konštatovať, že žalobca vo svojich
žalobách (bolo podané veľké množstvo, v ktorých si žalobca uplatňuje nárok podľa § 9 ods. 1, zákona č.,
514/2003 Z. z. voči žalovanému) v podstate žiada, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia

okresných súdov v exekučnom konaní. Takéto skúmanie neprináleží súdu prvého stupňa, teda nie
je možné skúmať nedodržanie lehoty v exekučnom konaní, pretože ako už súd konštatoval, takéto
skúmanie prináleží len predsedovi súdu pri podaní sťažnosti vo veci samej, alebo Ústavnému súdu SR
pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti.

Z týchto dôvodov súd konštatuje, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné
charakterizovať ako nesprávny úradný postup k žiadnej škode, lebo nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, okrem toho bolo preukázané, že
žiadna škoda nevznikla, a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.S.P. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci

plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a
nešpecifikoval.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods.1,§ 9 ods.1,2, § 16 ods.1, § 17 ods. 1,2,3 z. č.
514/2003 Z. z. a § 41 ods.1,2 a § 44 ods.2 z. č. 233/1995 Z. z..

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a

de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo
na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto

žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia

pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 26.05.2015.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nové
Zámky žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.
Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že nezistil, že by postupom

prvostupňovéhosúdudošlokodňatiumožnostižalobcukonaťpredsúdom.Vpodanomodvolanížalobca
ani nič konkrétne neuviedol, v čom, resp. akým postupom súdu prvého stupňa malo dôjsť k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd

uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a
jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V

odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.