Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. marec 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/176/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109214674
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8109214674.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v právnej veci žalobkyne B. E., nar. X.X.XXXX, bytom
S., S. 1, zastúpenej JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, so sídlom v Prešove, Sládkovičova č. 8, proti
žalovanému Z. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX K. Q. R X., F., G., zastúpenému JUDr. Jánom Garajom,
so sídlom v Prešove, Floriánova, o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 16.2.2015 č. k. 38Cú89/2009-416 jednohlasne takto
rozhodol

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je vlastníčkou X-izbového bytu č.
XX s príslušenstvom a jeho súčasťami, ktorý sa nachádza vo vchode X na X. posch. bytového domu,
súpisné číslo XXXX, ul. S. 1, S., vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach bytového domu súp. číslo XXXX na parcele XXXX/XXX, všetko zapísané
na LV č. XXXX kat. úz. S., vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX. na parcele č. XXXX/XXX
zastavaná plocha o výmere 540 m2 zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. S.. Vyslovil, že o trovách konania

sa rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným
zmluvu o poskytnutí pôžičky v spojení so zmluvou o prevode vlastníckeho práva k bytu na zabezpečenie
záväzku z pôžičky v súlade s § 553 OZ, a to 28.2.2003. Na základe tejto zmluvy si požičala sumu
420.000,- Sk. Bola vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a na základe zmluvy povolila Správa katastra
v S. vklad vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam v prospech žalovaného. Uviedol, že žalovaný

tvrdil, že okrem dlhu žalobkyne existoval aj dlh jej syna Z. E. vo vzťahu k žalovanému. Dôkazné bremeno
však v tomto smere žalovaný neuniesol. Tvrdenia, že existovala ešte ďalšia pôžička neboli nijakým
spôsobom preukázané. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na predložené listinné dôkazy, ako
aj na obsah pripojených spisov 14C/224/2004 a 28C/123/2005. Tvrdenie žalobkyne týkajúce sa dlhu,
ako aj jej syna, že žiaden iný dlh neexistoval boli od počiatku za dobu celých 10 rokov konzistentné
a nerozporovali si vzájomne. Naproti tomu žalovaný svoje tvrdenia menil. To, že peniaze, ktorými bola
uzatvorená zmluva o pôžičke boli poskytnuté synovi žalobkyne potvrdil samotný žalovaný v zápisnici o

výsluchu svedka z 2.2.2005, kde sám žalovaný uviedol, že od neho Z. E. požadoval pôžičku. Jednalo
sa o 420.000,- Sk a ako zábezpeku poskytol byt svojej matky. V roku 2005 žiaden iný dlh na výsluchu
pred políciou žalovaný voči Z. E. nespomínal. Súd prvej inštancie sa preto pýta, o aký iný dlh sa teda
malo jednať. Vykonané dôkazy, ako aj elementárna logika veci potvrdzujú to, že uzavretá pôžička medzižalovaným a žalobkyňou na 420.000,- Sk bola skutočnosti pôžičkou pre syna žalobkyne. Súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalovaný prevzal spolu z
tejto pôžičky nespochybniteľných 550.000,- Sk, pričom 450.000,- Sk bolo zdokladovaných v písomných

potvrdeniach a 100.000,-Sk bez dokladu. Súd prvej inštancie nezohľadnil tvrdenia žalovaného v zmysle
tom, že keď žalobkyňa zasielala platobnými príkazmi na účet žalovaného a uviedla „dlh za Z. E.“, že tieto
peniaze neboli peniazmi z pôžičky žalobkyne, ale z pôžičky Z. E.. Nezodpovedá základnej elementárnej
logike, prečo by žalobkyňa - dôchodkyňa, ktorá vedela, že v hre je jej vlastné bývanie, platila peniaze
za neexistujúci dlh svojho syna a nie za pôžičku, kde ako dlžníčka vystupuje ona. Okrem tejto základnej

logiky, dlh Z. E. preukázaný nebol, a teda to, že žalobkyňa uvádzala do príkazov na úhradu v niektorých
platbách „dlh za Z. E.“ znamená to, čo potvrdil sám žalovaný, že predmetná pôžička februára 2003, kde
ako dlžníčka vystupovala žalobkyňa, bola pôžičkou peňazí pre jej syna. Tieto okolnosti predsa žalovaný
sám niekoľkokrát potvrdil. Čo sa týka sumy 100.000,- Sk odovzdaných Z. E. priamo do rúk žalovaného,
túto okolnosť žalovaný nepoprel. Tak žalobkyňa, ako aj jej syn potvrdili, že to bolo plnenie k pôžičke,
zabezpečovací prevod vlastníctva ktorej je predmetom tohto konania. Pre výpočet úrokov z omeškania

súd prvej inštancie použil zaplatenie jednotlivých platieb podľa listinných dôkazov tak, ako to uviedol v
tabuľke, ktorá sa nachádza v skutkovej časti rozsudku. Pri výpočte úroku z omeškania vychádzal však
z 13 % úroku z omeškania a nie z úroku z omeškania uvedeného v zmluve v rozsahu 18%. 18% úrok z
omeškania bol dohodnutý v zmluve nie ako úrok z pôžičky. Tento bol dohodnutý v čl. 2 zmluvy v pevnej
výške 30.000,- Sk. Súd prvej inštancie poukázal na § 517 ods. 2 OZ v spojení s Nariadením vlády č.

87/1995 Z. z.. Stanovená horná hranica úrokov z omeškania je daná zákonom, nemôže byť prekročená,
preto vychádzal súd prvej inštancie z úroku 13% ročne tak, ako ho citované Nariadenie vlády stanovilo v
čase začiatku omeškania 29.5.2003. Spolu žalobkyňa mala na úrokoch zaplatiť 173.482,27 Sk, čo spolu
so základným dlhom predstavuje sumu 623.482,27 Sk. Preukázané bolo plnenie 550.000,- Sk, ostalo
nezaplatených 73.482,27 Sk, čo prestavuje 2.438,36 eur. Žalobkyňa predložila doklad o zaplatení tejto

sumy dňa 27.1.2015, zvyšných 0,11 centov zaplatil jej právny zástupca na pojednávaní. S poukazom na
všetky tieto skutočnosti a po prepočítaní úrokov z omeškania a doplatenia zo strany žalobkyne mal súd
prvej inštancie za to, že dlh bol uhradený, a preto žalobe o určenie vlastníckeho práva bolo potrebné
vyhovieť.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania uvádza, že po tom, čo odvolací súd
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, tento rozhodol opätovne vo veci totožne, keď prerátanie dlhu
jeho prepočet u oboch účastníkov konania bol rozdielny, pričom jedným zo základných rozdielov bolo
započítanie platby vo výške 100.000,- Sk. Žalovaný od počiatku neuznáva úhradu tohto dlhu na pôžičku

žalobkyne, ako aj výšku úrokov z omeškania. S prepočtom, ktorý vykonal súd prvej inštancie sa žalovaný
nestotožňuje a platbu vo výške 100.000,- Sk považuje za súčasť inej pôžičky, ktorú mal uzatvorenú
so svedkom E.. Túto okolnosť potvrdili aj dvaja svedkovia v priebehu konania. Nesúhlasí s prepočtom
dlhu pri zákonnej úrokovej sadzbe 13 %. Tvrdenie o kogentnosti ust. § 517 ods. 2 OZ je tvrdením
nesprávnym, ktoré sa zakladá na ľahkovážnosti posúdenia tak závažnej otázky, akou úrok z omeškania

vo všeobecnosti je. Zdôrazňuje, že úrok z omeškania má mnoho spoločného s náhradou škody. Úrok z
omeškanianemálenkompenzačnúfunkciu,aleajsankčnú.Zdôrazňuje,žeúčastníciobčianskoprávnych
vzťahov si môžu svoje vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona s výnimkou,
že by to zákon výslovne zakazoval. Žalovaný je presvedčený, že z 517 ods. 2 OZ a z vykonávacieho
predpisu č. 87/1995 Z.z., zákaz výslovne nevyplýva. Preto považuje ustanovenie o dojednanom úroku z

omeškania vo výške 18 % ročne za ustanovenie v súlade so zákonom, a teda platné. Žalovaný nesúhlasí
s tvrdením súdu v zmysle tom, že platba vo výške 100.000,- už uskutočnená pánom E. je splátkou zo
zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi konania. Žalovaný počas celého konania tvrdil, že ide o splátku zo
samostatnej zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi ním a pánom E.. Poukazuje na svedecké výpovede
pána O. a K.. Súd nezobral do úvahy pri hodnotení dôkazov skutočnosti a informácie, ktoré sa dozvedel

v rámci dokazovania v tomto konaní. Vychádzal iba z dokazovania vedeného na Okresnom súde Prešov
sp. zn. 28C/123/2005, ktoré konanie bolo vedené tou istou sudkyňou, a preto si žalovaný myslí, že
pohľad súdu na vec je zaťažený dogmou rozhodnutej veci a ukončeného konania sp. zn. 28C/123/2005.
Pokiaľ ide o úhradu samotného dlhu, žalovaný uvádza, že žalobkyňa preukázala, že zaplatila spolu
platby vo výške 295.000,- Sk, ktoré boli vykonané na účet žalovaného bez akýchkoľvek dovetkov, len

vložené na účet žalovaného. Ďalej žalobkyňa vložila na účet žalovaného postupne sumu 155.000,- Sk,
ale s dovetkom „dlh za Z. E.“, čiže spolu vložila na účet žalovaného 450.000,- Sk. Syn žalobkyne
zaplatil žalovanému 100.000,- Sk. Táto suma podľa žalovaného nebola preukázaná ako suma, ktorá
má pokrývať dlh zo zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi konania. Zdôrazňuje, že tak ako zmluva opôžičke medzi pánom E. a žalovaným bola uzatvorená ústne, tak aj čiastočné plnenie zo strany syna
žalobkynebolovykonanéústne,žalovanýmoholtútoskutočnosťpredsúdomzatajiť,pretožeopreberaní
peňazí od pána E. neexistovali žiadne dôkazy, napriek tomu tak neurobil, čo svedčí o charaktere jeho

svedeckej výpovedi, tzn. , že nie je dôvod pochybovať o tom, že skutočne existovala samostatná zmluva
o pôžičke uzatvorená ústnou formou medzi ním a synom žalobkyne. Žalovaný toto prebratie peňazí ako
prejav vôle pána E. smerujúci s nemu považoval za vrátenie - čiastočné plnenie dlhu E., ktorý mal voči
žalovanému na základe samostatnej zmluvy o pôžičke z obdobia roka 2003. Nemôže preto súhlasiť so
závermi súdu prvej inštancie, ktorý zarátal toto plnenie na dlh medzi účastníkmi konania. Poukazuje na

výpoveď svedka K., ktorý potvrdzoval, že tieto peniaze mali byť za účelom pokrytia nákladov súvisiacich
s vybavovaním predaja hotela v C.. Svedok X. uviedol, že videl ako sa stretol E. so žalovaným po
odovzdávaní peňazí v sume 100.000.- Sk. Svedok sa ho pýtal prečo si nenechal vyhotoviť písomné
potvrdenie, na čo mu pán E. odpovedal, že toto je niečo iné. Svedok X. tiež uviedol, že pán E. mal veľa
veriteľov. S ohľadom na túto svedeckú výpoveď je potrebné vyvodiť záver, že pán E. splácal sumou
100.000,- Sk inú pôžičku, a to tú, ktorú mal on sám vo vzťahu k žalovanému. Ak by vracal peniaze

za svoju matku, s určitosťou by si vyžiadal písomné potvrdenie o splatení časti dlhu pre svoju matku
- žalobkyňu v tomto konaní. Žalovaný dal ďalej do pozornosti odvolaciemu súdu prepočet všetkých
možných variant jednotlivých splátok vo vzťahu k zaplateniu dlžnej sumy a pri pohľade na tieto prepočty
ajzapredpokladusprávnostitvrdenísúduprvejinštancieozákonnejúrokovejsadzbe13%aneexistencii
dvoch samostatných zmlúv o pôžičke je nutné konštatovať, že dlžná suma celkovo zaplatená nebola a

dlh žalobkyne voči žalovanému stále trvá. Žalovaný poukázal na to, že prepočet A1 sa týka uznaných
splátok a úrokovej sadzby vo výške 18 %, tento prepočet považuje žalovaný za právne a skutkovo
najsprávnejší. Prepočet A2 sa týka žalovaným uznaných splátok a úrokovej sadzby určenej zákonom,
prepočetB1satýkasplátokoznačenýchsdovetkom„dlhzaZ.E.“aplatiebbeztohtodovetkupriúrokovej
sadzbe 18 % bez platby 100.000,- Sk. Prepočet B2 sa týka splátok označených s dovetkom „dlh za Z.

E.“, ako aj platieb bez tohto dovetku pri úrokovej sadzbe 18 %, vrátane platby 100.000,- Sk, prepočet
C1 sa týka splátok označených s dovetkom „dlh za Z. E.“, ako aj platieb bez tohto dovetku pri zákonnej
úrokovej sadzbe 13 % bez platby 100.000,- Sk. Prepočet C2 sa týka splátok označených s dovetkom „dlh
za Z. E.“, ako aj platieb bez tohto dovetku pri zákonnej úrokovej sadzbe 13 %, vrátane platby 100.000,-
Sk s tým, že všetky tieto matematické prepočty boli uskutočnené osobou Z.. A. E., ktorý je absolventom

magisterského štúdia v odbore Z. na U. matematiky, fyziky a informatiky na ÚK v C..

4. Žalobkyňa navrhla rozsudok potvrdiť ako vecne správny a uplatnila si náhradu trov odvolacieho
konania. Má za to, že súd prvej inštancie zobral do úvahy rozhodujúce skutočnosti, ktoré z dôkazov
vyplynulo, pričom v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor. Zdôrazňuje, že nemala dôvod požičiavať si

peniaze pre seba a v podstate bola do celej veci vmanipulovaná svojim synom a žalovaný. Žalovanému
nestačila len zmluva o pôžičke peňazí, ale jej návratnosť si zabezpečil aj zabezpečovacím prevodom
vlastníckeho práva, čo svedčí o jeho opatrnosti a dôslednosti a je vylúčený, aby žalovaný synovi
žalobkyne tak povediac bez papiera požičal len tak pomerne značný obnos finančných prostriedkov. V
kontexte toho preto záver súdu o sume 100.000,- Sk je nielen presvedčivý, ale aj logický. Odvolacia

námietka ohľadom dohodnutého úroku z omeškania 18 % ročne je vzhľadom na znenie § 517 ods. 2 OZ
nedôvodná. V súvislosti so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva poukazuje na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/346/2009. Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi dňa 28.2.2003
má prepadný charakter. Žalovaný ju doposiaľ nezažaloval na zaplatenie čo i len čiastočného dlhu
vyplývajúceho z tejto zmluvy o pôžičke. Trvá na tom, že jednotlivými platbami sa uhrádzala táto ich

zmluva o pôžičke a opätovne poukazuje na to, že pokiaľ ide o dohodnutý úrok z pôžičky 30.000,- Sk, ako
bol stanovený pevnou sumou, považuje naďalej tento úrok za neúnosne vysoký za obdobie 3 mesiacov,
na čo poukazovala aj v konaní pred súdom prvej inštancie.
5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380, § 381
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nie je.

6. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka v znení platnom k 28.2.2003, zmluvou o pôžičke prenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

7. Podľa § 658 ods. 1 citovaného zákona, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.8. Podľa § 553 ods. 1, 2 citovaného zákona, splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva
dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva).
Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne.

9. Podľa § 126 ods. 1 citovaného zákona, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto ju mu
neprávom zadržuje.

10. Ako už v predchádzajúcom štádiu konania bolo konštatované, podstatnou otázkou pre posúdenie
dôvodnosti žaloby bolo vyriešenie otázky, či došlo k splneniu dlhu, ktorý žalobkyni vznikol voči
žalovanému na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi týmito stranami sporu dňa 28.2.2003,
keď pôžička mala byť splatná 28.5.2003. Strany sporu medzi sebou dohodli sumu 420.000,- Sk titulom
pôžičky a suma 30.000,- Sk predstavovala úroky z úveru, takže k 28.5.2003 mala byť žalovanému
vrátená suma 450.000,- Sk.

11. Podľa bodu III. zmluvy o pôžičke, pre prípad omeškania s vrátením finančných prostriedkov si
zmluvné strany dohodli úrok z omeškania vo výške 18 % ročne a zároveň aj zabezpečovací prevod
nehnuteľností - bytu s prísl., ktorý je predmetom tohto konania.

12. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že pôžička poskytnutá žalobkyni nebola vrátená včas, ale
došlokjejsplácaniuažpotermínesplatnosti,keďtvrdeniažalobkynesúdajmi,ktoréposkytolakosvedok
jej syn Z. E., pre ktorého požičiavala tieto finančné prostriedky a tvrdenia žalovaného o splácaní pôžičky
boli rozdielne a súd prvej inštancie správne vychádzal z obsahu listinných dôkazov zabezpečených v
tomto konaní.

13. Odvolací súd už konštatoval, že listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise potvrdzujú splácanie
predmetnej pôžičky žalobkyňou vo vzťahu k žalovanému presne v rozsahu 450.000,- Sk, ktorá suma
vrátane úrokov z pôžičky bola dohodnutá medzi stranami sporu na základe pôvodnej zmluvy o pôžičke
z 28.2.2003. Je tiež zrejmé, že syn žalobkyne, pre ktorého jeho matka, žalobkyňa, reálne požičiavala

predmetné finančné prostriedky, odovzdal žalovanému v súvislosti s touto pôžičkou sumu 100.000,-
osobnepredbudovoubanky,čožalovanýnepoprel.Súdprvejinštancieopodstatneneneuveriltvrdeniam
žalovaného v zmysle tom, že okrem dlhu žalobkyne z predmetnej zmluvy o pôžičke tu existuje aj dlh
jej syna Z. E., ktorému mal žalovaný požičať ďalšie finančné prostriedky, a to v auguste 2003 sumu
200.000,- Sk a v decembri 2003 sumu 95.000,- Sk (č. l. 188).

14. Je zrejmé, že vo vzťahu medzi stranami sporu v minulosti prebiehali aj iné konania, ktoré taktiež
súviseli s uzatvorenou zmluvou o pôžičke z 28.2.2003. Konkrétne v konaní Okresného súdu Prešov sp.
zn.14C/224/2004sažalobkyňadomáhalaurčenianeplatnostitejtozmluvyzdôvodu,žeprijejuzatváraní
bola uvedená do omylu keď tvrdila, že peniaze neboli poskytnuté jej, ale jej synovi. Žaloba bola

právoplatne zamietnutá s tým, že žalobkyňa uzavrela zmluvu vedome, za splnenia všetkých podmienok.
V konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 28C/123/2005 sa Z. Q. ako žalobca domáhal vo vzťahu k B. E.
ako žalovanej vypratania daného bytu. Žaloba bola taktiež právoplatne zamietnutá po zistení, že došlo
k splateniu záväzku z pôžičky a tým aj k zániku zabezpečovacieho záväzku prevodom vlastníckeho
práva k bytu na žalobcu. Žalobkyňa a svedok Z. E. od počiatku poukazovali na to, že iný dlh voči

žalovanému neexistoval. Naopak žalovaný ešte v priebehu trestného konania vedeného pred ORPZ SR
č. ORP:XXXX/X-OSV-PO-XXXX, kedy bol vypočutý ako svedok (2.2.2005) existenciu iného dlhu syna
žalobkyne okrem dlhu plynúceho z písomnej zmluvy o pôžičke, neuvádzal. Skutočnosť, že žalobkyňa,
ak posielala platobnými príkazmi v peňažnom ústave peniaze v prospech žalovaného s označením „dlh
za Z. E.“ nemôže bez ďalšieho znamenať, že sa takto uhrádzala žalovaným tvrdená druhá pôžička pre

Z. E.. V konaní totiž nebolo sporné, že pôžička žalobkyne z 28.2.2003 bola v skutočnosti pôžičkou pre Z.
E., syna žalobkyne, čo nerozporoval ani žalovaný. Svedok S. K., dlhoročný priateľ žalovaného v konaní
tvrdil, že žalovaný odovzdal synovi žalobkyne v priebehu roka 2003 pôžičku v celkovej sume 295.000,-
Sk v dvoch splátkach, čo však svedok Z. E. od počiatku popieral. Je tiež otázne, prečo neexistovala vo
vzťahu k tvrdenej ďalšej pôžičke pre svedka E. v pomerne vysokej finančnej čiastke písomná zmluva,

tak ako v prípade pôžičky z 28.2.2003 zabezpečenej naviac aj zabezpečovacím prevodom vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, vlastníčkou ktorej bola žalobkyňa. Vykonané dokazovanie aj podľa odvolacieho
súdu nepochybne potvrdilo iba pôžičku poskytnutú žalovaným dňa 28.2.2003 zmluvou uzatvorenou sožalobkyňou, keď ako bolo už uvádzané, finančné prostriedky boli určené pre Z. E. o čom žalobkyňa
mala vedomosť.

15. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré vznikli v súvislosti s oneskoreným splácaním tejto pôžičky zo
strany žalobkyne, už v predchádzajúcom rozhodnutí (č. l. 344) odvolací súd pripustil rešpektovanie 13
% sadzby úrokov z omeškania oproti dohodnutej 18 % úrokovej sadzbe, a to v nadväznosti na znenie
ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
v znení neskorších predpisov. Zákonom stanovenú sadzbu úroku z omeškania v súvislosti s postupným

splácaním dlhu žalobkyne správne aplikoval súd prvej inštancie, zároveň vypočítal výšku celkového dlhu
žalobkyne (spolu s namietaným úrokom z omeškania) a s ohľadom na postupné splácanie dlhu (aj v
priebehu tohto konania) ustálil, že tento dlh splnením zanikol.

16. Ak by sa aj aplikoval výpočet dlhu žalovaným v podanom odvolaní (alternatívna prepočtu dlhu
žalobkyne pod bodom C2), na základe ktorého by žalobkyňa dlhovala ešte sumu 64,88 Eur, tak táto

okolnosť by bez ďalšieho nemohla viesť k zamietnutiu žaloby, keďže výkon takéhoto práva by bol s
ohľadom na ostávajúcu výšku dlhu v pomere k výške poskytnutej pôžičky a predovšetkým k hodnote
zabezpečenej nehnuteľnosti, v rozpore s princípom proporcionality a najmä s dobrými mravmi.

17. Nemožno totiž opomenúť, že stranami sporu dohodnutý úrok z pôžičky v konkrétne určenej sume

30.000,- Sk za 3 mesiace splatnosti bol neprimerane vysoký, na čo žalobkyňa v konaní poukazovala.
Zákon nepochybne umožňuje pri peňažnej pôžičke dohnúť úroky. Výška úrokov, ktoré možno dohodnúť
nie je limitovaná, čo však neznamená, že možno dohodnúť akúkoľvek výšku úrokov. Výška úrokov
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia dohody.

Stranamisporudohodnutýúrokzpôžičkybyročnepredstavovalaž28,57%,čojevpodstatevnepomere
k úrokovým mieram z úverov poskytovaných v tom čase bankovými inštitúciami (priemerne 8,26 %
ročne).

18. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - bytu, ktorý

dlhodobo obýva a ktorý bol predmetom zabezpečovacieho prevodu práva v súvislosti s uzatvorenou
zmluvou o pôžičke. Aj pri akceptovaní výpočtov žalovaného, odvolací súd už vyššie poukázal na
nevyhnutnosť posudzovania princípu proporcionality medzi hodnotou zabezpečenej nehnuteľnosti a
ostávajúcou výškou pohľadávky. Nemožno opomenúť, že ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre
venoval aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia hodnôt v zmysle život, zdravie, obydlie a tak

majetok, je zrejmá. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok Paulic vs. Chorvátsko z
1.3.2010 (sťažnosť 3572/06) „Každopádne garancie, ktoré poskytuje Dohovor požadujú, aby zásah do
sťažovateľovho práva na rešpektovanie jeho obydlia nebol iba legálny, ale tiež primeraný podľa ods. 2
čl. 8 k cieľu sledovanému, a to s ohľadom na okolnosti prípadu.“
„V tejto súvislosti Súd znova opakuje, že akákoľvek osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by

mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým
súdomvosvetlerelevantnýchprincípovpodľačl.8Dohovoru,atonapriektomu,žepodľavnútroštátneho
práva nemá právo bývať v byte (pozri McCann vs. Spojené kráľovstvo č. 19009/04 z 13.5.2008).“

19.Poukazujúcnavšetkytietodôvodyhodnotíodvolacísúdpreskúmavanýrozsudokakovecnesprávny,

preto ho potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

20. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p.. Žalobkyňa vzhľadom na úspech v odvolacom konaní má nárok na náhradu trov tohto
štádia konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262

ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).