Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/54/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4408215394
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4408215394.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
povinnému: U. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., S. I. XXX, zastúpený opatrovníčkou: Mgr. Alena
Hatalová, vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Nové Zámky, o vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 491,27 eura, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa

3. septembra 2013, č. k. 15Er/1124/2008-41, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého p o t v r d z u j e.
Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 03. 09. 2013,
č. k. č. k. 15Er/1124/2008-41 zastavil exekúciu. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na obsah

ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 35, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie
zo dňa 10. 09. 2008 domáhal voči povinnému vykonania exekúcie na vymoženie 491,27 eura
s príslušenstvom a trov exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 05316/08 zo dňa 18. 06. 2008, zriadeného zriaďovateľom Slovenská

rozhodcovská, a. s., IČO: 35922761, Karloveské rameno 8, Bratislava, ktorý nadobudol vykonateľnosť
dňa10.07.2008.Rozhodcovskýmrozsudkombolapovinnémuuloženápovinnosťzaplatiťoprávnenému
491,27 eura, spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 390,36 eura od 12. 03. 2008
do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 150,20 eura, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzalo uzavretie
zmluvy o úvere medzi účastníkmi dňa 17. 10. 2007, na základe ktorej sa oprávnený ako veriteľ zaviazal

poskytnúť povinnému ako dlžníkovi úver v sume 298,75 eura a povinný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi
túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 165,97 eura, teda celkovo zaplatiť 464,71 eura, a to
v 7 mesačných splátkach po 66,39 eura, počnúc dňom 17. 11. 2007.
Súčasťou zmluvy o úvere sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 obsahujú
Rozhodcovskú doložku. Podľa nej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo o jej zrušenie, budú riešené: a)pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761
(rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom SR, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (Občianskeho
súdneho poriadku). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu

o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátene sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejtorozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto veci sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súdny exekútor

JUDr.RudolfKrutý,sosídlomZáhradnícka62požiadalexekučnýsúdoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie EX 2990/10 a dňa 11. 04. 2011 exekútorovi bolo udelené poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd uviedol, že vychádzajúc z ustanovenia § 52 OZ je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je

vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto
charakteristikuspĺňa.Súčasťouzmluvyoúverebolibezakýchkoľvekpochybnostívšeobecnépodmienky
poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, pretože boli pripravené už vopred pre veľký počet
spotrebiteľov. Uvedené skutočnosti sú zrejmé zo zmluvy o úvere a viedli súd k tomu, že podrobil súdnej
kontrole rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy

nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Súd prvého stupňa poukázal na to, že z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku
existujú výnimky pričom typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 ZoRK o žalobe
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by bolo ust. § 35 ZoRK vykladané doslovne, by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol

viazaný. V takomto zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 45 ZoRK. Toto ustanovenie zakotvuje
osobitný prieskumný inštitút, tzv. prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho
vo veci výkonu rozhodnutia. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť
na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, nie je ním viazaný v zmysle §
159 OSP a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej

správnosti. Exekučný súd je teda oprávnený vykonávať skúmanie tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže
samostatne posúdiť, či je vec spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní, či v tej istej veci
bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti
uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom

nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že nie každá
zmluvná podmienka vyvolávajúca nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je
neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť
žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. V prípade, ak

by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa uviedol, že cieľom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako súkromnou
osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku

sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový
kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka
na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne
opodstatnená. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ
ako prvý. Súd mal za to, že ide o najčastejšiu situáciu, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný

titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte
pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Súd poukázal na vysoký nápad podobných exekučných
vecí s podobným postupom rozhodcovského súdu. Súd považoval tieto skutočnosti za dostačujúce na
záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky
na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú pre

súd len indikátorom, do akých krajností môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou
stranou zmluvného vzťahu. Poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym
procesom nie je z listiných dôkazov vôbec zrejmé.Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku
zmluvného vzťahu. Súd poukázal taktiež na nekalosť rozhodcovskej doložky prikazujúcej podrobiť sa
spotrebiteľovi rozhodcovskému konaniu aj bez záveru o neprijateľnosti ďalších zmluvných podmienok,

pričom ich existencia umocňuje záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Okrem iného poukázal
na úroveň rozhodcovského rozsudku z hľadiska reflektovania rozhodcu na spotrebiteľské právo.
Rozhodnutie rozhodcu sa výrazne javí ako zjavne formalistické, preberajúce argumenty žalujúceho
dodávateľa. Rozhodca akceptoval aj neprimeraný poplatok za poskytnutý úveru a 0,25 % denný úrok
(91,25% p. a.), ktorý súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nevysporiadal sa s vylúčením

inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, a tým porušil kogentné predpisy určené na ochranu
spotrebiteľa. Klauzula o aplikácii§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo tzv. úver ako absolútny
obchod nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené
skutočnosti súd podľa § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ex offo zastavil exekúciu v celom rozsahu, pre rozpor

exekučného titulu s vnútroštátnym aj európskym právom.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby na
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ predložil
prejudiciálne otázky. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm.

b/ OSP), nepodal sa návrh na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm.
a/ OSP v spojení s ust. 221 ods. 1 písm. e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust. §
205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav
a nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

Uviedol, že mu exekučný súd neumožnil konať pred súdom a viesť kontradiktórne konanie, v ktorom
by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom súvisiacich s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju
argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Tvrdil,
že ak exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na
správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukázal na
rozhodovaciu činnosť Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave. Všeobecný súd založil svoju právomoc na ust. §
45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, avšak všeobecný súd sa nesprávnou a

ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 EP). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nebol legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému

revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle
ust. § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní
vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska
princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny

orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna
úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení
alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti

individuálne určeným adresátom je v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom
konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť.
Podotkol, že všeobecným súdom je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či

príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.Uviedol, že ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
žiada, aby všeobecný súd procesným postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie
a zároveň aby podal návrh na konanie Ústavnému súdu SR o súlade ust. 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods.

1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a následne aplikoval
ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy
vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/
ZoRK). Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže zastaviť konanie

o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania.
Tvrdil,žeexekučnýsúdkonalprirevíziirozsudkurozhodcovskéhosúdumimorámeczverenejprávomoci
a ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou
(princíp legality, zásada rovnosti, kontradiktórnosti súdneho konania, právo na súdnu ochranu, právo
na spravodlivé súdne konanie, dvojinštančnosť súdneho konania). Súd v napadnutom uznesení

viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však žiadne
dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Úvahy v tomto smere nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie. V prípade, ak
by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, tak by nebola bez
obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK. Súd v napadnutom uznesení konštatoval, že je

oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského súdu
je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi.
Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade
s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si

povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu
nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi
rozhodujúcimorgánomjelenfiktívna,resp.môžepatriťlenspotrebiteľovi.Takétozdôvodneniebynemalo
logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie

neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú
len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania
a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať.

Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu.
Oprávnený sa domáhal prerušenia konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ a žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ v
nasledujúcom znení: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z

5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2. či v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú
otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že

ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3. či je v súlade s čl. 17
a č. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne

procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa §

219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v
znení účinnom do 31. 12. 2014.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 10. 09. 2008

domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 491,27 eura (14 800,- Sk) s príslušenstvom voči
povinnému. Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., vedený pod sp. zn. SR 05316/08 zo dňa 18.
06. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 07. 2008 a vykonateľnosť dňa 10. 07. 2008 vydaný
rozhodcom Mgr. Miroslavom Rácom. Exekučný súd poveril dňa 30. 10. 2008 súdneho exekútora JUDr.

Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie. Exekučný súd výzvou zo dňa 18. 03. 2010 vyzval
oprávneného, aby v lehote 10 dní predložil súdu Zmluvu o úvere v predmetnej exekučnej veci. Dňa 28.
05. 2013 oprávnený súdu prvého stupňa doručil Všeobecné obchodné podmienky spolu so Zmluvou o
úvere uzavretou medzi oprávneným a povinným. Následne exekučný súd preskúmal exekučný titul a
ostatné v spise založené dokumenty a následne napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil.

Na základe vyššie uvedených a zistených skutočností mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo
k splneniu podmienok, za ktorých nie je možné ďalej v exekúcii pokračovať. V tomto smere odvolací
súd dodáva, že súd prvého stupňa postupoval v intenciách ust. § 58 ods. 1 EP, ako aj v súlade s
platnou judikatúrou. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že pokračovanie exekučného konania by nemalo
oporu v platnej legislatíve, pretože exekúcia nie je vykonateľná bez existencie relevantného exekučného

titulu (rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže
obsahujeneprijateľnépodmienkyvspotrebiteľskejzmluve).Vdôsledkuneplatnejrozhodcovskejdoložky
nebola založená právomoc rozhodcovského súdu prejednávať vzniknutý spor medzi oprávneným a
povinným, a teda rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za platný exekučný titul.
V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bolo udelené poverenie na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Exekučný poriadok v ustanovení § 57 ods. 2
uvádza, že súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo iného osobitného
zákona. Exekučný súd po doručení požadovanej zmluvy o úvere ako aj všeobecných podmienok
poskytnutia úveru preskúmal exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a zistil nedostatky, ktoré
sú prekážkou vykonateľnosti exekučného titulu, preto postupoval v zmysle vyššie uvedeného a exekúciu

ex offo zastavil. V dôsledku existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve
nie je možné vykonať exekúciu tak, ako je uvedené v návrhu na jej vykonanie. Súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenie § 57 ods. 2 a využil možnosť zastaviť exekúciu aj bez návrhu, keďže zistil
skutočnosti, pre ktoré je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Odvolací súd ďalej uvádza, že ust. §57 ods. 2 umožňuje súdu zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku
alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom konaní. Po zastavení
exekúcie rozhodne súd o trovách exekúcie.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody,

na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Exekučný
súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady
navedenietakéhokonania,pričomjednýmzpredpokladovjeajrelevantnýexekučnýtitul,keďžebezjeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu
konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky.

Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom

rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods. 2 OSP.
V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu

sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať
rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať nekalú povahu tejto doložky, a to aj bez návrhu, v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/
EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.
Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho

zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na

formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že

všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom
právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom
a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva

v neprospech spotrebiteľa, a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo
platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi
odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka
mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu,

čím došlo k zneužitiu práv dodávateľom.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C -
40/2008, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Z výroku uvedeného

rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí následne i bez návrhu
uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Súd je povinný ex offo skúmať
neprijateľnosť podmienok upravených v rozhodcovskej doložke v rámci vnútroštátnych procesnýchpravidiel, môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu
zastaviť.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, keďže zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s
dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí ako na svoje vlastné. Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je
zvýšenie ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských

potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť
ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená
a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak
teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie,

ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi
dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ
uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči

a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať
rozhodcovské, alebo súdne konanie sa musí javiť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj
fakticky.
Predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky
až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne

takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu, takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon
práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie§45ods.1a2Zákonaorozhodcovskomkonaníužvštádiurozhodovaniaexekučnéhosúdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal

vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku
ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil.
Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto
postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvoruESnávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnie

len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantné.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého
rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok, pričom výnimkou z povahy je návrh na obnovu
konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ

ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže
okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky
zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky

oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a
irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.
Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v
rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.

b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4
a ustanovenie § 142 ods. 1 OSP.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.