Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. apríl 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/214/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215220694
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2215220694.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová v právnej veci žalobcov: 1. C. E., nar. XX.X.XXXX, bytom
K. D. XX, 2. C.. G. E., nar. X.X.XXXX, bytom K. D. XX, 3. Ing. O. E., PhD., nar. XX.X.XXXX, bytom
T. XXX, 4. Mgr. N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, všetci zastúpení spoločnosťou: Prosman a
Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., IČO: 37 927 841, so sídlom Trnava, Hlavná 31, proti žalovaným:
1. Slovenská autobusová doprava Dunajská Streda, a.s., IČO: 36 245 488, so sídlom Dunajská Streda,
Bratislavská cesta 918/2, zastúpenému spoločnosťou: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o.,
IČO: 36 264 750, so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, 2. KOOPERATÍVA poisťovňa,

a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, zastúpeného
advokátom: JUDr. Felix Neupauer, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o zaplatenie 100.000,-
Eur, na odvolanie žalobcov 1., 2., 3., 4. - proti výroku II., na odvolanie žalovaného 1. proti výroku I.
a III. a na odvolanie žalovaného 2. proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
16C/627/2015-83 zo dňa 22.4.2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 16C/627/2015-112 zo dňa
10.6.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením p o

t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v spojení s uznesením č. k. 16C/627/2015-112 zo dňa
10.6.2012) rozhodol I. výrokom tak, že žalovaní 1. a 2. sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku
zaplatiť žalobkyni 1. 12.500,- Eur, žalobcovi 2. 9.000,- Eur, žalobcovi 3. 5.000,- Eur, žalobcovi 4. 4.000,-
Eur, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného;
II. výrokom - v časti o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1. a 2. sumy žalobkyni

1. 17.500,- Eur, žalobcovi 2. 21.000,- Eur, žalobcovi 3. 15.000,- Eur, žalobcovi 4. 16.000,- Eur - žalobu
zamietol, III. výrokom vyslovil, že žalovaní 1. a 2. sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni
1. trovy konania v sume 265,57 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 2. trovy konania v sume
265,57 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 3. trovy konania v sume 177,05 Eur (trovy
právneho zastúpenia), žalobcovi 4. trovy konania v sume 177,05 Eur (trovy právneho zastúpenia), do
troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk Prosman a Pavlovič advokátskej kancelárie, s.r.o.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11 ods. 1, § 13 ods. 1, 2, 3, §
420 ods. 2, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 8
ods. 1, § 24 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení k 17.12.2013, § 5 ods. 2 nariadenia vládyč. 554/2006 Z. z. o povinnom používaní bezpečnostných pásov a detských zadržiavacích zariadení
vo vozidlách určitých kategórií, s poukazom aj na procesné ust. § 142 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho
poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyňa 1. je manželkou, žalobcovia 2.,
3., 4. sú synmi nebohého E. E.. Manželstvo, ktoré uzavrela žalobkyňa 1. v roku 1977, bolo harmonické,
manžel celú rodinu podporoval finančne. Žalobkyňa 1. sa starala o domácnosť, manžel jej pomáhal,
spoločne záhradkárčili. Žalobcovia 2., 3., 4 si vybudovali intenzívny vzťah k svojmu otcovi, ktorý ich

podporoval, radil sa s nimi, ich vzťah bol priateľský, radi trávili voľné chvíle spolu. Zdravotný stav
E. E. bol dobrý, aj na dôchodku pracoval. Dňa 17.12.2013 okolo 4.45 hod. E. E. v K. D. nastúpil do
mikrobusu EČV: SA-416BZ na cestu do práce, kde si sadol dozadu na stredné sedadlo z troch, po jeho
stranách sedela vždy jedna osoba; bezpečnostnými pásmi sa nepripútal. V obci Mostová mal mikrobus
zobrať ďalšieho cestujúceho, v tom čase si na zadné trojsedadlo presadala zo stredného radu ďalšia
cestujúca, keď do mikrobusu zozadu narazil autobus EČV: DS-190AZ prevádzkovaný žalovaným 1.,

ktorý viedol vodič (zamestnanec) žalovaného 1. jazdiaci v tom čase vyššou než povolenou rýchlosťou.
Telo E. E. po náraze najskôr narazilo do operadla sedadla, čím došlo k vyklenutiu hrudnej chrbtice
dopredu, k jej zlomeniu, roztrhnutiu srdcovnice a krvácaniu do brušnej dutiny; jeho hlava narazila o
opierku hlavy na sedadle. V reakcii nato došlo k vymršteniu jeho tela dopredu, v dôsledku čoho narazil
do opierky predných sedadiel. Krvácanie do brušnej dutiny (strata 2,5 l krvi) viedlo u neho k traumaticko-

hemoragickému šoku, opuchu mozgu a smrti, ktorá bola jednoznačným dôsledkom poranení utrpených
pri uvedenom náraze. Pripútanie bezpečnostným pásom by však nebolo v žiadnom prípade zabránilo
vznikutýchtosmrteľnýchporanení.Vodič(zamestnanecžalovaného1.)bolzatentoskutok(kvalifikovaný
ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. z.) rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k.

2T 92/2014-660 právoplatným 21.10.2014 odsúdený na trest odňatia slobody 3 roky s podmienečným
odkladom na 4 roky a trest zákazu činnosti na 5 rokov. Okrem toho mu bolo uložené verejne sa
ospravedlniť žalobcovi 3. V tom čase bol žalovaný 1. poistený proti zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel u žalovaného 2. Žalobkyňa 1. sa v dôsledku smrti manžela psychicky
zrútila, musela vyhľadať aj odbornú psychologickú a psychiatrickú pomoc, ktorú využíva doteraz a užíva

aj predpísané lieky. Život sa jej smrťou manžela v základoch zmenil. Žalobca 2. v čase nehody býval s
priateľkou (terajšou manželkou) u rodičov, jeho vzťah k otcovi bol blízky vďaka spoločnej domácnosti,
potom veľa plakal, bol podráždený. Zostal určitý čas bývať ešte so žalobkyňou (hoci s priateľkou
plánovali sa osamostatniť), musel zastúpiť otca aj v každodenných prácach v dome a domácnosti.
Žalobca 3. býva od roku 2011 so svojou manželkou v obci T. (susedná obec pri K. D.). Smrť svojho

otca bola preňho šokom, jeho stratu a prázdnotu tým spôsobenú stále cíti, bolesť a smútok sa zabudnúť
nedajú. Uzatvoril sa do seba a nechcel sa rozprávať ani s blízkymi. Po smrti otca musel pomáhať matke.
Žalobca 4. býva od roku 2008 s družkou v J. (okr. Komárno), asi 84 km od K. D.. Po smrti otca bol vo
veľmi zlom psychickom stave, mal strach z vlastnej smrti, dlho odmietal uveriť tomu, čo sa stalo, veril, že
otec sa medzi nich vráti. Pred smrťou otca rodičov navštevoval niekoľkokrát do mesiaca a trávil s nimi

všetky sviatky. Nebolo sporné, že autobus žalovaného 1. bol krytý poistením u žalovaného 2.

4. Nevykonanie navrhovaného dokazovanie znaleckým posudkom, resp. doplnkom k znaleckému
posudku(navrhnutéhožalovaným1.,)naposúdenieotázkyvplyvunepripútaniasazomrelého,resp.jeho
sedenia medzi sedadlami súd odôvodnil tým, že otázkou vplyvu nepripútania sa zomrelého sa zaoberal

už znalecký posudok spracovaný v trestnom konaní, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na charakter
nehodového deja (náraz zozadu) by ani pripútanie sa bezpečnostnými pásmi nemalo na vzniknuté
zranenia vplyv. V otázke počtu osôb sediacich na zadnom sedadle mikrobusu možno vyjsť z toho, že
tam v čase nárazu sedeli štyri osoby (hoci išlo o trojsedadlo). Už z pitevnej správy je však zrejmé, že
zranenia zomrelého vznikli práve stretom tela s operadlom sedadla, na ktorom sedel (náraz smeroval

zozadu), takže nie je zrejmé, z čoho žalovaný 1. vyvodzuje, že zomrelý za chrbtom opierku nemal. V
čase nárazu mikrobus stál, nastupovalo sa doňho, čo je práve čas, ktorý je určený aj na prípadné
presúvanie sa v rámci neho. Vzhľadom na to podľa názoru súdu otázka, kde zomrelý sedel, nemá pre
posúdenie nárokov žalobcov vplyv a nie je potrebné na jej zistenie vykonávať ani ďalšie dokazovanie,
takže ani dôkaz znaleckým posudkom.

5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že medzi žalobcami a zomrelým existoval
rodinný - priamy príbuzenský vzťah, ktorý nebol len formálny, ale aktívny, živý. Ak medzi fyzickými
osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného arodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do
práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na
súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá

mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca
inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu
vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.
Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom

ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, najmä právo na súkromný
a rodinný život. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má
v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna
spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi neoprávneným

zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti.
Zamestnanec žalovaného 1. v rámci svojich pracovných povinností, svojím protiprávnym konaním
spôsobil smrť E. E. - manžela a otca žalobcov, za čo bol aj právoplatne odsúdený. Smrťou E. E. došlo
k pretrhnutiu rodinných a súkromných vzťahov žalobcov k nemu. Toto protiprávne konanie v priamej
príčinnej súvislosti zasiahlo do práva žalobcov na ochranu súkromia a rodinného života, teda do práva

na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka.

6. Ohľadom zodpovednosti žalovaného 1. súd uzavrel, že za tento zásah podľa judikatúry (cit. 3 Cdo
228/2012) treba aj v právnych vzťahoch z ochrany osobnosti aplikovať analogicky ustanovenie § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je škoda spôsobená právnickou osobou aj vtedy, ak

bola spôsobená pri jej činnosti tými, ktorých na túto činnosť použila. V prerokúvanej veci autobus,
ktorý narazil do mikrobusu, v ktorom sa viezol E. E., jazdil na pravidelnej linke žalovaného 1. -
prevádzkovateľa verejnej autobusovej dopravy a viedol ho vodič - jeho zamestnanec. Na základe cit. ust.
tak za škodu spôsobenú pri prevádzke tohto autobusu, zodpovedá žalovaný 1., keďže prevádzkovanie
autobusovejdopravypatríkjeho„činnosti“anatútočinnosťpoužilvodiča,ktorýautobusviedol,aktorého

protiprávnou činnosti tak došlo k smrti E. E. a zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov.

7. V prerokúvanej veci podľa prvoinštančného súdu prichádza do úvahy len zadosťučinenie, keďže
zásahvpodobesmrtičlovekajeneodstrániteľný.Smrťblízkehopríbuzného(manželaaotca),kuktorému
v čase jeho smrti existovali intenzívne a živé rodinné väzby, nemožno odčiniť iným spôsobom než

poskytnutím finančného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V takom prípade má
súd výšku náhrady určiť s prihliadnutím na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.
Pre určenie spôsobu a výšky zadosťučinenia možno z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyvodiť dve
taxatívne kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity
i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko

chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom
vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej
osoby, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej
do neoprávneného zásahu). Ohľadom druhého kritéria, súd vychádzal z toho, že konanie zamestnanca
žalovaného v 1. naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, teda zásah bol naplnený konaním, ktoré

bolo aj trestným činom (nedbanlivostným). Neboli tvrdené ani zistené žiadne ďalšie priťažujúce, ale
ani poľahčujúce okolnosti, ktoré by sa na strane žalovaného 1. mohli brať do úvahy (nevyhovujúci
technický stav vozidla, nedodržiavanie technických alebo bezpečnostných predpisov a pod.). Rovnako
však súd nezistil ani žiaden podiel zomrelého E. E. na svojej smrti. Zo zisteného skutkového stavu
vyplýva, že mikrobus, v ktorom zomrelý sedel, v čase nehody stál na krajnici. Podľa názoru súdu je

práve okamih státia vozidla časom, kedy sa doň nastupuje a vystupuje (porov. § 24 zákona č. 8/2009 Z.
z. o cestnej premávke v znení účinnom k 17. decembru 2013), čoho dôsledkom môže byť aj presúvanie
osôb vo vozidle, preskupovanie sa na sedadlách a podobne. Vzhľadom na to podľa názoru súdu práve
v čase zastavenia a státia nemožno od osôb vo vozidle očakávať, že budú mať bezvýhradne zapnuté
bezpečnostné pásy, resp. že sa budú zdržiavať len v sediacej polohe na určenom sedadle. V tomto

zmysle treba vykladať aj povinnosť použiť bezpečnostné pásy v zmysle § 8 ods. 1 cit. zák. č. 8/2009
Z. z., ako aj požiadavku § 5 ods. 2 nariadenia vlády č. 554/2006 Z. z., aby vo vozidlách používaných v
nepravidelnej doprave nebol počet prepravovaných osôb väčší než počet uvedený v evidencii. Pokiaľ
je vozidlo v pohybe a vystupuje a nastupuje sa doň, nemožno od cestujúcich očakávať, že budú všetcisedieť so zapnutými pásmi nepohnute na svojich miestach. To by robilo vystúpenie a nastúpenie celkom
nemožným. Preto súd uzavrel, že ani zomrelý nebol v čase svojej smrti povinný použiť ani bezpečnostný
pás, ani sedieť presne na svojom mieste (sedadle). V dôsledku toho nemožno to, že ho nepoužil alebo

tam nesedel, považovať za jeho podiel na svojej smrti.

8. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že v prerokúvanej veci došlo k zásahu do práva na ochranu
osobnosti žalobcov, ktorí však boli vo vzťahu k zomrelému v rôznych príbuzenských vzťahoch, ale aj
intenzita ich rodinných a súkromných vzťahov k nemu bola odlišná. Žalobkyňa 1. žila s nebohým E.

E. v manželstve a spoločnej domácnosti takmer 37 rokov. Smrť manžela znamenala pre žalobkyňu 1.
náhle pretrhnutie intenzívnych väzieb na najbližšiu osobu, s ktorou prežila podstatnú časť svojho života
a ku ktorej mala vybudovaný silný a blízky vzťah. Následky toho zásahu sa prejavili nielen v bežnom
pocite zármutku nad stratou príbuzného, ale aj v psychických problémoch, ktoré musela kompenzovať
až medikamentóznou liečbou. Už zo Zákona o rodine (č. 36/2005 Z. z.) pritom vyplýva, že vzťah medzi
manželmi je najbližším príbuzenským vzťahom, z ktorého vyplývajú najosobnejšie vzájomné povinnosti

(§ 18 Zák. o rodine), z čoho je zrejmé, že aj právny poriadok považuje vzťahy medzi manželmi za
mimoriadne dôležité a ochranyhodné, takže zásah do nich je potrebné hodnotiť osobitne prísne. Súd
považoval za primerané finančné zadosťučinenie žalobkyni 1. sumu 12.500,- Eur.

9. Ohľadom žalobcov 2., 3., 4. ako synov nebohého E. E. dospel súd k tomu, že vzťah dospelých detí k

rodičom nie je natoľko intenzívny ako napríklad vzťah rodičov k deťom alebo vzájomný vzťah manželov
vo fungujúcom harmonickom manželstve. Postupne slabne intenzita rodinných a súkromných vzťahov
detí k rodičom, pretože ťažisko ich súkromného a rodinného života sa v prvom rade presúva do ich
novej rodiny a intenzívnejšie vzťahy sa budujú s manželom (životným partnerom) a spoločnými deťmi.
Neznamená to teda, že by dospelé deti prestali mať vzťah k svojich rodičom úplne, ale len toľko, že

intenzita tohto vzťahu klesá v porovnaní so vzťahom, ktorý si k sebe vytvárajú manželia alebo ktorý majú
rodičia k svojim deťom. Žalobca 2. žil s nebohým otcom v spoločnej domácnosti, no aj s priateľkou, s
ktorou sa chceli osamostatniť. Žalobca 3. žil v tom čase už dva roky v susednej obci, mal manželku
a dcéru. Žalobca 4. žil už viac než päť rokov v úplne inom okrese. Uvedené skutkové okolnosti podľa
názoru súdu jednoznačne preukazujú, že v čase smrti E. E. s ním ako s otcom spomedzi synov mal

najintenzívnejšie rodinné a súkromné vzťahy žalobca 2., ktorý s ním bol v každodennom kontakte,
ktorý bol jeho smrťou aj najviac zasiahnutý. Preto súd považoval v jeho prípade za primeranú sumu
9.000,- Eur. Žalobcovia 3. a 4. naopak neboli so svojím otcom v každodennom kontakte, žili so svojimi
manželkami/partnerkami. Preto aj keď obaja títo žalobcovia, a osobitne žalobca 4., boli otcovou smrťou
zasiahnutí, nemožno podľa názoru prvoinštančného súdu hodnotiť ich vzťah k otcovi (ako súčasť ich

rodinného a súkromného života) za natoľko intenzívny, ako je tomu v prípade žalobkyne 1., resp. žalobcu
2. Preto súd považoval nemajetkovú ujmu na rodinnom a súkromnom živote u týchto žalobcov 3. a 4. za
výrazne menšiu než u zvyšných dvoch žalobcov a považoval za primerané priznať im náhrady 5.000,-
Eur, resp. 4.000,- Eur.

10. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd 1. inštancie okrem iného vychádzal
aj z dostupných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v podobných prípadoch. Tak napr. v už citovanej
veci 4 Cdo 139/2011 priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000,-
Eur, pričom ako bolo uvedené, rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než
naopak. Vo veci 3 Cdo 228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších

osôb 23.000,- Eur. Taktiež vo veci 1 Cdo 77/2009 bolo priznaných 6.600,- Eur za úmrtie syna a brata
a vo veci 2 Cdo 194/2011 8.300,- Eur za smrť manžela. Súd sa nestotožnil s poukazmi žalobcov
na rozsudky iných súdov, ktoré v podobných situáciách priznali 22.130,-, 30.000,-, dokonca 100.000,-
Eur, keď z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že každé priznanie určitej sumy musí byť riadne
a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady

nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž
peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka), a
preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve preto však súd musí
pristupovať k priznávaniu týchto súm obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré síce
lahodia žalobcom, ale sú zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v

Slovenskej republike (ak ide o nároky podľa slovenského práva). Priznanie súm, ktoré niekoľko desať až
stonásobne prevyšujú napríklad priemerný mesačný zárobok a sú preto (najmä z hľadiska priemerného
pôvodcu zásahu) reálne nesplatiteľné, nemožno považovať za primerané finančné zadosťučinenie za
akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Osobitne je potrebné vyvarovať sa toho, aby bolipriznávané náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške, teda vo výške, ktorá pôsobí viac
ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto trestné sumy (známe napr. v
Spojených štátoch amerických pod označením punitive damages) sú totiž kontinentálnemu právu, ku

ktorému sa radí aj Slovenská republika, neznáme (porov. napr. rozsudok Spolkového súdneho dvora sp.
zn. IX ZR 149/91, ktorým bol pre rozpor s verejným poriadkom odopretý výkon rozsudku odsudzujúceho
na platenie punitive damages). Ak by sa rozlišovalo v sumách priznávaných voči fyzickým osobám a
právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to, že náhrada nemajetkovej ujmy by
mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala s prihliadnutím na osobu pôvodcu

(páchateľa), čo je typický rys trestného práva. Z toho vyplýva, že náhradu nemajetkovej ujmy možno
voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých kritérií, a pri určovaní ich celkovej
výšky prihliadať aj na ich všeobecnú primeranosť v podmienkach Slovenskej republiky.

11. Súd súhlasil s názorom žalovaného 1., že je z hľadiska právnej istoty a hodnotovej jednoty právneho
poriadku ťažko zlučiteľné, aby priznávané náhrady nemajetkovej ujmy za smrť blízkych príbuzných

niekoľkonásobne prevyšovali sumy jednorazového odškodnenia, na ktoré by tieto osoby mali nárok
podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v prípade úmrtia pri pracovnom úraze.

12. Súd prvej inštancie uzavrel, že predpokladom priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi
je jednak vznik nároku, ktorý je krytý poistením zodpovednosti (spomedzi nárokov určených v § 4

ods. 2 cit. zákona), jednak existencia poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto
škodu. Trvanie poistenia žalovaného 1. u žalovaného 2. v konaní nebolo sporné. Žalobcovia uplatňujú
nie nárok na náhradu škody, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho
zákonníka. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sa do slovenského právneho poriadku
implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto

povinnosti). Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu
oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3
cit. smernice každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v

prvom pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví. Výkladom citovaných ustanovení
(resp. obsahovo totožných ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/EHS) sa zaoberal Súdny dvor
Európskej únie vo svojom rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, T. Y. proti O. G., J. Y., v
ktorom rozhodol že (citácie po rekodifikácii, pozn.) čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať
tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym

osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v tejto
súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá a aké
budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi
jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na

ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí
nemajetková ujma, ktorej náhrad na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič
nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do inej časti než úpravy náhrady škody.
Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič

nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za
škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (odsek 57 a 58). Podľa názoru súdu uvedený rozsudok
jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti žalovaného 2. a jeho námietky celkom zjavne
ignorujú jasné závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ. Uvedeným rozsudkom je prekonaný aj skorší
názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4 Cdo 168/2009, na ktorý žalovaný 2. odkazuje, takže právnym

názoromvňomvyslovenýmsanemožnoďalejriadiť.Argumentyžalovaného2.osystematickejodlišnosti
nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v
odsek 57 a 58 uvedeného rozsudku. V týchto odsekoch, na rozdiel od tvrdenia žalovaného 2. Súdny
dvor EÚ nevykladal naše národné právo. Naopak, Súdny dvor vykladal právo Európskej únie. Podstatoucitovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nárokom na
náhradu škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny dvor zdôrazňuje,
že bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto

ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa
takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto
krytia“ v zmysle čl. 3 prvej a druhej vety smernice 2009/103/EHS. Inak povedané, Súdny dvor v tomto
odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj

také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle,
ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti -
dopravnej nehody). Už z výkladov v bodoch 7 až 13 tohto rozsudku vyplýva, že z ustanovenia § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vzniká v prípade protiprávnej udalosti - dopravnej nehody nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy aj v peniazoch. Tento nárok má pritom občianskoprávny charakter a v podstate sa
svojou povahou približuje objektívnej zodpovednosti za škodu. Z uvedených dôvodov treba v zmysle

záverov citovaného rozsudku Súdneho dvora článok 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES vykladať tak, že
pod pojem „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ sa musí zaradiť
aj § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúci tento nárok a tento nárok musí byť podľa národného
práva krytý poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

13. S názorom žalovaného 2., že smernice nemôžu ukladať povinnosti jednotlivcom, ale len členským
štátom súd súhlasil a zároveň uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia
vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade
so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v
zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov.

z posledného obdobia napr. rozsudok SD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul
Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko,
čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom
zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným
smernicou(porov.zposlednéhoobdobiarozsudokSDz24.januára2012,C-282/10,MaribelDominguez

proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných
zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení zákona č.
381/2001 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na
ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto
smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho poriadku

na účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov prihliadať na
znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona.

14. Podľa názoru prvoinštančného súdu možno znenie a účel smernice dosiahnuť výkladom pojmov
uvedených v tomto ustanovení, a to konkrétne pojmu „náklady pri usmrtení“. Pojem „náklady“ totiž

nevyžaduje nevyhnutne obmedzenie len na vynaložené peňažné sumy na určité konkrétne účely. Takýto
výklad by možno vyžadovalo slovo „výdavky“, nie však slovo „náklady“. Náklad je totiž širší pojem
než výdavok, pretože označuje každé negatívne zaťaženie určitou peňažnou sumou, nielen priamo
vynaložené peňažné výdavky. Pod pojem náklad teda možno subsumovať aj nároky tretích osôb, ktoré
je v súvislosti s usmrtením potrebné uspokojiť, aj keď im nepredchádzali žiadne peňažné výdavky v

pravom slova zmysle. Na základe toho tak možno pod tento pojem podradiť aj nároky podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, keďže aj tu ide o nároky, ktoré je potrebné v súvislosti s usmrtením vynaložiť,
teda na ktoré vznikne nositeľom osobnostných práv nárok. Týmto výkladom je možné zabezpečiť, že
právo Slovenskej republiky bude v súlade s právom Európskej únie, konkrétne v súlade s čl. 1 a čl. 3
smernice 2009/103/ES tak, ako ju interpretoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-22/12.

15. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. podľa súdu treba vyložiť tak, že poistenie
zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto
nároky v zmysle § 15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky

ostatné nároky na náhradu škody. Žalobcovia preto majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči
žalovanému 1. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie
zodpovednosti za škodu, ktoré mal žalovaný 1. uzavreté u žalovaného 2., takže žalovaný 2. je povinnýnahradiť žalobcom aj túto ujmu. Preto žalobcovia dôvodne podľa § 15 ods. 1 Občianskeho zákonníka
uplatňujú svoje nároky aj proti žalovanému 2.

16. Výrokom II. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o spoločné a
nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1. a 2. sumy žalobkyni 1. 17.500,- Eur, žalobcovi 2. 21.000,-
Eur, žalobcovi 3. 15.000,- Eur, žalobcovi 4. 16.000,- Eur, s poukazom na to, že spoločné a nerozdielne
zaplatenie od viacerých dlžníkov (podľa § 511 Občianskeho zákonníka) možno žiadať len vtedy, ak
to ustanovuje zákon, rozhodnutie alebo dohoda. Zo zákona (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z., ale ani z

iného predpisu) však povinnosť poisťovateľa plniť spoločne a nerozdielne so škodcom, resp. pôvodcom
zásahu nevyplýva. Z tohto dôvodu súd nemohol vyhovieť žalobe žalobcov, aby im žalovaní zaplatili
plnenie spoločne a nerozdielne. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR 5 Cdo 254/2009, nález
ÚS SR I. ÚS 122/2012, uznesenie NS SR sp. zn. 1 Co 2/98, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 51/1998. Uzavrel, že ak súd zistí, že žalovaní nezodpovedajú spoločne a nerozdielne, nič mu nebráni,
aby - za rešpektovania obmedzenia § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zaviazal žalovaných v

správnom pomere. S judikatúry, ktorá riešila povahu záväzku veriteľa a dlžníka dovodil, že (s poukazom
na R 2/1968, R 2/1975) po obsahovej stránke nie je vzťah záväzku poisťovateľa a škodcu v ničom
odlišný od solidarity - veriteľ sa môže (ak sú splnené zákonné podmienky) domáhať splnenia záväzku
voči ktorémukoľvek z nich (alebo obom) a splnením niektorého z nich zanikne aj záväzok voči druhému
povinnému. Preto (analogicky k už citovanému judikátu R 2/1975) súd uložil žalovaným zaplatiť sumy

priznaného zadosťučinenia v peniazoch tak, že plnením jedného zanikne v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného (výrok I).

17. O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobcovia síce
nemali vo veci plný úspech, ale priznaná suma finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu, v

dôsledku čoho majú napriek tomu nárok na náhradu všetkých trov konania. Tarifná hodnota veci ochrany
osobnosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy sa podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
určuje jednotne sumou 2.000,- Eur. Základná sadzba tarifnej odmeny z tejto sumy (v zmysle § 13 ods. 2
znížená o 50 % za zastupovanie dvoch a viacerých žalobcov) v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.
z. predstavuje 45,65 Eur. Súd za nahraditeľné trovy právneho zastúpenia považoval u každého žalobcu,

ktorí boli spoločne zastúpení, sumu 259,85 Eur, ktorá pozostáva zo
základnej sadzby odmeny za 4 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby,
účasť na 2 termínoch pojednávania - § 13a ods. 1 písm. a/, c/ a d/ vyhl. 655/2004 Z. z.) po 45,65 €,
teda celkovo 182,60 Eur,
paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za dva úkony v roku 2015 po 8,39 Eur dva úkony

v roku 2016 po 8,58 Eur, teda celkovo 33,94 Eur,
dane z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) vo výške 20 % zo sumy 182,60+33,94=
43,31 Eur,
a navyše sumu 276,31 Eur u všetkých žalobcov spolu, ktorá pozostáva z
cestovných náhrad na pojednávanie 18.2.2016 (§ 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu Trnava -

Dunajská Streda a späť, celkovo 118 km, v tom:
tzv. kilometrovné vo výške 0,183 Eur/km, teda spolu 21,59 Eur,
pohonné hmoty - spotreba (neuvádzaná v osvedčení o evidencii) bola určená na 6,6 l/100km,
priemerná cena pohonných hmôt 0,994 €/l, celkové náklady na pohonné hmoty preto predstavujú
(1,18x6,6x0,994=) 7,74 Eur,

cestovných náhrad na pojednávanie 22.4.2016, v tom:
tzv. kilometrovné 21,59 Eur,
pohonné hmoty - spotreba 6,6 l/100km, priemerná cena pohonných hmôt 0,994 Eur/l, celkové náklady
na pohonné hmoty preto predstavujú (1,18x6,6x0,994=) 7,74 Eur,
náhrady za stratu času za cestu na dve pojednávania v roku 2016 vždy po 6 polhodín po 14,30 € (§ 17

ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.), teda celkovo (85,80 + 85,80=) 171,60 Eur,
daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) vo výške 20 % zo sumy
21,59+7,74+21,59+7,74+171,60= 46,05 Eur.
Po zohľadnení počtu účastníkov tak majú žalobcovia nárok na náhradu celkovo 4x259,85 + 276,31 Eur,
teda 1.315,71 Eur. Keďže si však právny zástupca žalobcov vyúčtoval trovy právneho zastúpenia vo

výške len 885,25 Eur, nemohol mu súd priznať viac (§ 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku per
analogiam).18. Pri rozdelení náhrady trov medzi účastníkov na jednej strane súd vychádzal per analogiam z § 140
ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého spoločné trovy platia strany podľa
pomeru účasti na veci a na konaní. Pomer žalobcov na konaní bol daný pomerom nimi žiadaných súm,

teda 30 : 30 : 20 : 20, a v tomto pomere im treba priznať aj náhradu trov konania. Žalobkyni v 1. rade
tak patrí 30 %, ostatným žalobcom po 20 % zo sumy vyčíslenej ich právnym zástupcom. Solidárna
zaviazanosť žalovaných bola vyslovená s ohľadom na to, že ich pomer na konaní sa (ako už bolo
uvedené) najbližšie podobá solidarite.

19. Uznesením č. k. 16C/627/2015-112 zo dňa 10.6.2016 súd prvej inštancie rozhodol tak, opravuje
výrok a odôvodnenie rozsudku tun. súdu č. k. 16 C 627/2015-83 z 22. apríla 2016 tak, že a) slová
„žalobkyni v 2. rade“, „žalobkyni v 3. rade“ a „žalobkyni v 4. rade“ vo výrokoch I a II. sa nahrádzajú
slovami „žalobcovi v 2. rade“, „žalobcovi v 3. rade“ a „žalobcovi v 4. rade“, b) v bode 17 odôvodnenia
sa slová „ustanovením § 662 Obch. zák.“ nahrádzajú slovami „§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.
z.“, c) nadpis oddielu IV odôvodnenia má správne znieť: „Trovy konania“, v zmysle § 164 Občianskeho

súdneho poriadku.

20. Proti rozsudku výlučne voči výroku II. v zamietajúcej časti podali prostredníctvom svojho právneho
zastúpeniaodvolaniežalobcovia1.,2.,3.,4.,pričomnavrhlirozsudoksúduprvejinštancievnapadnutom
rozsahu zrušiť a vec vrátil na ďalšie konanie alebo rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd

vyhovie podanej žalobe a prizná žalobcom náhradu trov konania, tak ako nimi budú vyčíslené. Poukázali
na odvolací dôvod ust. § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentovali tým, že
súd určil výšku nemajetkovej ujmy bez toho, aby prihliadol na významné skutkové a právne okolnosti
prípaduaprávnunormunesprávneinterpretoval.Pritompoukázalinato,ženiejenamiestezáversúduo
trestnosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy ako dôvodu pre nepriznanie celej požadovanej

sumy ako aj, že žalovaný 1. je podnikateľom, požadovaná suma nie je trestná ani likvidačná, a celá táto
suma je krytá poistením uzavretým so žalovaným 2. Nesúhlasia s názorom súdu, že v rámci určovania
primeraného zadosťučinenia sa nesmie prihliadať na charakter osoby škodcu, keď podľa ustálenej
rozhodovacej praxe súdov, pri posudzovaní miery zavinenia je nevyhnutné prihliadať aj na charakter
pôvodcu zásahu. Relatívne spravodlivé vyčíslenie výšky náhrady je zohľadnením čiastok priznaných v

iných zrovnateľných konaniach s poukazom na rozsudky Krajského súdu Trnava sp.zn. 24Co/368/2015
(priznaná suma 40.000,- Eur za smrť manželky po krátení spoluzavinenia 20 %), sp. zn. 10Co/137/2013
(priznaná suma 22.130,- Eur), vo veci s identickým následkom smrť spôsobenej porušením právnej
povinnosti (profesionálom) priznal súd manželovi sumu 100.000,- Eur. Poukázali na rešpektovanie
právnejistotyspoukazomnarozhodnutiaÚstavnéhosúduSR(I.ÚS87/93,Pl.ÚS16/95,II.ÚS80/99,III.

ÚS 356/06. IV. ÚS 92/09, IV. ÚS 209/2010, PL. ÚS 21/00, Pl. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 49/06, III. ÚS
300/06.Vytklisúdu,žeodôvodneniuzamietnutiačastinárokovžalobcovvnapadnutomrozhodnutíchýba
náležité zohľadnenie kritérií pre stanovenie výšky náhrady za nemajetkovú ujmu. Zníženie celkovej
výšky náhrady pre žalobcov o viac ako polovicu nie je odôvodnené dostatočne konkrétne v zmysle § 13
Občianskeho zákonníka, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru.

21. Proti rozsudku výlučne voči výroku I. vo vyhovujúcej časti a rozhodnutiu o náhrade trov konania
podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný 1. a navrhol napadnutý rozsudok
prvej inštancie zrušiť a vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 205 ods. 2
písm. c), f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentoval tým, že súd zamietol jeho návrh na vykonanie

znaleckého posudku, ktorého predmetom by bolo stanovenie miery spoluzavinenia poškodeného E. E..
Má za to, že je podstatná skutočnosť, či poškodený v mikrobuse sedel na mieste na to vyhradenom,
resp. či sedel tak, že za hlavou nemal opierku, t.j. medzi sedadlami, čo mohlo mať podstatný vplyv na
vznik škodlivého následku. Znalci neuvažovali s alternatívou, že na zadnom sedadle s tromi sedadlami
sedeli až štyri osoby a nebohý sedel medzi dvomi sedadlami a nemal za hlavou a chrbticou opierku a

zároveň nebol pripútaný. Zistenie predmetnej skutočnosti považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci
samej. V časti trov konania súd mal aplikovať § 150 Občianskeho súdneho poriadku. Súd mal prihliadnuť
na skutočnosť, že žalovaný 1. nepopieral samotnú existenciu nárokov žalobcov a už pred začatím sporu
vykonal všetky úkony potrebné na to, aby mohlo prísť k uspokojeniu oprávnených nárokov žalobcov,
ďalejnaskutočnosť,žežalobcoviasiuplatňovalinárokyrádovovyššieakoimsúdpriznal.Akbyžalovaný

1. plnil žalobcom tak ako žalobcovia do vyhlásenia rozsudku požadovali, vystavil by sa riziku aplikácie
§ 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 381/2001 Z. z. (ďalej aj „ZoPZP“) zo strany žalovaného 2.22. Proti rozsudku výlučne voči výroku I. vo (vyhovujúcej časti) podal odvolanie aj žalovaný 2., pričom
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu žalobcov voči žalovanému 2. súd v celom
rozsahuzamietne.Poukázalnaodvolaciedôvodyust.§205ods.2písm.a)vspojenís§221ods.1písm.

h) Občianskeho súdneho poriadku, § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentoval
tým, že súd sa nevysporiadal s konštantnou rozhodovacou činnosťou NS SR v otázke absencie priamej
príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobcov, v
otázke použitia a obmedzení použitia prípadného eurokomformného výkladu, možnostiam priameho či
nepriamehoúčinkujednotlivýchsmernícEÚvovzťahukžalovanému2.akosúkromnejprávnickejosobe.

Ďalej namietal, že rozsudok je zaťažený aj vadou arbitrárnosti, zmätočnosti a nepreskúmateľnosti.
Má za to, že žalovaný 2. nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie nárokov z titulu zásahu do
osobnostných práv žalobcov s poukazom na ZoPZP ako lex specialis k Občianskemu zákonníku.
Uvedené nevyplýva a ani nemôže vyplývať ani z rozsudku ESD zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12.
Má za to, že z odpovede Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej

náhradu na základe zodpovednosti za poistného za škodu upravuje vnútroštátne právo. A teda žiadnym
spôsobom nestanovil, že pasívna legitimácia poisťovateľov podľa ZoPZP je v sporoch o zaplatenie
nemajetkovejujmypozostalýchautomaticky„daná“.Poukázal,nato,ževdanejvecivzhľadomnazávery
Súdneho dvora EÚ je nevyhnutné prihliadať jedine na vnútroštátnu právnu úpravu a (česko) slovenskú
judikatúru, v ktorej je za súčasného právneho stavu nesporne a jednoznačne vyriešená otázka diferencie

pojmov náhrady škody (resp. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení) a nemajetkovej ujmy. Podľa neho
nároky z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka však do okruhu pôsobnosti
ZoPZP s poukazom na § 4 ods. 2 ZoPZP, ktorý podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú
poistnémukrytiu,aktorésúzhľadiskarozlíšeniatoho,čosaodškodňuje,plnevzhodesprávnouúpravou
spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku ustanovenou § 442 a nasl. vrátane § 444

Občianskeho zákonníka, nepatria. V súvislosti s nezhodou v otázke možnosti subsumovať pod pojem
„škoda na zdraví“ v zmysle ZoPZP aj náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutie ÚS SR IV.
ÚS 60/2010 a na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 18/2013. V súvislosti s rozlišovaním medzi právom
na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody
poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo/176/2012, 4 Cdo/168/2009, a predovšetkým na 3Cdo

301/2012, ktorý sa v obdobnej veci prihlásil k rozhodnutiu vo veci 4 Cdo/168/2009, zároveň konštatoval,
že na tom nič nemení ani (cit.) rozsudok Súdneho dvora EÚ. Podporne poukázal aj na predchádzajúcu
právnu úpravu problematiky v Českej republiky a to zákon č. 168/1999 Sb. (v znení do 31.12.2013), ktorý
obdobne upravoval rozsah nárokov z titulu poistenia taxatívne vrátane konkrétneho odkazu na § 442 -
449 Občianskeho zákonníka, čo aj bolo judikované viacerými rozhodnutiami (Uznesenie ÚS ČR III. ÚS

8/06, III. ÚS 1900/13, II. ÚS 1226/13, rozhodnutia NS ČR 30 Cdo/1051/2005, 30 Cdo/4083/2010). Ďalej
nesúhlasí s názorom súdu, že účel smernice možno dosiahnuť výkladom pojmov, konkrétne náklady
pri usmrtení, ktoré nevyžaduje nevyhnutne obmedzenie len na vynaložené peňažné sumy na určité
konkrétne účely, pričom náklad je širší pojem ako výdavok a teda pod náklad možno podradiť aj nároky
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru súd aplikoval výklad, ktorý nemožno

považovať za ústavne komformný a ktorý má za následok výklad vnútroštátneho práva contra legem, a
s cieľom priznať smerniciam EÚ nepriame účinky zjavne prekročil prípustné a ústavné akceptovateľné
výkladové možnosti. Priama aplikácia ustanovení smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti
fyzickej alebo právnickej osobe, t. j. smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny
priamy účinok. Poukázal na to, že príčinná súvislosť vo vzťahu k žalobcom uplatňovanej nemajetkovej

ujme s poistnou udalosťou neexistuje a na podporu tohto argumentu označil rozhodnutia NS SR sp.
zn. 3Cdo/32/2007, 1 Cdo/129/2008, 5 Cdo/126/2009, 6Cdo/89/2011, 6MCdo/7/2013, 2 Cdo/73/2008.
V prípade potvrdzujúceho rozsudku navrhol vysloviť, že je voči nemu prípustné dovolanie, pretože sa
jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v zmysle § 238 ods. 3 OSP a navrhol
nasledovný otázky: Možno pojem „škoda na zdraví a náklady pri usmrtení“ v zmysle § 4 ods. 2 písm. a)

zákona o PZP extenzívne vykladať tak, že tento bez ďalšieho zahŕňa aj nároky na ochranu osobnosti
v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by odpoveď bola kladná, je poistiteľ v zmysle §
5 ods. 1 písm. h) ZoPZP povinný nahradiť za poisteného škodu, aj pokiaľ táto nie je v priamej príčinnej
súvislosti s poistnou udalosťou, ale vzťah príčiny a následku je iba sprostredkovaný.

23. Žalobcovia sa k odvolaniam žalovaného 1. a 2. nevyjadrili.

24. Žalovaný 2. sa k odvolaniam žalobcov a žalovaného 3. nevyjadril.25. Žalovaný 3. sa k odvolaniam žalobcov a žalovaného 2. nevyjadril.

26. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej

CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu

existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 v čase podania odvolaní účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami -
zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal aj pripúšťa (§ 201 a 202 OSP,

akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia - žalobcovia 1. až 4. použili zákonom prípustné odvolacie
dôvody podľa 205 ods. 2 písm. f) OSP (ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP) a žalovaný 1.
podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP (ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP), žalovaný 2. podľa
§ 205 ods. 2 písm. a), f) OSP (ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a), b), h) CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380
ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na

verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že žiadnemu z odvolaní nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v napadnutých častiach vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

28. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobkyne 1. voči žalovaným 1. a 2.
spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 30.000,- Eur, žalobcu 2. voči žalovaným 1. a 2. spoločne a
nerozdielne na zaplatenie sumy 30.000,- Eur, žalobcu 3. voči žalovaným 1. a 2. spoločne a nerozdielne
na zaplatenie sumy 20.000,- Eur, žalobcu 4. voči žalovaným 1. a 2. spoločne a nerozdielne na zaplatenie
sumy 20.000,- Eur.

29. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcov (1.
až 4.), žalovaného 1. a žalovaného 2. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne,
ak žalobe žalobcov 1. až 4. (I. výrok) čiastočne vyhovel (žalovaní 1. a 2. sú povinní do troch dní
od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 1. 12.500,- Eur, žalobcovi 2. 9.000,- Eur, žalobcovi 3.

5.000,- Eur, žalobcovi 4. 4.000,- Eur, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného), a vo zvyšnej časti (II. výrok) žalobu žalobcov 1. až 4. zamietol (v časti o
spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1. a 2. sumy žalobkyni 1. 17.500 Eur, žalobcovi
2. 21.000 Eur, žalobcovi 15.000 Eur, žalobcovi 4. 16.000 Eur žalobu zamietol) a o náhrade trov konania
rozhodol (III. výrok) tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni

1. trovy konania v sume 265,57 Eur, žalobcovi 2. trovy konania v sume 265,57 Eur), žalobcovi 3. trovy
konania v sume 177,05 Eur, žalobcovi 4. trovy konania v sume 177,05 Eur, a to s poukazom na odvolacie
argumenty uplatnené žalobcami 1. až 4. výlučne voči II. výroku - voči zamietajúcej časti uvedenými v
odseku 19, na odvolacie argumenty žalovaného 1. výlučne voči I. výroku - vyhovujúcej časti a III. výroku
- o náhrade trov konania uvedenými v odseku 20, žalovaným 2. výlučne voči I. výroku - vo vyhovujúcej

časti uvedenými v odseku 21.

30. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahuvykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec

v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v
napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov.

31. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu strán, odvolací súd považuje za podstatné uviesť iba
nasledovné:

32. S poukazom na odvolanie žalovaného 2. vo vyhovujúcej časti, a jeho názor, že vo veci nie je pasívne
vecne legitimovaný z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov s poukazom na ZoPZP ako lex
specialis k Občianskemu zákonníku, a to ani s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci

C-22/12 zo dňa 24.10.2013 (Y.), odvolací súdje toho názoru, že nie je správny a má za to, že súd
prvej inštancie správne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2. s odkazom
na odôvodnenie rozsudku na strane 10 a 11, aj na § 4 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 15 ods. 1
ZoPZP, ale predovšetkým na rozsudok SD EÚ vo veci C-22/12 (Y.) zo dňa 24.10.2013. V tejto súvislosti
odvolací súd už len dopĺňa, že ZoPZP v ustanovení § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy

nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody
uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. To, že citovaný zákon v § 15
ods. 1 umožňuje poškodenému uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi škodcu,
nezbavuje poškodeného možnosti uplatniť tento nárok voči škodcovi (resp. pôvodcovi zásahu).

33. Odvolací súd má za to, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie žalovaného 2. ako poisťovateľa
žalovaného 1. je ale rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v
ZoPZP, najmä v jeho ustanovení § 4 ods. 2 o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm.
a) cit. zákona), ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej

než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku
zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým,
za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. V našom právnom prostredí, ktoré je súčasťou
európskeho spoločenstva práva, je potrebné vykladať pojem škoda eurokonformne. Niet pochybností,
že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami

je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD EÚ C-22/12 Y., bod 39)
a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom
(právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie), tak to k tomu správne pristúpil aj súd prvej
inštancie.

34. Rozhodujúci v danej veci je už citovaný rozsudok SD EÚ C-22/12 vo veci Haasová (na ktorý odkazuje
v odvolaní aj žalovaný 2., a v odôvodnení aj okresný súd) a tzv. „“motorové smernice týkajúce sa
povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel citované v
odseku 46.

35. Pričom citované smernice (v odseku 46) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú
na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území
Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle, a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného
zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto
nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho
práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,
nemôžupritomodňaťdotknutýmsmerniciampotrebnýúčinok(rozsudokSDC-300/10MarquesAlmeida,
C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho
práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb,

ktorésastaliobeťamidopravnejnehody,bolakrytápovinnýmpoistením(rozsudokSDC-22/12Haasová,
bod 55).36. Žalovaný 2. ďalej namietal, že okresný súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou použitia a
obmedzení použitia prípadného eurokomformného výkladu, ako aj možnosťami priameho či nepriameho
účinku jednotlivých smerníc EÚ vo vzťahu k nemu ako súkromnej právnickej osobe, pričom aplikoval

výklad, ktorý nemožno považovať za ústavne komformný (ktorý má za následok výklad contra
legem), s cieľom priznať Smerniciam EÚ nepriame účinky, čím zjavne prekročil prípustné a ústavne
akceptovateľné výkladové možnosti, s čím odvolací súd nesúhlasí. Odvolací súd v tejto súvislosti
uvádza, že okresný súd síce výslovne neuviedol, že tzv. motorové smernice (upravujúce zodpovednosť
za škodu prevádzkou motorových vozidiel a citované v odseku 46) nemajú priamy účinok, ale výslovne

uviedol, že nemôžu ukladať povinnosti jednotlivcom ale len členským štátom, čím aj definoval ich
účinok vo vzťahu k žalovanému 2. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že neexistencia priameho
účinku smerníc podľa názoru odvolacieho súdu nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti
práva EÚ pred národným poriadkom za každých okolností. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje
pozornosť na uznesenie ÚS SR III. 666/2016 z 11.10.2016 a jeho odôvodnenie: „Aj v prípade, že
nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ, to znamená, keď sa na určitý právny

prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom EÚ. Práve
smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú (na rozdiel od nariadení) typické
absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských
štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní
EÚ“) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,

ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Citované
ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné posolstvo vnútroštátnym orgánom
členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí
dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného
tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa

stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak
pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho
účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci
Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná

podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym
súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je určená“. Z toho vyplýva, že
smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také
nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý
zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru

vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva,
bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd
povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle
dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad
s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods.

3 zmluvy o fungovaní EÚ). Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci
Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01), v ktorej zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva
v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie
smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd
vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom,

ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za
určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho
predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť
oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo
súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ

stanovený smernicou (bod 116)“. S ohľadom na citované má odvolací súd za to, že postup okresného
súdu, ktorý vychádzal z obsahu smernice 2009/103/EHS (kodifikované znenie) s poukazom na rozsudok
C-22/12 bol v tejto otázke správny a stotožňuje sa s ním.

37. V súčasnom komunitárnom práve problematiku poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel upravuje smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo
16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel),
ktorú výslovne aj označil okresný súd. Touto smernicou bola v záujme jasnosti a prehľadnosti zrušená a
nahradená doterajšia právna úprava danej problematiky, ktorá bola upravená opakovane, podstatnýmspôsobom zmenenými a doplnenými smernicami Rady č. 72/166/EHS , a to s poukazom aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tdo 1402/2015 zo dňa
12.4.2016, z ktorého odôvodnenia vyplýva, „dovolaciemu súdu sa javí ako ospravedlniteľné, aby sa
stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, a to pre

skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb, ako sú rodičia, deti a manželia. Je nutné zdôrazniť, že takto
stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym prípadom), teda takým, kde nie sú pre
konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá“, ďalej odvolací súd poukazuje na to, že
v odôvodnení tohto rozsudku je aj konštatovanie, že „tiež iné európske právne úpravy sa v obdobných
prípadoch prevažne pohybujú pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy za usmrtenie blízkej osoby v

rozpätí od 200.000,- Kč do 500.000,- Kč (20.000.- Eur Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Švajčiarsko).
Niektoré štáty (Fínsko, Švédsko, Maďarsko) dokonca kompenzujú nemajetkovú ujmu v ešte nižšom
rozpätí od 100.000,- Kč do 200.000,- Kč, prípadne u nich zákonná úprava takejto nemajetkovej ujmy
úprave absentuje, resp. náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vôbec neumožňuje (Nemecko,
Holandsko)“. Významné pre danú vec je podľa odvolacieho súdu je aj konštatovanie v zmysle už

citovaného rozsudku, že „pri konštrukcii výslednej čiastky sa možno pridržiavať kritérií, ktoré obsahuje
už uvedené rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 v bodoch 53 a 54“. Na
ozrejmenie uvedeného odvolací súd poukazuje na znenie bodu 53 citovaného rozhodnutia ÚS ČR a
to poukazom na okolnosti, ktoré je treba skúmať na strane poškodeného „a) intenzita vzťahu žalobcu
so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej

osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie“, v bode 54 na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane
zodpovednej osoby (pôvodca zásahu) „a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie
a pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery,
d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby“. Podľa názoru odvolacieho súdu sa
uvedeným súd prvej inštancie plne riadil a vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v dostatočnom

rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci aj prihliadal na zákonom stanovené kritériá
priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentom
žalobcov, že zníženie celkovej výšky náhrady pre žalobcov o viac ako polovicu nie je odôvodnené
dostatočne konkrétne v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1Dohovoru a teda ani s argumentom, že dôvody na zníženie (resp. čiastočné nepriznanie) nemajetkovej
ujmy neboli dané.

71. Odvolací súd sa nestotožnil s výhradou žalobcov, že odôvodneniu zamietnutia časti nárokov
žalobcov v napadnutom rozhodnutí chýba náležité zohľadnenie kritérií pre stanovenie výšky náhrady
za nemajetkovú ujmu, keď už vyššie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie náležite odôvodnil
prečopriznalkonkrétnuvýškunáhradynemateriálnejujmyvovzťahukjednotlivýmžalobcomajelogické,
že na základe tejto argumentácie zvyšok nárokov žalobcov ako nedôvodný nepriznal.

72. Podľa názoru odvolacieho súdu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov v danom prípade, ako i
okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie žalobcom
priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov podľa napadnutého rozsudku, došlo
tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov (reštitučnej
podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Odvolací súd konštatuje, že priznaná

výška náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy
žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Náhrada nemajetkovej
ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je
predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.

73. Ohľadom kritérií na strane zodpovednej osoby (žalovaného 1.), konkrétne jeho majetkových
pomerov, odvolací súd uvádza, že toto kritérium nie je jediné ale jedno z viacerých, ktoré sa v konkrétnej
veci v súvislosti so zodpovednou osobou berú do úvahy, pričom schopnosť zodpovednej osoby platiť,
teda jej solventnosť neodôvodňuje automaticky prekročenie hranice primeranosti, v kontexte s ďalšími
kritériami nielen na strane zodpovednej osoby ale aj poškodenej osoby.

74. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v spojení s (opravným) uznesením v
napadnutej vyhovujúcej časti (I. výrok) uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť zaplatiť žalobkyni 1. 12.500,-
Eur,žalobcovi2.9.000,-Eur,žalobcovi3.5.000,-Eur,žalobcovi4.4.000,-Eur,stým,žeplnenímjedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a v napadnutej zamietajúcej

časti (II. výrok) o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1. a 2. sumy žalobkyni 1.
17.500,- Eur, žalobcovi 2. 21.000,- Eur, žalobcovi 3. 15.000,- Eur, žalobcovi 4. 16.000,- Eur žalobu
zamietol, a v napadnutom výroku (III.) o náhrade trov konania uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť
nahradiť spoločne a nerozdielne 1. trovy konania v sume 265,57 Eur (trovy právneho zastúpenia),
žalobcovi 2. trovy konania v sume 265,57 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 3. trovy konania

v sume 177,05 Eur (trovy právneho zastúpenia), žalobcovi 4. trovy konania v sume 177,05 Eur (trovy
právneho zastúpenia), do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk Prosman a Pavlovič advokátskej
kancelárie, s.r.o., rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po vysporiadaní sa s relevantnými
odvolacou argumentáciou odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v celom
rozsahu, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

75. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 v spojení s 262
ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán v odvolacom konaní. V odvolacom konaní
ani jeden z odvolateľov, teda žalobcovia 1. až 4 v zamietajúcej časti (II. výroková veta), žalovaný 1.
vo vyhovujúcej časti (I. výroková veta) a v časti o náhrade trov konania (IV. výroková veta), žalovaný 2.

v prisúdenej časti (I. výroková veta), nebol úspešný, teda žiadna zo strán (odvolateľov) nedosiahla to
čoho sa odvolaním domáhala, preto žiadnej zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

76.Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).