Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/270/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234544
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234544.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/308/2012-78 zo dňa 10.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný
zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 605,- eur,
zamietol. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/214/2013-18 zo dňa
19.02.2013 zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 26.04.2010; o tejto žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dňa 19.11.2010 tak, že exekučný súd žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne zamietol, súčasne exekučné
konanie v tejto časti zastavil a napokon rozhodol, že vydá poverenie na vykonanie exekúcie na
vymoženie sumy 167,- eur spolu so 6 % úrokom z omeškania zo sumy 167,- eur od 02.10.2009

do zaplatenia a trov exekúcie, pričom dňa 02.12.2010 exekučný súd poveril súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie v časti uloženej povinnosti a trov exekúcie. Medzi doručením žiadosti súdneho
exekútora a rozhodnutím súdu o nej tak prešlo 207 dní (teda takmer 7 mesiacov).

Súd má za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu,
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní
nedošlo. V rozhodnom čase, t. j. ku dňu podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na exekučnom súde, t. j. ku dňu 26.04.2010, bolo účinné vyššie citované ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, súd konštatuje,
že z citovaného ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu preprípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí v
prípade, ak súd zistí uvedené rozpory a žiadosť o udelenie poverenia zamietne (v tomto prípade čo

i len čiastočne, avšak v podstatnom rozsahu). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v citovanom ust. § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. Súd považoval za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne
podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním

účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré
sa zúčastňujú na súdnom konaní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok
v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je
po skutkovej aj právnej stránke nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie aj po časovej stránke. Samotné

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný
postup. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo
žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ
teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo
o činnosť smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a takúto činnosť nemožno považovať za úradný postup,

ktorý by bol nesprávny. Postup exekučného súdu v danom prípade sa aj napriek vyššie uvedenému
vyznačoval určitými prieťahmi, a to v období od podania návrhu súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 26.09.2010, kedy súd požiadal o listiny súdneho exekútora v súčinnosti
s navrhovateľom. Toto obdobie je možné považovať za obdobie, kedy vznikli v postupe exekučného
súdu určité prieťahy. Z tohto dôvodu tak súd v prejednávanej veci konštatoval, že exekučný súd sa

podľa citovaného ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dopustil nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej
škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal
vznik škody. Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových
nákladov na správu, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume,

ktorá mala pripadať na konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu.
Navrhovateľ nekonkretizoval, ktoré z uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym
prípadom vynaložil. Nijakým spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, v konaní
neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek nákladov vyplýval. Pre prípadný záver súdu o
vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov, ale tento

vznik musí byť navrhovateľom bezpochybne preukázaný. Súd tak konštatoval, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej majetkovej
škody. Predmetné režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú
nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je poskytovanie
krátkodobých úverov. Navrhovateľ tieto náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu

svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti
tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade opätovne preukázané, že by navrhovateľ
zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve
z dôvodu dotknutého exekučného konania. Rovnako možno konštatovať, že z exekučného spisu
nevyplýva, že by navrhovateľ zaslal exekučnému súdu počas obdobia od 26.04.2010 do 19.11.2010

akékoľvek podanie. Súd tak konštatoval, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu
majetkovej škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a
príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik
zodpovednosti odporcu za škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,- eur z
titulu majetkovej škody zamietol. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd dospel k záveru, že určité, nie však

z pohľadu času podľa názoru súdu mimoriadne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom
konaníexekučnéhosúdunemohliakýmkoľvekspôsobomvyvolaťunavrhovateľanímtvrdenénásledkyv
podobevnútornýchzásahovdospoločnosti,ovplyvňovaniapodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,
porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné

vymoženie pohľadávky, a preto v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva
navrhovateľa bez priznania majetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov návrh aj v časti o zaplatenie sumy
605,- eur z titulu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol.Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania súd uviedol, že o otázke nestrannosti sudcu
bolo už zákonom predpokladaným spôsobom rozhodnuté. Pokiaľ aj prebieha pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky konanie o sťažnosti navrhovateľa, nejde o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá

môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci.

Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 s poukazom na ust. § 151 O. s. p. Súd odporcovi
ako úspešnému účastníkovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že odporca si trovy neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Súdprejednalvecvneprítomnostižalovanéhoajehoprávnehozástupcu.Žalobcariadneavčaspožiadal
o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými

dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust. § 15
O. s. p. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič

nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre
a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti

ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu.
Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu jeho možností konať pred súdom. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť

bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k
podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym
otázkam, čím súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie

listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny
založené v exekučnom spise. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie
k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd

úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a jepotrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k
rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,

a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť
ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie

veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o
návrhunebolorozhodnutévzákonomstanovenomčaseapretútonečinnosťajnesprávnyúradnýpostup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné.
Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu
nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne

predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie

na nariadený termín pojednávania spolu s vyjadrením odporcu boli navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu
zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Dôvody uvedené navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke,
že navrhovateľovi doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení
sudcov Okresného súdu Žilina.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho

právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 9NcC/214/2013
zo dňa 19. februára 2013, že sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Peter Hrnčiar je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, ostatní sudcovia Okresného súdu Žilina (t. j. aj zákonný
sudca Mgr. Andrej Kekely) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Od
vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu

možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým
skutočnostiam, majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu.

Z uvedeného dôvodu nebolo dôvodné akceptovať návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Okresný
súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo odôvodnil,

s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Riešenie otázky prípadnej zaujatosti sudcov patrí medzi
otázky, ktoré sú všeobecné súdy oprávnené riešiť a o tejto otázke právoplatne rozhodli.Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania okrem výsluchu
svedkyne. Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj
oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1608/2010, ktorého dôkazu sa

dovolával samotný navrhovateľ.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej časti nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie všetkých
podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, ktoré musia byť splnené kumulatívne, keď okresný súd
síce konštatoval nesprávny úradný postup zo strany súdu ako jeden z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu, došiel však k záveru, že nie sú splnené ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu,
a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a prieťahmi v konaní.

Okresný súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré 15-dňová lehota na vydanie poverenia sa na
daný prípad nevzťahuje. Odvolateľ tento vecne správny záver nenapadol relevantnými odvolacími

námietkami, a preto tento záver nie je ani predmetom odvolacieho prieskumu.

Prvostupňový súd zároveň konštatoval prieťahy v konaní a došiel k záveru, že nesprávny úradný postup
ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu je daný.

Dôvodom zamietnutia návrhu, pokiaľ ide o nárok na zaplatenie škody, bolo neunesenie dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa, čo do vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a
nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení

dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uvedeným podmienkam.

Účastníksporovéhokonaniamávzásadedvezákladnépovinnostivkonanívyplývajúcezust.§120ods.
1 O. s. p. Je to 1. povinnosť tvrdenia, teda tvrdiť skutkové okolnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku
a 2. povinnosť dôkazná - tieto skutkové tvrdenia preukázať navrhnutými alebo predloženými dôkazmi. Je

na navrhovateľovi, akým spôsobom si túto povinnosť splní, procesným dôsledkom neunesenia dôkaznej
povinnosti je zamietnutie návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a

existencii príčinnej súvislosti.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnym záverom
okresného súdu.

Odvolacie námietky, ktoré odvolateľ uvádza vo vzťahu k zamietnutiu nároku na nemajetkovú ujmu,
nekorešpondujú s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a sú vnútorne rozporné, keď okresný súd v
danom prípade konštatoval nesprávny úradný postup. Odvolanie vychádza z premisy, že okresný súd
nesprávny úradný postup nekonštatoval. K zamietnutiu nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu došlo
z dôvodu, že konštatovanie porušenia práva je podľa logicky a podrobne zdôvodneného právneho

záveru prvostupňového súdu postačujúce. Odvolacie námietky nijako vecnú správnu argumentáciu
okresného súdu nespochybnili a odvolací súd sa rovnako stotožňuje s vecne správnym záverom o
neunesení dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uplatňovanej nemajetkovej ujme.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na

spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcimdefiničným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným

spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktoré taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.