Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. január 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113228690
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113228690.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s.,
IČO: 35 838 825, so sídlom Košická 56, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o., IČO: 47 255 706, so sídlom Michalská 14, Bratislava, proti žalovanému: P. O., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XXXX/XX, S., o zaplatenie 564,85 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/234/2014-261 zo dňa 19.11.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku III. a v časti
náhrady trov konania vo výroku IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zrušil platobný rozkaz č.k. 36Ro/241/2013-36
zo dňa 02.04.2014. Vo výroku II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 43,45 Eur s
úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 43,45 Eur od 11.11.2010 do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. vo zvyšku návrh zamietol. Vo výroku IV. žalovanému právo
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou § 497, § 499 Obchodného zákonníka, §
52 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 a 2
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom od 01.05.2014, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti argumentoval tým,
že v rámci rozhodovania o uplatnenom nároku musel súd vziať na zreteľ ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej

zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou.
Musel tiež zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli
účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To
znamená,žeodichúčinnostisavzťahujúajnaprávnevzťahyzaloženépredtýmtodňom.Sprihliadnutím
na prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka tak bolo potrebné premlčanie uplatneného nároku

posudzovaťvzmysleustanovenia§100anasl.Občianskehozákonníka.Natomtozávereničnemeníani
úprava obsiahnutá v ustanovení § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, keď ako už bolo uvedené vyššie,
je na daný vzťah potrebné prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na
spotrebiteľský charakter záväzkovoprávneho vzťahu. V danom prípade sú tak nepochybne premlčanénezaplatené mesačné splátky úveru, ktoré sa stali splatnými tri roky pred podaním návrhu na súd dňa
24.10.2013, keď konečná splatnosť úveru nastala splatnosťou poslednej dohodnutej splátky úveru dňa
10.11.2010, teda všetky splátky úveru splatné pred dňom 24.10.2010, nakoľko všeobecná trojročná

premlčacia doba začala plynúť v deň nasledujúci po ich splatnosti, pretože dňom nasledujúcim po
ich splatnosti sa navrhovateľ mohol domáhať od odporcu ich zaplatenia. Podľa dohodnutej splatnosti
poskytnutého úveru sa tak jedná o nezaplatenú 18. splátku úveru vo výške 42,84 Eur a o nezaplatenú
19. až 59. splátku úveru každú vo výške 43,45 Eur, ktoré nezaplatené splátky úveru sa stali splatnými
v období od 10.05.2007 do 10.10.2010. Navrhovateľ si svoje právo na zaplatenie zvyšku poskytnutého

úveru voči odporcovi uplatnil na súde dňa 24.10.2013, teda zjavne po uplynutí premlčacej doby vo
vzťahu k 41 nezaplateným mesačným splátkam splatným pred dňom 24.10.2010. Námietku premlčania
vznesenú opatrovníčkou odporcu pre konanie považoval súd za dôvodnú a úspešné dovolanie sa
premlčania pred súdom má za následok zánik vynútiteľnosti subjektívneho práva, v dôsledku čoho
premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zostala
nepremlčaná len jedna nezaplatená splátka úveru, a to 60. splátka splatná 10.11.2010 vo výške 43,45

Eur. Vychádzajúc z uvedených skutočností považoval súd nárok navrhovateľa na zaplatenie časti istiny
v sume 521,40 Eur (564,85 Eur - 43,45 Eur) za premlčaný, keďže navrhovateľ podal návrh na začatie
konania po uplynutí trojročnej premlčacej doby až dňa 24.10.2013. Navrhovateľ žiadal o zaplatenie istiny
v sume 564,85 Eur, avšak vzhľadom na uvedené považoval súd nárok navrhovateľa za opodstatnený
čo do istiny len v sume 43,45 Eur (uplatnená istina v sume 564,85 Eur - premlčané splátky istiny v

sume 521,40 Eur), čo predstavuje nepremlčanú 60. splátku úveru splatnú dňa 10.11.2010. Vychádzajúc
z uvedených skutočností považoval súd nárok žalobcu na zaplatenie sumy 521,40 Eur s príslušenstvom
za premlčaný, nakoľko navrhovateľ podal návrh na súd zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby
až dňa 24.10.2013, teda za nedôvodný, keďže premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať
v dôsledku zániku vynútiteľnosti subjektívneho práva. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak

súd návrhu vyhovel len v časti o zaplatenie sumy 43,45 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00%
ročne zo sumy 43,45 Eur od 11.11.2010 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 3 v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 veta
prvá Občianskeho súdneho poriadku, keďže súd konanie v časti o zaplatenie sumy 2.576,80 Eur s
príslušenstvom zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu zo strany žalobcu, ktorým čiastočným späťvzatím

žalobca zavinil zastavene konania v časti o zaplatenie sumy 2.576,80 Eur s príslušenstvom, návrhu
vyhovel v časti o zaplatenie sumy 43,45 Eur s príslušenstvom a návrh vo zvyšku zamietol. Žalovaný
mal tak neúspech len v pomerne nepatrnej časti (43,45 Eur : 3.141,65 Eur x 100 = 1,00%), a preto mu
prináleží právo na plnú náhradu trov konania. Čiastočne úspešnému žalovanému súd právo na náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko náhradu trov konania výslovne nežiadal, i keď inak by mu na ňu vzniklo

právo.

3. Proti tomuto rozsudku proti zamietajúcemu výroku III. podal prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo ho zmenil tak, že

návrhu vyhovie, uplatniac si trovy konania. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil a
nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Súd sa v časti
premlčania nevysporiadal s obsahom vyjadrenia žalobcu zo dňa 23.07.2015, v ktorom poukázal na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Vo viacerých citovaných rozhodnutiach súdy prvej i druhej

inštancie aplikovali 4-ročnú premlčaciu dobu, pričom v napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie odchylné od uvedených rozhodnutí s aplikovaním 4-
ročnej premlčacej doby. Poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 201/2014,
rozsudok ESĽP Beian proti Rumunsku, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 241/2009, namietal neodôvodnenie protichodného posúdenia

premlčacej doby v rozpore s citovanými rozhodnutiami súdov, čím došlo k porušeniu princípu právnej
istoty a práva na spravodlivé súdne konanie. Súd musí dbať na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku,
ktoré v danom prípade absentovalo. Napadnutý rozsudok je postihnutý i vadou nepreskúmateľnosti z
dôvodu nedostatočného odôvodnenia postupu súdu v posúdení premlčania, preto ho odvolateľ považuje
za arbitrárny, poukazujúc na komentár prof. Mazáka k ust. § 157 ods. 2 O.s.p., uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a 7 Cdo 136/2013, ako aj 8Sžo/191/2010, 2
M Cdo 7/2009, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07.

4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je

namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny s použitím
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

7.Vzhľadomnato,žeodvolaniebolopodanévýlučnezostranyžalobcuprotizamietajúcejčastirozsudku
súdu prvej inštancie, vo vyhovujúcej časti, proti ktorej žalovaný odvolanie nepodal, tento rozsudok

nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom prieskumu odvolacím súdom (§ 367 ods. 2 C.s.p.).

8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti, konania jemu
predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

11. Z obsahu spisu vyplýva, že obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653,
so sídlom Tomášikova 48, Bratislava ako veriteľ a žalovaný ako dlžník zavreli dňa 10.11.2005 Zmluvu
o splátkovom úvere č. 0284261228, na základe ktorej zmluvy sa obchodná spoločnosť Slovenská
sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava zaviazala poskytnúť žalovanému

úver v sume 1.659,70 Eur (pôvodne 50.000,- Sk) s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 17,30%
ročne a s poplatkom za správu úveru vo výške 1,99 Eur (pôvodne 50,- Sk) mesačne. Žalovaný sa
zaviazal zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v 60 mesačných splátkach vo výške 43,45 Eur (pôvodne
1.309,- Sk) splatných vždy do 10. dňa v príslušnom mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 10.12.2005
a s konečnou splatnosťou úveru dňa 10.11.2010. Žalovaný zaplatil z poskytnutého úveru obchodnej

spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava v období
celkom sumu 739,26 Eur, t.j. dňa 14.12.2005 sumu 1.309,- Sk, dňa 13.01.2006 sumu 1.309,- Sk, dňa
14.02.2006 sumu 1.309,- Sk, dňa 14.03.2006 sumu 1.308,- Sk, dňa 18.04.2006 sumu 1.308,- Sk,
dňa 12.05.2006 sumu 1.308,- Sk, dňa 15.06.2006 sumu 1.308,- Sk, dňa 17.07.2006 sumu 1.308,- Sk,
dňa 15.08.2006 sumu 1.308,- Sk, dňa 14.09.2006 sumu 1.308,- Sk, dňa 10.10.2006 sumu 1.308,- Sk,

dňa 15.11.2006 sumu 1.308,- Sk, dňa 14.12.2006 sumu 1.308,- Sk, dňa 15.01.2007 sumu 1.308,- Sk,
dňa 14.02.2007 sumu 1.308,- Sk, dňa 15.03.2007 sumu 1.324,- Sk, dňa 13.04.2007 sumu 1.324,- Sk.
Znamená to, že žalovaný zaplatil 1. až 17. splátku úveru celkom a 18. splátku úveru v časti 0,61 Eur
(17 x 43,45 Eur + 1 x 0,61 Eur = 739,263 Eur) a s ostatnými splátkami úveru sa dostal do omeškania.Konečná splatnosť úveru nastala dňa 10.11.2010. Dňa 21.12.2010 uzatvorili obchodná spoločnosť
Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava a žalobca Zmluvu o
postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE, predmetom ktorej bolo mimo iného i postúpenie pohľadávky

voči žalovanému v sume 3.141,65 Eur. Obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151
653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava Listom zo dňa 28.12.2010 oznámila postúpenie pohľadávky
na žalobcu žalovanému.

12. Podstatnou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku

premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

13. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa

spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný
typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu
spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať
podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva
žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter

absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré
predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže
aplikáciaObchodnéhozákonníkaprichádzadoúvahyažpouplatneníspotrebiteľskéhopráva.Zhľadiska
poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí
ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho

zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy,
ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v
Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

14. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je

to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu
aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený

medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý
sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

15. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech
spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže

zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy.

16. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne

vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavujeustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je

citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

17. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie.Takétopravidlojeustálenéajvaplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského

súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v
Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Na druhej strane je však potrebné

konštatovať, že existujú aj viaceré rozhodnutia súdov, ktoré aplikovali 4-ročnú premlčaciu dobu v zmysle
Obchodného zákonníka, na ktoré aj poukázal odvolateľ.

18. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie

poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

19. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

20. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami

žalobcu, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej
zmluvy, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku
Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu
rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov
ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako

aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym

právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila
vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobcom
v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s
dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle

eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobcom uvádzanými
rozhodnutiami na podporu jeho tvrdení (v danom prípade) stotožniť.

21. Pokiaľ odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo riadne odôvodnené, ani s touto
odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil.

22.Podľa§157ods.2O.s.p.účinnéhovčaserozhodovaniasúduprvejinštancie,vodôvodnenírozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

23. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.

24. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Vyjadruje to aj vyššie uvedené znenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie
súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie,
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo

nevykonal aj ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na
právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú
k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený
a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy

musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný
súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia

súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať
rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci
prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára

2006).

25. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné

zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska právúčastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je
aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a
uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP,

porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný
súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04

vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky

otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

26. Ak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú
právnu argumentáciu účastníka konania v žalobe (ako je tomu aj v danom prípade) a prečo žalobné

námietky účastníka považuje za mylné alebo nesprávne (uvedené sa tiež vzťahuje na danú vec), je
nutné pokladať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože súd, ktorý sa
vysporiadava s argumentáciou účastníka ju nemôže odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí tiež uviesť,
v čom konkrétne táto nesprávnosť spočíva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Afs
24/2005). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom
stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za
rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

27. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti

konať pred súdom).

28. Nemožno prehliadnuť ani mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, do akej táto vada poškodí účastníka
konania na jeho ústavných právach, pričom intenzitu tejto vady je potrebné posudzovať s prihliadnutím
na okolnosti konkrétneho prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo

163/2015 zo 17. marca 2016).

29. Úplná absencia odôvodnenia preukázaného skutkového stavu má povahu tzv. základných vád,
ktoré judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva akceptuje ako dôvod pre zrušenie aj právoplatných
rozhodnutí za účelom nápravy týchto vád. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny
záver súdu týkajúceho sa dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. februára 2016 sp. zn. 6MCdo 5/2014).

30. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavanej časti rozsudku s cit. ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s

jeho vyššie uvedeným výkladom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne riadil. Z odôvodnenia
rozhodnutia je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku je v tejto časti dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok v napadnutej častipovažovaťzaarbitrárnyčinepreskúmateľný.Zrozsudkusúduprvejinštanciejejednoznačnezrejmé,ako
dospel k záveru, že v danom prípade vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu právneho
predchodcu žalobcu a žalovaného je potrebné aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, pričom

nebolo povinnosťou súdu vysporiadať sa s každým jedným rozhodnutím, na ktoré poukazoval žalobca.

31. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusídaťodpoveďnakaždújednupoznámku,čipripomienkustranykonania,ktorájunastolila.Jevšak
nevyhnutné,abyboloreagovanénapodstatnéarelevantnéargumentystránkonania(porovnajnapríklad
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na
ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou

odpoveďou.

32. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

33. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). Vzhľadom však na to, že žalovanému

žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.

34. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).