Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. december 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/323/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225553
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225553.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: L., s.r.o., so sídlom X., L.
ul. č. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený K. L., s.r.o. so sídlom v X., R. 4, IČO: XX XXX XXX,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. marca 2014, č.k. 11C/260/2012-96, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd

zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 3.184,82 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 636,96 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania
za preukázané, že súdny exekútor JUDr. G. W. so sídlom v X. podal dňa 17.01.2011 na Okresný súd
Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného L., s.r.o. X. (v
tomto konaní navrhovateľ) proti povinnému L. Y. - X., pre vymoženie 838,45 Eur s príslušenstvom.
Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom U. G.

a.s., sp. zn. SR 09514/10 zo dňa 20.10.2010, právoplatného dňa 29.11.2010 a vykonateľného dňa
02.12.2010. Veci bola pridelená spisová značka 62Er/28/2011. Okresný súd Trenčín uznesením pod
č. k. 62Er/29/2011-10 zo dňa 19.01.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
28.02.2011 č. k. 4CoE/120/2011-24 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
z dôvodu, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo priznané plnenie zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ako aj samotná zmluva o úvere, obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky.

Uznesením pod č. k. 62Er/29/2011-12 zo dňa 08.07.2011 súd exekúciu zastavil.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2, 3, § 41 ods. 2 písm.
c), d) Exekučného poriadku, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods.
1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z..

V danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len v15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky
a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou
č. 102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 2 dní od

podania návrhu, určite nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom
konaní, nakoľko doba do rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie zároveň spadá do zákonnej lehoty, v ktorej je exekučný súd povinný vydať poverenia na
vykonanie exekúcie, avšak len v takom prípade, v ktorom exekučný titul spĺňa všetky zákonné

podmienky. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému
boli do Občianskeho zákonníka Zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v Hlave V.
začlenenéustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách(§52až§60)auvedenáprávnaúpravamázákladv
Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa
prechodnýchazáverečnýchustanoveníkúpravámúčinnýmod01.04.2004(§897fods.3)spotrebiteľské
zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu

s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť
v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do
3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré
nie sú dané do súlade s ust. § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods. 3, sú neplatné po uplynutí 3
mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka

vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami
a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme

spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania, bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto
zmluva, ako aj exekučný titul, podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok na

základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného
konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný
rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a
neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia
na exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v

súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný
súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo
na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate
okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a
na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné získať iný exekučný

titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a
preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti
vyplývali. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných
alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským
(súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol

súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali
rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993 a Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov
na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok
a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný
súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je
SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právnehoporiadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.
V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to
nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani

výškanejakejškody.Žalobcaposkytolpovinnémuvexekúciiúvervurčitejvýške,avšaknebolpredložený
žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel;
čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným
medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu zodpovedá práve žalovaná. Z týchto dôvodov
súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine

s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov
zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslila.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého

stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2
O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za

ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a

vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvéhostupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.02.2011, pričom konanie na exekučnom súde

začalo dňa 10.12.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 68 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 17.01.2011, pričom uznesením pod č. k. 62Er/29/2011-10 zo dňa 19.01.2011 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.02.2011 č. k. 4CoE/120/2011-24 exekučný súd

žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietolzdôvodu,žeexekučnýtitul-rozhodcovský
rozsudok, ktorým bolo priznané plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj samotná zmluva
o úvere, obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky. Uznesením pod č. k. 62Er/29/2011-12 zo dňa
08.07.2011 súd exekúciu zastavil. Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 17.01.2011 do
vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu dňa 19.01.2011 exekučným

súdom uplynula doba 2 dní.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na

prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa

rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže

určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za

následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udeleniepoverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti, nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá, nakoľko

doba do rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zároveň
spadá do zákonnej lehoty, v ktorej je exekučný súd povinný vydať poverenia na vykonanie exekúcie,
avšak len v takom prípade, v ktorom exekučný titul spĺňa všetky zákonné podmienky.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.
Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 6NcC/109/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín Y.. P. W. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka

samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo
uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR uznesením č.k. II

ÚS 436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 odmietol sťažnosť navrhovateľa, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých
sudcov okresného súdu, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
s tým, že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti,
že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania, pričom v tomto smere odvolací súd v
celomrozsahupoukazujenavecnesprávneavyčerpávajúceodôvodneniesúduprvéhostupňanastrane

7 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňana
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 20.03.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú

pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Odhliadnuc od uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť,

že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet
vyjadrenia odporcu k návrhu.Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .