Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/100/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709209003
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8709209003.5

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr.Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: Slovenská republika -
Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, právne zastúpeného JUDr.
Renátou Bačárovou Miščíkovou, LL.M., advokátkou, Jarková 2, Prešov, proti žalovaným: 1/ M. T., D. P.
XXXX/XX, H.-E., štátne občianstvo Slovenská republika, 2/ H. T., A. XXXX/XX, H.-E., štátne občianstvo

Slovenská republika, 3/ E. J., G. XXX/XX, H.-E., štátne občianstvo Slovenská republika, všetci zastúpení
advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., Hviezdoslavova 2, Poprad, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Poprad
č.k. 12C/97/2009-949 zo dňa 22.02.2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa uznesenie.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že: „Súd
náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania nepriznáva“.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „Súd v merite veci rozhodol rozsudkom č.k. 12C/97/2009-885

zo dňa 14.07.2014 a s právoplatnosťou k 13.01.2016 v 1. výroku tak, že návrhu navrhovateľov v celom
rozsahu vyhovel z dôvodu, že navrhovateľ preukázal, že sporná nehnuteľnosť, ktorú pôvodne tvorila
parcela mpč. XXX, zapísaná v zápisnici č. 2082, bola na základe zákona 104/1945 Zb. konfiškovaná a
boli preukázané ostatné tvrdenia navrhovateľa. Odporcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali
právny titul, ktorým by vstúpili do oprávnenej držby sporných nehnuteľností. Súd vzhliadol dôvody
hodné osobného zreteľa pri nepriznaní trov konania úspešnému navrhovateľovi v okolnostiach podania

návrhu a v okolnostiach prejednávanej veci. Z obsahu spisu je zrejmé, odporcovia oprávnenú držbu
odvodzovali ešte z obdobia 50-tych rokov, kedy sa sporná nehnuteľnosť mala stať vlastníctvom ich
právneho predchodcu D. H. na základe prídelovej listiny, ktorá sa nezachovala a toto tvrdenie sa im v
konaní nepodarilo preukázať. Odvtedy nepretržite boli s výnimkou rokov 1998-1990 obhospodarované
právnymi predchodcami odporcov, ktorí tieto pozemky následne získali na základe darovacích zmlúv
od svojich právnych predchodcov. Sporné nehnuteľnosti odporcovia a ich právni predchodcovia užívali

v dobrej viere, a to až do podania návrhu. Odporcovia, resp. ich právni predchodcovia užívali sporné
nehnuteľnosti a obhospodarovali ich v domnienke oprávnenej držby a tiež v domnienke, že aj k sporným
nehnuteľnostiam bolo v roku 1995 ich právnymi predchodcami osvedčené vydržanie vlastníckeho práva.
Navrhovateľ podal návrh až v roku 2009, dovtedy sa o sporné nehnuteľnosti nezaujímal, ani sa skôr
o nápravu vlastníckych vzťahov k sporným nehnuteľnostiam nepokúsil podaním návrhu o určenie
vlastníckeho práva a v konečnom dôsledku nechal užívať sporné nehnuteľnosti odporcov a ich právnych

nástupcov. Keďže navrhovateľom v tomto konaní je štát, ktorý sa úspešne domohol vlastníckeho práva
v nehnuteľnostiam v tomto konaní, je z vyššie uvedených dôvodov spravodlivé, aby si trovy konaniaznášal sám. Súd pre úplnosť dodáva, že u odporcov súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa
pre spočívajúce v ich osobných a majetkových pomeroch, pre ktoré by nebolo možné ich zaviazať na
náhradu trov vzniknutých navrhovateľovi za právne zastupovanie, pretože odporcovia sú zárobkovo

činní, zastúpení advokátom a z obsahu spisu nevyplývajú ich nepriaznivé majetkové pomery.“

3. Poukázal na ustanovenie § 142 ods. 1, § 150 ods. 1, § 244 ods. 1 O.s.p.

4. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

a priznal mu náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania v plnej výške. V odvolaní
ďalej uviedol, že súd napadnutým uznesením mu nepriznal ako úspešnému žalobcovi náhradu trov
konania s poukazom na ust.§ 150 O.s.p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval okolnosti
podania návrhu a okolnosti veci. Má za to, že okolnosti, na ktoré poukazuje súd vo svojom rozhodnutí
nepreukazujú žiadnu osobitosť, výnimočnosť prípadu, pre ktorú by súd náhradu trov konania nemal
priznať. Práve naopak vlastník bol nútený domáhať sa svojho vlastníckeho práva do ktorého sa

neoprávnene zasiahlo súdnou cestou. V napadnutom uznesení súd odôvodňuje použitie ust. § 150
ods.1 O.s.p. tým, že žalovaní odvodzovali oprávnenú držbu sporných parciel od prídelovej listiny na
svojho právneho predchodcu D. H., ktorá sa nezachovala a odvtedy mali sporné parcely pôvodnú mpč.
obhospodárovať a užívať v dobrej viere až do podania návrhu na súd. Takéto tvrdenie odporuje zásadám
logiky a je v rozpore s rozsudkom vo veci samej, kedy je zrejmé, že vlastnícke právo svedčí žalobcovi

a súd uznáva, že zo strany žalovaných došlo k neoprávnenému osvedčeniu sporných parciel, ktoré
nepreukázali právny titul, ktorým by vstúpili do oprávnenej držby sporných parciel. Prídelová listina bola
zachovaná. Štát s pozemkami vo svojom vlastníctve, vrátane mpč. 569 nakladal ako s majetkom štátu, o
čom svedčí zriadenie práva osobného užívania na časti pôvodnej mpč 569, o čom predložil súdu listiny.
V napadnutým uznesení sa ďalej uvádza, že žalobcom v tomto konaní je štát, ktorý sa úspešne domohol

vlastníckeho práva a preto je spravodlivé, aby si trovy konania znášal sám. Potom je otázke kedy by mal
štát ako žalobca spravodlivý nárok na trovy konania, keď v prípade plného úspechu vo veci, kde účelne
uplatňoval svoje právo splnil si riadne svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a nemá nárok
na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru došlo vysloveným názorom k popretiu úspechu žalobcu v
predmetom súdnom konaní. V odvolaní ďalej uviedol, že má za to, že právny názor, ktorý zastáva súd

prvej inštancie v napadnutom uznesení je porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR a článku 6 ods.1 Dohovoru, práva na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, ako aj práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa článku ods.2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky. Je spravodlivé a dôvodné, že ten, kto obhajoval svoje porušené alebo ohrozené právo, dostal
náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti vynaložil.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní. Navrhli napadnuté uznesenie ako vecne správne.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle pravidiel uvedených v §

470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p.,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že že odvolanie žalobcu nie
je dôvodne; v dôsledku čoho sú splnené podmienky na potvrdenie vecne správneho uznesenia súdu
prvej inštancie.

7. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 prvej vety C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

Podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 C.s.p. je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil
s rozhodnutím prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá.Z odôvodnenia rozhodnutia vyplývajú vzťahy medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Právne závery súdu prvej inštancie
sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení je

koherentný, t.j. jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver. Súd prvej
inštancie dal odpoveď na všetky otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam.

9. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu udáva nasledovné. Odvolateľ namieta
nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách úspešného žalobcu v

konaní aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p účinného v čase rozhodovania súdu.

10. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že 100 % úspešnosť v konaní svedčí žalobcovi a teda
žalovaní boli povinní nahradiť mu trovy konania podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., ktoré účelne
vynaložil na uplatnenie, bránenie svojho práva.

11. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom
úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

12. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude

musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti
za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 C.s.p. podľa zákona
účinného v čase rozhodovania súdu išlo o ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p.

13. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné,
ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam
jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o
výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých
okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 ods.1 O.s.p. (§ 257 C.s.p.) preto nemožno vykladať tak,

že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať
náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v
rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

14. Zákon explicitne nevypočítava ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať

dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150
ods. 1 O.s.p (§ 257 C.s.p.) len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku
(porov. R 34/1982, R 23/1989). Výklad podmienok pre aplikáciu výnimočného ustanovenia ponecháva
zákon na súdnej praxi. Je preto vecou vždy konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré
budú podkladom na rozhodnutie súdu o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu

trov konania.. Súdna prax zdôraznila aj to, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného
zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 O.s.p. treba prihliadať v prvom rade na
majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, a treba vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä
na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež

okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, a
podobne (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo5/2006, Drápal, L.
Bureš a kol., Občanský soudní řád I. Komentař. I. vydáni. Praha: CH.Beck 2009. S. 100).

15. Musí ale ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach

na strane účastníkov, a to obidvoch) jeho aplikácie. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní
napokon uspel, znáša svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na
existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu
sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod.16. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p (§ 257 C.s.p.) je právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou,
t.j. právnou normou, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale ktorá prenecháva

súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy z
vopred neobmedzeného okruhu okolností. Ak je hypotéza právnej normy vymedzená správne, nemôže
byť rozhodnutie v rozpore so zákonom z dôvodu, že neboli objasnené okolnosti ďalšie, prípadne že sa
neprihliadlo k iným okolnostiam, ktoré v posudzovanom prípade nemožno považovať za podstatné či
významné, lebo takéto okolnosti nie sú súčasťou hypotézy právnej normy, vymedzenej súdom v súlade

so zákonom, z ktorej súd pri právnom posúdení veci vychádza.

17. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu ku v konaní úspešnému žalobcovi použil
ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré
súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka na náhradu trov
konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky.

18. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto
rozhodnutiu viedli. Napriek skutočnosti, že rozsudok súdu vo veci samej je právoplatný a že žalobca
vo veci samej v konaní pred súdom prvej inštancie úspech mal, našiel existenciu dôvodov hodných

osobitnéhozreteľa,prektoréžalobcovispoukazomna 150ods.1O.s.p.nepriznalnáhradutrovkonania.

19. Odvolateľ namieta, že dôvody uvádzané súdom prvej inštancie sú nedostatočné. Má za to, že
okolnosti podania návrhu a okolnosti danej veci nepreukazujú žiadnu výnimočnosť prípadu tvrdiac, že
práve vlastník bol nútený sa domáhať svojho vlastníckeho práva súdnou cestou, keďže neoprávnene

sa zasiahlo do jeho vlastníctva. Namieta, že nesprávne súd poukazuje na okolnosť, že žalovaní
odvodzovali svoju držbu sporných pozemkov od prídelovej listiny a napriek tomu je zrejmé, že žalovaní
si neoprávnene osvedčili svoje vlastníctvo, nepreukázali vstup do držby a výsledkom bol rozhodnutie
súdu vo veci samej výsledkom ktorej bol úspech žalobcu. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal
určenia vlastníckeho práva. Z obsahu spisu je možné skonštatovať, že žalovaní tvrdili a mali snahu

preukázať, že sa ujali držby týchto nehnuteľností, tieto užívali v dobrej viere, ako svoje vlastníctvo. V
konečnom závere neuspeli, súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vo veci samej dospeli k záveru, že
žalovaní neuniesli dôkazné bremeno. Súdy pri rozhodovaní vo veci samej vychádzali aj z existencie
rozpornýchtvrdenísvedkovvypočutýchvkonaníniektorítvrdili,žespornároľabolavroku1948pridelená
právnym predchodcom žalovaných, iní že ju nikdy neužívali žalovaní a ani ich právni predchodcovia. Cit

z výpovede svedkov: „ . Spornú roľu poľnohospodárske družstvo nikdy neobhospodárovalo.( svedkyňa
D. T.). Parcelu XXX užíval pán J. a parc. XXX pán E.. Užívané pozemky mali celkovú šírku 25 metrov.
Vľavo bol pridelený pozemok pánovi E. v šírke 8 metrov a vedľa neho pánovi T.. Takto boli nehnuteľnosti
užívané do roku 2004. V tomto roku parcely XXX a XXX začal užívať pán T.. Nezhody pretrvávajú od
roku 2004. V danom území poľnohospodársku pôdu neobhospodároval pán H.. (Svedkyňa O.. L. E.).

Svedok E. B. st. uviedol, že v r. 1965 spoločne so svojou manželkou U. B. začal pripravovať výstavbu
nehnuteľnosti na pozemku svojich svokrovcov. Nad jeho stavebným pozemkom sa nachádzali parc. č.
XXX, XXX a XXX. Tieto nehnuteľnosti obhospodároval do r. 1994, kedy parcelu č. XXX zabral p. T..
(svedokE.B.ml.).J.M.F.uviedol,že„Pamätási,ženapozemkoch,ktorésúpredmetomkonania,právni
predchodcovia H. T. už oddávna tam niečo sadili. Spolu s H. S. býva vo dvojdome ako ľavý sused H. T..

Predchodcovia odporcov obhospodárovali pozemky nad ich záhradou. Pozemky neboli oplotené. Nemá
vedomosť o tom, aby na pozemku niekedy hospodárilo družstvo, prípadne štátny majetok. Družstvo
obhospodárovalo pozemky nad ich nehnuteľnosťou. Rodina T. obhospodárovala aj časť pozemku nad
nehnuteľnosťou rodiny B.. O históriu vlastníckych vzťahov sa nezaujímal. Svedok D. C. uviedol, „že
do mestskej časti E. sa presťahoval v roku 1966. Za dedinou bol mlyn, do ktorého chodil, preto vie, že

role, ktoré sa v tom mieste nachádzali, obhospodároval p. M. T.. Mal k dispozícii malý traktor, ktorý mu
svedok občas pomáhal opravovať. P. T. gazdoval na roli v šírke 40 až 50 m a dĺžke 150 m, ktorú mal
získať dedičstvom. P. H. osobne nepoznal, avšak poznal ho z videnia. Sám je otcom p. Z., ktorá vedie s
navrhovateľom súdny spor.“Svedok M. R. uviedol, že „ odporcov pozná, pretože s ich rodičmi p. M. T. a
jeho manželkou spolu robili na družstve. Role v E. mal svokor p. T. p. H., ktorý keď zomrel, tieto previedol

na zaťa. Role sa nachádzali vedľa cintorína a školy, kde mali postavený rodinný dom. V roku 1959,
kedy prišiel do E., menovaní už kapustnice obrábali. Ako traktorista rodine T. pomohol po zabezpečení
povolenia od družstva. Za vykonanú prácu neplatili, avšak túto si museli odpracovať. Takáto situácia
bola do roku 1965, kedy to prebrali majetky. Svoju výpoveď upresnil, že užívali to aj v ďalšom období,ale už nebolo možné im z majetkov poskytnúť mechanizmy. Rodina T. mala najširšiu roľu vo výmere
cca 24 m na výsadbu obilovín a okrem toho mali tam ešte zasadené zemiaky. Rodina B. mala obiloviny
posadené na šírke asi 8 m. Či tam boli posadené zemiaky uviesť nevedel.“ Svedok D. P. uviedol,“

že pozná tak odporcov a poznal rovnako ich rodičov. P. T. mu v minulosti pomáhal malotraktorom pri
oborávaní zemiakov. V minulosti pracoval na JRD, v roku 1965 to prebrali štátne majetky. Menovaný mal
za domom role, na ktorých mu občas vykonával poľné práce. Role neboli oplotené, ale boli tam určité
znaky, ktoré predstavovali hranicu“. Svedkyňa W. T. uviedla, že pozná odporcov a rovnako poznala aj ich
rodičov ako aj p. D. H., ktorý určitú dobu býval u M. T.. Do mestskej časti E. sa presťahovala v roku 1964

na ul. A.. Sama chodila p. T. zbierať zemiaky na roli, ktorá sa nachádzala za jeho rodinným domom. Na
roľu prechádzala buď cez nehnuteľnosť rodiny T. alebo povedľa chodníkom.“

20. Súd pri rozhodovaní vo veci samej konštatoval, že“ Právni predchodcovia odporcov Fr. T. a D. T.
mohli byť na základe osvedčenia o vydržaní parcely XXX o výmere 1793 podľa chybnej identifikácie
zapísaní na liste vlastníctva E KN iba k parcele parc. čísla XXX zapísanej v PK vložke 2229, nie aj k

parcele č. XXX z PK vložky 2082, ktorá je predmetom sporu.. Jedinou písomnosťou, ktorá deklaruje
užívanie nehnuteľností v predmetnej lokalite nie D. H., ale už M. T., je dohoda zo dňa 10.12.1964
uzavretá medzi Miestnym národným výborom v E. a M. T. a jeho manželkou D., podľa ktorej ornú
pôdu M. T., nachádzajúcu sa na parc. č. XXX/X k. ú. E. (koncom záhrady) o celkovej výmere 42 á
a 43 m2, ktorá sa nachádza v strede honu, určeného pre zcelenie pre komplexnú poľnohospodársku

výrobu má užívať štátny majetok, ktorý bude plniť dodávkové úlohy. Predložené dôkazy svedčia o tom,
že právnemu predchodcovi odporcov D. H. bol vydaný príslušným orgánom výmer a prídelová listina
o pridelení nehnuteľnosti, rodinného domu a poľnohospodárskej pôdy ako bývalého konfiškátu, ktoré
menovaný začal užívať a vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam je v súčasnej dobe evidované na
jeho právnych nástupcoch. Jedná sa však o nehnuteľnosti na inom mieste v k. ú. E..“

21. Skutkové zistenia vyplývajúce z dôkazov vykonaných vo veci samej priniesli rozporuplné skutočnosti
svedčiace o užívaní sporných pozemkov aj žalovanými a ich právnymi predchodcami. Žalovaní
nepreukázali titul pre vstup do oprávnenej držby vo vzťahu k sporným pozemkom, oprávnenú držbu
sporných pozemkov ich právnych predchodcov od roku 1956. Práve tieto skutočnosti v prejednávanej

veci viedli súd k záveru, že je namieste aplikovať výnimočné ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p.
Rozhodovanie o trovách konania vychádza z reálnych okolností života. Pri posudzovaní individuálnych
okolností prípadu považoval súd prvej inštancie za potrebné predovšetkým vziať do úvahy to, že
žalovaní resp. ich právni predchodcovia sa snažili preukázať, že žalobca nie je vlastníkom, že sporné
pozemky užívali, obhospodárovali, pričom časť svedkov ich tvrdenia potvrdila. Je potrebné zdôrazniť,

že žalovaní vyvíjali snahu na preukázanie svojich tvrdení. Je potrebné vziať do úvahy, že užívacie
vzťahy k spornému pozemku sa javili ako pomerne komplikované. Z praxe súdu je známe, že v
dôsledku spoločenských historických zmien dochádzalo aj k zásadným zmenám v systéme vlastníctva
a tiež v evidencií vlastníckeho práva. V priebehu historického vývoja na území dnešného Slovenska
dochádzalo k rozdrobovaniu pôdy, neskôr k sceľovaniu. Zložité a komplikované užívacie vzťahy k

spornému pozemku, rozsiahle dokazovanie vytvárajú špecifiká tohto prípadu. Odvolací súd má za to, že
nedošlo nepriznaním trov konania k popretiu úspechu žalobcu v konaní ako to tvrdí. Za týchto všetkých
okolností bolo potrebné z hľadiska spravodlivosti pri rozhodovaní o trovách konania uprednostiť
aplikáciu § 150 ods. 1 o.s.p a nepriznať trovy konania úspešnému účastníkovi.

22. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods.1
Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“)
práva na právnu pomoc v konaní pred súdom (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky),odvolací súd uvádza, že v prípade rozhodnutia súdu o nepriznaní

trov konania inak úspešnému žalobcovi nemožno v žiadnom prípade hovoriť o porušení práva žalobcu
v prístupe k spravodlivosti, ktoré by v konečnom dôsledku malo znamenať znemožňujúci reálny prístup
k spravodlivosti.

23. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd
neprizná účastníkovi náhradu trov konania a nákladov na zastupovanie advokátom. Ustanovenie § 150
ods. 1 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu
situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené právaalebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Ani
predmetnú vec nemožno vylúčiť z aplikácie uvedeného zmierňujúceho ustanovenia. Ústavný súd (III.
ÚS 351/07) v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der

Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A č.70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s
výkonom určitej profesie (v citovanou prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za
odvedenú prácu je na druhej strane vyvážená výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne (§ 387

ods.1 C.s.p.).

25. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).