Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. marec 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211320
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114211320.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov

senátu JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o.,
so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29
705, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanej: A. I., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom A. XX, Z., za účasti OZ Všeobecná ochrana
práv spotrebiteľov, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom Dobrovičova 13,
Bratislava, o zaplatenie 465,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 29C/165/2014-104 zo dňa 10.6.2016, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám a OZ Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

„Žalobu zamieta.
Náhradu trov konania žalobcovi a žalovanej nepriznáva.

Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 82,48 eur na účet právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca, návrhom na uplatnenie pohľadávky podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu, žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 465,- eur,
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 30.1.2011 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške

6 % ročne z tej istej sumy od 15.4.2011 do zaplatenia a žiadal priznať aj zmenkovú odmenu vo výške
1 % zmenkovej sumy, teda 1,55 eur. Žalobca návrh odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom
všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 30.6.2010. Indosovaná zmenka je vistazmenkou
opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Za miesto splatenia bolo
určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom žalovaná
doposiaľ z nej nič neuhradila.

3. Ďalej prvoinštančný súd vychádzal z toho, že žalovaná je fyzická osoba - spotrebiteľka. Dňa 30.6.2010
bola uzatvorená písomná úverová zmluva č. XXXXXXXXX, ktorou veriteľ - Z., S..X..F.. poskytol v
prospech žalovanej ako fyzickej osobe úver vo výške 300,- eur, ktorý sa tento zaviazala splatiť v celkovej
sume 588,80 eur 12-timi mesačnými splátkami po 49,- eur počnúc dňom 25.7.2010. V zmluve nie jeuvedený úrok, iba výška poplatku 288,- eur, bez jeho konkretizácie a uvedenia RPMN, ako aj priemernej
hodnoty RPMN. Článok 14 podmienok poskytnutia úveru obsahuje dohodu o vyplnení zmenky, v ktorej
sa uvádza, že na zabezpečenie dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči

veriteľovi ako remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum
začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový
ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najneskôr v
deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí
včas 4 po sebe idúce splátky, prípadne uhradí časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo

časťposlednejsplátky.Zmenkovásumabudepozostávať zosumyvšetkýchpeňažnýchnárokovveriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal
splatný celý dlh.

4. Súd prvej inštancie mal za to, že na úverovú zmluvu uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu

a žalovanou, uzatvorenú dňa 30.6.2010 pod č. XXXXXXXXX je potrebné aplikovať ustanovenia zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzatvorenia, v danom prípade
od 2.4.2010. Konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanovením § 9 citovaného
zákona musí mať písomnú formu s tým, že každá zmluvná strana dostane aspoň jedno jeho vyhotovenie
v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, dostupnom veriteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom

úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj ďalšie podmienky uvedené v ustanovení §
9 ods. 2 o. i. podľa písm. f/ ročnú percentuálnu mieru nákladov, j/ výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, k/ priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zverejnenej podľa § 21
ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok podľa písm. y/. Vyššie uvedená zmluva o spotrebiteľskom

úvere, na základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka, neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle
ustanovenia § 9 písm. f/, j/, k/, y/ zákona č. 129/2010 Z.z., teda sa poskytnutý úver na základe tejto
zmluvy v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona považuje za bezúročný a bez
poplatkov a teda žalovanej vznikla povinnosť iba vrátiť istinu poskytnutého úveru.

5. V dôvodoch rozsudku sa ďalej uvádza, že žalobca sa dovolával abstraktnosti zmenky a jej
prísnej formálnosti, ale keďže táto zmenka zabezpečuje spotrebiteľský záväzok, neplatí s ohľadom
na ustálenú európsku spotrebiteľskú legislatívu všeobecne uznávaná teória o tom, že súdy nie sú
povinné skúmať kauzu zmenky a majú postupovať len z hľadiska dodržania predpisov zmenkového
práva. Z predložených listinných dokladov je evidentné, že ustanovenia o Dohode o vyplnení zmenky

sú uvedené na druhej strane formulárovej zmluvy - na prvej strane, ktorá je spotrebiteľom podpísaná
a ktorá by mala byť rozhodujúcou pre deklarovanie najdôležitejších zmluvných ustanovení, nie je o
zabezpečení záväzku blankozmenkou ani zmienky. Bod 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru
je nepriehľadný a táto zmluvná podmienka ani nebola individuálne dojednaná a je zrejmé, že spôsobuje
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na základe

uvedeného súd uvedené zmluvné dojednanie posúdil za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v
rozpore s dobrými mravmi, ako aj poctivým obchodným stykom. Navyše prvý nadobúdateľ zmenky,
obchodná spoločnosť Pohotovosť s. r. o. vyplnila zmenku v rozpore so skutočnou dlžnou sumou, ktorá
ku dňu vyplnenia blankozmenky pre neho vyplynula z uzavretej zmluvy o úvere vzhľadom na to, že v
zmluve nebola uvedená ročná percentuálna miera nákladov a týmto nárok prvého nadobúdateľa zmenky

mohol v zmenke obsahovať iba suma poskytnutého úveru bez poplatkov a bez úrokov. Následne na
to, čo sa Pohotovosti s. r. o. na základe takto vyplnenej zmenky nepodarilo v rozhodcovskom konaní
uspieť a nadobudnúť predmetné sumy, zmenku rubopisom postúpil ďalšiemu nadobúdateľovi zmenky
a to žalobcovi.

6. Ďalej prvoinštančný súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že vzhľadom na to, že súd je povinný v zmysle
ustanovenia § 53 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka povinný poskytnúť spotrebiteľovi ochranu
jeho spotrebiteľských práv ex offo, je možné konštatovať, že zo strany pôvodného veriteľa ako aj zo
strany žalobcu došlo k nerešpektovaniu základných zásad ochrany spotrebiteľa a vedome konali v
jeho neprospech. Prvostupňový súd v tomto smere poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v

Prešove zo dňa 17.12.2015 pod sp. zn. 2CoZm/23/2015 v obdobnej veci a taktiež na závery spoločného
stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015
a konštatoval, že obsah článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru - dohody o vyplňovacom
práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Článok 14 VPPÚ - Dohoda o vyplňovacom práve kzmenke nebola individuálne dojednaná a vo svojej podstate svojom obsahom a účelom je obchádzaním
zákona na ujmu práv spotrebiteľa, preto je neplatná. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke
nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový záväzok, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

7. Prvoinštančný súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov konania
žalobcovi a žalovanej nepriznal. Žalobca bol v konaní neúspešný neúspešnej žalovanej trovy konania
nevznikli. Zároveň zaviazal neúspešného žalobcu na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka
vystupujúceho na podporu žalovanej, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 82,48 eur.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v celom rozsahu odvolanie, ktorým navrhol jeho
zmenu tak, aby jeho návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené a boli mu priznané trovy odvolacieho
konania. Odvolanie podal z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; a tiež, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). V dôvodoch
odvolania uviedol, že prvoinštančný súd síce opiera svoje rozhodnutie o znenie úverovej zmluvy a
VPPÚ k zmluve, avšak neuvádza, ktorá sporová strana listinné doklady v konaní predložila alebo či
súd sám zabezpečil tieto doklady bez návrhu sporových strán. Žalobca, a podľa dostupných informácii

ani žalovaný, nenavrhovali doplnenie dôkazov. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom
konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. V danom konaní svoj postup súd vôbec
nezdôvodnil a na základe týchto skutočností má žalobca za to, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné.
Predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a

materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch, dokázal jasne, úplne
a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Ustanovenie § 120 ods. 1
O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých
dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho,

že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho
dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia
vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté,
a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy,

bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu, na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukazovalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Uvedené správanie súdu je neprijateľné, v
právnom štáte predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navyše,
pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z, podľa neho, nesporných skutočností. Za nesporné považoval

to, že žalovaný so spoločnosťou Z., uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou, a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto
údajnenespornéfaktyvyabstrahovalzdokazovania,ktorésisámnavrhol.Takéskutočnostijednoznačne
nemožno považovať za nesporné. Žalovaný a ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili,

a preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Dospel tak
k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie
príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zdôraznil, že predmetom konania je výlučne
zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Ignoroval ust. § 17 Zákona o zmenkách a šekoch. Je síce
prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí

byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno
na preukázanie svojich tvrdení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo/1839/2000, keď pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v
tomto konaní, pričom je tento judikát použiteľný aj na prejednávanú vec. Zastáva názor, že zmenka je
samostatným, abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať

inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Vyššie
uvedené závery potvrdzuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013
a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, ktoré bolivydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu. V tejto súvislosti taktiež poukázal na nemeckú a
rakúsku právnu úpravu zmenkového práva, ako aj na niektoré rozhodnutia nemeckých a rakúskych
súdov a časti z nich v závere dôvodov odvolania doslovne citoval.

9. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcom v zmysle § ustanovení

378 a nasl. CSP, riadiac sa tým, že:
a) podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
b) podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli
výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
súdov SR (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom
17 ods. 1 Nariadenia, Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe procesného
práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný prostriedok

„odvolanie“ (§ 355 a nasl. CSP) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným odvolaním
podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného práva
Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

13. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené

odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal
potrebné dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil.
Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne
posúdenie nárokov. Odvolací súd je toho názoru, že spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ustanovenia

§ 220 CSP a v podstate dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

14. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16.Rozhodnutiesúduprvéhostupňajevecnesprávne,odvolacísúdsasnímvcelomrozsahustotožňuje

a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

17. V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami odvolací súd snáď môže uviesť len nasledovné:

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací predmetnú vec už prejednával a na základe rozsudku

súdu prvej inštancie č.k. 29C/165/2014-43 zo dňa 12.11.2014 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu
č.k. 14Co/19/2015-83 zo dňa 29.10.2015 bolo o časti uplatneného návrhu už právoplatne rozhodnuté.
Žaloba o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 465,- eur od 15.4.2011 do
zaplatenia bola zamietnutá. Vo vzťahu ku zostatku návrhu odvolací súd vyslovil právny názor, ktorým
sa súd prvej inštancie riadil v ďalšom priebehu konania a podľa dôvodov teraz napadnutého rozsudku

odvolacím súdom vyjadrený právny názor správne aplikoval na zistený skutkový stav.

19. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
žalobcom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní voveciach s nízkou hodnotou sporu. Uvedená zmenka bola vystavená dňa 30.6.2010 na sumu 465,-
eur pričom v pravom hornom rohu je uvedené číslo zmluvy, a to XXXXXXXXX. Uvedené číslo je na
zmluve o úvere uzavretej medzi veriteľom Z., S..X..F.., a žalovanou. Zmluva o úvere bola uzavretá dňa

30.6.2010. Podľa nej veriteľ poskytol dlžníčke úver vo výške 300,- eur. Žalovaná sa zaviazala splatiť
veriteľovi sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 288,80 eur. Žalobca sa žalobou podanou na súde
dňa 28.3.2013 domáhal voči žalovanej zaplatenia zmenkovej sumy vo výške 465,- eur s príslušenstvom.
Z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka bola vystavená ako zabezpečovacia
zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo

zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, podľa
ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa, alebo inej osoby sa zakazuje splniť
dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich
nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase
vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva

vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú
veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie
vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo
zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka mohla byť vyplnená len v súlade so
znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková suma presahuje výšku maximálne

30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

20. Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého
rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti

procesných strán v konaní.

21. To, že sa pri takomto postupe prvoinštančný súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho
pochybenia podporujú aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015 (na ktorý

odvolací súd poukázal vo svojom rozhodnutí z 29.10.2015), podľa ktorého:

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;

b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k

prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom

práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku

podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

22. V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd
i pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k
okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a

postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.23. V tomto smere odvolací súd odkazuje na judikované závery vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých sú súdy povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.

Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná

pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa

a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

25. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, žalovanej preukázateľné trovy v súvislosti s odvolacím
konaním nevznikli, preto im odvolací nárok na náhradu trov konania nepriznal. OZ Všeobecná ochrana

právspotrebiteľov,ktorévkonanípredsúdomprvejinštancievystupovaloakovedľajšíúčastníknastrane
žalovanej, po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1.7.2016, v konaní nevystupuje
ako intervenient, preto mu nemôže byť priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania za úkony
advokáta realizované po 1.7.2016. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
čl. 16 v spojení s čl. 19 Nariadenia a § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP tak, že sporovým stranám

a OZ Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

26. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).