Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. december 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/638/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615208543
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7615208543.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej, členov
senátu JUDr. Juraja Tymka a JUDr. Pavla Tkáča v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova
4, Bratislava, proti povinnému U. P., O.. XX.XX.XXXX, V. V. XXX, v konaní vedenom pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava pod sp. zn. EX 24256/15,

o vymoženie 846,38 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Spišská Nová Ves č.k. 10Er/442/2015-20 zo dňa 31.05.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

Stranám právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil exekučné konanie a žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 30.09.2009 sp. zn. SR 04184/09. Súd citoval § 251

ods. 4, § 103, § 104 ods. 1 prvá veta a § 159 ods. 3 O.s.p. a uviedol, že z nahliadnutia do súdneho spisu
sp.zn. 11Er/926/2009 a uznesení vydaných v tomto konaní mal za preukázané, že v tomto exekučnom
konaníbolavymáhanáistina846,38eursprísl.nazákladenávrhupodanéhototožnýmoprávnenýmproti
totožnému povinnému ako v tomto konaní a na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
č. 04184/09, ktorý vydal dňa 30.09.2009 Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou,
a.s. Uznesením č.k. 11Er/926/2009-31 zo dňa 29.07.2010 súd zastavil exekučné konanie po tom, čo

bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie právoplatne zamietnutá uznesením zo dňa
04.03.2010 ( z dôvodu, že úverová zmluva neobsahovala RPMN podľa § 4 ods. 2 písm. j/ zákona č.
258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu 26.11.2007) potvrdeným uznesením odvolacieho súdu zo dňa
31.05.2010. V danej veci teda ide o prekážku res iudicata, pričom sa jedná o neodstrániteľnú prekážku
konania, preto súd konanie zastavil.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd
prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutia vo veci a že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 10.07.2013 sp. zn. II ÚS 499/2012 a taktiež na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie zo dňa 21.02.2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai,Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní
práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva
Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám

patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva
každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými
súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka konania oboznamovať sa
a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými
ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci

preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať, že činnosťou súdu nastalo
ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/
ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im
možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako bol názoru, že exekučný

súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v
tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom - ak tak
navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou
podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku
a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a

správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem
jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na
zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu
je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou
poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že

samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským
súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej
osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012 sp. zn.
18CoE/641/2011. Podľa oprávneného súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď

sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods.
2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“)
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu

zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s
tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto
konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so
zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.

Zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať
sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa

jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. K odňatiu možnosti konať pred súdom

uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality,
zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces
a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej
a oprávneným na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený
mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia

ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že
oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu
obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to,aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že
je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto
voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku

vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V podanom odvolaní
tiež namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu,
ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal
dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V

poslednom bode podaného odvolania oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením rozhodcovskej doložky,
ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to,
že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s
dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom zmluvy
bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež

namietal posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka
na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše
aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne

vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu
o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné
prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §

4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento
úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška
úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri
posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinná svoje povinnosti zo

zmluvy nesplnila.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel

k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

5. V podanom odvolaní oprávnený namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu
zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a nesprávne
posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky.

6. Ušlo však pozornosti oprávneného, že súd prvej inštancie sa preskúmavaním exekučného titulu a
posudzovaním rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky ani nezaoberal. Súd prvej inštancie
totiž zastavil exekučné konanie z dôvodu neodstrániteľnej prekážky konania, a to prekážky rozsúdenej
veci.

7. Vzhľadom na uvedené sú odvolacie dôvody oprávneného neopodstatnené. Nakoľko však jeho
odvolanie po stránke formálnej obsahovalo všetky náležitosti vyžadované § 363 CSP, nebolo úlohou
súdu prvej inštancie či odvolacieho súdu upozorňovať odvolateľa na vecnú nesprávnosť odvolacích
dôvodov a tým naprávať jeho nepozornosť.

8. V súdnom spise sp. zn. 10Er/926/2009 súd prvej inštancie zistil, že v predmetnej veci už bolo
právoplatne rozhodnuté pod sp. zn. 11Er/926/2009. Súd prvej inštancie v tejto veci dňa 04.03.2010
uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a dňa 29.07.2010 uznesením,
ktoré nadobudlo právoplatnosť exekučné konanie zastavil.

9. Podľa § 44 ods. 2 tretia veta Exekučného poriadku ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.10. Z uvedeného dôvodu bol súd prvej inštancie toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku
rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť.

11. Podľa § 161 ods. 1 CSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

12. Podľa § 161 ods. 3 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd

urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie
vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť,
súd konanie zastaví.

13. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

14. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ako exekučný súd (§ 45 Exekučného poriadku) zastavil
exekučné konanie pre neodstrániteľnú prekážku už rozhodnutej veci „res iudicata“, keď zistil, že v
inom konaní sa oprávnený o tej istej veci už domáhal vymoženia rovnakej povinnosti uloženej rovnakým
exekučným titulom a medzi tými istými účastníkmi konania v rovnakom procesnom postavení. V tomto
inom konaní bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a následne bolo

exekučné konanie zastavené, preto už súd nemôže opätovne konať v tomto konaní.

15. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené procesné podmienky
konania, predmetné konanie vykazuje neodstrániteľný nedostatok - „res iudicata“, a preto súd prvej
inštancie dôvodne zastavil exekučné konanie.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP tak, že stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol
v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným
účastníkom preukázateľne trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa podľa § 428 CSP popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov uvedených v § 429

ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).