Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/577/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213555
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213555.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného právnym
zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene
ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 6C/272/2012-57 z 10. marca 2015

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania proti navrhovateľovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania, ktorým sa voči
odporcovi domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným
súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty; náhradu

trov konania žalovanému nepriznal. Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
podaná dňa 12. 02. 2010 (doručená 18.02.2010) a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 03. 09.
2010; uvedené obdobie bolo potrebné na preskúmanie formálnej a materiálnej vykonateľnosti žalobcom
predloženého exekučného titulu z hľadiska ustanovení na ochranu spotrebiteľa; na základe vykonaného
dokazovania exekučným spisom dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu exekučného súdu
nedošlo k prieťahom v konaní. Okresný súd uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný

postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje
rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“). Pred rozhodnutím vo veci samej uznesením vyhláseným na pojednávaní zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým nevylúčil sudcov Okresného súdu Rimavská

Sobota z prejednávania a rozhodovania tejto veci s odôvodnením, že o námietke zaujatosti vznesenej
navrhovateľom už nadriadený súd rozhodol uznesením sp. zn. 23NcC/405/2012 z 15. októbra 2012.Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené

zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože
sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd
založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia
okresného súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi

uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie
v jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
dôvodu určil sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v
zákonnej lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec

nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p.,

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako

exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty; navrhovateľ navrhol
vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie
konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne
rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej

veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie. Na prejednanie
veci samej nariadil okresný súd pojednávanie, na ktoré riadne a včas predvolal právneho zástupcu
navrhovateľa a zástupcu odporcu. Účastníci ani ich zástupcovia sa pojednávania nezúčastnili. Okresný
súd vykonal dokazovanie iba obsahom exekučného spisu ohľadne exekučného konania, v ktorom mala
byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená

škoda, vyhlásil dokazovanie za skončené a verejne vyhlásil napadnutý rozsudok.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce

konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd udáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval

správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu
o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu
za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
viazaný(§212ods.1O.s.p.),priposudzovanívecisazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenými

v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym

úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa

svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011zodňa27.04.2012).Onavrhovateľomvznesenejnámietkezaujatostizákonnéhosudcu
riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

nevylúčil; zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu bolo účastníkom
riadne doručené. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania v jeho neprítomnosti, odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo

na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie doručil
okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa riadne na vnútornú doručenku a včas s poskytnutím 5-
dňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania v neprítomnosti riadne
a včas predvolaného navrhovateľa boli podľa odvolacieho súdu splnené zákonné podmienky (§ 101
ods. 2 O. s. p.). Postupom okresného súdu v súlade so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti

účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v rámci
dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov, toto
však pozostávalo len s oboznámením sa s písomnosťami zo spisu vrátane obsahu exekučného spisu,
ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že
navrhovateľ bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska

tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do
rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný súd
nevykonal.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného

súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súdnemu došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.

Navrhovateľ v návrhu uvádza, že v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel platných v
dobe od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 Exekučný poriadok nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, preto

exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným
titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie
rozhodcovského súdu alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V exekučných konaniach
vedených podľa procesných pravidiel účinných od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 sa robil rozdiel medzi

exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená iba vo
vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených, avšak navrhovateľ disponuje exekučnými titulmi vo forme rozhodcovských rozsudkov, na
ktoré sa výnimka podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o lehote na rozhodnutie nevzťahovala. Len

v období od 01.06.2011 už 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatila v prípade, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.Tento názor navrhovateľa nie je celkom správny. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
„Zákon o rozhodcovskom konaní“) nadobudol účinnosť 01.07.2002. V § 35 Zákon o rozhodcovskom
konaní ustanovuje, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má

pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Exekučný poriadok v znení účinnom od 01. 02. 2002 do 31. 08. 2005 za exekučné tituly v § 41
ods. 1, 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy

nedoplatkov a dohody, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj
na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom od 01.02.2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01. 07. 2002 bolo možné viesť
exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného rozhodnutia“,

keďžezák.č.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanípriznávalrozhodcovskémurozsudkusúčinnosťou
od 01. 07. 2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku súdu. V období od 01. 07. 2002 do 31. 05.
2010 bolo povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti,
pretože až s účinnosťou od 01. 06. 2010 bola v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvená výnimka,

že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d).
Exekučný poriadok s účinnosťou od 01. 09. 2005 v § 41 ods. 2 písm. c) za exekučné tituly
označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného poriadku
uskutočnená zák. č. 102/2011 Z. z. účinná od 01. 06. 2011 podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu
vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný výklad § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa
rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z toho vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je exekučným

titulom od 01.07.2002; v období od 01. 07. 2002 do 31. 05. 2010 mal exekučný súd o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a mienil vydať
poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti, ale v období od 01. 06. 2010 naďalej, pokiaľ chcel
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už nebol viazaný
lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota

15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II. ÚS 520/2012
zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II. ÚS 248/2013 zo dňa 25. 04. 2013 alebo sp. zn. II. ÚS 112/2013 zo dňa

13. 02. 2013).

Názor okresného súdu, že napriek tomu, že Exekučný poriadok lehotu v prípade zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neustanovoval, je potrebné skúmať, či súd nerozhodol o
žiadosti súdneho exekútora so zbytočnými prieťahmi, je správny a dospel aj k správnemu záveru, že nie

je možné konanie exekučného súdu hodnotiť ako konanie so zbytočnými prieťahmi a nesprávny úradný
postup exekučného súdu preukázaný nebol. Okresný súd z pripojeného exekučného spisu zistil, že
žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolaexekučnémusúdudoručená18.februára2010
(v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol

uznesením zo dňa 03. 09. 2010. Dospel aj k správnemu záveru, že ak nebol preukázaný prvý základný
predpokladvznikuškody,atonavrhovateľomtvrdenýnesprávnyúradnýpostup,nebolopotrebnéskúmať
existenciu ďalších predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu a náhrady nemajetkovej ujmy
v zmysle návrhu navrhovateľa. Navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny

úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné
sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.
Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý
napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o

zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Týmto postupom okresného súdu nebol
navrhovateľ vylúčený z uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia a je plne odôvodnený
hospodárnosťou konania. Navyše v čase podania návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu
podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu a rozhodnutia okresného súdu o návrhu
na prerušenie konania už Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 10. 2012 sp. zn. 23NcC/419/2012 rozhodol uznesením z 30.
októbra 2013 sp. zn. II. ÚS 553/13-10 tak, že ju odmietol.

Ďalším dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. malo byť aj predloženie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 7C/6/2010, zodpovedanie ktorých má podľa názoru navrhovateľa zásadný význam aj pre

konanie v prejednávanej veci; uznesenie Okresného súdu Prešov č.k. 7C/6/2010-269 zo dňa 07. 10.
2013, ktorým podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie o prejudiciálnych otázkach bolo podľa zistenia odvolacieho súdu zrušené uznesením
Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 12. 2014; následne Okresný súd Prešov uznesením č. k.
7C/6/2010-316 zo dňa 12. 03. 2015 opätovne prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru

Európskej únie na zodpovedanie prejudiciálnych otázok v znení: (1) či ide o závažné porušenie práva
Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe rozhodcovského rozsudku plnenie z
neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie; (2) či môže vzniknúť
zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako účastník konania
využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o

výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci, môže v tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť
členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti
žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia; (3) v prípade, ak áno, či je dostatočne
jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu, ktoré opisuje navrhovateľka,
vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu nečinnosť navrhovateľky a vzhľadom na

nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom členského štátu; (4) ak ide
v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je navrhovateľkou uplatňovaná
suma škodou, za ktorú má zodpovednosť členský štát; možno škodu v tomto poňatí stotožňovať
s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením; (5) či má vydanie bezdôvodného
obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou škody; konanie na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 začalo na návrh fyzickej osoby proti Slovenskej republike, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25 (žalobca v prejednávanej veci) o náhradu škody pre porušenie
práva Európskej únie, ide teda o skutkovo a právne odlišnú vec, než je prejednávaná vec začatá na
návrh žalobcu; názor okresného súdu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

7C/6/2010 sa neriešia žiadne otázky, ktoré by mohli mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej
veci, je preto tiež správny.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom

rozsahu ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne
správny a odôvodnený plným úspechom žalovanej v konaní, ktorá však žiadne trovy konania nežiadala
nahradiť.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods.
1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalovaná
bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej voči plne neúspešnému žalobcovi
právo na náhradu trov konania. Keďže však žalovaná neurobila žiadny návrh na rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania a ani jej žiadne nevyplývajú zo spisu, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcovi nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.