Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. november 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215210093
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1215210093.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: P. X., U. Š. XX, U., zastúpenej
advokátom: JUDr. Ivan Klementis, so sídlom Mudrochova 2, Bratislava, proti žalovanému: Diligentia
R.C., s. r. o., so sídlom Ivánska cesta 12, Bratislava, IČO: 46 008 616, zastúpenému: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II, zo dňa 15. júla 2015, č.k. 21Cpr/3/2015-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom vyhovel súd prvej inštancie podanej žalobe a určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015, doručené žalobkyni 20.03.2015 je neplatné a pracovný
pomer naďalej trvá; a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni; do rúk jej právneho zástupcu;

náhradu trov konania vo výške 291,72 eur. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa na základe pracovnej
zmluvy uzavretej dňa 16.01.2013 s právnym predchodcom žalovaného (TERNO Slovensko, spotrebné
družstvo) pracovala pre žalovaného na pozícii Manažér procesu Marketing, pričom dňa 20.03.2015
jej doručil okamžité skončenia pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce, v ktorom ako dôvod
uviedol: a/ dlhotrvajúcu neospravedlnenú absenciu žalobkyne v práci, b/
výkon práce pre seba, prípade pre iné osoby v rámci pracovného času, c/ nerešpektovanie príkazov

a pokynov nadriadených, d/ dôvodné podozrenie z prijímania darov alebo iných výhod v súvislosti
s výkonom zamestnania, e/ zavinené porušovanie bezpečnostných a iných súvisiacich predpisov,
f/ úmyselné poškodzovanie majetku zamestnávateľa, a g/ konanie zamestnanca (žalobkyne), pri
ktorom zamestnanec úmyselne použil, v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, relevantné
poznatky a informácie nadobudnuté pri práci pre zamestnávateľa. Poukázal na skutočnosť, že pred
doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný listami zo dňa 12.12.2014, 29.12.2014,
29.01.2015, žalobkyni oznámil, že od 01.12.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do 31.01.2015, ani od

01.02.2015 do 28.02.2015, nepožaduje jej prítomnosť v práci a listom zo dňa 27.02.2015, jej oznámil, že
ododňa28.02.2015sanemusídostavovaťnamiestosvojhodojednanéhovýkonupráce(t.j.pracoviska),
a to až do oznámenia zmeny tohto stavu (t.j. do okamihu odstránenia trvania prekážok na strane
zamestnávateľa), ktorý jej oznámi písomne na adresu jej trvalého pobytu. Mal tiež preukázané, že listom
zo dňa 24.03.2015 žalobkyňa oznámila žalovanému, že vzhľadom na absenciu skutkového vymedzenia
jejkonaniaapreukázaniaexistencietakéhokonania,ktorénapĺňaprípadyporušeniapracovnejdisciplíny

uvedenej v okamžitom skončení pracovného pomeru, považuje okamžité skončenie jej pracovného
pomeru za neurčité a neplatné, pričom trvá na ďalšom zamestnávaní. Takto
ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 68 ods. 1,2, § 70, § 74, § 77, § 81Zákonníka práce, a dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru bola podaná dôvodne, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015
nespĺňa zákonom požadované materiálne náležitosti, pretože i keď je dodržaná písomná forma a

bolo doručené žalobkyni, dôvody skončenia pracovného pomeru v ňom nie sú dostatočne skutkovo
vymedzené, resp. konkretizované, tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. V
tejto súvislosti zdôraznil, že pod skutkovým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je
z hľadiska prejednávanej veci potrebné rozumieť opísanie konkrétneho konania žalobkyne, ktoré je
dôvodom tohto skončenia pracovného pomeru, a ktorý treba v písomnom vyhotovení okamžitého

skončenia pracovného pomeru uviesť vždy tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré
druhého účastníka pracovného pomeru vedú k tomu, že rozväzuje pracovný pomer. Náležité uvedenie
dôvodu pre Okamžité skončenie pracovného pomeru v písomnej podobe vyžaduje
podrobnejšiu skutkovú konkretizáciu a nie iba citovanie ustanovení zákona, pričom sporné okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015 neobsahuje žiadne skutkové dôvody, len všeobecné
tvrdenia. Poukázal na to, že na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že jednotlivé tvrdené porušenia

pracovnej disciplíny chcel žalovaný špecifikovať dodatočne v podaní doručenom súdu dňa 28.05.2015,
keďže bez presnej špecifikácie a uvedenia konkrétnych dôvodov skončenia pracovného pomeru aj s
ich skutkovým opisom nie je možné v súdnom konaní dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru preskúmať z materiálneho (obsahového) hľadiska, takéto skončenie pracovného pomeru je
neurčité, nepreskúmateľné, a to má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Vzhľadom na vyššie

uvedené podanej žalobe vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, a to
bez toho, aby sa; z dôvodu hospodárnosti konania; zaoberal ďalšími okolnosťami, a tiež bez vykonania
ďalšieho dokazovania navrhnutého žalovaným. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a
žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal trovy právneho zastúpenia advokátom za štyri úkony
právnej pomoci (1. Prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. Písomné podanie návrhu na súd, 3.

písomné podanie na súd - vyjadrenie navrhovateľa k stanovisku odporcu, 4. účasť na pojednávaní dňa
26.06.2015), podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. predstavuje jeden úkon právnej pomoci
64,54 eur, 4 x režijný paušál po 8,39 eur, teda spolu 291,72 eur.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní pred

súdom prvej inštancie došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p., konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a nesprávne vec právne posúdil. Namietal, že súd prvej inštancie mu svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces, keď

mu na pojednávaní konanom dňa 26.6.2015 doručil písomné podanie žalobkyne, avšak neposkytol
mu žiadnu lehotu na písomné vyjadrenie k nemu, a napriek jeho námietkam vyhlásil dokazovanie za
skončené, hoci z ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. vyplývala povinnosť súdu
zabezpečiť mu dostatok času na prípravu na pojednávanie, a teda i na zaujatie písomného stanoviska
k predmetnému vyjadreniu žalobkyne. Vytýkal prvoinštančnému súdu, že neprihliadol na jeho námietku

zaujatosti vznesenú voči vec prejednávajúcej sudkyni JUDr. Dagmar Buchalovej, a to napriek tomu, že
bola riadne odôvodnená, ako aj to, že ani do vyhlásenia napadnutého rozsudku v rozpore
s Občianskym súdnym poriadkom nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania. Opätovne v tejto
súvislosti zdôraznil, že tu existujú legitímne pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne, založené na
jej vonkajších prejavoch v priebehu konania. Vo vzťahu k veci samej sa nestotožnil so záverom súdu

prvej inštancie, že napadnuté okamžité skončenia pracovného pomeru žalobkyne, neobsahuje zákonom
stanovené náležitosti pokiaľ ide o náležité vymedzenie jeho dôvodu, keď hoci
je pravdou, že dôvod okamžitého skončenia musí byť určitým spôsobom konkretizovaný, v súlade s
ustálenou judikatúrou nie je potrebné skutočnosti, ktoré boli dôvodom okamžitého skončenia, rozvádzať
do všetkých podrobností, iba ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer

okamžitézrušený;apretozáverysúduprvejinštancienemajúoporuvzáverochvyplývajúcich z
aktuálnej rozhodovacej praxe. V tejto súvislosti konštatoval, že neobstojí záver súdu prvej inštancie, že v
danej veci neboli v okamžitom skončení uvedené žiadne konkrétne skutkové dôvody, ale iba všeobecné
tvrdenia, keďže predmetné okamžité skončenie spĺňa všetky formálne a obsahové predpoklady platnosti
tohto právneho úkonu, pričom pokiaľ súd prvej inštancie považoval predmetné okamžité skončenia

pracovného pomeru za sporné z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti vymedzenia dôvodu skončenia
pracovného pomeru, bolo jeho povinnosťou vykonať v tomto smere dokazovanie. Takéto dokazovanie
však vykonané nebolo, a preto súd prvej inštancie nemohol dospieť k úplným informáciám, ktoré
by ho oprávňovali dospieť k záveru o nedostatočnej konkretizácii dôvodov okamžitého skončenia.Zdôraznil, že ak vznikajú pochybnosti o určitosti prejavu vôle, v prípade jeho výkladu nemožno ľpieť
iba na doslovnom význame použitých výrazov, no treba tento prejav vôle posudzovať aj so zreteľom
na okolnosti, za ktorých sa urobil, a preto ani predmetné okamžité skončenia nemožno vykladať iba

v rozsahu jeho písomného vyjadrenia, t.j. oddelene od okolností, ktoré mu predchádzali, ale súd mal
pristúpiť k vykonaniu dokazovania minimálne v rozsahu zistenia skutočne prejavenej vôle konajúcej
osoby, a tiež jeho pochopenia zo strany osoby, ktorej bol určený. Vytýkal tiež súdu prvej inštancie viaceré
ďalšie pochybenia, keď prvoinštančný súd žalobkyňu nekonfrontoval s jeho tvrdeniami podrobnejšie,
konkretizujúcimi jej správanie, vedúce k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a

neumožnil mu preukázať, že žalobkyňa sa dopustila porušenia pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom
na skončenie pracovného pomeru, čím je daný aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.s.p.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť, keď sa stotožnila so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Zdôraznila, že žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru použil iba
všeobecné tvrdenia a dôvody bez ich bližšej konkretizácie a nevyplývajú tak z neho i skutočné

dôvody skončenia pracovného pomeru, ktoré dodatočne nie je možné meniť. Námietky žalovaného
týkajúce sa postupu súdu prvej inštancie v súvislosti so vznesenou námietkou
zaujatostianávrhomnaprerušeniekonaniaoznačilazaúčelové,pričomzdôraznila,žekvylúčeniusudcu
z prejednávania a rozhodovania určitej veci môžu viesť iba zákonné dôvody, nie však skutočnosť, že
neúspešný účastník sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu. Vo vzťahu k podanému návrhu na

prerušenie zdôraznila, že dôvody na vyhovenie takémuto návrhu neboli naplnené. Záverom uplatnila
náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu označil jej tvrdenia a
právne závery obsiahnuté v jej vyjadrení za nesprávne, opätovne zhrnul argumentáciu obsiahnutú v
podanom odvolaní, na ktorú v podrobnostiach odkázal a zdôraznil niektoré jej zásadné časti, najmä

pokiaľ ide o namietanú nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie pri posúdení jeho námietky zaujatosti,
(ne)rozhodnutí o návrhu na prerušenie konania, a tiež v súvislosti s nesprávnym záverom o
absencii konkretizácie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru a odňatím možnosti konať
pred súdom.
5. Uznesením zo dňa 19. septembra 2016, č.k. 21Cpr/3/2015-128; právoplatným dňa 28.9.2016;

zamietol súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia
trestného konania začatého na základe jeho trestného oznámenia na neznámeho páchateľa pre
podozreniezospáchaniatrestnéhočinuporušovaniapovinnostíprisprávecudziehomajetku,keďdospel
k záveru, že zákonom stanovené predpoklady na prerušenie konania (§ 162 ods. 1 písm. a/ CSP) nie sú
dané, nakoľko podanie trestného oznámenia žalovaným ani výsledok trestného konania nemôže mať

žiadny význam pre toto konanie.
6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného
odvolania,vrátanekonania,ktorémupredchádzalo,podľa§380ods.1CSP,beznariadeniaodvolacieho
pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

7. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa
domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia jej pracovného pomeru, ako aj na posúdenie
opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj

správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 68 ods. 1,2, § 70, § 74, § 77,
§ 81 Zákonníka práce, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe, aj dostatočne
odôvodnil, pričom sa riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre
právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s
predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. So zreteľom na uvedené

odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu
sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej
inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.
8. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na

zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré právne významné aspekty prípadu z
hľadiska odvolacích námietok žalovaného.9. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, alebo
porušil závažne pracovnú disciplínu.

10. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí
lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
11. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj

zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
12. V posudzovanej veci správne súd prvej inštancie, vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení,
zameral v prvom rade pre účely posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
pozornosť na dodržanie formálnych a obsahových náležitostí tohto právneho úkonu, a na základe

výsledkov vykonaného dokazovania správne ustálil, že predmetné okamžité skončenia pracovného
pomeru zo dňa 27.2.2015; v ktorom žalovaný dôvody skončenia pracovného pomeru žalobkyne
špecifikoval tak, že nimi je, cit.: "dlhotrvajúca neospravedlnená absencia navrhovateľa v práci, výkon
práce pre seba, prípadne pre iné osoby v rámci pracovného času, nerešpektovanie príkazov a
pokynov nadriadených, dôvodné podozrenie z prijímania darov alebo iných výhod v súvislosti s

výkonom zamestnania, zavinené porušovanie bezpečnostných a iných súvisiacich predpisov, úmyselné
poškodzovanie majetku zamestnávateľa, konanie zamestnanca, pri ktorom úmyselne použil, v rozpore
s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, relevantné poznatky a informácie nadobudnuté pri práci
pre zamestnávateľa"; nespĺňa náležitosti vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 70 Zákonníka práce,
čo má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu

prvej inštancie stotožnil najmä vzhľadom na skutočnosť, že už len z obsahu okamžitého skončenia
pracovného pomeru vyplýva, že jeho dôvody neobsahujú ani len minimálnu (základnú) konkretizáciu, z
ktorej by; prípadne v spojitosti s ďalším obsahom tejto písomnosti; vyplývalo, kedy (v ktorých
dňoch) eviduje žalovaný neospravedlnenú absenciu žalobkyne v práci, ďalej kedy, prípadne akú, prácu
malažalobkyňavykonávaťpreseba,akékonkrétnepokynyapríkazyžalobkyňanerešpektovala,odkoho

a v akej konkrétnej súvislosti mala prijať dary a iné výhody, ani aké bezpečnostné, prípadne iné súvisiace
predpisy žalobkyňa porušila, či akých konaním úmyselne poškodzovala majetok zamestnávateľa a ako
(a kedy) žalobkyňa zneužila poznatky získané pri výkone práce. Uvedené obsahové nedostatky tak
vôbec neumožňujú posúdiť, či bola pri predmetnom okamžitom skončení pracovného pomeru dodržaná
zákonom stanovená lehota (§ 68 ods. 2 Zákonníka práce), avšak ani to, či bol pracovný pomer v

tomto prípade skončený dôvodne (§ 68 ods. 1 Zákonníka práce). V zmysle ustálenej judikatúry je pritom
účelom riadnej špecifikácie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru zabezpečiť identifikáciu
skutočných dôvodov vedúcich k rozviazaniu pracovného pomeru tak, aby nevznikli pochybnosti o tom,
čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého zrušenia uplatňuje a aby bolo zaistené,
že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Na splnenie hmotnoprávnej podmienky platného

okamžitého skončenia pracovného pomeru teda treba, aby dôvod okamžitého zrušenia pracovného
pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie
zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer
okamžite zrušuje (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.1.2002, sp. zn. 3 Cdo 109/01, uverejnený
v časopise Zo Súdnej praxe pod č. 4/2002). Takúto časovú a skutkovú konkretizáciu dôvodov skončenia

pracovného pomeru žalobkyne však sporné okamžité skončenia zo dňa 27.2.2015 neobsahuje. So
zreteľom na uvedené nemôže obstáť ani námietka žalovaného, že ak vznikajú pochybnosti o určitosti
prejavu vôle, v prípade jeho výkladu nemožno ľpieť iba na doslovnom význame použitých výrazov,
no treba tento prejav vôle posudzovať aj so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, a preto
ani predmetné okamžité skončenia nemožno vykladať iba v rozsahu jeho písomného vyjadrenia, t.j.

oddelene od okolností, ktoré mu predchádzali, nakoľko na písomné okamžité skončenie pracovného
pomerunemožnoaplikovaťvšeobecnéustanoveniaObčianskehozákonníkaovýkladeprávnychúkonov
v tom zmysle, že by bolo možné vôľu konajúceho zamestnávateľa zisťovať prostredníctvom okolností,
za akých k tomuto právnemu úkonu došlo, keď so zreteľom na ust. § 70 Zákonníka práce je v
prípadeokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerupreúčelyposúdeniajehoplatnostiprávnevýznamný

výlučne obsah jeho písomného vyhotovenia; je totiž nesporné, že na dodatočne doplnené, prípadne
konkretizované, dôvody už prihliadať nemožno. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v tejto
súvislosti nerešpektoval právne závery vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej praxe, odvolací
súd uvádza, že tieto závery v preskúmavanej veci bez ďalšieho aplikovať nemožno, a to so zreteľomna odlišný skutkový základ ním citovaných rozhodnutí, v ktorých; na rozdiel od preskúmavanej veci;
skutočný dôvod skončenia pracovného pomeru bolo možné zistiť aj inak, z ďalšieho textu predmetných
skončení pracovného pomeru (prípadne neboli medzi stranami sporné), čo však v preskúmavanej veci

objektívne nebolo možné.
13. Nedôvodné sú tiež námietky žalovaného, ktorý súdu prvej inštancie vytýka odňatie možnosti konať
pred súdom a nedostatočne vykonané dokazovanie na zistenie porušení pracovnej disciplíny a ďalšieho
konaniažalobkynevrozporesozáujmamižalovanéhoakojejzamestnávateľa,keďžetakýtopostupsúdu
prvej inštancie treba za stavu, keď okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné z dôvodu jeho

obsahových nedostatkov (§ 70 Zákonníka práce), teda vykonanie akéhokoľvek ďalšieho dokazovania
nemohlo pre žalovaného privodiť priaznivejšie rozhodnutie v danom spore, považovať za správny a plne
rešpektujúci zásadu hospodárnosti konania.
14. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku zaujatosti, z jej obsahu vyplýva, že dôvodom pre
vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Dagmar Buchalovej majú byť jej vonkajšie prejavy v priebehu konania
a nesprávny procesný postup, teda skutočnosti spočívajúce v jej postupe v konaní, a preto súd prvej

inštancie postupoval správne, keď na túto námietku neprihliadal, nadriadenému súdu ju nepredložil, spor
prejednal a rozhodol vo veci samej. Odvolací súd však v tejto súvislosti pre úplnosť považuje za potrebné
uviesť, že bez zreteľa na uvedené sa zaoberal aj tým, či v danom spore nie sú dané okolnosti, ktoré
by mohli mať za následok vylúčenie menovanej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia veci. Dospel
však k záveru, že z obsahu spisu takéto okolnosti nevyplývajú, a preto v danej veci neexistujú

žiadne objektívne prekážky, ktoré by súdu prvej inštancie bránili v prejednaní a rozhodnutí v
spore v obsadení zákonnou sudkyňou JUDr. Dagmar Buchalovou.
15. Za nedôvodnú považuje odvolací súd tiež námietku žalovaného, že súd prvej inštancie vo veci
nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania, keď súd prvej inštancie o tomto návrhu
rozhodol uznesením zo dňa 19. septembra 2016, č.k. 21Cpr/3/2015-128, ktorým návrh; na prerušenie

konania do právoplatného skončenia trestného konania začatého na základe jeho trestného oznámenia
na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania povinností pri správe
cudzieho majetku; ako nedôvodný zamietol, keď dospel k záveru, že neboli splnené zákonom stanovené
predpoklady na prerušenie konania (§ 162 ods. 1 písm. a/ CSP). Osobitne je potrebné v tejto súvislosti
poukázať na skutočnosť, že žalovaný proti tomuto uzneseniu odvolanie nepodal.

16. Rovnako žalobca neopodstatnene (a účelovo) vytýka súdu prvej inštancie, že mu odňal možnosť
konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces neposkytnutím časového priestoru na
písomné vyjadrenie k podaniu žalobkyne doručenému na pojednávaní konanom dňa 26.6.2015. Je síce
pravdou, že žalovanému bolo písomné vyjadrenie žalobkyne zo dňa 17.6.2015 doručené krátkou cestou
na uvedenom pojednávaní, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené, avšak;

odhliadnuc od skutočnosti, že argumentácia žalovaného ustanovením § 115 O.s.p. je v tomto prípade
celkom evidentne nenáležitá, keď citované ustanovenie upravuje poriadkovú lehotu (spravidla 5 dní
vopred) súdu výlučne v súvislosti v nariadením pojednávania, nie však už v súvislosti s poskytnutím
priestoru na prípadnú repliku; žalovaný mal i po skončení pojednávania až do vyhlásenia rozsudku
nepochybnedostatočnýčasovýpriestor(19dní)napísomnúreplikunapredmetnévyjadreniežalobkyne,

ktorý však bez uvedenia dôvodu nevyužil. Za daného stavu, keď žalovaný mal zabezpečený dostatočný
časový priestor na to, aby reagoval na písomné podanie žalobkyne, nemožno postup súdu prvej
inštancie, ktorý nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania z tohto dôvodu, považovať za postup,
ktorým by bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom ani porušené jeho právo na spravodlivý
proces.

17. Na základe uvedeného tak možno zhrnúť, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že sporné okamžité skončenia pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015 je vzhľadom na
nesplnenie všetkých zákonom stanovených formálnych a obsahových náležitostí, neplatným právnym
úkonom, pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá, a preto boli splnené všetky predpoklady na vyhovenie
podanej žalobe.

18. Preto, keď súdu prvej inštancie nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie, ktoré mohlo
mať, resp. malo, za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani pochybenie pri skutkovom a právnom
posúdení otázky neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015, za stavu,
keď ani na základe podaného odvolania nebolo možné dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu tejto
otázky odvolacím súdom, pričom súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so

všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci, pričom svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1,2 CSP).19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396
ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).