Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/418/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313208937
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2313208937.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zast.
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému:
C. U., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX R. F. R. XXX, o zaplatenie istiny 121 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 8C/181/2013-92 zo dňa 19. apríla 2016,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie konanie v časti zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zastavil. V ostatnej časti
súd žalobu zamietol. O trovách rozhodol, že žalovanému súd nepriznáva náhradu trov konania.

2. Žalovaný dňa 31.8.2009 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto
zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu 321 euro a zmenkový úrok vo
výške 0,25 % denne od 23.3.2010. Uvedená zmenka bola vystavená ako vistazmenka a bola opatrená

doložkou „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a za miesto platenia
bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa a to spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z rubovej
strany zmenky vyplýva, že uvedená spoločnosť túto zmenku indosovala na rad žalobcu. Z uvedenej
listiny vyplýva, že ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia,
identifikačné údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková suma je vyjadrená číslicami, ako aj
slovamiadátumzačiatkuúročeniajevlistineuvedenáodlišnýmtlačenýmpísmomakozvyšokvzorového
tlačiva.

3. Keďže predmetom konania je spor zo zmenky, súd v prvom rade skúmal, či táto spĺňa všetky
náležitosti zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Zb. a to predovšetkým formálne náležitosti
zmenky uvedené v ustanovení § 75 citovaného zákona. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia
vlastná zmenka musí obsahovať:
- označenie, že ide o zmenku, ktoré musí byť pojaté do vlastného textu listiny a
vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto listina spísaná;

- bezpodmienečný sľub zaplatiť určitú peňažnú sumu;
- údaj zročnosti;
- údaj miesta, kde sa má platiť;
- meno toho komu alebo na rad koho sa má platiť;- dátum a miesto vystavenia zmenky;
- podpis vystaviteľa.

4. Súd mal za preukázané, že zmenka slúži ako zabezpečovací právny prostriedok zo spotrebiteľského
vzťahu a preto napriek tomu, že v danom prípade ide o vzťah uplatnený na základe zmenky ako
abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa
(rozsudok Európskeho súdneho dvora pod sp.zn. C - 419/2011 zo dňa 14.3.2013, Česká sporiteľňa,
a.s. proti Geraldovi Feichterovi). Dohoda o vyplňovacom práve zmenky je uvedená vo všeobecných

úverových podmienkach, teda vo formulári, ktorý spracoval právny predchodca žalobcu a žalovaná ich
obsah nemal možnosť akokoľvek ovplyvniť.

5. Súd mal za to, že na úverovú zmluvu uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
uzatvorenú dňa 31.8.2009 pod č. 205500105 je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzatvorenia, v danom prípade od 31.8.2009.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s ust. § 4 citovaného zákona, musí mať písomnú formu s tým,
že každá zmluvná strana dostane aspoň jedno jej vyhotovenie zmluvy.

6. Dohodu o vyplňovacom práve zmenky súd vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch účastníkov spotrebiteľského vzťahu

vneprospechspotrebiteľa.Zmluvaospotrebiteľskomúvere,nazákladektorejbolavystavenápredmetná
zmenka, neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 4 ods. 2, ako je uvedené vyššie, teda sa
poskytnutý úver na základe tejto zmluvy v súlade s ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona považuje za
bezúročný a bez poplatkov a teda odporcovi vznikla povinnosť iba vrátiť istinu poskytnutého úveru.

7. Nakoľko súd dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil za neprijateľnú podmienku s poukazom
na ust. § 53 ods.1 OZ, majúc za to, že nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa
z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia
práv spotrebiteľa. Ide o dojednanie neplatné v súlade s ust. § 53 ods. 5 OZ. V prípade ak je

neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje aj
s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR zo dňa 6.5.2008 pod sp.zn. 4 Obo 161/2007.
Najvyšší súd v odôvodnení uviedol, že z neplatnej úverovej zmluvy v dôsledku neprimerane vysokého
poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu sa
dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku, nemohlo navrhovateľovi vzniknúť právo na

vyplnenie blankozmenky. Skutočnosť, že právny predchodca žalobcu postupuje v rozpore so zásadami
spotrebiteľského práva, preukazuje aj samotný list Európskej komisie z 25.4.2013 pod č. 2012/4165
adresovaný Slovenskej republike s upozornením na nedodržiavanie spotrebiteľského práva Európskej
únie s uvedením praktik obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., ktorá vymáha nezákonné pohľadávky
založené na nekalých podmienkach s konkrétnym uvedením blankozmeniek, zameraných na vyhýbanie

sariadnejjustičnejkontrole.Podľazáverovuvedenéholistuobchodnícivypĺňajúdoblankozmenieksvoju
nárokovanú sumu, hoci to právne predpisy o spotrebiteľských úveroch nedovoľujú a napriek skutočnosti,
že tieto pohľadávky nemajú oporu v právnych predpisoch a sú založené na nekalých podmienkach,
rozhodcovské súdy vynášajú rozsudky aj na základe uvedených zmeniek.

8.Vyššievyslovenémuprávnemunázorusúduzodpovedáajzákonnáúpravaospotrebiteľskýchúveroch
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, kedy v súvislosti s poskytovaním úveru od
spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom (Zákon zmenkový a šekový
č. 191/1950 Zb.). Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov
zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia

je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Keďžepredloženázmenkabolavystavenávrozpores§4ods.6zák.č.258/2001Z.z.,pretožepresahuje
najvyššiu prípustnú výšku, je absolútne neplatným právnym úkonom s poukazom na § 39 OZ.9. Na podporu tohto názoru je možné použiť aj pripomienky Európskej komisie zo dňa 12.2.2014 vo veci
C-558/2013, kedy v bode 17 uviedla, že Smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci,
nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačne

vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú
ochranu spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa
zahŕňajúceho aj povinnosť vnútroštátnych súdov, ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Podľa
bodu 19,rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky by bolo podľa komisie neprijateľné vo svetle
judikatúry Súdneho dvora, ktorý vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania,

ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom,
nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení smernice
93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá. Zároveň navrhla aby na predloženú prejudiciálnu
otázku Súdny dvor poskytol odpoveď, že článok 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a článok 4, 9 a 14 Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986
o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú

spotrebiteľského úveru, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu
akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o právach z
indosovanej zmenky neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex offo preskúmať zmluvu a kauzu
právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a tiež prípadne porušenie zákona
upravujúceho dôsledky neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom

úvere, z ktorej zmenka vznikla.

10. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
úspešnému žalovanému však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy
konania vznikli.

11. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu na uplatnenie
pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi vyčíslenú náhradu trov odvolacieho konania.
Argumentoval tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s §
221 ods. 1 písm. f/ OSP) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V úvode zdôraznil, že žalobca, ani žalovaný dokazovanie
úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré vykonal súd prvej inštancie nenavrhli, čo je

v rozpore s § 120 OSP. Súd preto mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy
a jej príslušenstva len z predloženej zmenky, keďže z konania nevyplynula potreba vykonať ďalšie
nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol vzniesť námietky voči zmenke, ak tak neurobil, musia byť
akékoľvekinénámietkyodmietnutézdôvoduuplatneniakoncentračnejzásadykonštruovanejdotknutým
nariadením.Naviacžalovanýsaochranysúdomžiadnymspôsobomnedovolával,uplatnenúpohľadávku

nerozporoval, svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných
skutočností, aby získal dostatočný podklad pre zamietnutie žaloby, ale nevykonal žiadne dokazovanie v
prospech uplatnenej pohľadávky nad rámec navrhnutých dôkazov, teda neobjektívne podporil v konaní
žalovaného. Súd nesprávne vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, že právny predchodca
žalobcu so žalovaným uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacia zmenka a že žalovaný

uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov, súd
ich vyabstrahoval z dokazovania, ktoré sám navrhol. Takéto skutočnosti preto nemožno považovať za
nesporné. Účastníci sa k nim nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k
nespornosti týchto skutočností. Ak súd na takýchto skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie,
nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Prvostupňový súd dospel k

rozhodnutiu aj na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov a ich nesprávnej interpretácie. V
ďalšom poukázal na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici č.k. 43CoZm/18/2013, z ktorého okrem iného
odcitoval, že každý občan má možnosť pred vystavením zmenky zvážiť, či ju podpíše alebo uprednostní
inú formu potvrdenia svojej povinnosti uhradiť dlh. Nie je možné pripustiť, aby sa vytvorila osobitná
skupina subjektov (spotrebitelia), pre ktorých by sa právne predpisy vykladali inak ako pre všetky ostatné

subjekty. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy, nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový
súd ignoroval § 17 zákona o zmenkách a šekoch, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nieje oprávnený znášať tzn. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahu s
pôvodným majiteľom zmenky, keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže
činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obo/3/2008. Pripustil, že za

určitých okolností je síce možné uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí
byť vznesená zo strany žalovaného, ktorý nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie
je prípustné, aby túto úlohu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. V danom prípade bolo
následkom nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.
1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy,

na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia
vykonané bez návrhu. Zdôraznil, že kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný
vzťah medzi žalovaným a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše žalobcovi nie je známy
obsah údajného zmluvného záväzku. Poukázal tiež na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1839/2000, ktorý
vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná v SR, z ktorého zdôraznil, že zmenkový
záväzok je celkom samostatný a oddelený od prípadného záväzku, ktorý bol pôvodom jeho vzniku. Je

nezávislým dokonca na existencii zaistenej pohľadávky. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť,
nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Uplatnená zmenka má všetky zákonom
predpísané náležitosti, je teda platná a uplatnený nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. V
nadväznosti na poukaz súdu prvej inštancie na vyjadrenie Európskej komisie k veci vedenej na ESD pod

sp. zn. C-558/13 žalobca uviedol, že pôvod informácie súdu je pochybný, keďže súd nebol účastníkom
tohto konania a pripomienka nie je verejne dostupná, nie je ani súčasťou daného súdneho spisu. Súd
prvej inštancie tak svoje odôvodnenie založil na argumentácii, ktorú získal z neznámeho a neverejného
zdroja, čo je v právnom štáte neprípustné. K samotnému obsahu pripomienky uviedol, že ide len o
jeden z názorov jedného z účastníkov prejudiciálneho konania. Citovanie a aplikovanie názoru jedného

z účastníkov a nie rozhodnutia súdu je neodôvodnené a neprípustné. Poukázal pritom na vyjadrenie
Nemecka k čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a čl. 4 Smernice Rady 87/102/EHS ako i vyjadrenie
Slovenskej republiky, ktorými sa súd nezaoberal. Uzavrel, že nikto okrem súdu netvrdil, že žalovanému
bol poskytnutý spotrebiteľský úver a túto skutočnosť nikto v konaní ani nepreukázal. Ak napriek tomu
súd z tohto záveru vychádzal, jeho rozhodnutie je prekvapivé a predstavuje odňatie možnosti konať

pred súdom.

12. Podľa názoru žalobcu je názor súdu o tom, že by dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky
mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebiteľských úverov nesprávny.
Poukázal na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby bola

na zabezpečenie nárokov vystavená zmenka, limitovaná bola len výška zabezpečenia. Zákonodarca
tiež pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení. Dohoda o vyplňovacom práve
preto nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí
spotrebiteľských úverov, keďže právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Ohľadne
rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007 uviedol, že v danom rozhodnutí išlo o odlišný prípad.

Pokiaľ súd poukazuje na rozhodnutie vo veci C-419/11 a odvodzuje z neho povinnosť skúmať z
úradnej moci postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, v danom konaní takisto bola riešená celkom
odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejednávanej veci, súd argumentoval neexistujúcim
právnym názorom Súdneho dvora. Na obhajobu svojho právneho názoru poukázal na rozhodnutia iných
odvolacích súdov, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 z 21.11.2013, Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 10Co79/2013 z 5.9.2013.

13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

14. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
OSP, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použilzákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

16. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie
tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o
predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

17. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
neprijateľná podmienka). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

18. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa §
53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 3 ods.
1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bezprávneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

19. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20. Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému

záväzkužalovanej(vystaviteľazmenky)vrátiťposkytnutéfinančnéprostriedky,vyplývajúcemuzozmluvy
o úvere č. 205500105, uzavretej 21.8.2009 ktorou veriteľ, spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. poskytol
žalovanému ako fyzickej osobe, spotrebiteľovi spotrebiteľský úver, čím zabezpečili svoj iný záväzkový
vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou. Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od
remitenta zmenky Pohotovosť, s.r.o. (veriteľ). Zmenka bola vystavená podľa slovenského práva, miesto

vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území SR. Žalovaný dňa 31.8.2009 vystavil vlastnú
zmenku, obsahom ktorej je jej záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti
Pohotovosť s.r.o. sumu 321 eur a zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z tejto sumy od 23.3.2010.
Uvedená zmenka bola vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkou „bez protestu“ a „na
platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a za miesto platenia bolo určené sídlo pôvodného

zmenkového veriteľa, a to spoločnosť Pohotovosť s.r.o. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že uvedená
spoločnosť túto zmenku indosovala na rad žalobcu. Ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané
údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková
suma je vyjadrená číslicami, ako aj slovami a dátum začiatku úročenia je v listine uvedený odlišným
tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.

21. V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z
11.07.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 nevylučuje ústne

pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu.

22. Cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1 nariadenia
sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporochv rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov
majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania
vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne

procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd
rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o
potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy.
Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať strany

sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach,
pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči
obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

23. V odvolaní žalobca poukázal na to, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci
vykonal dokazovanie o. i. oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými

dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou,
exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Podľa § 120 OSP platného a účinného v
čase rozhodnutia súdom prvej inštancie, dokazovanie v sporovom konaní bolo ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádzal len zo skutočností tvrdených stranami a vykonával len tie
dôkazy, ktoré strany navrhli. V tejto súvislosti preto žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch

platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané
zákonom č. 191/1950 Sb. (zákon zmenkový a šekový), dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo
na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného
žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších
dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci.

24. Odvolací súd k tejto argumentácii udáva, že i keď vo všeobecnosti platné procesné predpisy
prenechávali do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany (zvyšujúci sa dôraz na
dispozitívnosťakontradiktórnosťkonania),nemožnopripustiť,abysasúdydostalidopostavenia,abylen
automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia.

Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000
Z. z. v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musel a
musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným

atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich
ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to
jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 Preambuly.
Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným
principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný

postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie
aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením žalobe, a bol oprávnený aj
na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré
zabránilo zjavne neprimeranému použitiu zmenky. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej
inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných

otázok v priebehu konania. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal
objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, pripojeným do spisu bez návrhu
strany podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie
a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne posúdenie
žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 OSP. Toto ustanovenie dávalo súdu

možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany za účelom zistenia skutkového stavu,
zvlášť v situácii, aká nastala v danom spore. Ide o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom
konaní. Tento postup bol výnimočný, a bolo možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých
dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Aj za účinnosti CSP (od 1.7.2016) v spotrebiteľských
veciach v zmysle § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Súd
prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola
spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., na radu, ktorej vystavila dňa 23.3.2009 žalovaná zmenku, na líci ktorej
sa nachádza číslo zmluvy 205500105. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvejinštancie podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej
inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací
charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie preto postupoval v súlade aj s právom Spoločenstva
(komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne. (Rozsudok Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev vo veci Simmeathal II (29.03.1978, 106/77).

25. Pri rozhodovaní vo veci odvolací súd prihliadol aj na stanovisko spoločného zasadnutia

občianskoprávneho a obchodného kolégia NS SR zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z
akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ,
je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a
účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej vnútroštátny súd)

je uplatňovať popri vnútroštátnom práve pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej
úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne
právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol
výsledok stanovený touto smernicou dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva
o založení Európskeho spoločenstva). Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom

úvere, nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých zabezpečovacích
inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie
spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné
dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle
článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej

zmluve, čím sa má zabrániť tomu ,aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a
zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže
mať odradzujúci účinok, smerujúci ku končeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad
v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto pre skúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o

pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku. Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty
povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku
stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej
úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne
právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej Smernice, aby sa dosiahol

výsledok stanovený touto Smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o
založeníEurópskehospoločenstva.Ochranaspotrebiteľaakopovinnosťsúduvyplývanielenzpredpisov
hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo
spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke
z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho

vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola
neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To
platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny
dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13 EHS ( C-240-244/98
Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať

neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo(C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu ak ich súd
nemôže skúmať alimine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd
vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie.

26. Súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Vychádzajúc
z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia, a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením

účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslupredmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Z ustanovenia § 17 zák. č. 191/1950 Zb. nevyplýva
zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré

by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá
rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na
ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako vyžadujú vnútroštátne
pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 Pohotovosť/Korčkovská,

bod 50,51). Spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný, aby dokázal rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej
zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto, bez ohľadu na jeho postoj v konaní, je potrebné aplikovať
ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na
spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj na prípadné uznanie dlhu. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko
tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti
ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. OZ) a

ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje OZ (§ 54 ods. 1).
Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. Odvolací súd preto konštatuje,
že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o
úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky.

27. Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil súd prvej inštancie dohodu
o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4
písm. k) OZ. Týka sa to najmä neprijateľnej sankcie 91,25% ročne (0,25% denne) zmenkových
úrokov, ktoré drasticky spôsobili zvýšenie zadlženia spotrebiteľov, neprimerane vysokej zmluvnej
pokuty za ,,porušenie zmluvných povinností“, netransparentného administratívneho poplatku za úver,

neprijateľnej rozhodcovskej doložky, neuvedenia RPMN v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a pod.
Spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. pôvodne uplatnila práva z úverovej zmluvy na rozhodcovskom súde,
ktorý jej návrhu v celom rozsahu vyhovel, avšak všeobecný súd exekúciu nepovolil, a to pre
neprijateľné zmluvné podmienky. Po nepovolenej exekúcii spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. indosovala
zmenku (podpísanú pri dojednávaní vyššie uvedeného úveru) na žalobcu CD Consulting s.r.o.. Je

evidentné, že pôvodný veriteľ uplatnil v minulosti na súde plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok
a že po nepovolení exekúcie pre rozpor s dobrými mravmi sa tentokrát uplatňujú v podstate obdobné
plnenia, len ich uplatňuje žalobca ako indosatár zo zmenky, a to podľa nariadenia. Prvoinštančný súd
správne dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, majúc za to, že
nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované
v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa, ide o neplatné dojednanie (§ 53 ods. 5
OZ). Ak je potom neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo
korešponduje aj s právnym názorom vysloveným NS SR dňa 6.5.2008 pod sp. zn. 4Obo/161/2007.

28. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil, vrátane vecne správneho závislého výroku o
náhrade trov konania

29. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v
celom rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky
v súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

30. Rozsudok bol prijatý v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).