Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. marec 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/253/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225512
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225512.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO 36 864 421 proti žalovanej Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie 4.822,50 € a iné s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a.

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podaným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.9.2012 domáhal proti žalovanej
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 4.822,50€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

964,50€ z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd
Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním
zvoleným exekútorom vo veci dlžníka ( povinného) R. A., pod sp. zn. súdneho exekútora P. XXXX/
XXXX. Súd však v zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania.
Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 5.10. 2012, pričom k rozhodnutiu o

zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby ( omeškanie viac
ako 330 dní). V danom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý spočíval v nevydaní
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradnému postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré boli príčinou konkrétneho
následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný
súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku ( preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia na exekúciu, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu -rozsudok rozhodcovského

súdu sp.zn. SR 07317/09, vykonateľného dňa 29.10.2009) spôsobom odporujúcim zákonu prekročil
mieru svojej právomoci. Exekučný súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc ,
v rámci ktorej vykonal úplný prejudiciálny proces, zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci , výberu
právnych noriem , aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne
rozhodnutie vo veci ( úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ust.
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku, ktorým sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému súdu v rámci jeho právomoci neprináleží

a porušil tak zásadu legality. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona
o rozhodcovskom konaní, nekoná vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v
konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu
upravenej v § 40 ZoRK je zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný súd tým, že nelegálnympostupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia
zákonných podmienok na tento postup , formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej
v právnom vzťahu medzi žalobcom ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Na jednej strane existuje

exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty
podľa ust. § 41 ZoRK, ktorý je podľa exekučného súdu nevykonateľný a na druhej strane nie je zo
strany žalobcu možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s príslušenstvom , pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej a táto bráni súdu konať. Podľa platnej právnej úpravy je

rozhodcovský rozsudok rovnocenných exekučným titulom ako rozsudok vydaný súdom v občianskom
konaní. Žalobca v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, v celkovej výške 4822,50€, predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
už viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože činnosť súdu mala za následok marenie

nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu
legitímneho očakávania žalobcu, že dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonom stanovenej lehote efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.

Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho konkrétnych
práv, pretože neexistuje akýkoľvek prostriedok účinnej vnútroštátnej nápravy reštituovať vzniknutú
situáciu; nemožnosť súdneho vymáhania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u členov riadiacich
orgánov spoločnosti ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti , nespravodlivosti, neistoty a
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; a vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania

pohľadávky a jej príslušenstva zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik
už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov. Žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch sume 964,50€, teda 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu

legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom , stratu
dôvery v právo, v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie,
spôsobenej v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Žalobca
podľa 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie
jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu zamietnuť, pretože žalobca nepreukázal
splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že žalobca nedokázal

uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum
doručenia podania na súd a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný
exekučný spis prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať žalobca sám.
Tvrdenie žalobcu o neznalosti spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá
na pravde, keďže je v predmetnom exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje

právo na náhradu škody, má mať relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu
bola spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania , v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu ( teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí ) bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie
jehoústavnýchprávnečinnosťouexekučnéhosúdu(napr.sp.zn.II.ÚS211/2012,sp.zn.IV.ÚS366/2012,

sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Žalobca v danom prípade neoznačil titul nároku na náhradu škody, pričom
uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by bolo
možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny postup v podobe
prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu
škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti

o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo
sa týka prieťahov, žalobca neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu;
či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní ,
resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a žalovaný má za to, že všeobecnému súdu neprislúchaposudzovať prieťahy v konaní. Žalovaná poukázala na to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako
uplynula6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovaniepísomnéhonárokunanáhraduškody,stanovená
v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti
( prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené žalovanému dňa
23.4.2012) , preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Žalovaná poukázala i na to, že žalobca
neposkytol a to napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré adresoval žalobcovi po
doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom žalovanej bola

doručenálenvšeobecnáodpoveď,kdežalobcanepreukázalpožadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadané
informácie , dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu , preukázanie skutočností, čo boli podané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné
sťažnosti, ani doklady preukazujúce " ohrozenie" práv zánikom povinného , resp. jeho insolvenciou,
stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca neposkytol nijakú
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne

prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a preto Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa
ust. § 4 ods.1 písm.a/ zák.č. 514/2003 Z.z. nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
žalovaná poukazuje ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu,
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,

pričom žalobca dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení,
nepredložil. Žalovaná poukázala na to, že z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia neplatí pri rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu , vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe

nerozhodnutiav15-dňovejlehotevnamietanýchexekučnýchkonaniachzačatýchpo1.6.2011(účinnosť
novely Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z. ) nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 1.6.2011 § 41
ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku znel: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/
Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný
zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová " rozhodnutí rozhodcovských súdov" predstavovala
len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.
Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nepravdivá a § 41 ods.2 písm.d/
exekučného poriadku sa správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Žalovaná

poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje: " Pri posúdení, či došlo
alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods.2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48

ods.2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy podľa čl.48 ods.2 ústavy ( I.ÚS 63/00 )" . Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových

okolností, týkajúcich sa rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s
ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Žalobca
si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho
úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym

úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov
pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby
škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci
rozhodovacej činnosti, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť rozhodnutiapodľa ust. § 6 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý už právoplatné
rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku
podanomprotirozhodnutiu. Tátopodmienkaniejevprípadezamietnutýchžiadostíoudeleniepoverenia

na exekúciu namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nemožno
považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť / nezákonnosť nie je možné posudzovať v
tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
taktiež nie je namieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia a preto nie je možné
hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že zo samotnej dikcie

§ 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu ( okrem exekučného titulu podľa § 41
ods.2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí
a ani sa nedá logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces
posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a

exekučného titulu. Žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal
"opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu ". V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle
uznesenia Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z
13.10.2011 sp.zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.9.2011 sp.zn. 3MCdo 11/2010
a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.3.2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť

ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku , nekalú povahu rozhodcovskej
doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V
takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného

vnútroštátneho práva vyplývajú , s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou
viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu ( právoplatný rozhodcovský
rozsudok v spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená ( § 45 zákona o rozhodcovskom

konaní),potompostupvšeobecnéhosúdu,ktorýztohovyvodídôsledkyvyplývajúcezplatnéhoprávneho
poriadku , je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca poukazuje vo svojom návrhu aj na prieťahy
v konaní, žalovaná odkazuje na ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z. , kde je
explicitneuvedené,zčohojemožnévýlučnevychádzaťpriposudzovanínesprávnehoúradnéhopostupu
súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní a to: len v prípade , ak by tieto boli konštatované

vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti ,

ktorýmÚstavnýsúdSRkonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani
povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje
existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň v súlade s ust. § 19 ods.1 zák.č. 514/2003
Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k

nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia
zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobca sa vo svojej žalobe okrem
iného domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom , vymáhanej od povinného.
Pre úspešné uplatnenie nároku podľa ust. § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody. Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných

žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, ktorými žalobca odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu,
spočívajúcu v istine s príslušenstvom, žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukázanie toho, čoho sa domáha. Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že

nie je možné pohľadávku od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu , že rozhodnutie v podobe zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky žalovaná poukazuje na to,
že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučnýmtitulom. Nulitnýrozhodcovskýrozsudoknepredstavujeprekážkuresiudicataepreuplatnenienároku žalobcu na súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru napr. uznesenie KS v Trnave z
31.5.2012 sp.zn. 10CoE 308/2011 alebo KS v Žiline z 11.7.2012 sp.zn. 20CoE 94/2012. Žalobca
mal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie konania resp. platobným

rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Žalovaná
uviedla, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo žalobca uplatní novým návrhom, musel by
preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume ,
požadovanejodžalovanej,(čonepreukázalanipreukázaťnemôže) ažepohľadávkysúnevymožiteľnév
dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu

okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť
žalobca nepreukázal ani nepreukáže a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli
insolventní, zomreli a pod. Žalovaná je toho názoru, že môže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi
materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik ani výšku
škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym
ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je

možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť inak. Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, vo výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za
utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré
žalobca uplatňoval podaním návrhu na začatie konania. Žalovaná poukazuje na znenie ust. § 17 ods.2,3
zák.č. 514/2003 Z.z. a na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný.

Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe " frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú v
predmetnom konaní irelevantné, keďže si nároky uplatňuje žalobca ako právnická osoba. Samotná
judikatúra na tento aspekt poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011, kde je
uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v
súdnom konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým

spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj " zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov" bez bližšej konkretizácie. Taktiež žalobca neuviedol, v čom a ako situácia "
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu" . Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Žalobca ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné

preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby
nevyplýva a preto žalovaná nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by
sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala na ust. § 3 ods.1 Občianskeho
zákonníka a § 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie
je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady

zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní , v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré má žalobca v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto

súvislosti žalovaná poukázala na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č.
JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom
Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním žalobu dostala sťažnosti od slovenského
združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobcu súvisiace
najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100% , ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie

zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobca je vnímaný
verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu
považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi , ak si žalobca uplatňuje náhradu škody
voči štátu , ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalobca

nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku škody ani
nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodu/ nemajetkovou ujmovou. Žalovaná má za to, že žalobca si stav v ktorom sa ocitol zavinil
sám spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv. Najmä v

súčasnosti je zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v
podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť
ospravedlnili, pričom žalovaná súhlasila s pojednávaním v jej neprítomnosti. Žalobca žiadal
pojednávanie zrušiť z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a namietal opätovnú

zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II.ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 bolo zistené, že o námietke
zaujatosti, ktorú opätovne predniesol žalobca, bolo už Ústavným súdom rozhodnuté tak, že sťažnosť
bola považovaná za neopodstatnenú. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov o ktorej
už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O. s. p. neprihliadal. Dôvod neúčasti žalobcu
na pojednávaní súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2 O.s.p. prejednal

a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, spisu tunajšieho súdu 60Er/2324/2011 a zistil tento
skutkový stav veci:
Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 3.8.2011 na Okresný súd Trenčín
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.

Bratislava ( žalobcu) proti povinnému : R. A. - R., Y. XXXX/XX, W. W., Z. XX XXX XXX pre vymoženie
sumy 1.262,71€ s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadenéhozriaďovateľomSlovenskározhodcovská a.s.sosídlomvBratislave,Karloveskéramenoč.8,
IČO 35 922 761 sp.zn. SR 07317/09 zo dňa 05.10.2009, právoplatného dňa 26.10.2009 a vykonateľného
dňa 29.10.2009. Veci bola pridelená spisová značka 60Er/2324/2011.

Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 60Er/2324/2011-11 zo dňa 19.08.2011 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/438//2011-26 zo dňa 23.05.2012 exekučné konanie zastavil pre
prekážku veci rozhodnutej, pretože bolo zistené, že v rovnakej veci začalo a prebiehalo exekučné
konanie pod 60Er/2664/2009. Vo veci bolo rozhodnuté uznesením tunajšieho súdu zo dňa 16.9.2010

č.k. 60Er/2664/2009-10 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá,
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.11.2010. Následne bolo exekučné konanie zastavené
uznesením tunajšieho súdu zo dňa 10.12.2010 č.k. 60Er/2492/2010-29, právoplatné dňa 05.01.2011.

Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 3.8.2011 do vydania rozhodnutia o zastavení konania

dňa 19.08.2011 exekučným súdom uplynulo 15 dní.
Podľa § 3 ods.1 písm.d) zák. č. 514/2003 Z.z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 6 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení nesk. predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje

o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

v znení nesk. predpisov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán
verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, v znení nesk. predpisov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonnýmzatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

Podľa§17ods.1,2,3citzák.(1)uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovuje
inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011) súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods.2 písm.c/,d/ Exekučného poriadku ( účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011) podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas

plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1.6.2011 do 17.1.2013) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul;

ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods.2 písm.c/,d/ Exekučného poriadku ( účinného od 1.6.2011 do 17.1.2013) podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny

záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa čl.1 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

Podľa Čl.2 ods.2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Čl.7 ods.5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné
zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú
práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.Podľa článku 3 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje

za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky ,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľa článku 4 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok
sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb , na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu , od ktorej závisí. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani
k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na tovar

alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.

Podľa článku 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia , aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre

spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže

existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

V danom prípade sa žalobca domáhal priznania náhrady škody, titulom nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu- exekučného súdu, ktorý spočíval:

a/ v nevydaní rozhodnutia o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej
15-dňovej lehote a
b/ vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré spočívali v úplnom
preskúmaní právoplatného exekučného titulu ( rozhodcovského rozsudku, ako aj zmluvy o úvere)
metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží.

Dôsledkom takéhoto postupu a odmietnutia poveriť exekútora vykonaním exekúcie bolo znemožnenie
výkonu vykonateľného rozhodnutia, čo malo za následok nemožnosť žalobcu dovolať sa svojho práva
na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere, priznaného rozhodcovským rozsudkom, pre založenie prekážky
veci rozhodnutej na všeobecnom súde. Žalobcovi teda bolo štátom znemožnené reálne sa domôcť
istiny s príslušenstvom, ktorú povinnému poskytol na základe zmluvy o úvere a preto sa tejto istiny

domáhal ako vzniknutej škody a zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tejto istiny s
príslušenstvom.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie

o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len
v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky
a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č.
102/2011 Z.z..

So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do
Občianskeho zákonníka zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ( § 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v
Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľaprechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1.4.2004 ( § 897f ods.3) spotrebiteľské
zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade
s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej

časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona
do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv ,
ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí
3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi,akoajSmernicamiEurópskejúnie,vrátaneSmerniceč.93/13/EHS,amedzinárodnézáväzky,

vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym poriadkom
platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme spotrebiteľov
a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo

dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje peňažné nároky voči
povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva ako aj exekučný titul
podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/
EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva
o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza

ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky
vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu ešte v konaní
60Er/2492/2010 podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali,
v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom
exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol

svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate
okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu vo veci 60Er/2664/2010 a získať
nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Žalobca však namiesto tohto postupu
podal opätovne dňa 3.8.2011 na súd návrh na vydanie poverenia exekúciu vo veci 60Er/2324/2011
s tými istými účastníkmi v tej istej veci, na podklade toho istého rozhodcovského rozsudku, a to

napriek tomu, že už mal právoplatné rozhodnutie súdu v tej istej veci pod sp.zn. 60Er/2664/2010 zo
dňa 10.12.2010, ktorým bolo exekučné konanie zastavené. Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné
získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo
ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého
by tieto skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že

žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd
s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými
súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom
konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy
postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady

93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001 Z.z.o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na
ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť
o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil
vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen

Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku
a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom
prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny
úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej
škody. Žalobca poskytol povinnému v exekúcii úver v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny

dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo
presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným
medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu zodpovedá práve žalovaná. Z týchto dôvodov
súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istines príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov
zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslila.