Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. august 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/256/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202469
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202469.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Martina Holiča a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., 811
09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o.,
811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, 813 11 Bratislava, Župné námestie 13,
IČO: 00 166 073, o 1.495,86 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
z 15. októbra 2014 č. k. 12C 124/2014-40 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy sumami 1.246,55 eur a
249,31 eur (okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie
vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta
v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 17Er/1063/2011 s následným vyvodzovaním
z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1

a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 veta prvá a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež
len „ZoZzŠ“) a § 41 ods. 1 a ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „E.p.“),
avšak pred jeho novelizáciou s účinnosťou od 1. júna 2011, § 79 ods. 2 a § 120 ods. 1 O.s.p. (zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) i odkazmi na čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných

zákonov), čl. 6 ods. 1 dohovoru (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejnený v
prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.); vecne potom o. i. tým, že
vo vyššie označenom konaní galantského okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup
súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu (predstavovaného rozhodcovským rozsudkom) so
zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a následnému zastaveniu exekučného konania a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie
bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti (inak nie s omeškaním viac než 324 dní, ale

204. deň od doručenia žiadosti), pokiaľ E.p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so
zákonom a udelenia poverenia (o aký tu nešlo) a navyše je tu i osobitná úprava skúmania vykonateľnosti
rozhodcovských rozsudkov (najmä preto, že sa týkajú vzťahov spadajúcich pod režim spotrebiteľských
zmlúv). Žalobkyňa navyše neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej škody a žalobe taknešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a vecne
úspechom žalovanej, ktorá nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z.z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.

Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku
konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát,

ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania celú vec

(pretožebezohľadunafaktornapadnutiarozsudkuakocelkuodrozhodnutiavovecisamejbolozávislým
i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si

nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba
navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav
v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkýmtotižodvolacísúdnemaldôvodnesúhlasiť argumentácioupoužitousúdomprvéhostupňa

na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá
časťust.§219ods.2O.s.p.),odvolacísúdvšakajvtejtokonkrétnejvecisplniacsipovinnosťvysporiadať
sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom

prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne

nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre

zjavne muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného
zákona v znení zákona č. 412/2012 Z.z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 9 - 14 písomného
vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31.
decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z.z.). Pokiaľšlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté by

platilo aj v prípade tu neuplatnenej námietky nevykonaním dostatočného dokazovania oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti
o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok
nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané
dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i

Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne
konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však
uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve
ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa ust. § 44 ods. 2 prvej vety pred bodkočiarkou E.p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné

konanie tvoriace základ pre nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 41 ods. 2, E.p. vo vyššie priblíženom znení podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a

iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Napokon podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj

na § 41 ods. 2 E.p.).

Prvé z práve odcitovaných ustanovení hovorí to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že
zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dní

od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu
so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia
zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených

písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom

rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i
jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít
lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť aj dôvod,

pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, je bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora opoverenie ukladá súdu povinnosť vydať poverenie a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.

Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme
predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá
zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však
rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia
obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so

žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Aj v prejednávanej veci tak muselo byť rozhodujúcim iba to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 17Er/1063/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora
o poverenie, došlú mu 4. augusta 2011 síce zareagoval „až“ uznesením z 24. februára 2011 č.
k. 17Er/1063/2011-13, EX 7995/11, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto

rozhodnutie však pre nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci)
a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského
rozsudku nadobudlo právoplatnosť (13. apríla 2012) a nasledované bolo zastavením exekučného
konania (dnes už a to od 12. apríla 2013 taktiež právoplatným uznesením Okresného súdu Galanta z
12. novembra 2012 č. k. 17Er/1063/2011-20, EX 7995/11).

Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d) ZoZzŠ (3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ust. § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda

vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ust. § 9 ods. 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ust. § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ust. § 16 ods. 1 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa ust. § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo stranyoprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

Pojem„nesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci“niejezákonodarcomvcitovanomustanovení§9
ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej
judikatúry,žeideotakýúradnýpostup,ktorýmávadu,ktorániejevsúladespríslušnouprávnouúpravou.
Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti,

teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí
ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným
postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale
aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne
ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti

žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil,
keď tento správne v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. rozhodol
i o náhrade trov konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 11. augusta 2015 (§

156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a vzniklo jej podľa § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p. aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh
na priznanie jej náhrady trov a zo spisu žiadne trovy nevyplývali a tak jej odvolací súd náhradu trov

konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.