Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. máj 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/249/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217419
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113217419.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.

Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Ing. K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. X, X., zastúpený spoločnosťou: KRION Partners s.r.o., Palisády 50, Bratislava, IČO: 36 858 617, proti
žalovanému: Ing. Stanislav Zavarský - Drevo Styl, Mlynská 76, Hlohovec, IČO: 33 437 564, zastúpený
advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, Pribinova 46, Hlohovec, o zaplatenie 27.170,- Eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/8/2013-230 zo
dňa 04.03.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.785,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo
sumy 12.785,80 Eur od 21.09.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým
odsekomvýrokuuložilpovinnosťžalobcovivydaťžalovanémuvýrobkyzhotovenéžalovanýmažalobcovi
dodané, a to 8 ks interiérových dverí bielych v pololesku, obložkové zárubne a dverné krídla, obývací
nábytok - skrinku policovú pod televízor, stolík, 2 ks odkladacích kociek a skriňu v spálni 2 a skriňu v

pracovni, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tretím odsekom výroku súd vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a štvrtým odsekom výroku rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 451 ods. 2, § 457, § 631, §
633 ods. 1, § 644, § 645 ods. 1, § 648 ods. 2, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 18
ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že na základe

vykonaného dokazovania mal za preukázané a medzi účastníkmi konania ani nebolo sporné, že
medzi nimi vznikol záväzkovo-právny vzťah a to uzatvorením zmlúv o dielo, na základe ktorých sa
odporca zaviazal zhotoviť a vykonať montáž stolárskych výrobkov a to interiérových dverí a nábytku
v zmysle objednávok navrhovateľa a navrhovateľ sa zaviazal zaplatiť cenu za dielo. S ohľadom na
spôsob vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania, ako aj predmet diela, je zjavné, že
sa jednalo o zhotovenie veci na zákazku podľa § 644 až § 651 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa
jednalo o zmluvy spotrebiteľské v zmysle citovaných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

a na daný záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania sa preukázateľne vzťahuje aj vyššie citované
ustanovenie zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dokazovaním bolo preukázané, že
navrhovateľ opakovane reklamoval vady diela prostredníctvom elektronickej pošty dňa 09.10.2011
a dňa 21.10.2011, tiež listom zo dňa 02.12.2011 a následne odstúpil od uzavretých zmlúv a tedaopodstatnenosť svojho nároku na vrátenie zaplatenej ceny vyvodzuje s poukazom na odstúpenie od
zmlúv z dôvodov nevybavenia reklamácie v zákonom stanovenej lehote ako aj pre opätovný výskyt
vád, s ohľadom na ktoré odporca po odstúpení od zmluvy nevrátil cenu diela. Odporca sa v konaní

bránil tvrdením, že sa o reklamácii vád diela navrhovateľom dozvedel až po doručení listu „Výzva
na odstránenie vád - reklamácia“ zo dňa 02.12.2011, na základe ktorého pristúpil k odstráneniu vád
dňa 05.12.2011, pričom o reklamáciách navrhovateľa uplatnených podaniami zo dňa 09.10.2011 a
21.10.2011 nemal žiadnu vedomosť. Uvedené tvrdenie odporcu však neobstojí, nakoľko navrhovateľ
predložením e-mailových správ zaslaných zo strany odporcu navrhovateľovi z e-mailovej adresy: C.

preukázal, že takýto spôsob komunikácie bol medzi účastníkmi konania obvyklým komunikačným
prostriedkom. Zároveň sa uvedené tvrdenie odporcu javí ako účelové vzhľadom na skutočnosť, že k
odstraňovaniu vád diela pristúpil okamžite potom, čo mu bola doručená Výzva na odstránenie vád -
reklamácia zo dňa 02.12.2011, avšak z doručeniek predložených navrhovateľom vyplýva, že predmetná
výzva mu bola doručená na adresu PD Siladice dňa 06.12.2011 a na adresu Mlynská 76, Hlohovec
dňa 08.12.2011 a teda dňa 05.12.2011 nemohol odstraňovať vady na základe reklamácie zo dňa

02.12.2011,nakoľkomuvtomtočaseneboladoručenáajetedazrejmé,žekriešeniureklamáciepristúpil
na základe skorších reklamácií navrhovateľa. Navrhovateľ v súvislosti s reklamáciu vád jednotlivých
výrobkov uviedol, že odporca reklamáciu nevybavil v zákonom stanovenej lehote 30 dní, ktorá vyplýva
z ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že reklamácia
bola navrhovateľom riadne uplatnená už podaniami zo dňa 09.10.2011 a dňa 21.10.2011 a odporca

bol povinný v zákonom stanovenej lehote reklamáciu vybaviť a vydať navrhovateľovi písomný doklad,
čo sa však nestalo a k vybaveniu reklamácie pristúpil až 05.12.2011. Po uplynutí zákonnej lehoty
na vybavenie reklamácie vzniklo navrhovateľovi ohľadom reklamovaných výrobkov právo od zmlúv
odstúpiť. Navrhovateľ si toto právo voči odporcovi uplatnil listom „Odstúpenie od zmluvy o dielo“ zo dňa
17.09.2012, v ktorom odporcovi oznámil, že odstupuje od zmlúv o dielo zo dňa 27.10.2010 a súčasne

ho vyzval na vrátenie celej kúpnej ceny najneskôr do 14 dní od doručenia oznámenia. V tejto súvislosti
súd uvádza, že odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom, ktorý sa stáva účinným tým,
že dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Týmto úkonom realizuje účastník zmluvy svoje právo domôcť
sa v dôsledku naplnenia zákonného alebo zmluvného dôvodu zrušenia zmluvy. Občiansky zákonník
neurčuje povinnosť, aby obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu

odstúpenia, či už zákonného alebo dohodnutého, prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení
od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či je odstúpenie
navrhovateľa od zmlúv o dielo uzavretých s odporcom platné a ktorej posúdenie je pre posúdenie
dôvodnosti samotného nároku nevyhnutné, túto súd uzavrel s tým, že odstúpenie od zmlúv je z vyššie
uvedeného (nevybavenie reklamácie v zákonnej lehote) dôvodné a platné. Súd konštatuje, že dôvody

na odstúpenie boli jednoznačne dané u tých zmlúv, na základe ktorých došlo k zhotoveniu vecí, ktoré
boli zo strany navrhovateľa reklamované- skrinka pod TV, stolík, dva kusy kociek, všetky dodané dvere,
skriňa v spálni a v pracovni a teda navrhovateľ si legitímne uplatnil svoj nárok na odstránenie vád diela,
ktorý mal byť v stanovenej lehote riadne vybavený. Zásadnou pre rozhodnutie v tejto súdnej veci bola tá
skutočnosť, že bez ohľadu na počet vyskytnutých vád diela a ich rozsah, bolo v tomto konaní potrebné

vychádzať zo skutočnosti, že navrhovateľovi vzniklo objektívne a zákonné právo využiť svoj nárok na
odstúpenie od zmlúv pre odporcovo porušenie ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa.

3. V dôsledku platného a účinného odstúpenia od zmluvy, na základe ktorej boli zhotovené a dodané

dvere v počte 8 ks, od zmluvy, na základe ktorej bol dodaný obývací nábytok v časti policovej skrinky,
stolíku a 2 kusov kociek a od zmluvy, na základe ktorej boli dodané skrine v časti skrine do spálne a
pracovne, nastali účinky „ex tunc“ v tom zmysle, že zmluva sa zrušila od začiatku, na základe čoho
súd v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka zaviazal odporcu k úhrade sumy 12.785,80
Eur titulom vrátenia zaplatenej ceny za nasledovné výrobky a to 8 ks interiérových dverí bielych v

pololesku, obložkové zárubne a dverné krídla, obývací nábytok- skrinka policová pod televízor, stolík,
2 ks odkladacích kociek a skriňa v spálni 2 a skriňa v pracovni. Zároveň zaviazal odporcu k úhrade
príslušenstva, úroku z omeškania z dlžnej sumy a to vo výške 8,75% ročne zo sumy 12.785,80 Eur
od 21.09.2012 do zaplatenia, pričom k omeškaniu odporcu došlo dňa 21.09.2012, t.j. deň nasledujúci
po doručení odstúpenia od zmluvy o dielo a súčasne výzvy na zaplatenie. S ohľadom na uvedené je

potrebné uviesť, že odstúpením od zmluvy navrhovateľovi zaniklo vlastnícke právo k vyššie uvedeným
veciam a medzi ním a odporcom vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia synalagmatickej povahy,
obsahom ktorého je povinnosť navrhovateľa vrátiť odporcovi predmet diela a povinnosť odporcu vrátiťcenu za dielo. Súd tak súčasne zaviazal navrhovateľa vydať odporcovi veci zhotovené na základe zmlúv
tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku.

4. Súd vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol a to z dôvodu, že nemal preukázané platné
odstúpenie navrhovateľa od zmlúv o dielo uzavretých s odporcom, predmetom ktorých bolo zhotovenie
tých veci, ktoré nikdy neboli navrhovateľom reklamované. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že zo strany navrhovateľa ani v jednej z predložených reklamácií nikdy nedošlo k reklamácii vád
konferenčného stolíku, postele, nočných stolíkov, roštov, matracov a 5 ks vstavaných skríň. Navrhovateľ

v tejto súvislosti argumentoval tým, že v prípade zmlúv uzatvorených medzi účastníkmi predstavuje
dielo hromadnú vec pozostávajúcu z niekoľkých stolárskych výrobkov a pri posudzovaní podmienok pre
odstúpenie od konkrétnej zmluvy je potrebné prihliadnuť na túto vec ako celok. Zároveň uviedol, že bez
ohľadu na to, či bolo predmetom zhotovenie jednotlivej veci alebo súboru vecí, zákon takúto skutočnosť
nerozlišuje, pričom ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka predpokladá odstúpenie od zmluvy ako
celku. Súd má za to, že uvedené tvrdenie navrhovateľa neobstojí, pričom dielo dodané odporcom

nemožno považovať za hromadnú vec. Hromadnou vecou treba rozumieť súbor jednotlivých vecí, ktoré
sú prepojené tak, že len spoločne tvoria hospodársky celok. V danom prípade však jednotlivé stolárske
výrobky nemožno považovať za jeden celok, ktorý by len takto mohol byť predmetom právnych vzťahov.
Naopak jedná sa o samostatné veci, ktoré môžu byť samostatným objektom práv. Reklamovanie vád
len niektorých vecí nezakladá nárok na odstúpenie od zmlúv ako celku. Vzhľadom k tomu, že zo strany

navrhovateľa nikdy nedošlo k reklamácii vyššie uvedených vecí, nevzniklo mu ani právo od zmlúv
odstúpiť a teda pokiaľ si navrhovateľ toto právo voči odporcovi uplatnil, nebolo dôvodné a platné a
takéto odstúpenie od zmluvy nemá za následok jej zrušenie a nezakladá nárok navrhovateľa na vrátenie
zaplatenej ceny. Vzhľadom na uvedené teda súd v tejto časti návrh navrhovateľa zamietol. Súd o
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich

náhradu, pričom pomer úspechu a neúspechu účastníkov je približne rovnaký, pričom pomer úspechu
k neúspechu u navrhovateľa predstavuje 47% a pomer úspechu odporcu k jeho neúspechu 53%.

5. Proti tomuto rozsudku, v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, podal prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov
konania, resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody
v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p.. Odvolateľ namietal nesprávnosť právneho posúdenia v
zamietajúcej časti, keď súd neakceptoval jeho argumentáciu o existencii diela ako hromadnej veci a
odstúpenie od zmluvy zo dňa 17.09.2012 nemohlo spôsobiť zánik všetkých zmlúv o dielo uzatvorených

medzi stranami. Súd nesprávne vyhodnotil, že každý jeden kus zhotoveného nábytku je potrebné
považovať za samostatný predmet diela, na ktorý bola uzatvorená samostatná zmluva o dielo, celkovo
tak malo byť uzatvorených 26 zmlúv a pokiaľ by žalobca chcel docieliť zrušenie zmluvy o dielo vo
vzťahu k všetkým objednaným častiam nábytku tvoriacich predmet sporu, musel by reklamovať osobitne
každú jednu vec. Súd bol povinný posudzovať právny vzťah medzi stranami s prihliadnutím na ich

úmysel v čase jeho uzavretia podľa § 35 ods. 2 OZ, z objednávok a aj z konania strán pri uzatváraní
a realizácii zmlúv o dielo jednoznačne vyplýva vôľa strán uzatvoriť na objednané dielo 6 samostatných
zmlúv dielo, čo vyplýva aj z toho, že strany podpísali celkovo 6 samostatných objednávok, čo potvrdil
v komunikácii so žalobcom aj žalovaný, ktorý sám predložil žalobcovi 6 samostatných objednávok, a
vyplýva to aj zo sumára. Výklad súdu je preto v rozpore s dohodou a úmyslom strán pri uzatváraní

zmlúv o dielo. Zároveň podľa žalobcu je nevyhnutné na jednotlivé dodávky prihliadať ako na jeden
celok. Dielo bolo objednané a dodané v rovnakom čase, cena diela bola vyplácaná za dielo ako celok,
spôsob zadania, rovnaký materiál väčšej časti diela, poznámky s požiadavkou o zhotovenie výrobkov v
bielej farbe v pololesku, to všetko zjednocuje predmetné dodávky esteticky, štýlovo aj architektonicky,
všetok dodaný tovar mal tvoriť štýlový, príp. architektonicky jednotný celok. V písomnej objednávke

je uvedený grafický návrh 8 miestností s cenovou ponukou, z čoho je zrejmé, že dielo sa riešilo
ako celok od počiatku. Žalobca nepopiera, že každá jednotlivá vec tvoriaca dielo je samostatným
predmetom, objednané stolárske/drevárske výrobky tvoria výlučne jeden hospodársky celok, čiastočné
plnenie (dodanie len niektorých častí) diela nemá pre žalobcu význam, nakoľko jednotlivé kusy diela
nie sú odstrániteľné bez toho, aby sa nenarušil jednotný celok. Žalovaný je malým podnikateľom s

jedinou prevádzkou, dielo bolo vyhotovené na mieru, objednaný tovar nemožno získať u žiadneho iného
zhotoviteľa. Neobstojí preto záver súdu, že veci tvoriace dielo netvoria hospodárky celok, poukazujúc
na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 447/2004, podľa ktorého za súbor vecí možno
považovať jednotlivé kusy nábytku v takom počte, prevedení a usporiadaní, pokiaľ tento tvorí účelový,štýlový alebo architektonicky jednotný celok, určený k vybaveniu zvlášť určenej miestnosti alebo slúžiaci
zvláštnemu účelu; jednotlivé kusy tohto súboru nie sú odstrániteľné bez toho, že by sa nenarušil tento
jednotný celok. Pre žalobcu je bezpredmetné ponechať si dve skrine zo siedmych, jeho zámerom

bolo vytvorenie jednotného estetického a architektonického vybavenia domácnosti v jednotnom štýle,
pričom získanie presne takých istých skríň u iného dodávateľa je takmer vylúčené. Zároveň je potrebné
prihliadnuť na vzájomnú závislosť uzatvorených zmlúv v zmysle § 52a ods. 2 OZ, odstúpenie od jednej
zmluvy preto spôsobuje zrušenie aj všetkých s ňou uzatvorených zmlúv, išlo totiž o zmluvy uzatvorené
pri tom istom rokovaní, z povahy ktorých ako aj z ich účelu známym obom stranám vyplýva, že sú od

seba vzájomne závislé. V zmysle § 54 ods. 2 OZ mal súd obsah zmlúv vykladať spôsobom priaznivejším
pre spotrebiteľa. Nakoľko došlo k reklamácii jednotlivých častí diela každej zo 6 uzatvorených zmlúv,
vzhľadom na povahu uzatvorených zmlúv a dodaného diela postačuje reklamácia iba niektorých z
dodaných výrobkov na zrušenie všetkých zmlúv o dielo.

6. Odvolateľ ďalej namietal nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, súd

nedostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri aplikácii zákonných ustanovení na skutkové
okolnosti daného prípadu, keď súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, koľko zmlúv o dielo bolo vlastne
uzatvorených a čo bolo ich predmetom. Pokiaľ dospel súd k záveru, že došlo k uzavretiu zmlúv na každý
jednotlivý výrobok, aj napriek tomu, že objednávok bolo spísaných 6, takýto záver nie je relevantne
odôvodnený. Ak dospel k záveru, že bolo uzavretých 6 zmlúv o dielo, neuviedol, z akého titulu považoval

za platné odstúpenie len od časti zmlúv, hoci žalobca odstúpil od zmlúv ako celku. Odvolateľ nesúhlasí
so záverom súdu, že nedošlo k reklamácii konferenčného stolíka, postele, nočných stolíkov, roštov,
matracov a 5 ks vstavaných skríň, zákon nepredpisuje na podanie reklamácie určitú formu. Pokiaľ ide o
posteľsmatracmi,tietožalobcareklamovalzdôvoduvadnéhozhotoveniapostele.Matracetvoriasúčasť
postele, dodanie matracov bez postele nemá pre žalobcu žiaden hospodárky význam. Je pravda, že

žalobcanemáopodaníreklamáciepísomnépotvrdenie,jehovydanievšakbolopovinnosťoužalovaného
ako dodávateľa. Súd sa s uvedenou reklamáciou v rozsudku vôbec nevysporiadal. Na záver odvolateľ
namietal rozhodnutie o trovách konania, žalobe žalobcu malo byť vyhovené v celom rozsahu a žalobcovi
tak mala byť priznaná náhrada trov konania podľa jeho vyčíslenia.

7. K odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne vyjadril. Čo sa týka namietaného nepreukázania
doručenia reklamácií žalobcu žalovanému, súd sa s touto námietkou relevantne vysporiadal, keď
uviedol, že žalobca predložením e-mailových správ zaslaných zo strany žalovaného žalobcovi z e-
mailovej adresy: C. preukázal, že takýto spôsob komunikácie bol medzi účastníkmi konania obvyklým
komunikačným prostriedkom, zároveň sa uvedené tvrdenie žalovaného javí ako účelové vzhľadom

na skutočnosť, že k odstraňovaniu vád diela pristúpil okamžite potom, čo mu bola doručená Výzva
na odstránenie vád - reklamácia zo dňa 02.12.2011, avšak z doručeniek predložených žalobcom
vyplýva, že predmetná výzva mu bola doručená na adresu PD Siladice dňa 06.12.2011 a na adresu
Mlynská 76, Hlohovec dňa 08.12.2011 a teda dňa 05.12.2011 nemohol odstraňovať vady na základe
reklamácie zo dňa 02.12.2011, nakoľko mu v tomto čase nebola doručená a je teda zrejmé, že k

riešeniu reklamácie pristúpil na základe skorších reklamácií žalobcu. Žalobca sa s týmto záverom súdu
stotožňuje,žalobcapreukázal,žežalovanémubolireklamáciezodňa09.10.2011a21.10.2011doručené
a on tieto v zákonom stanovenej lehote nevybavil. Pokiaľ chcel žalobca spochybňovať autentickosť
predmetných správ, mal tak urobiť v predchádzajúcom konaní. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nemôže byť
na škodu adresáta správy, ak odosielateľ zvolí taký spôsob komunikácie, pri ktorom nemôže preukázať

doručenie správy druhej zmluvnej strane, podľa žalobcu takouto škodou nemožno zaťažiť predovšetkým
spotrebiteľa, pričom žalovaný ako dodávateľ konajúci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti je povinný túto niesť z titulu podnikateľského rizika. Sám
žalovaný navrhol žalobcovi komunikáciu prostredníctvom elektronickej komunikácie uvedením mailovej
adresy do všetkých objednávok a dodacích listov a prostredníctvom tejto so žalobcom konal pred

uplatnením (napr. mailová správa zo dňa 29.07.2011) a aj po uplatnení predmetných dvoch reklamácií.
Tvrdenie žalovaného, že predmetné reklamácie mali byť účelovými dodatočne vytvorenými dôkazmi,
žalobca popiera a považuje za účelové. Žalobca uplatnil aj tretiu reklamáciu zo dňa 02.12.2011, ktorú
žalovaný nevybavil spôsobom ustanoveným zákonom, keď podľa § 18 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, v danom prípade mohol žalovaný vybaviť reklamáciu zamietnutím len na základe

odborného posúdenia, čo žalovaný nesplnil. Čo sa týka námietky viazanosti dôvodmi pre odstúpenie od
zmluvy, žalobca poukázal na to, že vo svojom odstúpení od zmluvy zo dňa 17.09.2012 poukázal ako
na jeden z dôvodov aj nevybavenie reklamácií žalobcu v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, pričom
zákon neurčuje povinnosť, aby obsahom odstúpenia od zmluvy bolo uvedenie dôvodu odstúpenia aprípade uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi.
Neexistencia dôvodov odstúpenia uvedených v odstúpení nevylučuje platnosť odstúpenia z iných
skutočne existujúcich dôvodov (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 111/2008. Právo

na odstúpenie od zmluvy podľa § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je právom
vyplývajúcim priamo zo zákona a toto nemožno žiadnemu spotrebiteľovi odňať iba z dôvodu, že na
uvedený dôvod neodkázal vo svojom odstúpení. Tvrdenie žalovaného o nezaplatení časti ceny diela
je nepravdivé a nezodpovedá skutočnému stavu veci, údajná pohľadávka žalovaného voči žalobcovi
neexistuje a žalobca ju popiera v celej výške. Žalovaný námietku o údajnej existencii nedoplatku ceny

diela nevzniesol počas celého súdneho konania až do momentu podania odvolania, čo potvrdzuje
účelovosť jeho konania. Žalobca za vykonanie diela zaplatil žalovanému celú dohodnutú cenu diela vo
výške 27.170,- Eur, pričom táto cena bola vzájomne stranami odsúhlasená a potvrdená v záverečnom
zhrnutí/sumári objednávok žalobcu vystavenom samotným žalovaným. Irelevantná je aj námietka
žalovaného o nemožnosti vrátenia predmetu diela z titulu údajného zhoršenia stavu diela. Vzhľadom na
skutočnosť, že žalobca odstúpil od zmluvy, musí znášať vadné dielo vo svojom príbytku. Naviac žalobca

sa už vyše roka až roka a pol v dome, kde sa dodané dielo nachádza, vôbec nezdržiava, pričom na
demontáž diela a jeho uskladnenie na osobitnom mieste nemá finančné prostriedky. Poukazujúc na
relevantnú judikatúru R 17/1976 - IV ak vracia kupujúci, ktorý platne uplatnil právo na odstúpenie od
kúpnej zmluvy alebo právo na výmenu veci, predávajúcemu vec už používanú, nemá predávajúci právo
na náhradu za znehodnotenie veci vzniknuté jej používaním alebo opotrebovaním do okamihu zrušenia

zmluvy alebo výmeny veci.

8. Proti tomuto rozsudku, vo vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania, podal prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania,

resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody v
zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Žalovaný opakovane zdôraznil, že nemal žiadnu vedomosť
o akýchkoľvek reklamáciách, ktoré mu mali byť zaslané prostredníctvom elektronickej pošty dňa
09.10.2011 a 21.10.2011, v konaní neboli predložené kópie mailov zo dňa 09.10.2011 a 21.10.2011, ale
len dve správy zo dňa 21.10.2012, teda správy odoslané rok po údajnom druhom liste s tým, že údajné

reklamácie sú obsahom preposlaných správ medzi odosielateľom, ktorým je žalobca a príjemcom,
ktorým je opäť len žalobca. Predmetné maily sa tak javia byť neautentické, vytvorené dodatočne s
cieľom vytvoriť ilúziu reálne odoslaných správ. Ak aj žalobca predložil potvrdenie o odoslaní správ,
nevyplýva z toho, že tieto správy boli žalovanému aj reálne doručené. Ak už žalobca chcel reklamovať
predmet diela mailom, mohol si za účelom prevencie vzniku akýchkoľvek budúcich pochybností vyžiadať

od žalovaného potvrdenie prijatia správy, čo žalobca neučinil. Žalobca objektívne nepreukázal, že
bola akákoľvek jeho správa zo dňa 09.10.2011 alebo zo dňa 21.10.2011 doručená žalovanému, v
tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Čo sa týka záveru súdu, že mailová komunikácia bola
medzi stranami bežná, žalovaný zdôraznil, že obvyklá mailová komunikácia medzi stranami sa začala
až takmer pol roka po údajnej mailovej reklamácii žalobcu. Žalobca pred začatím konania postup

žalovaného, ktorým by mal porušiť zákon nevybavením reklamácie v lehote 30 dní nikdy nenamietal,
ani sa o tom nezmieňoval a od zmluvy odstúpil nie pre nedodržanie lehoty na vybavenie reklamácie,
ale výhradne z titulu údajného opakovaného výskytu vád predmetu diela. Žalovaný sa nestotožňuje so
záverom súdu, že žalovaný na základe reklamácie žalobcu túto nevybavil v zákonom stanovenej lehote
a preto žalobcovi vzniklo právo na odstúpenie od zmluvy, ktoré aj využil, nakoľko podľa žalovaného

žalobca od zmluvy neodstúpil z dôvodu nesplnenia zákonnej lehoty pre vybavenie reklamácie. Podľa
súdu v odstúpení nemusí byť uvedený žiaden dôvod, pričom uvedenie dôvodu v odstúpení neznamená
viazanosť týmito dôvodmi. Takáto argumentácia popiera akýkoľvek princíp právnej istoty. Pochybením je
konanie súdu, ak strana zastúpená advokátom odstúpi od zmluvy z exaktne špecifikovaných dôvodov a
súdvyhoviejehonávrhutitulomodstúpeniaodzmluvysodkazomnaúplneodlišnýdôvodpreodstúpenie,

pre ktorý strana od zmluvy nikdy neodstúpila. Celková cena diela mala predstavovať sumu 12.785,81
Eur, žalobca však za dodané veci zaplatil len sumu 10.696,55 Eur, žalovaný tak stále eviduje nedoplatok
vo výške 2.089,26 Eur, súd preto pochybil, ak žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 12.785,80 Eur.
Vzájomnú reštitúciu v podobe vrátenia predmetu diela oproti vráteniu ceny diela nie je možné realizovať
na tom základe, že žalobca nie je schopný vrátiť žalovanému veci, u ktorých došlo k zrušeniu zmluvy v

stave, v akom ich prevzal. Žalobca sa v odstúpení od zmluvy zaviazal jednotlivé predmety zdemontovať
a uskladniť tak, aby si ich mohol žalovaný prevziať, v skutočnosti však žalobca tieto predmety už 4 roky
užíva a opotrebováva, čím došlo k výraznému zníženiu ich hodnoty. Je preto krajne nespravodlivé av rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca odstúpi od zmluvy, avšak veci, ktoré boli predmetom zmluvy,
naďalej bez akýchkoľvek problémov užíva a tým znehodnocuje.

9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že súd správne
kvalifikoval vec tak, že každý jeden kus žalovaným zhotoveného nábytku je samostatným predmetom
diela, na ktorý bola uzatvorená osobitná zmluva o dielo, tak bolo uzatvorených 26 samostatných zmlúv
o dielo. Nejednalo sa o jedinú zmluvu, ktorej predmetom bolo zhotovenie hromadnej veci a teda že
by všetky stolárske výrobky mali tvoriť jeden funkčný alebo hospodársky celok. Všetky výrobky boli

navrhované individuálne podľa predstáv žalobcu, pre každý výrobok bol vytvorený samostatný grafický
návrh. Skutočnosť, že viaceré samostatné výrobky sú dodané odberateľovi v priebehu niekoľkých dní,
nemôže mať za následok, že by sa malo jednať o jeden funkčný celok. V prípade všetkých stolárskych
výrobkov sa jedná o samostatné veci, ktoré v žiadnom prípade netvoria jeden hospodársky a funkčný
celok, t.j. že tieto by nebolo možné užívať bez ostatných výrobkov dodaných na základe ostatných
zmlúv. Povrchová úprava výrobkov je úplne bežná, rovnako použitý materiál - drevotrieska. Zhotovenie

stolárskych výrobkov v odtieňovo podobných farbách a z drevotriesky nie je možné považovať za
vytvorenie jedného celistvého architektonického celku, obzvlášť ak jednotlivé výrobky boli určené
pre viaceré na sebe nezávislé miestnosti rodinného domu. Jedná sa o samostatné veci z pohľadu
estetického alebo architektonického, možno ich nahradiť inými výrobkami alebo užívať jednotlivé
výrobky samostatne bez nevyhnutnej naviazanosti na iné výrobky. Všetky výrobky boli zhotovené z

bežne dostupných stolárskych polotovarov. Medzi uzavretými zmluvami neexistuje žiadna závislosť ani
podmienenosť v zmysle § 52a ods. 2 OZ, keď predmetné ustanovenie sa aplikuje na úplne iné skutkovo
založené prípady. Základným predpokladom na postup podľa § 52a ods. 2 OZ je skutočnosť, že účinnosť
každej uzavretej zmluvy je závislá od uzavretia inej zmluvy, čo sa prejaví v tom, že účinnosť skôr
uzavretejzmluvynastaneažvzávislostioduzavretianeskoršieuzavretejzmluvy,pričomtátonadobudne

účinnosťhneďjejuzavretím.Aplikáciapredmetnéhoustanovenianaprejednávanúvecjepretovylúčená,
zohľadniac samostatnosť jednotlivých stolárskych výrobkov, ako aj to, že uzavretie jednotlivých zmlúv o
dielo nie je podmienené ani podmienkou uzavretia ďalších. Čo sa týka reklamácie postele s matracmi,
žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom, že by niekedy posteľ s matracmi reklamoval. Tvrdenia o
ústnej reklamácii, ktorá nemala byť žiadnym spôsobom zaznamenaná, je účelové. Žalovaný všetky

reklamované vady spísal a od začiatku mal snahu reklamáciu riadne vybaviť. Nie je preto zrejmé,
akú motiváciu by mal žalovaný k tomu, aby do reklamácie nezahrnul posteľ pre prípad, že by táto
bola skutočne reklamovaná. Nevykonanie dôkazu oboznámením výpisom hovorov medzi žalobcom
a žalovaným bolo správne z dôvodu jeho nadbytočnosti, nakoľko z takéhoto dôkazu by v žiadnom
prípade nebolo možné potvrdiť vykonanie údajnej reklamácie postele s matracmi. S tvrdením žalobcu,

že matrace by bez postele nemali pre žalobcu význam, nemožno súhlasiť, pretože matrace sa vyrábajú
v typizovaných rozmeroch, matrac bol naviac predmetom osobitnej objednávky a bol dodaný na základe
osobitnej zmluvy.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že obe odvolania proti rozsudku

boli podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že obe odvolanie majú zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby

zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania(§385ods.1C.s.p.acontrario)adospelkzáveru,žeaniodvolaniežalobcuaaniodvolanie
žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.13. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľom.

14. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

15. Žalobca ako prvé namietal, že súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, koľko zmlúv o dielo bolo
uzatvorených, nesprávne vyhodnotil, že každý jeden kus zhotoveného nábytku je potrebné považovať
za samostatný predmet diela, na ktorý bola uzatvorená samostatná zmluva o dielo, celkovo tak malo byť
uzatvorených 26 zmlúv a pokiaľ by žalobca chcel docieliť zrušenie zmluvy o dielo vo vzťahu k všetkým

objednaným častiam nábytku tvoriacich predmet sporu, musel by reklamovať osobitne každú jednu
vec, pričom podľa žalobcu z objednávok a aj z konania strán pri uzatváraní a realizácii zmlúv o dielo
jednoznačne vyplýva vôľa strán uzatvoriť na objednané dielo 6 samostatných zmlúv dielo, čo vyplýva aj
z toho, že strany podpísali celkovo 6 samostatných objednávok.

16. Podľa odvolacieho súdu uvedená námietka nie je dôvodná, nakoľko nemá žiaden vplyv na
vyriešenie otázky, v akom rozsahu žalobca reklamoval dodané diela a v akom rozsahu mu vzniklo
právo na odstúpenie od zmluvy. Pre posúdenie platnosti odstúpenia od zmluvy nie je rozhodujúce, či
bola uzatvorená iba jedna zmluva o dielo, ktorej predmetom bolo dodanie viacerých diel, alebo bolo
uzatvorených 6 zmlúv o dielo na základe 6 objednávok (pričom predmetom každej zo 6 objednávok

bolo dodanie viacerých diel), alebo na každé dielo bola uzatvorená samostatná zmluva. Medzi stranami
nebolo sporný vznik zmluvného vzťahu a ani dodanie objednaných výrobkov, ako ani to, že každý z
dodaných výrobkov je samostatným predmetom.

17. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď jasne rozlíšil, ktoré diela žalobca reklamoval a

ktoré nereklamoval a správne uzavrel, že žalobcovi vzniklo právo na odstúpenie od zmluvy len vo vzťahu
k tým dielam, ktoré preukázateľne reklamoval a nevzniklo mu právo na odstúpenie od zmluvy vo vzťahu
aj k tým dielam, ktorých reklamovanie jednoznačne nepreukázal.

18. Neobstojí argumentácia žalobcu, podľa ktorého je nevyhnutné na jednotlivé dodávky prihliadať

ako na jeden celok, keď dielo bolo objednané a dodané v rovnakom čase, cena diela bola vyplácaná
za dielo ako celok, spôsob zadania, rovnaký materiál väčšej časti diela, poznámky s požiadavkou o
zhotovenie výrobkov v bielej farbe v pololesku, to všetko zjednocuje predmetné dodávky esteticky,
štýlovo aj architektonicky, všetok dodaný tovar mal tvoriť štýlový, príp. architektonicky jednotný celok,
čiastočné plnenie (dodanie len niektorých častí) diela nemá pre žalobcu význam, nakoľko jednotlivé kusy

diela nie sú odstrániteľné bez toho, aby sa nenarušil jednotný celok, poukazujúc pritom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 447/2004, podľa ktorého za súbor vecí možno považovať
jednotlivé kusy nábytku v takom počte, prevedení a usporiadaní, pokiaľ tento tvorí účelový, štýlový alebo
architektonicky jednotný celok, určený k vybaveniu zvlášť určenej miestnosti alebo slúžiaci zvláštnemu
účelu; jednotlivé kusy tohto súboru nie sú odstrániteľné bez toho, že by sa nenarušil tento jednotný celok.

19. Z objednávok žalobcu je nesporné, že predmetom zmlúv o dielo bolo zhotovenie a dodanie
niekoľkých samostatných stolárskych výrobkov, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za taký
súbor vecí, aký má na mysli vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR. Jednotnosť celku, či
už z hľadiska účelového, štýlového alebo architektonického riešenia nemôže byť založená len tým,

že všetky výrobky boli zhotovené z toho istého materiálu, v danom prípade z drevotriesky, t.j. bežne
používaného a všeobecne dostupného materiálu, a ani tým, že boli vyhotovené v bielej farbe v pololesku,
nakoľko sa tiež jedná o bežnú úpravu. Za taký súbor vecí, aký má na mysli vyššie citované rozhodnutie
NajvyššiehosúduČR,možnopovažovaťnapr.zostavunábytkuprezariadenieurčitejmiestnosti(zostavanábytku pre obývaciu izbu alebo pre kúpeľňu, kuchynská linka zložená z viacerých kusov nábytku a
pod.), pri ktorej je jednoznačné, že viaceré samostatné kusy vytvárajú jeden celok. Čo sa týka diel,
ktorých reklamáciu žalobca nepreukázal, konkrétne žalobca nepreukázal reklamáciu konferenčného

stolíku, postele, nočných stolíkov, roštov, matracov a 5 ks vstavaných skríň, ani jedna z týchto vecí nie je
vo vzťahu k reklamovaným veciam takou, že by vytvárali jeden celok. Konferenčný stolík je samostatnou
vecou, ktorú možno užívať nezávisle od ostatného reklamovaného nábytku, žalobca nepreukázal,
že by vyhotovenie tohto stolíka bolo natoľko špecifické, že by ho nebolo možné užívať samostatne.
Rovnako tak postele vrátane roštov a matracov a nočné stolíky nevytvárajú žiaden celok s ostatným

nábytkom, tieto boli predmetom samostatnej objednávky a je možné ich užívať nezávisle od ostatného
reklamovaných diel. Čo sa týka vstavaných skríň, zo špecifikácie nereklamovaných vecí na č.l. 134 je
zrejmé, že každá zo skríň je samostatná a nachádza sa v inej miestnosti (predsieň, detská izba, chodba,
poschodie) a nevytvárajú tak jeden celok s reklamovanými skriňami nachádzajúcimi sa v spálni a v
pracovni. Tvrdenie žalobcu, že ponechanie si nereklamovaných vecí pre neho nemá žiaden význam a
jednotlivé kusy diela nie sú odstrániteľné bez toho, aby sa nenarušil jednotný celok, preto odvolací súd

považoval za nepreukázané.

20. Odvolací súd sa stotožňuje a argumentáciou žalovaného, ktorý správne poukázal na to, že
zhotovenie stolárskych výrobkov v odtieňovo podobných farbách a z drevotriesky nie je možné
považovať za vytvorenie jedného celistvého architektonického celku, obzvlášť ak jednotlivé výrobky

boli určené pre viaceré na sebe nezávislé miestnosti rodinného domu. Jedná sa o samostatné veci z
pohľadu estetického aj architektonického, možno ich nahradiť inými výrobkami alebo užívať jednotlivé
výrobky samostatne bez nevyhnutnej naviazanosti na iné výrobky. Všetky výrobky boli zhotovené z
bežne dostupných stolárskych polotovarov.

21. Rovnako za nepreukázané bolo potrebné považovať reklamovanie postele s matracmi, keď žalobca
síce tvrdil, že tieto reklamoval ústne, no vzhľadom na rozporovanie tohto tvrdenia žalovaným, zostalo
tvrdenie žalobcu v rovine tvrdenia proti tvrdeniu. V kontexte vzťahov medzi stranami a na základe
preukázaných skutkových okolností, keď žalobca ostatné dodané výrobky opakovane reklamoval
písomne, nie je žiadna rozumná odpoveď na to, prečo písomne nereklamoval aj posteľ s matracmi. Ani

prípadné vykonanie dôkazu výpisom hovorov medzi stranami by nebolo spôsobilé preukázať, čo bolo
obsahom jednotlivých hovorov.

22. Súd prvej inštancie vyššie uvedené podstatné skutkové okolnosti náležite skúmal, podstatným
dôvodom pre zamietnutie návrhu v časti nereklamovaných výrobkov bol správny záver súdu prvej

inštancie o neunesení dôkazného bremena.

23. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

24. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

25. Citované ustanovenia zakotvovali dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho

nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.26. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

27. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie. Strany sporu, poučené podľa § 120 ods. 4 O.s.p., na poslednom pojednávaní pred súdom prvej
inštancie jednoznačne uviedli, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania (č.l. 228).

28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v

ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,
ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred

súdomazakladajúcoutýmprípustnosťdovolania.(porovnajajrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo

51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou
účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo

153/2011).

29. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým

navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu

podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu

ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako

druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

30. Rovnako bez úspechu zostala snaha žalobcu definovať jednotlivé zmluvy o dielo ako vzájomne
závislé zmluvy v zmysle ust. § 52a ods. 2 Obč. zákonníka, nakoľko účelom tejto zákonnej úpravy je

úplne odlišný typ zmlúv. Základným predpokladom na postup podľa § 52a ods. 2 je skutočnosť, že
účinnosťkaždejuzavretejzmluvyjezávisláoduzavretiainejzmluvy,čosaprejavívtom,žeúčinnosťskôr
uzavretejzmluvynastaneažvzávislostioduzavretianeskoršieuzavretejzmluvy,pričomtátonadobudne
účinnosťhneďjejuzavretím.Aplikáciapredmetnéhoustanovenianaprejednávanúvecjepretovylúčená,zohľadniac samostatnosť jednotlivých stolárskych výrobkov, ako aj to, že uzavretie jednotlivých zmlúv
o dielo nie je podmienené ani podmienkou uzavretia ďalších, ako na to správne poukázal žalovaný.
Žalobcom nebola preukázaná taká vzájomná závislosť či podmienenosť jednotlivých zmlúv o dielo, ktorá

by spôsobila účinky v zmysle ust. § 52a ods. 2 Obč. zákonníka, t.j. účinky odstúpenia od zmluvy vo
vzťahu ku všetkým zmluvám.

31. Žalobca nedôvodne namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočne presvedčivo
odôvodnené.

32. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku
v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,

vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé.
Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený
treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
154/2005 z 28. februára 2006).

33. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce
(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla

1993, seria A č. 254-B, s. 49).

34. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti
konať pred súdom).

35. Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie takéto vady nevykazovalo,

napádané rozhodnutie spĺňa požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30.
júna 2016, t.j. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku
čoho nedošlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces.

36. Žalovaný ako prvé namietal, že v konaní nebolo dostatočne preukázané uplatnenie reklamácií

zo strany žalobcu mailovými správami zo dňa 09.10.2011 a 21.10.2011. Odvolací súd sa s touto
námietkounestotožňujeakonštatujesprávnosťzáverusúduprvejinštancie,ktorýdôvodneskonštatoval,
že žalobca predložením e-mailových správ zaslaných zo strany žalovaného žalobcovi z e-mailovej
adresy: G. preukázal, že takýto spôsob komunikácie bol medzi stranami obvyklým komunikačným
prostriedkom.Zobsahuspisuvyplýva,žeužnaobjednávkachbolauvedenámailováadresažalovaného,

mailová komunikácia medzi stranami prebehla už dňa 29.07.2011 (č.l. 85), tiež 17.04.2012 (č.l. 86),
ako aj 17.09.2010 (č.l. 93). Zároveň sa uvedené tvrdenie žalovaného javí ako účelové vzhľadom na
skutočnosť, že k odstraňovaniu vád diela pristúpil okamžite potom, čo mu bola doručená Výzva na
odstránenie vád - reklamácia zo dňa 02.12.2011, avšak z doručeniek predložených žalobcom vyplýva,že predmetná výzva mu bola doručená na adresu PD Siladice dňa 06.12.2011 a na adresu Mlynská 76,
Hlohovec dňa 08.12.2011 a teda dňa 05.12.2011 nemohol odstraňovať vady na základe reklamácie zo
dňa 02.12.2011, nakoľko mu v tomto čase nebola doručená a je teda zrejmé, že k riešeniu reklamácie

pristúpil na základe skorších mailových reklamácií žalobcu. Žalobca teda preukázal, že žalovanému boli
reklamácie zo dňa 09.10.2011 a 21.10.2011 doručené a on tieto v zákonom stanovenej lehote nevybavil.
Pokiaľ chcel žalobca spochybňovať autentickosť predmetných mailových správ, mal tak urobiť skôr, než
súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené.

37. Čo sa týka námietky viazanosti dôvodmi pre odstúpenie od zmluvy, žalobca už vo svojom odstúpení
od zmluvy zo dňa 17.09.2012 poukázal ako na jeden z dôvodov aj nevybavenie reklamácií žalobcu
v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, pričom zákon neurčuje povinnosť, aby obsahom odstúpenia
od zmluvy bolo uvedenie dôvodu odstúpenia a prípade uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení od
zmluvyneznamenáviazanosťtýmitodôvodmi.Neexistenciadôvodovodstúpeniauvedenýchvodstúpení
nevylučuje platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov (por. uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 4 Cdo 111/2008). Právo na odstúpenie od zmluvy podľa § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa je právom vyplývajúcim priamo zo zákona a toto nemožno žiadnemu spotrebiteľovi
odňať iba z dôvodu, že na uvedený dôvod neodkázal vo svojom odstúpení, tak ako správne argumentuje
žalobca.

38. Tvrdenie žalovaného o nezaplatení časti ceny diela je novou skutočnosťou, ktorú žalovaný uplatnil
až v odvolaní, pričom preukázanie zaplatenia celej ceny diela vyplýva z listinných dôkazov na č.l. 12, z
vyjadrenia žalovaného na č.l. 50, v ktorom uvádza, že žalobca zaplatil cenu diela, ako aj z chronológie
platieb ceny diela na č.l. 109.

39. Pokiaľ žalovaný ako odvolateľ v odvolaní uvádzal nové skutočnosti a predkladal nové dôkazy, pričom
ich neuviedol a ani nepodal návrh na takýto dôkaz pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní už
nové dokazovanie vykonať nemožno.

40. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania odvolania skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli

uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.
4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa.

41. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvej inštancie, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za
splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bol riadne

prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie
písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust.
odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené
skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu
žalovaného prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou žalovaného

túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvej inštancie skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie
za skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol
preukázaný v konaní pred súdom prvej inštancie.

42. Irelevantná je aj námietka žalovaného o nemožnosti vrátenia predmetu diela z titulu údajného

zhoršeniastavudiela.PoukazujúcnarelevantnújudikatúruR17/1976-IVakvraciakupujúci,ktorýplatne
uplatnil právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy alebo právo na výmenu veci, predávajúcemu vec už
používanú, nemá predávajúci právo na náhradu za znehodnotenie veci vzniknuté jej používaním alebo
opotrebovaním do okamihu zrušenia zmluvy alebo výmeny veci. V konaní nebolo nijako preukázané, že
by na veciach, ktoré sú predmetom odstúpenia od zmluvy, došlo k nejakému nadmernému opotrebeniu

alebo znehodnoteniu, pokiaľ chcel žalovaný takéto skutočnosti preukázať, bolo jeho povinnosťou
navrhnúť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Žalovaný v tomto smere nepredniesol žiadne
návrhy na vykonanie dokazovania. Zároveň bolo dôvodné prihliadnuť na to, že žalobca sa už
dlhšiu dobu v dome, kde sa dodané dielo nachádza, vôbec nezdržiava, a preto ani nemôže dôjsť knadmernému opotrebeniu alebo znehodnoteniu. Žalobca počas celého konania deklaroval pripravenosť
vydať reklamované veci žalovanému, dĺžka súdneho konania nemôže ísť na ťarchu žalobcu a zároveň
odvolací súd nepovažoval za dôvodné, aby bol žalobca finančne zaťažený nákladmi na demontáž diela

a jeho uskladnenie na osobitnom mieste.

43. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania, aplikujúc ust. § 142 ods. 2 O.s.p.
účinného do 30.06.2016, keď žalobca aj žalovaný mali v konaní čiastočný úspech aj neúspech, úspech
žalobcu bol vo vyhovujúcej časti a úspech žalovaného v zamietajúcej časti, pričom pomer úspechu a

neúspechu strán je približne rovnaký, pričom pomer úspechu k neúspechu u žalobcu predstavuje 47%
a pomer úspechu žalovaného k jeho neúspechu 53%. Preto bolo dôvodné rozhodnúť o náhrade trov
konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

44. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporových strán, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto

súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

45. Ďalšie odvolacie argumenty sporových strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu strán sporu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

46. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane
vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

47. O náhrade trov odvolacieho konania bolo dôvodné rozhodnúť podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a § 396

ods. 1 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na to,
že obe strany sporu boli so svojimi odvolaniami neúspešné, pričom pomer ich úspechu a neúspechu je
približne rovnaký (47% úspech žalobcu a 53% úspech žalovaný).

48. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).