Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. máj 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/80/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8196899987
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8196899987.7

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Angeloviča a JUDr. Petra Šama, v právnej veci žalobkyne: D. G., Z.. X.X.XXXX, B. X. XXX XX,
B. X, Š. H. Q. J., zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Purdešom, so sídlom Jarkova 2, Prešov 080
01, proti žalovanému: COOP Jednota Prešov, spotrebné družstvo, so sídlom Konštantínova 3, Prešov
080 01, IČO: 00 169 111, zastúpenému Advokátskou kanceláriou VAĽO & PARTNERS, s. r. o., so

sídlom Konštantínova 3, Prešov, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 8C/78/1996-1219 zo dňa 30.10.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

R u š í rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a v tomto rozsahu
vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

O d m i e t a odvolanie žalovaného proti druhému výroku, ktorým bol žalobný návrh v prevyšujúcej

časti zamietnutý a tretiemu výroku, ktorým bolo vyslovené, že o trovách konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 58.819,62 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že o návrhu žalobkyne na náhradu škody, ktorý bol na
samostatné konanie vylúčený z konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C/67/1994,
rozhodol súd rozsudkom 8C/78/1996-546 zo 6.11.2008, ktorým okrem iného uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 3.413.719,- Sk. Predmetom konania vedeného

pod sp. zn. 8C 67/1994 bol návrh žalobkyne na určenie, že zrušenie zmluvy o nájme, ktorú uzavrela
so žalovaným ako prenajímateľom, ktoré jej bolo oznámené 13. a 14.1.1994, je neplatné, v dôsledku
čoho žalobkyňa žiadala, aby bolo žalovanému uložené nahradiť jej ušlý zisk za obdobie rokov 1994
- 2002. Podľa žalobkyne žalovaný tým, že nie relevantne ukončil s ňou nájomný vzťah, jej znemožnil
realizovať podnikateľský zámer a spôsobil jej tým škodu vo forme ušlého zisku. Náhradu škody žiadala
vychádzajúc z výsledku podnikateľskej činnosti reštaurácie I. B. umiestnenej v priestoroch, ktoré si

prenajala od žalovaného v období roka 1993 a z podnikateľského plánu na rok 1994. Pôvodne žiadanú
náhradu škody titulom ušlého zisku korigovala tým, že vzala späť žalobný návrh v časti prevyšujúcej
sumu 113.314,71 eur.

3. Žalovaný mal za to, že žalobkyňou žiadaná náhrada škody titulom ušlého zisku, je totálne
vykonštruovaná, prevádzka I. B. bola vždy stratová.4. Pri rozhodovaní rozsudkom zo 6.11.2008 prvoinštančný súd vychádzal z toho, že medzitýmnym
rozsudkom č. k. 8C/78/1996-213 z 26.1.2001, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
2Co/470/2001-244 z 11.10.2002 bolo rozhodnuté tak, že žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škodu

je čo do základu voči žalovanému opodstatnený s tým, že o jeho výške bude rozhodnuté v konečnom
rozsudku; súd pri rozhodovaní vychádzal z dôkazných prostriedkov, ktoré vo veci vykonal.

5. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením 10Co/11/2009-724 z 25.2.2010 rozsudok
prvoinštančného súdu č. k. 8C/78/1996-546 z 6.11.2008 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. V dôvodoch odvolací súd uviedol, že zákonnou povinnosťou súdu prvej inštancie bolo
vypočuť súdnu znalkyňu k metóde výpočtu škody, znalecký posudok znalkyne bol podaný stručne a nie
je známe, či do ušlého zisku, ako ho vypočítala znalkyňa, sa premietli aj iné ekonomické ukazovatele, a
to ekonomický vývoj do budúcnosti až do roku 2002. Taktiež zo znaleckého posudku podľa odvolacieho
súdu nevyplýva, či boli zohľadnené aj riziká spojené s podnikaním pri premietnutí náhrady škody do
budúcnosti. Odvolaciemu súdu chýba porovnávanie cien tovarov na trhu, ako s touto skutočnosťou bolo

vysporiadané v znaleckom posudku, ako aj so zmenou minimálnej mzdy u zamestnancov. Podnikateľský
projekt sa mal plniť s väčším počtom zamestnancov, nie je zrejmé, ako sa táto skutočnosť premietla
do ušlého zisku.

6.Nazákladezistenéhoskutkovéhostavu,poaplikáciiustanovenia§442ods.1Občianskehozákonníka

súd prvej inštancie uzavrel, že pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému
malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, teda konkrétne o aký reálne dosažiteľný (nie hypotetický)
prospech poškodený prišiel. Vychádza sa z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých
okolností poškodený získal, s prihliadnutím k nákladom na dosiahnutie tohto zisku vynaloženým,
prípadne na dosiahnutie tohto zisku potrebným (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

25 Cdo 870/2006 z 23.4.2008). Zároveň okresný súd uviedol, že škoda je majetková ujma vyjadriteľná
v peniazoch, ktorá sa prejavuje buď ako skutočná škoda, alebo ako ušlý zisk. Obe tieto formy škody
sú v zásade rovnocenné a existencia jednej z nich nie je podľa platného práva, podmienkou vzniku a
uplatnenia druhej formy. Stanovenie výšky ušlého zisku nie je ľubovoľné, musí sa vykonať tak, aby bola
zistená pravdepodobná výška blížiaca sa podľa bežného uvažovania istote (rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. IIOdon15/96 z 31.1.1996).

7. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že o tom, že nárok, ktorý uplatnila žalobkyňa - nárok na
náhraduškodytitulomušléhozisku,ječodozákladudôvodný,atovočižalovanému,boloužprávoplatne
rozhodnuté, a to medzitýmnym rozsudkom. Za tejto situácie bolo by možné podľa okresného súdu len

v rovine matematických veličín, jednou z ktorých je aj číslo 0, uvažovať, že žalobkyni, aj keď škoda vo
forme ušlého zisku vznikla, je reálne v zmysle konkrétneho ekonomického efektu nekvantifikovateľnou.
K týmto úvahám, po vykonaní dôkazu znaleckým posudkom a doplnku k nemu spoločnosťou U. T., Q..
Q. J..H.. a po výsluchu znalkyne, smerovali vyjadrenia žalovaného. Znalecká organizácia uviedla totiž,
že ušlý zisk nie je možné vypočítať.

8. Následne súd prvej inštancie citujúc ustanovenie § 136 O.s.p. uviedol, že ak nie je možné výšku
nároku zistiť len s nepomernými ťažkosťami, alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju podľa svojej úvahy
súd. Zo znaleckých posudkov osôb, ktoré boli znalcami v aktuálnom čase, t. j. v čase, keď vypracovali
znalecké posudky - zo znaleckého posudku znalca D.. F. Q. a D.. Q. B. vyplynuli odlišné závery, čo sa

týka výšky nimi vypočítaných súm ušlého zisku v rozhodnom období. Ani jeden z nich však nedospel
k záveru, k akému dospela znalecká organizácia U. T., Q.. Q. J..H.., t. j., že ušlý zisk sa vypočítať
nedá. K záveru, k akému dospela znalecká organizácia U. T., Q.. Q. J..H.., nedospela ani spoločnosť
T. Q. Q..J..H.., znalecká organizácia, ktorá na objednávku žalovaného vypracovala 2.4.2009 znalecký
posudok č. X/XXXX. Podľa tejto listiny, posudku, výška ušlého zisku žalobkyne za obdobie rokov 1994

až 2002 predstavuje čiastku 710.000,- Sk, čo je po prepočte na menu euro 23.567,68 eura. K výpočtu
tejto sumy dospela znalecká organizácia prepočtami ekonomických veličín vychádzajúc z hrubého zisku
(ako rozdielu príjmov a výdavkov pred zdanením) v stálych cenách, a to v roku 1994 433.000,- Sk (14,37
tis. eur) a v rokoch 1995 až 2002 po 460 tis. Sk (15,26 tis. eur). Z výslednej sumy 1.060 tis. Sk (35,185 tis.
eur) odpočítala úver 350 tis. Sk. Uvažujúc aj s daňovou povinnosťou žalobkyne v roku 1994 vo výške 110

tis. Sk a v rokoch 1995 až 2002 po 119 tis. Sk. Z posudku podľa okresného súdu vyplýva, že znalecká
organizácia disponovala znaleckými posudkami vypracovanými súdom ustanovenými znalcami D.. F. Q.
a D.. Q. B. a podkladmi, ktoré mali k dispozícii aj títo znalci, ako aj informáciami o výsledkoch, ku ktorým
sa dospelo v dokazovaní v priebehu konania.9. Predmetná listina, znalecký posudok znaleckej organizácie T. Q. Q..J..H.., závery z nej vyplývajúce,
sa stali východiskom úvah súdu prvej inštancie o výške ušlého zisku, ktorý by mal žalobkyni zaplatiť

žalovaný. Ak totiž žalovaný argumentoval práve týmto posudkom, je podľa okresného súdu logické,
že sám ako subjekt, ktorý bol pôvodcom protiprávneho konania, uznal, že výška ušlého zisku v ňom
vyčíslená môže zodpovedať sume zisku, ktorú by žalobkyňa mohla dosiahnuť. T. Q. Q..J..H.. k výpočtu
ušlého zisku dospela po odpočte dane z príjmu. Podľa názoru súdu by však ušlý zisk mal byť vypočítaný
ako hrubý zisk pred zdanením, nakoľko subjektom dane z príjmu - t. j. z prijatej sumy ušlého zisku

bude žalobkyňa. Výpočet sumy ušlého zisku preto súd navýšil o sumy, ktoré boli odpočítané ako sumy
daňového zaťaženia v rokoch 1994 až 2002 (110 tis. Sk + 8 x 119 tis. Sk), čo je 35.251,94 eur. Spolu
tak sumu ušlého zisku pred zdanením súd prvej inštancie vypočítal ako sumu 58.819,62 eur.

10. Vzhľadom na to, že z úradnej povinnosti má súd prihliadať aj na to, či rozsah zodpovednosti škodcu
nemôže byť obmedzený spoluzodpovednosťou poškodeného (§ 441 Občianskeho zákonníka), zaoberal

sa súd aj tým, či boli alebo neboli skutkové okolnosti, ktoré by svedčili o spoluzavinení žalobkyne; žiadne
zavinenie žalobkyne však zistené nebolo a preto uplatnený rozsah náhrady škody nebolo podľa neho
možné obmedziť. Taktiež nebolo dôvodné podľa súdu prvej inštancie, ani možné zníženie náhrady škody
podľaust.§150Občianskehozákonníka,keďdôvodyosobitnéhozreteľaprezníženienebolianitvrdené,
ani zistené.

11. So žalovaným vznesenou námietkou premlčania sa súd vysporiadal v rozsudku zo dńa 6.11.2008,
pričom ani odvolací súd záver súdu prvej inštancie o včasnom uplatnení nároku žalobkyňou
nespochybnil. Preto mal okresný súd za to, že opakovanie zdôvodnenia nespochybneného záveru je
nadbytočné v tomto, ako aj v ostatných nespochybnených záveroch, ku ktorým dospel, preto odkazuje

na dôvody uvedené v rozsudku zo 6.11.2008.

12. Pre úplnosť sa podľa súdu prvej inštancie žiada uviesť, že pokiaľ mala žalobkyňa za nesprávny
postupT.Q.Q..J..H..,pokiaľtátoprivýpočtesumyušléhoziskuakosodpočítateľnoupoložkouuvažovala
s položkou záväzku z úverovej zmluvy žalobkyne 350 tis. Sk, išlo o postup správny. Nárok veriteľa

z úverového vzťahu totiž nezávisí od toho, či podnikateľský subjekt v pozícii dlžníka dosahuje alebo
nedosahuje z podnikania zisk.

13. Zároveň súd prvej inštancie vyslovil, že o trovách konania rozhodne z dôvodu zložitosti veci po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

14. Proti tomuto rozsudku, a to proti všetkým jeho výrokom, podal žalovaný včas odvolanie, ktorým
žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobný návrh sa v celom rozsahu zamieta a žalobkyňa je
povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na
nové konanie a rozhodnutie prvoinštančnému súdu.

15. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že žalobkyňa napriek dĺžke sporu, nebola spôsobilá uniesť
dôkazné bremeno napriek tomu, že jej to ukladá § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V zmysle
citovaného ustanovenia jedným z atribútov na nárok na náhradu škody vzťahujúci sa i na nárok na
zaplatenie ušlého zisku, je podľa odvolateľa i to, aby poškodený, t. j. žalobkyňa kvalifikovane preukázala

výšku škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti, čo sa podľa žalovaného
nepodarilo dodnes. Podľa odvolateľa nie je možné ničím ospravedlniť, že dlhotrvajúce súdne konanie
znížilo hodnotu objektívnej pravdy a vyústilo do vynesenia zmätočného a nepredvídateľného súdneho
rozhodnutia, keď súd prvej inštancie nerešpektoval ustanovenie § 1 O.s.p. s použitím záväzného
aplikačného pravidla stanoveného v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného súd vôbec

nerešpektoval aktuálnu súdnu prax, ako i závery znaleckého posudku U. T., Q..J..H.., ktorý zdôraznil,
že podnikanie, vrátane podnikateľského zisku (ušlého zisku), musí byť posudzované v súlade s § 265
Obchodného zákonníka. Toto hmotnoprávne ustanovenie dovoľuje podnikať len s súlade so zásadami
morálky a poctivého obchodného styku, čomu zodpovedá jej aplikačné pravidlo podľa § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktoré zvýrazňuje, že výkon práv a povinností nesmie bez právneho dôvodu

zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Nepoctivosť
podnikania podľa žalovaného uvádza aj spomínaný znalecký posudok, odvolávajúci sa na list F. F.,
ktorým dňa 28.12.1993 vystúpila zo závažných dôvodov zo združenia, ako i na sťažnosť zo dňa
28.12.1993, napísanú výčapníčkou V. Z., čašníčkou V. A.A. T. H. Z..16. Podľa odvolateľa, prvoinštančný súd zbytočne nariadil znalecké dokazovanie znalcami D.. F. Q. a
D.. Q. B.E., resp. znaleckým posudkom znaleckej organizácie Appraisal services s.r.o. a posledným

znaleckým posudkom vypracovaným znaleckou organizáciou U. T., Q..J..H... Napriek týmto znaleckým
posudkom prvoinštančný súd sa rozhodol výsledky znalcov anulovať tak, že sa rozhodol po 18 rokoch,
že uplatnený nárok a jeho výšku určí podľa svojej úvahy v zmysle § 136 O.s.p., keď vôbec nebral do
úvahy jednoznačné konštatovanie znaleckého posudku, podľa ktorého po roku 1989 došlo k masívnemu
nárastu podnikania v meste Prešov, keď sa zvýšil počet reštauračných zariadení minimálne 50x a tým sa

zvýšila aj konkurencia, naopak, táto reštaurácia sa dostala do veľkého ekonomického úpadku, čo bolo
dôvodom, že družstvo žalovanej ho odovzdalo do nájmu a prestalo v ňom podnikať. Tento podnikateľský
plán kopíruje úspešný stav tejto reštaurácie za socializmu a v ničom neberie do úvahy súčasnú tvrdú
konkurenčnú ekonomiku. Toto konštatovanie podľa žalovaného jednoznačne potvrdzuje, že žalobkyňou
vypracovaný podnikateľský plán bol nereálny a vzhľadom na absenciu odbornej, profesionálnej a
praktickej schopnosti žalobkyne, táto ani nemala objektívnu možnosť dosiahnuť nejaký zisk. V ďalšom

odvolateľ namietal porušenie ustanovenia § 226 O.s.p. súdom prvej inštancie keď tento nesplnil záväzné
právne názory odvolacieho súdu v zmysle uznesenia zo dňa 25.2.2010, keď vôbec nevypočul súdnu
znalkyňu D.. Q. B. a neodstránil vady jej znaleckého posudku spočívajúce v tom, že táto vypočítala
ušlý zisk len k januáru 1994, ako aj v tom, že tento znalecký posudok bol nepreskúmateľný, lebo z
neho nebolo známe, či do ušlého zisku sa premietli aj iné ekonomické ukazovatele, a to ekonomický

vývoj do budúcnosti, až do roku 2002, a či v ňom boli zohľadnené aj riziká spojené s podnikaním pri
premietnutí náhrady škody do budúcnosti. Rovnako z tohto znaleckého posudku vyplýva, že v ňom
chýba porovnanie cien tovaru na trhu, ako aj so zmenami minimálne mzdy zamestnancom, pričom podľa
podnikateľského projektu v ňom citovaného, je evidentné, že podnikateľský zisk sa mal plniť s väčším
počtom zamestnancov v počte 7, a či do ušlého zisku v súvislosti s tým boli zahrnuté aj odvody a

mzdy. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal so záverom odvolacieho súdu, ktorému chýbalo
vyhodnotenie ekonomického prostredia, ako aj prístupnosť prevádzkovej jednotky pre verejnosť, ako aj
posúdenie splniteľnosti podnikateľského plánu s poukazom na výpovede svedkov, ktorí ako podnikatelia
mali túto prevádzkovú jednotku v nájme a nezaznamenali predpokladaný zisk.

17. Navyše podľa žalovaného, žalobkyňa nebola profesionálne, ani kvalifikačne vybavená, nikdy
nepreukázala, že v minulosti podnikala v oblasti reštauračného stravovania, a dokonca je od roku
1994 až po súčasnosť nezamestnaná, čo podľa žalovaného len potvrdzuje jej absolútnu neschopnosť
podnikať nielen v oblasti reštauračných služieb, ale táto nie je schopná žiadneho podnikania, resp.
výkonu práce u toho-ktorého zamestnávateľa.

18. Obdobne prvoinštančnému súdu podľa žalovaného ušla i tá podstatná skutočnosť, že reštaurácia
a jej prevádzkovanie nevykonávala len žalobkyňa, ale toto podnikanie mala vykonávať i jej spoločníčka
p. F. F., keďže na toto podnikanie mali uzatvorenú písomnú zmluvu o združení s obchodným názvom
„.. Potom aj vo vzťahu k nároku na náhradu škody podľa ustanovenia § 829 Občianskeho zákonníka,

najmä podľa § 834 a 835 Občianskeho zákonníka nepochybne vyplýva, že pokiaľ by toto podnikanie
bolo úspešné, tak i vyprodukované zisky by každý z oboch účastníkov združenia mal obdržať v rovnakej
výške. Ani zo žaloby však nevyplýva takýto postup i napriek tomu, že znalkyňa D.. Q. B. túto skutočnosť
vo svojom posudku uvádza.

19. Žalovaný bol ďalej toho názoru, že prvoinštančný súd neodstránil zmätočnosť a neurčitosť
uplatneného nároku žalobkyne, ktoré vyplýva z písomného stanoviska žalobkyne zo dňa 23.10.2014,
ktorým si podľa odvolateľa, žalovaná uplatnila svoj nárok v dvoch rozdielnych výškach, keď uviedla
dve formy možného výpočtu nároku na ušlý zisk. Podľa žalovaného horeuvedené hypotetické tzv.
„matematické výpočty“ v ničom nekonštatujú exaktnosť nároku na náhradu ušlého zisku. Podľa

ustanovenia § 154 ods. 1 O.s.p., toto je už možné, lebo kritické obdobie, t. j. obdobie, po ktoré mala
platiť nájomná zmluva, uplynulo v roku 2002. V danom období, vzhľadom na stav spotrebného trhu
vo vzťahu k stravovaniu, ani žalobkyňa nebola schopná dosiahnuť nijaké pozitívne výsledky nielen z
dôvodu jej profesionálnej neschopnosti, ale z dôvodu, že umiestnenie reštaurácie I. B. bol v lokalite mimo
oblasti, kde by prirodzene bol záujem o reštauračné stravovanie a konzumácie i ďalších produktov. Táto

lokalita sa nachádza v periférii mesta X., kde je zastavaná výlučne len rodinnými domami, obývanými
prestárlym obyvateľstvom, ktoré z pochopiteľných dôvodov, vzhľadom na ich príjem len z dôchodkov,
nebolo atraktívnymi a zaujímavými konzumentmi služieb, ktoré mala poskytovať žalobkyňa. Navyše
žalovaný tvrdí, že toto posledné písomné stanovisko právneho zástupcu žalobkyne, je nezrozumiteľnéa neurčité, lebo žiada, aby súd rozhodol o náhrade škody buď vo výške 70.437,50 eur, alebo vo
výške 47.434,- eur. Potom podľa žalovaného vyvstáva právna otázka, či žalobkyňa takýmto písomným
stanoviskom nechcela zmeniť svoju žalobu čo do výšky náhrady škody, resp. či túto žalobu zobrať

späť. Prvoinštančný súd podľa žalovaného pochybil, keď na tieto okolnosti nevypočul žalobkyňu, resp.
jej právneho zástupcu. Podľa odvolateľa, súd protiprávne nahradil vôľu žalobkyne tým, že pristúpil
na rozhodnutie tzv. „voľnou úvahou“, čím odňal aktívny vzťah k uplatnenému nároku nielen zo strany
žalobkyne, ale aj zo strany žalovaného. Tento voltarizmus súdu nie je ničím ospravedlniteľný, lebo súd
mal dostatok času, aby si zvolil správny postup zodpovedajúci zákonu.

20.Žalovanýnesúhlasilstým,žezustanovenia§442ods.1Občianskehozákonníkanevyplývadefinícia
skutočnej škody, ani definícia ušlého zisku, keď poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky, a to vo veci sp. zn. 25Cdo 1272/2001 zo dňa 31.3.2003, sp. zn. 25Cdo 1272/2001, sp.
zn. 25Cdo 1331/2001 zo dňa 20.8.2002, sp. zn. 25Cdo 1704/2006 zo dňa14.8.2008. Zároveň žalovaný
poukázal aj na ďalšie judikáty zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R7/1992,

R71/1991 a R20/1981, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. II.Odon 15/1996.
Zdôraznil, že majetková ujma spôsobená tým, že škodná udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho
k určitému zisku, sa odškodňuje len za predpokladu, že k nej došlo v príčinnej súvislosti s protiprávnym
konaním škodcu; obyčajne tvrdené zmarenie zamýšľaného podnikateľského záveru poškodeného na
odškodnenie nestačí (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 25.1.2006 vo veci sp. zn. 25Cdo/8/2015). Ďalej

citujúc rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vo veciach 25Cdo 1415/2006, 25Cdo 1294/2001, 25Cdo
319/2002, 25Cdo 2857/2006, 25Cdo 1702/2002, 25Cdo 142/2004, 25Cdo 2973/2005, 25Cdo 1233/2006
a 25Cdo 2434/2004 zdôraznil, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že pri pravidelnom chode
veci by bol získaný určitý prospech, ide na ťarchu poškodeného (žalobcu), ktorý je povinný nepochybne
preukázať splnenie všetkých podmienok zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 240 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Dôkaz o existencii ušlého zisku musí byť podľa žalovaného jednoznačný,
neobstojí iba špekulácia, ale musí byť zistená pravdepodobná výška ušlého zisku blížiaca sa istote.
O ušlý zisk však neide, ak poškodený iba tvrdí, že jeho podnikateľský záver, alebo iný zárobok, ktorý
zamýšľa dosiahnuť, bol zmarený. Poškodený musí preukázať, že škoda, ktorú spôsobil škodca, zasiahla
do priebehu deja, ktorý by inak viedol k určitému zisku. Inými slovami, ušlý zisk musí byť podložený

skutočnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že k zamýšľanému zisku by skutočne došlo.
Takouto okolnosťou je aj to, že poškodený mal zmluvne dohodnutú odmenu za určitú činnosť. Okolnosti
však musia nasvedčovať, že poškodený už začal, alebo aspoň nepochybne mal začať vykonávať
činnosti smerujúce k dosiahnutiu odmeny, inak poškodenému neujde žiaden prospech. Pre určenie
ušlého zisku teda je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo v skutočnosti dôjsť, škodca

zabránil - o aký skutočne dosiahnuteľný, nie len hypotetický prospech, škodca prišiel. Treba pritom
vychádzať zo sumy, ktorú by poškodený za obvyklých okolností, bol býval získal, a to aj s prihliadnutím
na náklady na dosiahnutie zisku, ktoré už vynaložil, prípadne náklady, ktoré sú na dosiahnutie takéhoto
zisku potrebné (rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 25Cdo 870/2006 zo dňa 24.3.2008). Ušlý
zisk sa vypočíta ku dňu podania žaloby o náhradu škody.

21.Vďalšomodvolateľpoukázalnapostaveniežalobkyneakopodnikateľkyupravenév§2Obchodného
zákonníka s tým, že podľa nášho právneho režimu, podnikanie je dovolené pri dodržiavaní zákonov,
morálky, t. j. podľa pravidiel tzv. poctivého konania. Podotkol, že súd prvej inštancie si dokonca proti vôli
žalovaného dovolil konštatovať, že žalovaná mala uznať, že výška ušlého zisku môže zodpovedať sume

zisku podľa znaleckého posudku vypracovaného T. Q. Q..J..H... Podľa odvolateľa si súd protiprávne a
bez súhlasu žalovaného, osvojil tzv. uznanie nároku žalovaným, ktorý už vo svojich predchádzajúcich
písomných podaniach a stanoviskách uviedol, že tento znalecký posudok si dal vypracovať na svoje
náklady len za tým účelom, aby objektívne preukázal pochybné závery znaleckých posudkov D.. F. Q.
a D.. Q. B., ktorých obe znalecké posudky sú nulitné z dôvodu, že obaja boli vyškrtnutí zo zoznamu

znalcov.

22. Napokon podľa žalovaného žalobkyňa za jednomesačné tzv. podnikanie v prevádzke I. B.,
vyprodukovala dlh na nájomnom vo výške 213.000,- Sk, t. j. 7.070,30 eur, ktorý žalovaný vyprecizoval
v podaní zo dňa 17.12.2008 označeným ako vzájomný návrh, ktorý dňa 1.7.2014 zobral späť a súd

uznesením zo dňa18.8.2014 konanie o vzájomnom návrhu zastavil. V skutočnosti podľa žalovaného,
žalobkyňa za jednomesačné svoje tzv. podnikanie, bola schopná vyprodukovať len dodnes nezaplatený
dlh na nájomnom vo výške 7.070,30 eur, ktorý ani súdny exekútor nie je schopný od žalobkyne vymôcť.
Nelikviditu žalobkyne podľa žalovaného názorne ilustruje to, že žalobkyňa i počas ďalších rokov tzv.podnikania, prevádzkuje I. B. až do roku 2002, kde za 122 kalendárnych mesiacov reálne bola schopná
vyprodukovať len ďalší dlh v celkovej výške 862.576,60 eur (7.70,30 eur x 122), a to len na záväzku
platiť nájomné za reštauráciu.

23. Jediným platným dôkazom je podľa odvolateľa znalecký posudok č. X/XXXX, vypracovaný
súdnoznaleckou organizáciou U. T., Q..J..H.., vrátane doplnku k znaleckému posudku č. 33/2014, v
ktorom sa okrem iného konštatovalo, že „k znaleckému dokazovaniu neboli predložené podklady, z
ktorých vychádzala žalobkyňa pri spracovaní podnikateľského plánu a na základe uvedeného nie je

možné vypočítať a stanoviť výšku škody ako majetkovej ujmy, ktorá mala žalobkyni vzniknúť skutočne
a výšku škody ako ušlého zisku, ktorá by mala žalobkyni vzniknúť“. Napriek uvedenému sa podľa
žalovaného okresný súd tento odmietol a vôbec s týmto svojím negatívnym stanoviskom k tomuto
posudku sa nevysporiadal, a ani sa nevyjadril k tomuto znaleckému posudku v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Preto bol žalovaný nemilo prekvapený, že po 18 rokoch trvania súdneho konania, ktorým boli
vypracované 2 „nulitné“ znalecké posudky, ako i znalecký posudok T. Q. Q..J..H.. na základe objednávky

žalovaného, ktorý mal potvrdiť nehodnovernosť, neobjektivitu a pochybnosť predtým vypracovaných
znaleckých posudkov (D.. Q. a D.. B.), že súd prvej inštancie nariadil vypracovanie znaleckého posudku
znaleckou organizáciou U. T., Q.. Q. J..H.., aj napriek tomu tento súd vôbec v ničom nezohľadňuje závery
tohto znaleckého posudku, ale si zvolil postup tzv. voľnej úvahy. Žalovaný tvrdí, že takýto postup je
nielen nehospodárny, ale odporuje vedúcej procesnej zásade rýchlosti konania a vzhľadom na výsledok

podľa napadnutého rozsudku, všetky spomínané znalecké posudky boli zbytočné, lebo súd už v roku
1996 mohol rozhodnúť na základe svojej voľnej úvahy. Pritom je podľa odvolateľa potrebné zdôrazniť,
že súd túto voľnú úvahu a stanovenie výške tvrdeného nároku, ani neodôvodnil podľa platných právnych
predpisov a ekonomických a účtovných pravidiel, čo v konečnom dôsledku podľa odvolateľa znamenali,
že súd nielenže porušil príslušné ustanovenia O.s.p., ale i ústavné práva podľa článku 46 a článku 48

Ústavy SR. Záverom pre prípad, že by odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, navrhol žalovaný,
aby odvolací súd podľa § 239 vo svojom rozhodnutí vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

24. Žalovaný vo svojom ďalšom upresnení odvolania poukázal, že na ním uvádzanú profesionálnu

neschopnosť žalobkyne podnikať pri prevádzkovaní reštauračného stravovania, potvrdzuje i správa
zo dňa 12.1.2015, zaslaná žalovanému súdnym exekútorom MVDr. Pavlom Kovaľom o exekúcii
oprávneného - v tomto konaní žalovaného proti povinnej, v tomto konaní žalobkyni, podľa ktorého
žalobkyňaakopovinná,niejevlastníčkoužiadnehonehnuteľnéhomajetkunaúzemíSR,niejedržiteľkou
motorového vozidla, nemá vedené účty v žiadnej z 19 preverovaných bánk a podľa správy zo Sociálnej

poisťovne, je vedená ako D. L., ktorej je vyplácaný dôchodok vo výške XXX,XX M.. Na základe
toho si žalovaný dovolil tvrdiť, že žalobkyňa nikdy a ani zdravotne nebola schopná prevádzkovať tak
náročnú činnosť, ako je prevádzkovanie reštaurácie, zásobovanie reštaurácie, organizovanie a riadenie
na získanie stálych zákaziek. Takáto činnosť podľa žalovaného vyžaduje plné psychické a fyzické
nasadenie, to znamená, podnikanie pri úplnom zdraví.

25. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného konštatovala, že konajúci prvoinštančný
súd správne vyhodnotil situáciu a konal v súlade so zákonom, ekonomickou a efektívnou zásadou.
Žalobkyňa preto nevidela dôvod pre zmenu napadnutého rozhodnutia a žiadala odvolací súd, aby toto
potvrdil v celom rozsahu. Dĺžka konania nie je z dôvodov na strane žalobkyne, ale práve naopak z

rôznych obštrukcií na strane žalovaného došlo k takémuto zdĺhavému konaniu, keď žalovaný doposiaľ
odmietol aj skutočnosti, ktoré boli rozhodnuté v medzitýmnom rozsudku. K sťažnostiam bývalých
zamestnancovžalobkyňauviedla,žetietoboli„vyprodukované“napodnetžalovaného,atoažvpriebehu
konania, keď žalovaný nemal žiadne iné tvrdenia na svoju obhajobu. Počas podnikania žalobkyne,
ani tesne po skončení, sa žiaden zo zamestnancov nesťažoval a bežná kontrola, ktorá bola vykonaná

zo strany štátnych orgánov, nezistila žiadne nedostatky. Podľa žalobkyne ide len o umelo vyvolané,
ničím nepodložené a nedoložené tvrdenia, ktoré si žalovaný osvojil, aby spochybnil žalobkyňu, a to
bez akýchkoľvek dôkazov podobne, ako vystúpenie pani F. zo združenia. V tomto prípade išlo len
o to, aby pani F. dala podnet a záchytný bod žalovanému na ukončenie zmluvy o prenájme. Podľa
žalobkyne je vidieť, že celé konanie bolo po dohode so žalovanou a je zaujímavé, že po ukončení

zmluvy zo strany žalovaného, prevzal prevádzku manžel F.. D.. F.Č. bol ten, ktorý podľa žalobkyne ju
vysťahoval z priestorov, fyzicky jej zabránil vojsť do nehnuteľnosti s tým, že on je novým nájomcom,
pritom žalobkyňa ešte ani nemala písomné rozhodnutie od žalovaného. Vysvetlenie je podľa žalobkyne
len jedno - manželia F.Í. videli veľký potenciál v rozvoji a podnikaní tejto prevádzky, preto vyvolali takýtokonflikt. Po jej zmocnení im však chýbajú nápady a rozbehnuté aktivity žalobkyne, nakoľko v tom čase
v meste X. nebývali, ani ho nepoznali.

26. Rovnako podľa žalobkyne je nadnesené konštatovanie žalovaného o zbytočnosti nariadenia
všetkých znaleckých posudkov, keď súd nariadil dokazovanie na určenie výšky škody, avšak práve
námietka nesúhlas žalovaného so všetkými posudkami, spôsobili, že žiaden posudok mu nebol vhodný.
Napádaním došlo k predlžovaniu sporu a je jasné, že aj znalci raz svoju činnosť skončia. V čase
vypracovania posudku však boli riadne zapísaní a vykonávali svoju činnosť. Len neschopnosť spol. U. T.,

Q.. Q. J..H.., ktorá nedokázala ani základné veci, podnietila konajúci súd rozhodnúť podľa svojej úvahy,
aby sa spor zbytočne ďalej nepredlžoval. Toto rozhodnutie bolo podľa žalobkyne jednoznačne správne,
a súd prvej inštancie sa týmto vysporiadal tak so závermi znaleckých posudkov, ako aj s písomnými a
ústnymi podaniami sporových strán.

27. Pokiaľ sa týka uvádzaných judikátov, tak tieto sú podľa žalobkyne, diametrálne odlišné od tohto

prípadu, keď v konaní sa preukázali všetky atribúty potrebné pre uplatnenie náhrady škody, ostalo
len špecifikovať výšku škody, ktorú stanovil súd. V ďalšom žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný si
neuvedomil, že výška nájomného v sume 7.070,30 eur nie je mesačná, ale je ročná, pričom zhodou
okolnosti vystavené faktúry za ročné nájomné spároval do obdobia, keď bola žalobkyňa následne
vypovedaná a vysťahovaná z priestorov a bolo jej znemožnené podnikať. Preto ani nezaplatila nájom.

Pokiaľ sa týka jedného mesiaca v roku 1994 a podnikateľského výsledku v ňom, toto bolo presne
špecifikované v písomnom vyjadrení v rámci konania, čo však žalovaný ignoruje. Trvá na svojich umelo
vytvorených teóriách, ktoré chce, aby súd uznal ako pravdivé, aj bez akéhokoľvek pravdivého základu.
Pritom podľa žalobkyne išlo o mesiac január, ktorý je celkovo slabým mesiacom, a to kvôli sviatkom,
resp. tesne po ich. Napriek tomu, že prevádzka bola kvôli sviatočnému obdobiu zatvorená a zároveň

predčasne ukončený aj mesiac kvôli znemožneniu podnikania, bol tento vysoko ziskový.

28. Záverom žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukázala, že všetky dôvody, o ktoré sa opiera žalovaná
strana, už boli mnohokrát pretraktované v rámci konania, a nič nové nemôže byť už predložené. Konajúci
súd využil poznatky zo všetkých posudkov, výsluchov, podaní a stanovil v zmysle zákona výšku náhrady,

čo je v rámci zákona, pričom akýkoľvek iný postup len opätovne viedol k tomu, že niektorá zo strán by
bola nespokojná a požadovala ďalší názor v novom posudku, preto žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd
sa stotožnil so závermi prvoinštančného súdu a rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu.

29. Žalovaný vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že jeho

obsah nič nekonkretizuje, v ničom nespochybňuje argumenty uvádzané žalovaným uvedené v jeho
odvolaní, pričom právny zástupca žalobkyne vo svojom vyjadrení uvádza nekonkrétne a nezrozumiteľné
všeobecné úvahy, ktoré by mali byť obranou správnosti postupu prvoinštančného súdu pri vydaní
odvolaním napadnutého rozsudku. Žalovaný vo svojom odvolaní analyzoval minimálne 7 porušení
zo strany súdu, ako i zo strany žalobkyne pri uplatňovaní nároku, a na tieto konkrétne procesné a

hmotnoprávne porušenia žalobkyňa vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne kvalifikované a relevantné
protiargumenty.

30. V následnom doplňujúcom stanovisku k vyjadreniu žalobkyne žalovaný uviedol, že prieťahy v konaní
zavinila žalobkyňa, ktorá nebola schopná na svoj uplatnený nárok predložiť platné účtovné doklady, keď

dokonca v žalobe si uplatnila nárok na zaplatenie ušlého zisku vo výške 3.707,- Sk za každý deň, počnúc
od 14.1.1994 až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Napriek tomu prvoinštančný súd postupne
akceptoval upresnenia žalobkyne, ktoré boli podľa žalovaného úplne odlišné od pôvodne uplatneného
nároku, keď proti týmto upresneniam žaloby žalovaný vzniesol viackrát námietku premlčania, s ktorou
sa súd dodnes relevantne nevysporiadal.

31. Záverom vo svojom vyjadrení žalovaný poukázal, že vzhľadom na odvolaním napadnutý rozsudok,
boli 3 nariadené znalecké posudky zbytočné a súd ich v konečnom rozhodnutí ani nevyužil a ničím sa v
odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so zákonným argumentom znaleckej organizácie U.
T., Q.. Q. J..H.., ktorá v súlade s platným Zákonom o účtovníctve jednoznačne prijala záver, že vzhľadom

na absenciu predloženia účtovných dokladov zo strany žalobkyne, a to hlavne, že znaleckej organizácii
žalobkyňa nepredložila podklady, z ktorých vychádzala žalobkyňa pri spracovaní podnikateľského plánu.
Tátoznaleckáorganizáciakonštatovala,žepreabsenciupožadovanýchdokladovniejemožnévypočítať
a stanoviť výšku škody ako majetkovú ujmu, ktorú mala žalobkyni vzniknúť skutočne a výšku škody akoušlého zisku, ktorá mala žalobkyni vzniknúť. Žalovaný tvrdil, že pokiaľ nájom sa týka ušlého zisku, tak
žalobkyňa bola nositeľkou dôkazného bremena, a teda mala povinnosť exaktne vyčísliť tento zisk, o
ktorý žalobkyňa ako poškodená v dôsledku škodovej udalosti prišla, vraj nebolo jej umožnené dosiahnuť

rozmnoženie svojho majetku, a ktorý sa dal očakávať pri pravidelnom chode veci. Pritom vzhľadom na
právne postavenie žalobkyne (podnikateľka - živnostníčka), ktorej mala byť odňatá možnosť podnikať
v reštaurácii I. B. V. X. je potrebné aplikovať ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu,
keď v súdnom spise sú založené dôkazy, akým nepoctivým spôsobom žalobkyňa sa snažila dosiahnuť

zisk v reštaurácii. Obdobne súd pri rozhodovaní o uplatňovaní nároku na náhradu škody na ušlom
zisku sa vôbec nezaoberal „podnikateľským rizikom“, ktoré pri prevádzkovaní reštaurácie I. B. V. X. zo
strany žalobkyne bolo preukázané, keď táto reštaurácia bola dlhodobo stratová, čo podľa žalovaného
potvrdili i bývalí nájomcovia tejto reštaurácie, ako svedkovia vypočutí v tomto konaní. V súvislosti s tým
súd vôbec nebral do úvahy tú skutočnosť, že žalobkyňa nikdy predtým nevykonávala a nepodnikala
v oblasti prevádzkovania reštauračného zariadenia a služieb, nebral do úvahy jej zhoršený zdravotný

stav - je invalidnou dôchodkyňou, ani nemá kvalifikáciu, to znamená, neabsolvovala príslušné vzdelanie
pri poskytovaní reštauračných služieb a podobne. Preto žalovaný tvrdil, že žalobkyňa ani nikdy nebola
profesionálne a podnikateľsky zdatná na to, aby zákonným a dovoleným spôsobom dosahovala zisk
v dotknutej reštaurácii, to znamená podľa žalovaného, že nebola disponovaná na to, aby reálne mala
nárok na náhradu ušlého zisku.

32. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), prejednal
vec podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia, právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred týmto

dátumom. V prípade žalovaného ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa
doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty,
je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy toto bolo podané. V
podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti.
Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

v článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny
poriadok, je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal
a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny
predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením

právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať.
Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací
súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa
odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.

33. Pokiaľ žalovaný podal odvolanie v plnom rozsahu, teda aj proti výrokom, ktorým bol žalobný
návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý a ktorým súd prvej inštancie vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd v tejto časti jeho odvolanie
musel odmietnuť podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. (§ 376 písm. b) CSP), podľa ktorého
odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. V tomto prípade druhým a tretím výrokom

napádaného rozsudku neboli nijako dotknuté práva žalovaného, keď týmto výrokom súd prvej inštancie
rozhodol v prospech žalovaného (v prevyšujúcej časti žalobu zamietol) a zároveň nemohol byť žalovaný
nijako dotknutý výrokom, podľa ktorého nerozhodol súd prvej inštancie o náhrade trov konania v
rozhodnutí vo veci samej, ale vyčká až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, teda
nijako týmito výrokmi neboli dotknuté práva žalovaného, ktorý sa voči týmto (druhému a tretiemu výroku

rozsudku) odvolal, považuje za neoprávnenú osobu na podanie odvolania.

34. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie,
ani pre zmenu napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku, ktorý je potrebné zrušiť a vrátiť vec v tomto

rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h) ods. 2 O.s.p., lebo súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil s tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav.35. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o náhrade škody čiastočne prisúdenej žalobkyni na
ustanovení § 136 O.s.p. s odôvodnením, že znalecká organizácia, ktorej úlohou bolo odstrániť rozpory
v už predtým podaných znaleckých posudkoch (U. T., Q.. Q. J..H..) tak, ako to súdu prvej inštancie

uložil odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 25.2.2010, uviedla, že ušlý zisk nie je
možné vypočítať. Súd prvej inštancie za základ svojho rozhodnutia použil ako listinný dôkaz znalecký
posudok znaleckej organizácie T. Q. Q..J..H.. a závery z neho vyplývajúce, keď dôvodil tým, že žalovaný
argumentujúc práve týmto posudkom, ako subjekt, ktorý bol pôvodcom protiprávneho konania, uznal, že
výška ušlého zisku v ňom vyčíslená môže zodpovedať sume zisku, ktorú by žalobkyňa mohla dosiahnuť.

Možno prisvedčiť žalovanému, že súd prvej inštancie si protiprávne a bez jeho súhlasu, toto tzv. „uznanie
nároku“ žalovaným osvojil, keď tento si dal vyššie uvedený znalecký posudok znaleckej organizácie T.
Q. Q..J..H.. vypracovať len za účelom spochybnenia záverov znalcov D.. Q. a D.. B.. Samotná znalecká
organizácia na strane 17 pri vyčíslení hrubého zisku v stálych cenách poukázala na nutnosť zaoberať
sa rizikom, či takto odhadovaná výška ušlého zisku by mohla byť vôbec dosiahnutá - pričom ani jeden z
predložených znaleckých posudkov s touto otázkou nezaoberal, pričom ňou vyčíslená hodnota ušlého

zisku vo výške 710.000,- Sk, čo v prepočte na menu EURO predstavuje sumu 23.567,68 eur, ktorá suma
bola vypočítaná ako súčet diskontných peňažných tokov pre každý rok škodného obdobia 1994 až 2002
(t. j. peňažných tokov v ich súčasnej hodnote k januáru 1994), čo je podľa znaleckej organizácie možné
interpretovať ako hodnotu ušlého zisku, ktorá by podľa znalca mohla byť žalobkyni priznaná v januári
1994,akbysúdnekonanieovýškeušléhoziskuboloprávoplatnerozhodnutévjanuári1994,t.j.vobdobí

protiprávneho zrušenia nájomného vzťahu žalovaným. Napriek tomu, že súd prvej inštancie z tejto sumy
(710.000,- Sk, resp. 23.567,68 eur) vychádzal ako výšky ušlého zisku za celé obdobie rokov 1994-2002,
dospel nakoniec pri svojom rozhodnutí k viac, ako dvojnásobnému navýšeniu tejto sumy, keď pri tejto
voľnej úvahe použil hodnoty uvádzané v znaleckom posudku znaleckej H. T. Q. Q..J..H.. pre prípad,
ak by hodnota ušlého zisku bola posudzovaná pre každý jednotlivý rok škodného obdobia samostatne

(ušlý zisk pre rok 1994 vo výške 433.000,- Sk a pre obdobie rokov 1995-2002 vo výške 460.000,- Sk
za každý rok), ktoré sumy navýšil o sumy „daňového zaťaženia“ vo výške 35.251,94 eur, avšak nie zo
sumy 710.000,- Sk za celé obdobie rokov 1994-2002, ale z jednotlivých rokov, ktoré už ako odvolací
súd uviedol vyššie, boli určené pre prípad, ak by hodnota ušlého zisku sa vypočítala jednotlivo za každý
rok osobitne, t. j. súd prvej inštancie pripočítal k ušlému zisku 710.000,- Sk sumy daňového zaťaženia,

avšak nie z tejto sumy, ale z celkom iných súm. Uvedené spôsobuje nielen nepreskúmateľnosť, ale
aj zmätočnosť, keď na jednej strane sa nielenže nejedná o voľnú úvahu, ale ani tento matematický
výpočet, keď k sume ušlého zisku bez daňového zaťaženia za roky 1994-2002 vo výške 710.000,- Sk,
bola pripočítaná daň z celkom iných súm ušlého zisku.

36. Určenie výšky nárokov podľa ust. § 136 O.s.p. vo všeobecnosti prichádza do úvahy v situáciách,
keď je nárok preukázaný čo do svojho právneho základu a zisťovanie výšky uplatňovaného nároku je
spojené s nepomernými ťažkosťami, alebo túto výšku nie je možné určiť vôbec. Nepomerné ťažkosti
súvisiace so zisťovaním výšky nárokov môžu byť dané aj v prípade neprimerane vysokých nákladov na
zisťovanieokolností,rozhodujúcichprevýpočetvýškynároku,ktorénákladysúvovzájomnejdisproporcii

k výške nárokov vymáhaných v súdnom konaní. Pri rozhodovaní o výške nároku úvahou súdu ale musí
súd uviesť a odôvodniť všetky okolností, ktoré ho viedli k záveru o splnení podmienok pre určenie
výšky nároku úvahou a musí uviesť všetky relevantné úvahy, ktorými bol pri určovaní výšky tohto
nároku vedený. Je pritom potrebné zohľadniť výsledky vykonaného dokazovania, resp. všetko to, čo
v konaní vyšlo ohľadom výšky uplatneného nároku najavo, vrátane toho, čo k tomuto nároku uviedli

účastníci. Všetky takto zistené skutočnosti musí súd aj v rámci svojej úvahy o výške nároku kvalitatívne
a kvantitatívne posúdiť a určiť ich význam pre stanovenie výšky nároku.

37. V prejednávanom prípade okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru o opodstatnenosti
základu nároku žalobkyne, t. j., že boli splnené všetky obligátorne náležitosti pre priznanie nároku

na náhradu ušlého zisku, keď správne konštatoval, že je daný právny základ uplatneného nároku u
žalobkyne na zaplatenie ušlého zisku a rovnako, že tento nárok nie je premlčaný. Pri určovaní ušlého
zisku okresný súd vychádzal z úvahy podľa § 136 O.s.p., čo však odôvodnil výlučne tým, že podľa
posledného znaleckého posudku znaleckej organizácie U. T., Q..J..H.., nebolo možné stanoviť výšku
náhrady ušlého zisku, keď naopak predchádzajúce 3 podané znalecké posudky vyčíslili tento ušlý

zisk, avšak vždy v rôznej výške. Súd prvej inštancie neodstránil vzájomný rozpor o týchto znaleckých
posudkoch, keď naviac vychádzal pri svojej voľnej úvahe výlučne z jedného z nich (T. Q. Q..J..H..) s
tým, že podľa odvolacieho súdu neprichádza v úvahu, vzhľadom na výšku uplatneného nároku, aby
náklady na toto kontrolné znalecké dokazovanie boli k nemu vo výraznej disproporcii a rovnako súdprvej inštancie nijako bližšie nešpecifikoval okolnosti, ktoré ho viedli k záveru o splnení podmienok pre
určenie výšky nároku úvahou. Ohľadom možnosti použitia ust. § 136 O.s.p. judikoval Najvyšší súd SR
rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 298/2006, ktoré bolo publikované pod č. 62/2007 Zsp tak, že „určenie výšky

nároku úvahou súdu v zmysle § 136 O.s.p. prichádza do úvahy vtedy, ak je nárok preukázaný, čo
sa týka jeho právneho základu a ťažkosti spôsobuje úplná nemožnosť obstarania skutkových zistení,
alebo možnosť ich obstarania len s nepomernými ťažkosťami. Nepomerné ťažkosti pri zisťovaní výšky
nárokov môžu byť dané aj neprimeranými nákladmi (hrubo zodpovedajúcimi výške uplatneného nároku)
na zisťovanie okolností rozhodujúcich pre výpočet výšky nároku. Úvaha súdu musí mať vždy podklady

zistených skutočností, ktoré mu umožnia určiť kvantitatívne posúdenie základnej súvislosti“.

38. Z vyššie citovaného ustanovenia § 136 O.s.p. vyplýva, že ak možno výšku nárokov zisťovať len s
nepomernými ťažkosťami, alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Citované
ustanovenie teda súd aplikuje aj výnimočne, a to za situácie, kedy žiadnym dôkazným prostriedkom
(resp. len za veľmi obtiažnych podmienok) nemožno dospieť k výške nároku uplatneného žalobou.

39. V prejednávanej veci je predmetom žaloby nárok žalobkyne na náhradu škody spočívajúcej v
ušlom zisku z porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, spočívajúcej v nezákonnom zrušení
zmluvy o nájme za obdobie rokov 1994-2002. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
vyvodil správny záver, už aj s odkazom na právoplatný medzitýmny rozsudok č. k. 8C/78/1996-213

z 26.1.2011, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.10.2002, podľa ktorého
žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody je čo do základu voči žalovanému opodstatnený, t. j.
správny záver o tom, že boli splnené všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
v zmysle Obchodného zákonníka, ako aj v tom smere, že nárok žalobkyne nebol premlčaný, s čím sa
tiež vysporiadal vo svojom predchádzajúcom právoplatnom rozhodnutí zo dňa 6.11.2008. Pochybil však,

keď pri určení rozsahu náhrady škody postupoval podľa § 136 O.s.p. a určil ho voľnou úvahou bez toho,
aby pri rozhodovaní vychádzal z právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 379 a § 381 Obchodného
zákonníka.

40. Podľa ustanovenia § 379 Obchodného zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa

skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase
vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti, predvídala, alebo ktorú
bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala,
alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.

41. Podľa § 381 Obchodného zákonníka, namiesto skutočného ušlého zisku môže poškodená strana
požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok
obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká

42. Ušlý zisk predstavuje to, o čo by sa majetok poškodeného zväčšil v prípade, ak by nedošlo ku

škodovej udalosti. Možno požadovať skutočne ušlý zisk, alebo abstraktný ušlý zisk, ktorého výška
je určená ziskom dosahovaným spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných
podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania daného subjektu. Poškodený má pritom právo
voľby; požadovať môže buď skutočný ušlý zisk v zmysle § 379 Obchodného zákonníka a ten musí
preukázať, alebo môže požadovať abstraktný ušlý zisk podľa § 381 Obchodného zákonníka.

43. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa kvalifikáciou ušlého zisku vo svojom
rozhodnutí vôbec nezaoberal, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že jeho predmetom
bol potenciálny, zrejme abstraktný zisk. Následne pri aplikácii § 136 O.s.p. vzal však za základ pre
svoju voľnú úvahu znalecký posudok T. Q. Q..J..H.., vyhotovený na objednávku žalovaného, a to

bez ohľadu, aby sa vysporiadal s námietkami oboch účastníkov týkajúcich sa odborných nedostatkov
predmetného posudku, resp. nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorý vo svojom
predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 25.2.2010 uložil súdu prvej inštancie, v akom smere
má doplniť dokazovanie za účelom odstránenia rozporov už skôr predložených znaleckých posudkov
D.. B. a D.. Q., resp. doplnenia týchto znaleckých posudkov, najmä aby sa do nich premietli aj iné

ekonomické ukazovatele, a to ekonomický vývoj do budúcnosti. Podľa krajského súdu zo znaleckého
posudku D.. B. nevyplýva, či v ňom boli zohľadnené aj riziká spojené s podnikaním do budúcnosti,
porovnanie cien tovaru na trhu, zmeny minimálnej mzdy zamestnancov a v tejto súvislosti, či do ušlého
zisku boli zahrnuté aj odvody a mzdy týchto zamestnancov, ale najmä porovnanie, či ekonomický plánpredložený žalobkyňou, bol reálny, t. j. či bol splniteľný, najmä s poukazom na výpovede svedkov, ktorí
bezprostredne po žalobkyni mali predmetnú prevádzku „. B. v nájme a ktorí podľa svojho vyjadrenia sa
tohto nájmu vzdali z dôvodu, že dlhodobo nevykazovali, resp. vykazovali minimálny zisk. V uvedenom

postupe súdu prvej inštancie teda došlo k pochybeniu predovšetkým v tom, že pri skúmaní výšky nároku
na náhrady škody sa tento neriadil ustanovením § 379, resp. § 371 Obchodného zákonníka, a nevykonal
dokazovanie na ustálenie výšky skutočného, alebo abstraktného ušlého zisku (v nadväznosti na listiny,
čo žalobkyňa požaduje) doplnením už podaného znaleckého dokazovania postupom podľa § 127 O.s.p..
Argumentáciaokresnéhosúdu,podľaktoréhozatejtosituáciebybolomožnélenvrovinematematických

veličín, jednou z ktorých je číslo 0, uvažovať, že žalobkyni, aj keď škoda vo forme ušlého zisku vznikla,
je reálne v zmysle konkrétneho ekonomického efektu nekvantifikovateľnou, k čomu dospel aj znalecký
ústav - U. T., Q.. Q. J..H.., je neprípustná. Ustálenie výšky náhrady škody vo forme ušlého zisku v danej
veci si vyžaduje aj odborné znalosti, keď v prejednávanej veci prichádza podľa odvolacieho súdu do
úvahy výpočet tzv. hypotetického ušlého zisku.

44. Podľa odvolacieho súdu, pri výpočte tohto hypotetického ušlého zisku treba postupovať tak, aby bola
zachovaná čo najväčšia miera objektivity, čo však z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, keď
niekedy sa pre tento pojem používa aj termín abstraktný ušlý zisk. Ušlý zisk sa obvykle charakterizuje
ako rozdiel medzi tým, čoho poškodený majetkovo skutočne dosiahol a čo by dosiahol, keby nedošlo
ku škodovej udalosti, inak povedané, v akom zvýšení majetku mu zabránila škodová udalosť. Inak tiež

ušlý zisk bol skôr označovaný ako druh tzv. inej škody a je chápaný ako ujma spočívajúca v tom, že u
poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, ktoré by inak
podľa rozumného očakávania, nastalo.

45. Skutočne ušlý zisk spočíva podľa ustálenej judikatúry (napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp.

zn. III.ÚS 124/03 zo dňa 11.12.2003 a II.ÚS 321/1998 zo dňa 5.5.1999) spočíva v nezväčšení
majetku poškodeného, k čomu preukázateľne došlo len a výlučne v dôsledku škodovej udalosti.
Ide o prípady, kedy je možné od seba presne oddeliť vplyv škodnej udalosti od iných okolností
ovplyvňujúcich možné zvýšenie zisku. Konkrétnu výšku ušlého zisku, ktorý by bol poškodeným v
konkrétnom prípade vzhľadom ku všetkým okolnostiam nepochybne dosiahnutý, je všeobecne treba

dokázať. Vyššie citované ustanovenie § 381 Obchodného zákonníka umožňuje v obchodných vzťahoch
(akým je aj prejednávaný prípad), zjednodušené určenie výšky ušlého zisku ako náhradnej metódy
výpočtu ušlého zisku, a to zrejme v prípadoch, kedy je konkrétne vyčíslenie obtiažne, alebo nemožné,
napr. u zisku budúceho z ešte neuzavretých obchodov tak, ako je tomu v prejednávanej veci, keď
sa žalobkyňa domáhala priznania budúceho zisku za obdobie rokov 1994-2002, kedy už nemohla

prevádzkovať reštauračné zariadenie I. B.. Ušlý zisk teda môže spočívať i v tzv. zmarenej príležitosti,
kedy je nepochybné, že žalobkyňa na opatrenie podnikateľskej činnosti vynaložila určité náklady (napr.
zobrala si úver), ktoré potom, čo podnikateľskú príležitosť v dôsledku protiprávneho konania škodcu
- žalovaného stratila, môže si uplatniť ako zbytočne vynaložené náklady, toto sa ale musí zahrnúť
do škody skutočnej. O konkrétny zisk ide zjednodušene, ak podnikateľ stratil konkrétnu podnikateľskú

príležitosť, napr. ako tomu bolo v prejednávanej veci neplatným odstúpením od zmluvy o nájme zo
strany žalovaného, stratila žalobkyňa príležitosť prevádzkovať reštauračné zariadenie až do skončenia
pôvodne dojednanej doby nájmu, teda až do konca roka 2002. Hypotetický ušlý zisk v zmysle § 381
Obchodného zákonníka možno zjednodušene definovať ako zisk dosahovaný spravidla v poctivom
obchodnom styku za podmienok obdobným podmienkami porušenej zmluvy v okruhu podnikania

poškodenej osoby. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ si žalobkyňa uplatňovala hypotetický ušlý zisk, tak
za predpokladu, že táto podnikala v súlade s poctivým obchodným stykom (čo žalovaný namietal a
s ktorou námietkou sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal), tak pre jeho následné stanovenie
ako abstraktného ušlého zisku je potrebné vychádzať z podmienok uvedených v nájomnej zmluve
zo dňa 17.12.1992, ktorá bola žalovaným neplatnou výpoveďou porušená, po zohľadnení okruhu

podnikateľov podnikajúcich v rovnakom predmete podnikania a v rovnakej lokalite. Hypotetický ušlý
zisk tak, ako je tomu v prejednávanej veci, je podľa názoru odvolacieho súdu možné vyčísliť až v
prípade, že konkrétny (skutočný) ušlý zisk nemožno vypočítať, keď aj dôkazne bude vzhľadom k
zákonným podmienkam, prakticky jednoduchšie dokazovať skutočný ušlý zisk, než zisk hypotetický.
Požiadavky na jednoznačné preukázanie príčinnej súvislosti a vierohodnosti hypotetického ušlého zisku,

musiabyťtotižzvlášťdôkladnepreskúmanéobjektívnymodbornýmdobrozdaním,činespochybniteľným
expertným odhadom. Hypotetický ušlý zisk sa dá uplatniť práve len u podnikateľov preto, že existuje
akýsi referenčný rámec, spravidla dosahovaný zisk v danom okruhu podnikania pri zachovaní poctivého
obchodného styku a za podmienok obdobným podmienkam porušenej zmluvy. Ide teda o akúsi(spriemerňovanú) ziskovosť určitého druhu (okruhu) podnikania, v ktorom poškodený podnikateľ
(žalobkyňa) pôsobila, resp. chcela pôsobiť až do roku 2002 a tento reálny zámer pôsobenia bol
poškodenou udalosťou znemožnený. V tejto súvislosti rovnako odvolací súd poukazuje na žalobkyňou

predložený podnikateľský zámer, ktorý je nielen podľa vyjadrenia žalovaného, ale aj podľa znaleckej
organizácie T. Q. Q..J..H.. nepreskúmateľný pre nedostatok relevantných dôvodov a aj podľa znaleckej
organizácie U. T., Q.. Q. J..H.. rovnako nepreskúmateľný, a naviac nereálny, keď týmto znaleckým
organizáciám chýbali podklady pre stanovenie a určenie jednotlivých vstupných a výstupných hodnôt v
tomto podnikateľskom zámere žalobkyne. Pokiaľ je, ako tomu bolo v prejednávanej veci, žalobkyňa ako

poškodená protiprávnym konaním žalovaného ako škodcu pripravená o určitú podnikateľskú možnosť,
môže si uplatniť na škodcovi náhradu zisku, ktorý jej preukázateľne, len a výlučne v dôsledku tohto
protiprávneho konania ušiel. V tomto prípade totiž tzv. „stratená podnikateľská príležitosť“ a „ušlý zisk“
splývajú. Pokiaľ je tomu ako v prejednávanej veci, keď ide o konkrétny ušlý zisk, je k jeho úspešnému
uplatneniu okrem preukázania všetkých predpokladov vzniku odpovednosti za škodu, čo vyplýva z už
právoplatného medzitýmneho rozsudku, nutné aj tento ušlý zisk vyčísliť. Pokiaľ to nie je možné, až

v tom prípade môže byť použitá náhradná metóda vyčíslenia tzv. zisku hypotetického. Podstatným
problémom je však dôkazné bremeno poškodeného - žalobkyne, ktorá musí preukázať zákonom
stanovené podmienky, keď
1. musí ísť o zisk dosahovaný a štatisticky preukázateľný,
2. ide o zisk dosahovaný v určitom okruhu, oblasti podnikania, v ktorom je poškodená aktívna,

3. od tohto zisku je treba odrátať korekciu konkurenčných vplyvov,
4. musí byť splnený aj ďalší predpoklad, a síce existencia podmienok obdobných.
Všeobecne treba vychádzať z toho, že nárok na náhradu ušlého zisku sa nemusí vždy odvíjať od
zistenia priemerného zárobku poškodeného, alebo dosahovaného zisku pred vznikom škody (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1920/1999 zo dňa 28.11.2001). Spôsob zistenia výšky ušlého zisku

závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových tvrdeniach poškodeného, ktorým je uplatnenie
na náhradu škody zdôvodnený, teda na tvrdeniach o konkrétnych okolnostiach, z ktorých žalobkyňa
ako poškodená dovodzuje, že by v inkriminovanom období v rokoch 1994-2002 dosiahla pri svojom
podnikaní zisk, o ktorý prišla. Významné pre vymedzenie nároku môžu byť i tvrdenia o konkrétnych
zmluvných vzťahoch (žalobkyňa tvrdila a čiastočne aj dokladovala záväzné objednávky na stravovanie),

ktoré boli pred rozhodnou dobou dohodnuté. Jednoznačne sem patria investície, ktoré boli uhradené
z nového majetku vo fáze budovania tohto majetku (žalobkyňa tvrdila, že do zariadenia interiéru a
vymaľovania investovala finančné prostriedky). V prejednávanej veci teda ide o posúdenie výšky nároku
na náhradu príjmu, ktorý by žalobkyňa svojou podnikateľskou činnosťou dosiahla, nebyť zodpovednosti
za vznik škody. Takýto nárok je v podstate obdobným nárokom, ako vzniká osobe, ktorá pre poškodenie

zdravia nie je schopná vykonávať svoje doterajšie zamestnanie, samozrejme za predpokladu tak, ako
to už uviedol odvolací súd vyššie, reálnosti a preukázateľnosti podnikateľského zámeru. Podnikateľský
zámer žalobkyne však vychádza podľa názoru odvolacieho súdu, z nadhodnotených predikovaných
údajov o potencionálnej tržbe a výnosov, ktoré ekonomické údaje sa však dajú správnymi kvalifikačnými
odhadmi korigovať, a tým priblížiť k možným skutočným hodnotám. K uvedenému zaujal stanovisko

odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, keď uložil súdu prvej inštancie odborne
posúdiť reálnosť podnikateľského plánu žalobkyne, najmä či je splniteľný s poukazom na výpovede
svedkov, ktorí ako podnikatelia mali túto prevádzkovú jednotku v nájme a nezaznamenali predpokladaný
zisk, čo však súd prvej inštancie napriek záväznosti tohto pokynu, nerealizoval. Nemožno však súhlasiť
so žalovaným, z ktorého námietok ohľadom podnikateľského zámeru žalobkyne vyplýva najmä potreba

stanovenia presných vstupných a výstupných hodnôt, keď údaje uvedené v podnikateľskom pláne len
uvádzajú potencionálne možnosti uvedeného podnikateľského zámeru, pričom uvedené hodnoty sa
musia porovnať s inými údajmi (vývojom podnikania v rovnakom segmente a v rovnakej lokalite za
požadované obdobie rokov 1994 až 2002), ktoré sa dajú s odstupom času verifikovať.

46. Pri samotnom výpočte ušlého zisku, ukazovateľ rentability vlastného kapitálu hodnotí čistý zisk,
ktorý pripadá už len vlastníkom (veritelia boli uspokojení formou platieb nákladových položiek a štátu
zaplatenej dani), z veľkosti vlastného kapitálu. Rentabilita vlastného kapitálu je jedným z kľúčových
ukazovateľovhodnoteniaúspešnostipodnikuzpohľaduvlastníkov.Ichcieľomjemaximalizovaťčistýzisk
sminimomvloženéhokapitálu,tedaichcieľomjemaximalizáciahodnotytohtopomerovéhoukazovateľa.

Minimálna hodnota a rentability vlastného kapitálu konkrétneho podniku by mala prevyšovať mieru
implicitných nákladov, pretože len v tom prípade čistý zisk môže pokrývať náklady vlastného kapitálu.
Výslednú hodnotu rentability vlastného kapitálu ovplyvňujú fakty, ktoré pôsobia na čistý zisk po zdanení
v čitateli a na fakty pôsobiace na ukazovateľ, ktorým je vlastný kapitál v menovateli tohto hodnotiacehoukazovateľa. Stručne povedané, zvýšenie čistého zisku po zdanení a zníženie vlastného kapitálu vedie k
zvyšovaniu rentability vlastného kapitálu. Mimo maximalizácie tržieb (čo sa žalobkyňa snažila preukázať
podnikateľským plánom a zmluvami na odber hotových jedál) a minimalizáciu nákladov za účelom

zvýšenia rentability vlastného kapitálu, možno uviesť ďalšie faktúry ovplyvňujúce výšku rentability
vlastného kapitálu, s ktorými sa však znalecké organizácie, a následne vo svojom rozhodnutí aj súd prvej
inštancie takmer vôbec nezaoberali, a ktorými sú okrem iného zvolený spôsobom odpisovania (odpisy
rovnomerné, zrýchlené, výkonové), oceňovacie metódy ďalších výrobných vstupov (napr. metóda
priemernýchcien),nákladovosťcudziehokapitálu(rastúrokovejmieryspôsobujepoklesčistéhoziskupo

zdanení), aktuálna zadĺženosť podniku žalobkyne a tvorba a rozpustenie rezerv (tvorba znižuje čistý zisk
po zdanení, rozpustenie zvyšuje čistý zisk po zdanení). Ďalej možno znaleckým posudkom vytknúť, že
tieto nezohľadnili štatisticky zistené priemerné hodnoty vlastného kapitálu (imania) v odvetví stravovania
a pohostinstva za obdobie rokov 1994-2002.

47. Rentabilita, čiže výnosnosť z vlastného imania, je peňažným ukazovateľom, ktorý nám hovorí o

pomere medzi finančnými prostriedkami, ktoré nám plynú z našich aktív a prostriedkami, ktoré sme
nejakým spôsobom alokovali, vynásobenú vlastným redukovaným majetkom a vydelenou číslicou 100,
keď týmto výpočtom dosiahneme naprosto vierohodné údaje o ušlom zisku, ktoré by dané zariadenie
(prevádzka I. B.) produkovalo za rok. Rentabilita vychádza z priemerných údajov štatistického úradu
v obdobných priemyselných výrobách (stravovania a pohostenia) v Slovenskej republike, teda zisk

predstavuje stratu žalobkyne za jeden rok, inými slovami o koľko sa nezväčšil jej majetok za jeden
rok. Tento dielčí ročný ušlý zisk musíme diskontovať počtom rokov, za ktoré pôsobila škodová udalosť,
t. j. za obdobie rokov 1994-2002 a mierou inflácie dosahovanou za toto obdobie, keď výsledný ušlý
zisk rentability výrobných fondov získame tak, že sčítame jednotlivé ušlé zisky po predchádzajúcom
diskontovaní. U žalobkyne teda pri výpočte náhrady ušlého hypotetického zisku je potrebné vychádzať

nielen z jej priemerných ziskov (príjmu) v období pred škodovou udalosťou, ale musí sa vziať do úvahy
trajektória prípadných výnosov buď z podnikateľského projektu, alebo priemernú rentabilitu hodnoty
výrobných prostriedkov, a tieto sa musia diskontovať na súčasnú hodnotu kapitálu. Z uvedeného
vyplýva, že je potrebné využiť rentabilitu výrobných fondov a porovnať to s podnikateľskými zámermi
žalobkyne po zohľadní ich reálnosti, keď bez ďalšieho možno konštatovať veľký nepomer medzi

rentabilitou a podnikateľským zámerom žalobkyne, ktorý ak by sa nepodarilo po zrušení a vrátení veci
súdu prvej inštancie odstrániť a keby bol veľký nepomer medzi touto rentabilitou a podnikateľským
zámerom žalobkyne, je potrebné použiť vážený priemer.

48. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovaného, že súdu prvej inštancie ušla tá podstatná skutočnosť,

že reštauráciu a jej prevádzkovanie nevykonávala žalobkyňa a toto podnikanie mala vykonávať jej
spoločníčka p. F. F., keďže na toto podnikanie mali uzatvorenú písomnú zmluvu o združení s obchodným
názvom „.L., potom aj vo vzťahu nároku na náhradu škody podľa ust. § 829 Občianskeho zákonníka,
tak aj podľa § 834 a § 835 Občianskeho zákonníka nepochybne podľa žalovaného vyplýva, že pokiaľ
by toto podnikanie bolo úspešné, tak vyprodukované zisky by každý z oboch účastníkov združenia mal

obdŕžať v rovnakej výške, je podľa odvolacieho súdu potrebné uviesť tak, ako to vyplýva z rozhodnutia
v tejto veci ešte pred vylúčením na samostatné konanie, a to rozsudku č. k. 8C/67/94-37 zo dňa
24.10.1994, že v zmysle platnej právnej úpravy združenie žalobkyne, uzavreté pod názvom „. nemá
právnu subjektivitu, a teda zo strany nájomcov (žalobkyne a p. F. F.), došlo k spoločnému nájmu
nebytových priestorov, a nie k nájmu nebytových priestorov zo strany právnickej osoby. Uvedenému

nasvedčuje okrem iného aj znenie žaloby zo dňa 31.3.1994, keď sama žalobkyňa uvádza, že žalovaný
ako prenajímateľ uzatvoril dňa 17.12.1992 s ňou a s pani F. F.Č. ako nájomcami, zmluvu o nájme
nebytových priestorov, predmetom ktorej bol nájom reštaurácie „. B. V. X., ako aj samotný text zmluvy o
nájme týchto nebytových priestorov, kde sú uvedené obe tieto nájomkyne, pričom ich združenie „., sa v
tejto zmluve o nájme nespomína, nakoľko takýto vzťah (spoločný nájom) s výnimkou spoločného nájmu

manželov, čo však nie je prejednávaný prípad, zákon neupravuje, riadi sa v súlade s ustanovením § 853
Občianskeho zákonníka, v súlade s ustanovením § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ustanoveniami
tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy, obsahom a účelom najbližšie, t. j. s ustanovením § 700 a nasl.
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho sú žalobkyňa spolu s F. F., z právnych úkonov týkajúcich sa
spoločnéhonájmuprevádzkyI.B.,oprávnenéazaviazanéspoločneanerozdielne.Uvedenúskutočnosť,

t. j. že predmetné nebytové priestory okrem žalobkyne bola oprávnená užívať v rozhodnom období rokov
1994-2002 aj p. F. F., však súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o výške ušlého zisku, žalobkyňu
nijako nezohľadnil, keď v prípade, ak medzi týmito nájomkyňami nebytového priestoru nebola podpísaná
osobitná dohoda o právach a povinnostiach vzťahujúcich sa k užívaniu týchto nebytových priestorov,keď v nájomnej zmluve zo dňa 17.12.1992 neboli vzájomné práva a povinnosti nájomkýň (žalobkyne a
p. F.J. F.) nijako upravené, platí, že prípadne vytvorený zisk by každá z oboch týchto nájomkýň mala
obdržať v rovnakej výške, čo okrem iného uvádza i znalkyňa D.. B., z ktorej znaleckého posudku však

súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí nevychádzal a otázku spoločného nájmu úplne opomenul.

49. Jedinými doposiaľ relevantnými údajmi sú štatistické údaje uvedené v znaleckom posudku
spoločnosti T. Q. Q..J..H.., v ktorom znalecká organizácia uviedla, že z informácie o cenovom vývoji
za obdobie rokov 1991 až 1993 v oblasti verejného stravovania bolo zistené, že ceny z tohto

reštauračného stravovania (teda v oblasti tržieb žalobkyne) narástli v roku 1993 o 37 %, rovnako
tiež rast cien potravinárskych výrobkov, teda prípadných nákladov žalobkyne za rok 1993 dosiahol
vysoké hodnoty a vzhľadom k tranzitnému obdobiu na prelome rokov 1993/1994 možno v budúcom
období očakávať rast ekonomiky spojený s rozvojom a rastom podnikateľského rozvoja, teda s rastom
tržieb, valorizáciu kladných hospodárskych výsledkov s tým, že táto znalecká organizácia dospela
po odrátaní úveru k hodnote ušlého zisku za roky 1994-2002 o výške 710.000,- Sk, čo pri prepočte

na menu EURO predstavuje 23.567,68 eur. Rovnako možno prisvedčiť znaleckej organizácii U. T.,
Q..J..H.., že podnikateľský zámer žalobkyne neobsahuje také náležitosti, aby ho bolo možné preskúmať,
najmä pokiaľ sa týka reálnosti tvorby odčerpateľnosti zdrojov vo vzájomnej súvislosti minulého a
budúceho obdobia, vrátane východísk tvorby a stanovenia parametrov podnikateľského zámeru, keď
nie je možné preskúmať reálnosť takéhoto podnikateľského záveru žalobkyne s tým, že obe znalecké

organizácie (T. Q. Q..J..H.., T. T. U. T., Q..J..H..) zhodne uviedli, že pri výpočte ušlého zisku nie je
možné zohľadniť podnikateľské plány a skutočnosti, ktoré neboli predvídateľné v období protiprávneho
ukončenia nájomného vzťahu v januári 1994, pričom pokiaľ znalecká organizácia T. Q. Q..J..H.. tak,
ako to uviedol odvolací súd vyššie, vychádzala z hrubého zisku pred zdanením, je nutné sa zaoberať
rizikom, či takto odhadovaná výška ušlého zisku by bola vôbec dosiahnuteľná, keď jednoznačne je na

žalobkyni ako nositeľky dôkazného bremena, preukázať reálnosť (ziskovosť) jej podnikateľského plánu,
t. j. že neskorší nájomcovia nedosahovali požadovaný zisk nie z objektívnych dôvodov (nevýhodná
lokalita, nízka kúpyschopnosť obyvateľstva, predimenzované konkurečné prostredie s veľkým počtom
rovnakých prevádzok, atď.), ale zo subjektívnych dôvodov (neschopnosť manažérsky zvládnuť chod
reštauračného zariadenia). K podnikateľskému plánu je ešte potrebné podľa odvolacieho súdu uviesť,

že k nemu neboli priložené podklady, z ktorých žalobkyňa vychádzala, z jeho spracovania, teda nebolo
možné skontrolovať správnosť údajov v ňom uvedených.

50. Odvolací súd sa však nestotožnil s bodom 4.2 odvolania, podľa ktorého žalovaný tvrdil, že ostatné
vyjadrenie žalobkyne bolo nezrozumiteľné a neurčité, lebo táto žiadala, aby súd rozhodol o náhrade

škody buď vo výške 70.437,50 eur, alebo o výške 47.434,- eur, keď z tohto podania je zrejmé, že
žalobkyňa alternatívne použila rôzne druhy výpočtov ušlého zisku vychádzajúc zo záverov znaleckého
posudku podaného znaleckou organizáciou T. Q. Q..J..H.., okrem tej časti, keď znalecká organizácia
odpočítala daň z príjmu a rovnako okrem odpočítania zaplatenia úveru, keď toto nie je podľa žalobkyne
odpočítateľná položka a splátka úveru sa uhrádza z dosiahnutého zisku, keď pri takomto výpočte sa

dosiahne hodnota ušlého zisku 70.437,50 eur s tým, že druhou možnosťou výpočtu by bolo podľa
žalobkyne prepočítanie diskontu peňažných tokov podľa koeficientu uvedeného v riadku 6 na jednotlivé
roky, avšak nie z čísiel základu, ale z hrubého zisku, čo podľa žalobkyne predstavuje hodnotu ušlého
zisku vo výške 47.434,- eur. Z uvedeného možno jednoznačne skonštatovať, že žalobkyňa týmito
výpočtami nechcela zmeniť svoju žalobu tak, ako to naznačuje žalovaný v podanom odvolaní, čo

do výšky náhrady škody, resp. túto žalobu čiastočne zobrať späť, ale ponúkla súdu prvej inštancie
rôzne (alternatívne) možnosti výpočtu ušlého zisku, vychádzajúc z podaného znaleckého posudku T. Q.
Q..J..H..pozohľadnenívyššieuvedenýchnámietokžalobkyne,pokiaľsatýkalozohľadneniapríslušného
daňového zaťaženia, resp. úverového zaťaženia žalobkyne.

51. Pokiaľ je pravdivá žalovaným tvrdená skutočnosť v podanom odvolaní, že žalobkyňa nakupovala
tovar aj nelegálne a nižšia cena takto nelegálneho získaného tovaru sa premietla do nákladov žalobkyne
v tom smere, že tieto náklady sa znížili a tým následne došlo k zvýšeniu predpokladaného ušlého zisku,
tak je podľa odvolacieho súdu potrebné vychádzať z obstarávacej ceny legálne nadobudnutého tovaru
a služieb, čo má samozrejme za následok zvýšenie obstarávacích nákladov a tým pádom aj zníženie

ušlého zisku žalobkyne. Je však potrebné podotknúť, že nepoctivosť konania žalobkyne, resp. rozpor
jej konania s poctivým obchodným stykom, najmä pokiaľ sa týka tvrdeného nakupovania nelegálneho
alkoholu a cigariet, resp. nútenia zamestnancov podávať nekvalitný tovar v menšom, ako v predpísanom
množstve, resp. po jeho záruke, sa doposiaľ v konaní nijako nepreukázalo, a tieto sťažnosti, najmä zodňa 28.12.1993 spísané zamestnankyňami Z., A. T. Z., boli podľa názoru odvolacieho súdu spísané
len účelovo ex post, za účelom získania dôvodu na podanie výpovede z nájmu žalobkyne, resp. jej
následného legalizovania po podaní žaloby o jej neplatnosť.

52. Rovnako tak, ako to uviedol odvolací súd už vyššie, nemožno akceptovať žalovaným vznesenú
námietku premlčania nároku žalobkyne, keď nárok žalobkyne bol uplatnený včas a premlčaný nie
je, nakoľko táto už v žalobnom návrhu si uplatnila ušlý zisk vo výške 3.707,- Sk za každý deň,
počnúc 14.1.1994 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, čo po jeho kapitalizácii značne prevyšuje

požadovaný nárok po jeho čiastočnom späťvzatí s tým, že už v tejto žalobe boli uvedené údaje,
na základe ktorých možno jednoznačne a nezameniteľne identifikovať nárok žalobkyne (ušlý zisk z
neplatnej výpovede z nájmu nebytových priestorov prevádzky „.I. B. za obdobie rokov 1994-2002), preto
došlo v súlade s ustanovením § 112 Občianskeho zákonníka podaním žaloby k zastaveniu plynutia
premlčacej doby.

53. Rovnako nemožno súhlasiť so záverom žalovaného, podľa ktorého nemožno brať k úvahu znalecké
posudky podané znalcami D.. B. a D.. Q., nakoľko títo boli vyčiarknutí zo zoznamu znalcov, resp. z
príslušného znaleckého odboru, keď je nepochybné, že v čase podania znaleckých posudkov týmito
znalcami v tejto veci, títo boli riadne zapísaní pre príslušný odbor a odvetvie v zozname znalcov, a preto
boli plne oprávnení podať znalecké posudky.

54. Na základe týchto skutočností je možné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemohlo
obstáť, pretože okresný súd nesprávne vec právne posúdil s tým, že nepoužil správne ustanovenia
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a preto podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h),
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti zrušil a podľa § 221 ods. 2 vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že po zrušení a vrátení veci, súd prvej inštancie už
z dôvodu, že od 1.7.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis, sa bude v rámci konania riadiť
postupom podľa Civilného sporového poriadku. Zároveň však súd prvej inštancie v rámci náhrady trov
konania rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

55. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude, aby tento vychádzal z vyššie uvedených
kritérií, ktoré odvolací súd podrobne uviedol pri spôsobe výpočtu ušlého zisku žalobkyne s tým však,
že najskôr je potrebné zreálniť podnikateľský plán žalobkyne, resp. pri určení tohto ušlého zisku
vychádzať z reálnych predpokladov podnikania žalobkyne za roky 1994-2002, samozrejme zohľadňujúc,
že základ nároku, pokiaľ sa týka všetkých predpísaných zložiek náhrady škody je daný a rovnako aj za

predpokladu, že nárok žalobkyne nie je premlčaný.

56. Na to, aby v konkrétnom prípade bolo možné pristúpiť k určeniu výšky nároku úvahou súdu
podľa § 136 O.s.p. je preto nevyhnutné, aby súd, ktorý mieni úvahu podľa tohto ustanovenia
aplikovať, vysvetlil, na základe čoho dospel k záveru o splnení predpokladov pre určenie výšky

nárokov úvahou súdu. V odôvodnení takéhoto súdneho rozhodnutia musí byť uvedené, na základe
akých úvah konajúci súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi spornú výšku nároku na ušlý
zisk žalobkyne je nehospodárne určovať ustanovením kontrolného znaleckého dokazovania, resp.
vzájomnou konftrontáciou už podaných znaleckých posudkov, pokiaľ sa týka ich rozporov a ich
následným doplnením v požadovanom smere tak, ako to už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí

uložil odvolací súd súdu prvej inštancie, ktorý to však nerešpektoval. Okresný súd okrem vyššie
uvedených stručných skutočností však na objasnenie tohto svojho záveru neuviedol bližšie okolnosti, na
základe ktorých by tento záver okresného súdu bolo možné preskúmať. Možno prisvedčiť odvolateľovi,
že by potom boli zbytočne už v konaní podané znalecké posudky, na základe ktorých okresný súd
zisťoval prípadnú výšku nároku žalobkyne, keď odôvodnenie súdu prvej inštancie je v časti o záveru

o použití ustanovenia § 136 O.s.p. nepreskúmateľné. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 1069/2011, podľa ktorého „je v judikatúre zastávaný názor, že pre
určenie výšky nároku podľa § 136 O.s.p. musí mať súd k dispozícii dôkazy umožňujúce výšku nároku
kvantifikovať, t. j. s istotou preukázať rozsah určovaného nároku (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn.
30Cdo 1994/99 a sp. zn. 32Cdo 2529/2008)“. V danom prípade však okresný súd vychádzal len zo

znaleckého posudku T. Q. Q..J..H.., ktorý bol predložený žalovaným len za účelom preukázania vád
už skôr podaných znaleckých posudkov, pričom mylne uviedol, že žalovaný v tomto rozsahu (v akom
určila ušlý zisk znalecká organizácia T. Q. Q..J..H..) uznal nárok žalobkyne, keď nielen z pohľadu
znaleckých posudkov, ale aj z predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplývaabsencia skutkových okolností pre posúdenie výšky nároku žalobkyne na ušlý zisk, keď pri jeho určení
znalecké organizácie vychádzali z podnikateľského plánu žalobkyne, ktorý v skutočnosti tak, ako to už
uviedol odvolací súd vyššie, nebol reálny, resp. vychádzal len z hypotetických vstupných hodnôt s tým,

že žalovaný tento podnikateľský plán namietal a tieto rozpory súd prvej inštancie nijako neodstránil.

57. Bude preto ďalšou úlohou okresného súdu opätovne sa zaoberať naplnením predpokladov pre
aplikáciu ustanovenia § 136 O.s.p., keď za splnenia dôkaznej povinnosti účastníkov konania vo vzťahu
k ich tvrdeniam, opätovne posúdi rozsah nároku žalobkyne na ušlý zisk s prihliadnutím na námietky

žalovaného. Odvolací súd pritom pripomína, že dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku na
zaplatenie ušlého zisku za obdobie rokov 1994-2002, je na žalobkyni.

58. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o sudcoch v znení neskorších predpisov a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).