Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306209034
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2306209034.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: H. G., narodená XX.X.XXXX, bytom U., S. XXX, pre
vymoženie310,70euraspríslušenstvomatrovexekúcie,vykonávanejsúdnymexekútorom:JUDr.Alena
Szalayová, Exekútorský úrad Levice, P. Jilemnického č. 1, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Galanta č. k. 13Er/684/2006 - 30, zo dňa 22.decembra 2011, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekúciu vedenú súdnou exekútorkou JUDr. Alenou
Szalayovou pod sp. zn. EX 1301/2006 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, zároveň rozhodol o

náhrade trov exekúcie tak, že oprávnenému uložil zaplatiť súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie
vo výške 44,20 eura, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie vo výroku o
vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 1
písm. g), § 58 ods. 1 a § 240 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), § 39 a § 574 ods.
2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným
titulomvpredmetnejvecijenotárskazápisnicač.N528/2006,NZ7268/2006,vyhotovenánotáromJUDr.

Ondrejom Ďuriačom v Partizánskom dňa 25.2.2006, ktorá obsahovala vyhlásenie povinnej o uznaní
právneho záväzku a súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré v mene povinnej
vyhlásil advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere
č. 4250827 uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 29.4.2005. Súd prvého stupňa dospel k záveru,
že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 OZ
neplatným právnym úkonom, na základe ktorého nemohlo dôjsť k uznaniu právneho záväzku (dlhu) Mgr.

Tomášom Kušnírom, teda k vydaniu predmetnej notárskej zápisnice. Poukázal tiež na ustanovenie §
574 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého považoval konanie Mgr. Tomáša Kušníra pri uznaní záväzku povinnej
za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení Mgr.
Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola ani známa jeho výška, preto povinná nemohla realizovať svoje
právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť splnomocnenca na také právo a z toho vyplýva aj
nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Z uvedených

dôvodov prvostupňový súd exekúciu pre jej neprípustnosť zastavil. O trovách exekúcie rozhodol súd
prvého stupňa podľa § 196, § 200 ods. 1,2 a § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a § 14 ods. 1,2 a 3,§ 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1 a 2, vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.4.2008 a oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie,
pretože nepredložil spôsobilý exekučný titul, zaviazal na náhradu trov exekúcie pozostávajúcich z

odmeny a náhrady hotových výdavkov celkom v sume 44,20 eura.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie a žiadal, aby odvolací
súdnapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňazrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie,aleboabykonanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady č. 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený v odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v oblasti prieskumu

exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci v zmysle Exekučného poriadku a §
36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Kontrolu súladu úkonu so zákonom a dobrými
mravmimôževykonaťibanotár.Nápravanedostatkovnotárskejčinnostijeprípustnálenpostupompodľa
§ 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje
do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne

určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnej nič nebránilo domáhať sa nápravy
cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupovala,
nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná notárska
zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu

(skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi,
oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s
povinnou na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinná mala zaručený výkon všetkých
práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v
zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a
neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia
ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou

bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57
ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom,
porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie
konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a

sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená
zásadakontradiktórnostisúdnehoprocesu.Prvostupňovýsúdtiežnedostatočnezistilskutkovýstavveci,
pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že dojednanie zastúpenia povinnej v zmluve o úvere
je pre povinnú ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinnej boli v rozpore so
záujmami samotnej povinnej. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne

novépráva,čivýhody,povinnáibaprenieslanatretiuosobuoprávnenieuznaťsvojdlhvoformenotárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané
vôbec. Navyše povinná mohla plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, včom jej nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa
preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon

adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu
neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať
na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom
nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy,

na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnej malo vzniknúť až v budúcnosti
a ktorého by sa povinná nemohla platne vzdať. Povinná mohla aj po udelení plnomocenstva sama
dlh uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený
uviedol, že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby
uznanie dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca
nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinná dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver

súdu, že zástupca nehájil záujmy povinnej, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jej prospech.
Zástupca povinnej bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a
to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy
zástupcu sú v rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom
vôbec neuviedol, s ktorým konkrétnym záujmom povinnej. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O
skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a
to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi
vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať
len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu

po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania. K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ, oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR.
Následne z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej

zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako
je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v
§ 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie
povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z
Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah

účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to
bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné
dojednanie o zastúpení povinnej je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným
dojednaním povinná neprevzala na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli

žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu
oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom
nie je oprávnený a povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe
na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu

spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici
Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere
splnomocnenie. Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať
za nekalé v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje

fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v
danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom
spore, teda súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným

prostriedkom sa pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne
opravnéprostriedky,ktoréniesúbežnedostupné.PodľajudikatúrySúdnehodvoraEÚvkaždomprípade
ale platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek
štádiu konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, §40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31,
§ 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/
EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd

podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie
prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinná samostatný odvolací návrh nepodala, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 OSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods.
2 OSP a § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k

záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a
zastavenia exekúcie vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Exekučným titulom v predmetnej veci bola notárska zápisnica spísaná na notárskom úrade notára
JUDr. Ondreja Ďuriača v Bratislave dňa 25.2.2006 pod sp. zn. N 528/2006, NZ 7268/2006, NCRLs
7243/2006. Z tejto zápisnice vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, na základe plnej moci udelenej mu v
zmluve o úvere, ktorá je prílohou notárskej zápisnice, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh
voči oprávnenej osobe v celkovej výške 12.823,- Sk (425,65 eura), vrátane úroku z omeškania vo

výške 0,25% denne od 27.10.2005 do zaplatenia, pričom sa zaviazal dlh zaplatiť do 25.3.2006 k rukám
oprávnenej osoby. Zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou
spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá
ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníčkou bola dňa
29.4.2005uzavretázmluvaoúvereč.4250827,ktorejsúčasťouboloisplnomocnenienazákladektorého
dlžníksplnomocniladvokátaMgr.TomášaKušnírasosídlomvBratislavenaspísanienotárskejzápisnice
ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 EP na celý majetok dlžníka

do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že zmluva o úvere zo dňa 29.4.2005 je tzv. formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnej úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti a povinná túto službu prijala ako spotrebiteľ, pričom bola jednoznačne pozícii v

slabšej zmluvnej strany a nemala možnosť osobitne vyjednať jednotlivé zmluvné podmienky.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy (zo dňa 29.4.2005), zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka výslovne nespadala.

Zgramatickéhovýkladuustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007
by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj
ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka,takýtovýkladjevšakzjednodušenýanesprávny.Privýkladetejtoobčianskoprávnejúpravyje
potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev.

Zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinným od 1.4.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola
prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je
nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim
spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné

právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách
uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje
spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom,
a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do31.12.2007. Smernica č. 93/13/EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej
zmluvy. Preto každá zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou
zmluvou, ak vykazuje znaky určené smernicou.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo
dňa 05.02.2013). Zmluva o úvere je preto vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri
uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o

úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna
úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 498/2010, podľa
ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté
exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj
bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP).
Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a

2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Prvostupňový súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu,
hoci už bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd je povinný v

každej fáze exekučného konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Uznesenie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom
netvorí prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 OSP. Poverenie na vykonanie
exekúcie je totiž len individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe

súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na
základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu a ktorým súdny exekútor preukazuje
svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn.
5 Cdo 205/2011). Preto neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a právoplatne
rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami zaoberať

znova.

Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a
vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovanej povinnej, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie

i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na
základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 OZ zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym

predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú
práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah

splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon
urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyššie citovaného § 22 ods. 2 OZ vyplýva, že zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v
rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené zástupcom v rozpore s
citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 OZ neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžníčka ako spotrebiteľka

mala priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej
zápisnice advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je však naformulované priamo v
predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinná splnomocnenca zrejme vôbec nepozná
a možnosť výberu iného zástupcu jej vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola, pričom je
vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými
písmenami, povinná zrejme pri uzatváraní zmluvy ani netušila, že niekoho na spísanie notárskej

zápisnice splnomocnila. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti známy vzťah
medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávneného zastupuje v mnohých exekučných
konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových zmlúv. Oprávnený Mgr. Tomáša Kušníra ako
zástupcu povinného uviedol do zmluvy za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v
podobe notárskej zápisnice. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi

a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír
bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené
verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo
oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky Nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000 a Najvyššieho súdu Českej republiky 21

Cdo 267/2000 z 10.10.2000). Pretože záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho
zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami dlžníka, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor
záujmovosobypovinnejaMgr.TomášaKušníra,predmetnézastúpenieresp.splnomocnenieobsiahnuté
v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne s § 22 ods. 2 OZ s poukazom na § 39 OZ,
absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže Mgr. Tomáš Kušnír nemal oprávnenie povinnú pri uznaní

záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon
zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný
titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky
chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinná ako dlžníčka mala možnosť podľa §
33b OZ predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval
odvolateľ. Odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky
vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Vyššie uvedené skutočnosti postačujú pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky
pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP a zároveň pre zastavenie
exekúcie, a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 EP i bez návrhu.

Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 183/2011,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch a uzavrel,
že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného)
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu. Konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je

relevantný exekučný titul, preto ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané

rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nezákonnosť predloženéhoexekučného titulu, informoval o tejto skutočnosti účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový
súd tieto práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok

nesprávne rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že
oprávnený podal vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa
odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania
urobené zadosť. Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba
z tých listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne

oprávneným, teda o ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol
oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a

uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že

postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie ako vecne správne, podľa § 219
ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov exekúcie, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie
dôvodyprotivýrokuotrováchexekúcieneuvádzal,podanýmodvolanímbolnapadnutýajvýrokotrovách,
pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom prieskumu

odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s §
374 ods. 4 veta tretia OSP, s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie

v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie
súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP nevyhovel
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s

Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec
exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie
poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s

princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto
otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení sp. zn. II. ÚS 498/2010 ako aj v uznesení sp. zn. II.
ÚS 545/2010, podľa ktorých exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu. Rovnako v uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na
vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď
uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené
v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva

žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES,
potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať

absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v

konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a

irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.Prvouotázkou,ktorámalabyťpodľaodvolateľaSúdnemudvoruEÚpredložená,jeotázka,čijemožnéza
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice

ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, ktorá nemá základ v prejednávanom spore,

a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi na
spísanie notárskej zápisnice obsahujúcej uznanie dlhu a súhlas s jej vykonateľnosťou, ktoré je súčasťou
formulárovej zmluvy, je neplatné z dôvodu, že nebolo udelené platne a v súlade so zákonom vzhľadom
na ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa plnomocenstva (§ 22 ods. 2 OZ). Medzi zástupcom
a zastúpeným bol zjavný rozpor záujmov, keď zástupca, ktorý v iných veciach ale aj v predmetnom
exekučnom konaní zastupoval oprávneného, nemôže riadne hájiť záujmy protistrany. Plnomocenstvo na

spísanie notárskej zápisnice obsahujúcej uznanie dlhu a súhlas s jeho vykonateľnosťou nebolo platné
a účinné, a preto notársku zápisnicu v takom prípade nemožno považovať za exekučný titul. Odpoveď
na predmetnú otázku by v prejednávanej veci nič nezmenila.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Odvolací súd aj túto otázku považuje za akademickú, pretože nemá súvis s prejednávanou vecou,

nakoľko v predmetnej veci nebola použitá smernica 93/13/EHS a súd prvého stupňa vychádzal len
s vnútroštátnej právnej úpravy (konkrétne § 22 ods. 2 OZ). Napriek tomu odvolací súd dodáva ešte
nasledovné:

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)

a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte

vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou

uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách. V

prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Dôsledkom je zamietnutie žiadosti
o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nieje možné v exekučnom konaní vymôcť. Nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo
všeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Toto nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v

rozpore s článkom 47 Charty o práve na spravodlivý proces. Posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.
Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a
vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej.

Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami
v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo
konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť
a požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.