Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. apríl 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/216/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614212070
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6614212070.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., ako členov senátu, v spore
žalobcu H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom v I., Z. č. XXX/XX, zastúpeného T.. N.. O. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v I., S. č. X, ako splnomocneným zástupcom, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorého
pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o
zaplatenie 370,80 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec
č.k. 4C/115/2014-81 zo dňa 19.11.2015, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu

332,65 € s príslušenstvom a trovami konania (prvý výrok) p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
332,65 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 332,65 € od 07.12.2013 do

zaplatenia a trovy konania v sume 20,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu
žalobcu v banke (prvý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého uznesením vyšetrovateľa zo dňa 07.03.2012 bolo začaté trestné stíhanie
a vznesené obvinenie žalobcovi, ktorý bol obvinený zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného
zákona; proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca včas sťažnosť, na základe ktorej prokurátor

Okresnej prokuratúry Lučenec uznesením zo dňa 28.05.2012 uznesenie o vznesení obvinenia ako
nezákonné zrušil a vec vrátil vyšetrovateľovi na ďalšie konanie; následne po vykonaní ďalších úkonov
vyšetrovateľ uznesením zo dňa 17.10.2012 postúpil vec Obvodnému úradu Lučenec, odbor všeobecnej
a vnútornej správy, na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 odsek 1
písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, nakoľko sa zistilo, že nejde o trestný čin, ale o skutok,
ktorý by mohol byť priestupkom; uznesením Obvodného úradu Lučenec, odbor všeobecnej vnútornej
správy, zo dňa 14.03.2013 bolo konanie voči žalobcovi zastavené, nakoľko spáchanie skutku, o ktorom

sa koná, nebolo žalobcovi preukázané; v trestnom konaní bol žalobca zastúpený obhajcom, ktorému
zaplatil odmenu spolu v sume 370,80 €; žalobca požiadal žalovaného o predbežné prejednanie nároku
na náhradu škody, ktorý listom zo dňa 06.12.2013 žalobcovi oznámil, že jeho žiadosti nie je možné
vyhovieť.1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je žaloba žalobcu v prevažnej časti
dôvodná; dospel k záveru, že orgánmi verejnej moci bolo pri výkone verejnej moci vydané rozhodnutie,

ktoré prokurátor pre nezákonnosť zrušil a vec vrátil vyšetrovateľovi, ktorý ju postúpil obvodnému
úradu na prejednanie priestupku, preto žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody, ktorá zahŕňa aj
náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie;
postúpenie veci obvodnému úradu na prejednanie priestupku má pritom rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť; preto priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu

škody spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia za tri úkony právnych služieb - 1. prevzatie a
príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom zo dňa 08.03.2012 v sume 95,37 € spolu s režijným
paušálom v sume 7,63 €, 2. podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 08.03.2012 v
sume 95,37 € spolu s režijným paušálom v sume 7,63 € a 3. porada s klientom zo dňa 12.03.2012 v sume
63,58 € spolu s režijným paušálom v sume 7,63 €, k tomu daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % v sume
55,44 €, spolu náhrada škody v sume 332,65 €; z dôvodu omeškania žalovaného s plnením peňažného

dlhu priznal súd prvej inštancie žalobcovi popri istine aj úroky z omeškania; preto súd prvej inštancie
žalobe žalobcu v prevažnej časti vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. b), § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 18 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a na ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
v znení účinnom do 30.06.2016 a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania v podobe zaplateného

súdneho poplatku vzhľadom na jeho neúspech len v nepatrnej časti predmetu konania.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu včas odvolanie
zo dňa 19.02.2016 (č.l. 91-94 spisu). Vyčítal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci.
Odvolanie podal len proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 332,65 € s príslušenstvom a náhradou trov konania.

2.1.1 Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi zo
dňa 07.03.2012 predstavuje nezákonné rozhodnutie, pretože na vznesenie obvinenia sa nevyžaduje
istota, ale len odôvodnený záver, pričom dôkazy zabezpečené v tomto štádiu konania voči žalobcovi
bolo možné považovať za dostatočné na vznesenie obvinenia; vyjadril názor, že v danej veci nebolo
príslušným orgánom zistené také pochybenie, ktoré by zakladalo žalobcom uplatnený nárok na náhradu

škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., vyšetrovateľ rozhodoval na základe dôkazov zabezpečených v
trestnom konaní a po analýze dôkazov skončilo zákonným spôsobom a to postúpením veci príslušnému
obvodnémuúradu;zdôraznil,ževznesenieobvineniapretrestnýčinkonkrétnejosobeniejerozhodnutím
o vine, ale opatrenie smerujúce k tomu, aby orgány činné v trestnom konaní v priebehu konania zistili
skutkový stav; až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor pre dokazovanie v

prípravnom konaní, pretože pri vznesení obvinenia nemusí byť trestný čin jednoznačne preukázaný,
keďže toto je cieľom následného vyšetrovania ako aj prípadného súdneho rozhodnutia; v tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/251/2010 zo dňa 22.05.2012, v zmysle
ktorého i keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania, nemožno paušálne považovať za nezákonné každé

vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo do právoplatného odsudzujúceho rozsudku obvineného, ale v
každej trestnej veci je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu pozorne zvážiť
aj priebeh trestného konania z hľadiska vývoja dôkaznej situácie ako aj základných zásad trestného
konania; zhrnul, že nakoľko vyšetrovateľ pri rozhodovaní o vznesení obvinenia vychádza z úrovne
poznatkov, ktoré má k dispozícii v tom čase a až po vykonaní vyšetrovacích úkonov je možné dospieť

k záveru, že existuje dôvodné podozrenie o spáchaní skutku obvineným, okolnosti tohto prípadu
odôvodňujú, že sa napriek konštantnej judikatúre na uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nebude
nazerať ako na nezákonné, ale ako na zákonné a správne; uzavrel, že uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcovi bolo prokurátorom zrušené a vec bola vyšetrovateľovi vrátená za účelom vykonania ďalšiehodokazovania, čo možno považovať za štandardný postup v zmysle príslušných ustanovení Trestného
poriadku.

2.1.2 Žalovaný súčasne poukázal na to, že právo na náhradu škody podľa § 6 zákona č. 514/2003
Z. z. sa zakladá na podmienke, že rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné, pričom rozhodnutím
príslušného orgánu je súd v konaní o náhradu škody viazaný a prípadnú nezákonnosť rozhodnutia
nemôže posudzovať ako predbežnú otázku; argumentoval s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 548/2012 zo dňa 07.11.2012, v zmysle ktorého je potrebné zákonnosť

uznesenia o vznesení obvinenia posudzovať vždy aj s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, a
súčasne s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/142/2014 zo dňa 25.08.2015,
v zmysle ktorého postúpenie veci príslušnému obvodnému úradu nemôže byť považované za zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného, ale došlo len k zmene kvalifikácie prečinu na
priestupok; uzavrel, že v posudzovanom prípade nie sú naplnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, pretože uznesenie vyšetrovateľa nebolo zrušené z titulu nezákonnosti.

2.1.3 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobu žalobcu zamietol.

2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 11.03.2016 (č.l. 98-99 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom
svojho zástupcu uviedol, že odvolanie je založené na výklade zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý popiera

jeho účel a zmysel, pretože tento zákon je založený na princípe, podľa ktorého je štát povinný
odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone štátnej moci; zdôraznil, že postúpenie veci na
priestupkové konanie má z hľadiska vzniku nároku na náhradu škody od štátu rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania; uzavrel, že

v jeho prípade sú kumulatívne splnené všetky zákonom stanovené požiadavky na uplatnenie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a to existencia nezákonného rozhodnutia
(t.j. uznesenie o vznesení obvinenia), existencia škody (náklady obhajoby v trestnom konaní) ako aj
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Na základe uvedeného navrhol potvrdenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť

zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí

skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods. 1

C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce

konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby, v tomto smere
si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc
na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho
predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania žalovaného viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len
námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných
podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore popísal súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku. Žalovaný v podanom odvolaní namietal výlučne právne posúdenie veci zo
strany súdu prvej inštancie.

4.7 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením veci zo strany
súdu prvej inštancie, pokiaľ tento dospel k záveru o splnení predpokladov zodpovednosti žalovaného za
škodu spôsobenú žalobcovi ako obvinenému v trestnom konaní.

4.8 Vo všeobecnosti štát (žalovaný) zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone

verejnej moci (§ 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa rozumie
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a za
orgán verejnej moci sa považuje aj štátny orgán (§ 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.);
štát (žalovaný) za podmienok stanovených zákonom zodpovedá za škodu spôsobenú okrem iného aj

nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a svojej zodpovednosti sa
nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); na základe uvedeného zodpovedá štát (žalovaný)
aj za škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením obvineného; na vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu z titulu
nezákonného rozhodnutia je nevyhnutné súčasné splnenie zákonných predpokladov, ktorými sú (1)

nezákonné rozhodnutie, (2) vznik škody a (3) príčinná súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody; (1) nezákonným rozhodnutím treba v tejto súvislosti rozumieť predovšetkým rozhodnutie
orgánu verejnej moci vydané v medziach jeho právomoci, ktoré bolo na základe opravného prostriedku
poškodeného príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1 až 4 zákona
č. 514/2003 Z. z.); (2) škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného

vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia a nakoniec (3) príčinnou
súvislosťou je skutková otázka objektívnej nevyhnutnosti pôsobenia príčiny (nezákonné rozhodnutie)
na následok (škoda), resp. vyplývania následku (škoda) z príčiny (nezákonné rozhodnutie), t.j. o vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou priamy a bezprostredný vzťah
príčiny a následku.

4.9 V prejednávanom spore uplatnil žalobca proti žalovanému nárok na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003
Z. z. (uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 07.03.2012); zo skutkových okolností prejednávaného
sporu vyplýva, že žalobca bol stranou v predmetnom trestnom stíhaní, v ktorom mu bolo vznesené

obvinenie (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.); proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca
sťažnosť, ktorej prokurátor vyhovel a uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi zrušil z dôvodu jeho
nezákonnosti (§ 6 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.); odvolací súd preto súhlasí s názorom súdu
prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi predstavuje nezákonné rozhodnutie ako
jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu; zo skutkových okolností prejednávaného

sporu súčasne vyplýva, že predmetné trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením žalobcu,
ale postúpením veci na priestupkové konanie, ktoré bolo následne zastavené bez postihu žalobcu v
priestupkovom konaní.4.10 Z uvedeného je zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 07.03.2012 bolo
na základe jeho sťažnosti uznesením prokurátora zo dňa 28.05.2012 zrušené pre nezákonnosť;
súdna prax navyše dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej

uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť
(§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania,
ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože
právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí, t.j. zanikajú účinky
vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným

(nadbytočným); postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že
nejde o trestný čin, súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo
a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (porovnaj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24.03.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009); rovnaké dôsledky vo vzťahu k
zákonnostiuzneseniaovzneseníobvineniapripísalasúdnapraxajoslobodeniuspodobžaloby(porovnaj

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 alebo
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012) ako aj
zastaveniu trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným (porovnaj rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/6/1990
zo dňa 23.02.1990 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov pod č. R 35/1991, rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28.06.1993 alebo uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010). V tomto smere preto
neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nebolo zrušené
z dôvodu nezákonnosti.

4.11 Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcovi nemožno považovať za nezákonné, pretože v čase vznesenia obvinenia boli splnené zákonné
predpoklady pre tento postup a v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného
konania, preto samotný výsledok trestného konania (postúpenie veci, zastavenie trestného stíhania
alebo oslobodenie spod obžaloby) nemusí vyvolať nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia

ako základného predpokladu na vznik nároku na náhradu škody. Je evidentné, že žalovaný v rámci
tejto argumentácie nesprávne viaže zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia nejakej povinnosti
(zásady) pri jeho vydaní, t.j. zákonnosť dáva do súvisu so zavinením (žalovaný poukazuje na
„neporušenie zásad trestného konania“, resp. „na neporušenie zákona v čase vznesenia obvinenia“),
zodpovednosť štátu za škodu je však koncipovaná ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek

zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); v tejto súvislosti preto platí, že
ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je
skončené postúpením veci inému orgánu treba hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu; ak má byť štát skutočne považovaný za

materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca; nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii; na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,

zasahujúci do základných práv; v takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo; zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená; systematickým a logickým
extenzívnym výkladom dospela súdna prax k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania

alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté; nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej
nezákonným rozhodnutím; rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania (porovnaj citované uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009 alebo sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo
dňa 18.08.2010); odvolací súd pre úplnosť udáva, že rovnaké závery primerane platia aj pre prípad
postúpenia veci inému orgánu na prejednanie priestupku.4.12 Z hľadiska uvedeného výkladu preto podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí argumentácia
žalovaného v odvolaní opierajúca sa o rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/251/2010 zo
dňa 22.05.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/548/2012 zo

dňa 07.11.2012, pretože dostatočne nezohľadňuje objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu
tak ako je koncipovaný v zákone č. 514/2003 Z. z. (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.); pre úplnosť odvolací súd udáva, že ani rozdielnosť základných skutkových okolností obidvoch
trestných konaní (v prejednávanom spore a v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/251/2010)
nedovoľuje prijať v tomto prípade rovnaké závery vo vzťahu k zodpovednosti štátu za škodu, pretože

kým v prejednávanom spore sa malo jednať o zločin lúpeže, o spáchaní ktorého žalobcom existovali
pochybnosti už v čase vznesenia obvinenia (o čom svedčí zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
prokurátorom), v trestnej veci, ktorá mala byť základom nároku na náhradu škody od štátu v konaní
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/251/2010 malo ísť o prečin ohrozovania mravnej výchovy
mládeže,ktoréhosamalaobvinenáakoučiteľkadopustiťpodvplyvomalkoholu(samotnáskutočnosť,že
obvinená ako učiteľka mala vykonávať riadny dozor nad žiakmi počas školského výletu a v tom čase bola

pod vplyvom alkoholu nebola v konaní sporná); z dôvodu skutkových rozdielností neobstojí ani poukaz
žalovaného na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12Co/142/2014,
pretože na rozdiel od uvedeného konania v prejednávanom spore je zrejmé, že žalobca nebol postihnutý
ani len v priestupkovom konaní, ktoré skončilo zastavením konania.

4.13 Odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v
konaní preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t.j. súčasné
(kumulatívne) splnenie troch podmienok: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia (predmetné uznesenie
o vznesení obvinenia zo dňa 07.03.2012), 2/ vznik škody (vynaložené trovy obhajoby v prisúdenej sume
332,65 €) a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady

trov obhajoby v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu; v zmysle § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003
Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
bolo vydané nezákonné rozhodnutie s tým, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie); za správne považuje
odvolací súd aj prisúdené príslušenstvo istiny v podobe úrokov z omeškania, pretože do omeškania

sa žalovaný dostal nasledujúcim dňom od oznámenia, že nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojí
(t.j. 06.12.2013) a nebolo potrebné čakať na uplynutie zákonnej šesťmesačnej lehoty na uspokojenie
nároku. Odvolacia námietka žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu prvej
inštancie preto nie je správna. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu v prevažnej
časti správne vyhovel.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení

s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnili tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Právne posúdenie veci zo strany
súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodnosti žaloby v prejednávanom spore však považuje odvolací súd

za správne (body 4.5 až 4.13 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu ako vecne správny potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol odôvodnený
výsledkom sporu, keď proti výške samotných trov konania žalovaný v podanom odvolaní osobitne

žiadnym spôsobom nenamietal.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konaniev spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol v odvolacom konaní

v plnom rozsahu úspešný a preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).