Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. máj 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 12C/361/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226155
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Knociková
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112226155.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Juditou Knocikovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13 o zaplatenie 175,- eur a iné
s prísl. takto

r o z h o d o l :

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi s a n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.9.2012 domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08
eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd Trenčín
ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa (neuviedol), podanú
ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) K. H. pod sp. zn. súdneho exekútora EX X/
XXXX. Oprávnený (navrhovateľ) podal dňa (neuviedol) na exekučný súd návrh na zmenu súdneho
exekútora. Súd však v zákonnej procesnej lehote 30 dní od jej prijatia nerozhodol o nej podľa § 44
ods. 7 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný
súd rozhodol o žiadosti dňa 13.4.2012 a to až po uplynutí zákonnej lehoty a bol bezdôvodne nečinný
viac ako 575 dní. Navrhovateľ podal na exekučný súd viacej žiadostí o informáciu o stave konania
ako aj viacej sťažností na prieťahy v konaní. Navrhovateľ požadoval náhradu majetkovej škody na
základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s
nepomernými ťažkosťami a nie je možné predložiť zodpovedajúce účtovné doklady resp. pracovné alebo
obchodné zmluvy. Navrhovateľ požadoval majetkovú škodu, ktorá mu vznikla za správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- eur,
za udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- eur, za administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- eur a za administratívne, poštovné, telekomunikačné
poplatky vo výške 15,- eur, spolu 175,- eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch požadoval z
dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných
prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa,
že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu nasledovných
rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Navrhovateľ by mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k

zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním vzniknutého zániku plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní ďalších podnikateľských postupov a
aktivít. Navrhovateľ si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí
Ústavného súdu SR v priemernej výške 663,88 eur za rok, čo je 55,32 eur za mesiac. V prejednávanej
veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08 eur. Navrhovateľ podľa 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody, avšak do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu trov konania.

Odporca žiadal žalobu zamietnuť, pretože navrhovateľ nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. Poukázal
na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd
a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať navrhovateľ sám. Tvrdenie
navrhovateľa o neznalosti spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na
pravde, keďže je v predmetnom exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje
právo na náhradu škody, má mať relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu
bola spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí) bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na
porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. sp.zn. II. ÚS 211/2012, sp.zn.
IV.ÚS 366/2012, sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Navrhovateľ v danom prípade neoznačil titul nároku na
náhradu škody. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na odstránenie
neželaného stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v
konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a odporca má za to, že všeobecnému
súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Odporca poukázal na to, že žaloba bola podaná
na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného nároku na
náhradu škody, stanovená v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí 6
mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli
doručené odporcovi dňa 23.4.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Odporca poukázal
na to, že navrhovateľ neposkytol a to napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
odporca adresoval navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, pričom odporcovi bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal
požadované skutočnosti , nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode,
doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, preukázanie skutočností, čo boli podané sťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv
zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a preto
odporca - Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods.1 písm. a/ zák.č.
514/2003 Z.z. nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z.
ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v údajnom
porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukazuje ust. § 9
ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľ
dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil.
Odporca k ust. § 44 ods. 9 Exekučného poriadku poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn.
I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje: „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na
lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti

danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl.48 ods.
2 ústavy (I.ÚS 63/00)“. Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Z ustanovenia § 44 ods. 8 a 9 Exekučného je zrejmé,
že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o
zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému
exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky
s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ poukazuje vo
svojom návrhu aj na prieťahy v konaní, odporca odkazuje na ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z.
v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho je možné výlučne vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní a
to: len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia
existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania
a odporca vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.
Zároveň v súlade s ust. § 19 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. odporca vzniesol námietku premlčania u
všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období
pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie
práva. Navrhovateľ sa vo svojej žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody. Pre úspešné
uplatnenie nároku podľa ust. § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu
škody. Od povinnosti riadne škodu preukázať navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,
ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných
informácií, ktorými navrhovateľ odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Odporca je toho názoru,
že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto
konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik ani výpočet skutočnej škody. V majetkovoprávnych
vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom,
preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto
záväzkov dosiahnuť inak.

Odporca poukazuje na znenie ust. § 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z. a na to, že vznik nemajetkovej
ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v
podobe „ frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v predmetnom konaní irelevantné, keďže si nároky
uplatňuje navrhovateľ ako právnická osoba. Samotná judikatúra na tento aspekt poukazuje v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za
nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v súdnom konaní nie je možné vzťahovať na fyzické
osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma
priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“ bez bližšej
konkretizácie. Taktiež navrhovateľ neuviedol, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa“. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je podložená akýmikoľvek reálnymi
skutočnosťami, či rozumnou úvahou. Navrhovateľ ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva a preto odporca nemá za preukázaný
ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Odporca
poukázal na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom
so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani
za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné
opomenúť povahu a predmet konaní , v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to
pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré má navrhovateľ v súvislosti s
podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť
na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti odporca poukázal na
list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360
adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na
to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u navrhovateľa súvisiace najmä s
nákladmi na úver vo výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Navrhovateľ je vnímaný verejnosťou
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje
odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi , ak si navrhovateľ uplatňuje náhradu škody voči štátu ,
ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Navrhovateľ
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku škody ani
nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
škodu/ nemajetkovou ujmovou. Odporca má za to, že navrhovateľ si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil
sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä v
súčasnosti je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v
podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy. Žiadal aj náhradu trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť
ospravedlnili, pričom odporca súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti. Navrhovateľ žiadal
pojednávanie zrušiť, z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a namietal opätovnú
zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II. ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.9.2013 bolo zistené, že o námietke
zaujatosti, ktorú opätovne predniesol navrhovateľ, bolo už Ústavným súdom rozhodnuté tak, že sťažnosť
bola považovaná za neopodstatnenú. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej
už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O. s. p. neprihliadal. Dôvod neúčasti žalobcu
na pojednávaní súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2 O.s.p. prejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, vyjadrení účastníkov, žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, rozhodnutia exekučného súdu s doručenkou
a zistil tento skutkový stav veci:

Súdny exekútor Mgr. Ing. Ivan Šteiner so sídlom v Novom Meste nad Váhom podal dňa (nezistené)
na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému: Martina Heráková, bytom Podolie, pre
vymoženie istiny 616,- Sk (20,45 eur) s príslušenstvom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu sp. zn. SR 3613/06 zo dňa 24.8.2006 a dňa 12.1.2007 mu bolo udelené poverenie. Navrhovateľ
podal návrh na zmenu súdneho exekútora a žiadal poveriť JUDr. Rudolfa Krutého. Dňa 13.4.2012
exekučný súd uznesením č.k. 5Er/1936/2008-18 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7.8.2012 č.k.
4CoE/141/2012-34.

Podľa § 3 ods.1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 6 ods.1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení nesk. predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán

verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods. 1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení nesk. predpisov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods.1,2,3 cit zák. (1) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1,2,3 cit. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (v znení od 1.12.2006) oprávnený
môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa článku 1 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa článku 2 ods.2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 7 ods.5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa článku 3 ods. 1, 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje

za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľa článku 4 ods. 1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok
sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani
k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na tovar
alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.

Podľa článku 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok
v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody vo výške 175,- eur, spočívajúcej v nákladoch na
správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania. Navrhovateľ nepreukázal
žiadnym dôkazom výšku skutočných nákladov. Okrem toho nebola splnená zákonná podmienka
príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať
pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k
vymáhaniu formou exekúcie. Z ustanovenia § 44 ods. 8 a 9 Exekučného je zrejmé, že pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To
znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pretože pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky s ohľadom
na zachovanie kontinuity konania. Navrhovateľ poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak
je všeobecne známe a počíta sa pri každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú
situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým, že si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral
súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním resp. formu
notárskej zápisnice, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej
moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu.
Z týchto dôvodu súd žalobu v tejto časti ako aj v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol ako
nedôvodnú.

Súd bol názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z.,
aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia doba
neuplynula od vydania rozhodnutia o zastavení exekúcie dňa 13.4.2012 do dňa podania žaloby dňa
27.9.2012.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu
trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín
písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).