Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/553/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226155
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226155.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.

Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa N., s.r.o., so sídlom D., N. XX,
X.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. N., s.r.o. so sídlom D., Z. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Trenčín zo dňa 19. mája 2014, č.k. 12C/361/2012-115 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
1.051,08 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. Navrhovateľ uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa (neuviedol), podanú ním zvoleným exekútorom vo veci
dlžníka (povinného) K. H. pod sp. zn. súdneho exekútora EX 3/2007. Oprávnený (navrhovateľ) podal
dňa (neuviedol) na exekučný súd návrh na zmenu súdneho exekútora. Súd však v zákonnej procesnej

lehote 30 dní od jej prijatia nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku platného v čase
podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o žiadosti dňa 13.4.2012 a to
až po uplynutí zákonnej lehoty a bol bezdôvodne nečinný viac ako 575 dní. Navrhovateľ z toho dôvodu
požadoval náhradu majetkovej škody, ktorá mu vznikla za správu pohľadávky, ako aj primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08 eur, vychádzajúc z doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v
priemernej výške 663,88 eur za rok, čo je 55,32 eur za mesiac. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním vzniknutého zániku plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní ďalších podnikateľských postupov
a aktivít. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku v znení od 1.12.2006, § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1, 2, čl.

4 ods. 1, 2, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. V konaní mal za preukázané, že súdny exekútor Mgr. Ing. X. C. so sídlom
v R. K. nad C. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo
veci oprávneného: N., s.r.o. D. (navrhovateľa) proti povinnému: K. H., bytom N., pre vymoženie istinyXXX,- Sk (20,45 eur) s príslušenstvom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
3613/06 zo dňa 24.8.2006 a dňa 12.1.2007 mu bolo udelené poverenie. Navrhovateľ podal návrh
na zmenu súdneho exekútora a žiadal poveriť JUDr. W. J.. Dňa 13.4.2012 exekučný súd uznesením

č.k. 5Er/1936/2008-18 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Toto rozhodnutie bolo potvrdené
uznesenímKrajskéhosúduvTrenčínezodňa7.8.2012č.k.4CoE/141/2012-34.Navrhovateľsadomáhal
náhrady skutočnej škody vo výške 175,- eur, spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a
nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania, avšak výšku skutočných nákladov žiadnym dôkazom
nepreukázal. Okrem toho nebola splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou

škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil
povinnýtým,ženeplnilsvojdlhaoprávnenýmuselprikročiťkvymáhaniuformouexekúcie.Zustanovenia
§ 44 ods. 8 a 9 Exekučného je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného
konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o
zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v
lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor mal a mohol

pokračovať vo vymáhaní pohľadávky s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Súd prvého stupňa
uviedol, že navrhovateľ poukázal na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa
pri každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým,
že si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s
rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním resp. formu notárskej zápisnice, teda dal prednosť tomuto

orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho podnikania
a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu. Z týchto dôvodu súd žalobu v tejto časti, ako aj v
časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodnú. Súd prvého stupňa bol názoru, že nárok
navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z., aj keď navrhovateľ neuviedol,
kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia doba neuplynula od vydania rozhodnutia

o zastavení exekúcie dňa 13.4.2012 do dňa podania žaloby dňa 27.9.2012. Súd rozhodol o náhrade
trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k

vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor

s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia

bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu saneobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania

a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na

skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a

na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal

preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom

rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote. Z dikcie
ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania o zmene exekútora
vyplýva, že o zmene exekútora súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenuexekútora. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, postup exekučného súdu, nemožno charakterizovať
ako prieťahy v súdnom konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu
v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v

súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných
práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR
(1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Vzhľadom k tomu, že exekučný súd
je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či sú dané podmienky
exekúcie, exekučný súd v rámci rozhodovania o zmene exekútora preskúmaval rozhodcovský rozsudok.

Oprávnenie ako aj povinnosť preskúmavať rozhodnutie rozhodcovského súdu vyplýva z ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). V zmysle
záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania návrhu na zmenu súdneho
exekútora do rozhodnutia súdu o tomto návrhu s poukazom na vyššie uvedené okolnosti nemožno

považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy
na strane navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu
navrhovateľa na súdnu ochranu. Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné
zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade
konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie o výške vzniknutej
škody, odvolací súd uvádza, že nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti
odporcu za škodu a to nesprávny úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok
a to vznik škody alebo majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody alebo majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku

zodpovednosti za škodu je splnenie všetkých troch základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti

sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 6NcC/141/2012, kedy krajský súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. S. J. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo
sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho

ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranua spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol

návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že vyjadrenie odporcu
k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi doručené dňa 08.08.2013. Súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 19.05.2014, čím účastníkom konania

vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti
navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.