Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. december 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/112/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206260
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mikluš
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206260.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Mikluša a členov senátu Mgr. Jána Bednára a JUDr. Jána Bobora, v exekučnej veci oprávneného:
PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne
zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom v Bratislave, Martinčekova
č. 13, proti povinnému: L. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. č. XXX/XX, XXX XX P., o vymoženie

pohľadávky oprávneného v sume 847,15 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr.
Ing.JánomGasperom,PhD.,sosídlomExekútorskéhoúraduKálmanaMikszatha268,97901Rimavská
Sobota, pod spisovou značkou EX 6613/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č.k. 21Er/90/2015-37 zo dňa 07.09.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,

zriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so
sídlom Sienkiewiczova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 (ďalej len „Rozhodcovský súd“)
pod spis. značkou IA-C/1213/1233 zo dňa 10.03.2014. Predmetom rozhodcovského konania bolo
uplatnenie nároku žalobcu zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi právnym predchodcom
oprávneného Poštovou bankou, a.s. so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890 a
povinným dňa 24.06.2008 (ďalej len „zmluva o úvere“). Rozhodcovský súd svoju právomoc prejednať

nárok oprávneného a vo veci rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 10.2.2.
Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú integrálnou súčasťou zmluvy o úvere.

3. Súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul ex offo
z hľadiska ich súladnosti so zákonom. Pre posúdenie otázky, či bola exekúcia nariadená na základe

exekučného titulu vykonateľného po stránke formálnej a materiálnej skúmal rozhodcovskú doložku,
od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka v rámci podmienok štandardnej
zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods.
1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka). Pritom vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere
medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na

rozhodcovskom súde svoj nárok voči povinnému, je zmluvou spotrebiteľskou, preto na daný právny
vzťahaplikovalnormyspotrebiteľskéhopráva,predovšetkýmustanovenia§52anasl.zákonač.40/1964Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere.

4. S poukazom na citované zákonné ustanovenia, normy európskeho práva, predovšetkým Smernicu
Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a judikatúru Európskeho súdneho dvora konštatoval, že
rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dohodnutá
individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok ako integrálnej
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, vyplnil len predznačené

údaje, predovšetkým týkajúce sa jeho vlastnej identifikácie a obsahu dojednaného záväzku, v dôsledku
čoho okamihom uzavretia predloženej zmluvy stratil právo brániť sa voči prípadným nárokom veriteľa
na všeobecnom súde. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského
súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Súd prvej inštancie zdôraznil, že konanie pred
rozhodcovským súdom iniciuje sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo vopred
naformulovanej podobe a jednostranne určil, ktorému rozhodcovskému súdu bude vec predložená.

Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti
za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že v rámci kontraktácie nedošlo
zo strany zamestnanca oprávneného k starostlivému poučeniu o význame rozhodcovského konania,
dôsledkoch jeho rozhodnutia rozhodcovskú doložku prijať, resp. neprijať a nebol mu ponechaný priestor

pre rozhodnutie a vlastnú voľbu. Oprávnený v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, keďže
predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve o dôsledkoch jej uzavretia súd nemôže
akceptovať ako kvalifikované vysvetlenie dôsledkov rozhodcovského konania. Kvalifikačným kritériom
pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli
vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah tak, ako tomu je v prejednávanej veci. Vzhľadom

na uvedené sa súd nestotožnil s tvrdením oprávneného o naplnení povinnosti podľa § 93 ods. 1 Zákona
o bankách.

5. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na
neplatnom právnom úkone (§ 39 Občianskeho zákonníka), súd prvej inštancie po preskúmaní

exekučného titulu dospel k záveru, že tento bol vydaný v rozpore so zákonom, preto podľa ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podal právny predchodca oprávneného v zákonom stanovenej lehote

odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie alebo aby napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a
vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205
ods. 2, písm. a/, d/, f/, e/ v spojení s § 221 ods. 1, písm. d/, f/, h/ O.s.p., a že oprávnený nebol riadne
poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

7. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z
Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval
sa, že podľa ust. § 44 ods. 2 je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie

skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť
len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania

jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný titul vydaný na základe dohody zmluvných
strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom č.
244/2002 Z. z.. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a
takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne

spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych
oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových
strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere, ako aj v ďalších súvislostiach sa stotožnil
s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.8. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti právneho predchodcu oprávneného
a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne

aplikoval právne predpisy, predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď nijako neskúmal
vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, čím
došlo k porušeniu princípu zmluvnej slobody. Taktiež sa exekučný súd nevysporiadal s odlišným
právnym názorom, ktorý majú súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. S odkazom
na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001 uviedol, že aj právna

úprava po 01.01.2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá individuálne, nič
nemení na aktuálnosti uvedených záverov, keďže práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz
vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu určujú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky,
je nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov pre prípadný dôkaz opaku
domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ
povinnémuakoklientovibankybolaponúknutározhodcovskádoložka,jehoprávnypredchodca(Poštová

banka, a.s.) postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú
ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným došlo k
platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom
konaní, ktorá týmto zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k
porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní.

9. S poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení III. ÚS 23/2013 konštatoval, že v exekučnom

konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého
obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný
bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. V tomto smere dochádza k
neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, a tým k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov konania. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez

toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite.

10. Právny predchodca oprávneného nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu
Rady č. 93/13/EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem

a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie,
ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o
smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny
význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný.

Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru
ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské
doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania,
bezprostredne záväzná.

11. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

12. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie právneho predchodcu oprávneného

nie je dôvodné.

13. Zo spisového materiálu je zrejmé, že Poštová banka, a.s. ako právny predchodca oprávneného
sa domáhala vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
Rozhodcovského súdu pod spis. značkou IA-C/1213/1233 zo dňa 10.03.2014. Následne uplatnil nárok

na základe zmluvy o úvere zo dňa 24.06.2008 uzavretej s povinným ako dlžníkom na rozhodcovskom
súde.14. V čl. 3 bode 3.7 zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli na tom, že všetky spory, ktoré vzniknú z
tejto zmluvy, vrátane sporov i jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou
doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len „VOP“).

15. Podľa čl. 10.2.2 VOP sa zmluvné strany dohodli na riešení vzájomných sporov, ktoré medzi
nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo
vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik príslušnej zmluvy v
nasledovnom znení:

a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase
začatia rozhodcovského konania;
b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a

účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

Zmluvné strany sa ďalej podľa čl. 10 bodu 10.2.3 VOP dohodli, že ak klient, najneskôr pri uzavretí
bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou
nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.

16. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

17. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

19.Právnypredchodcaoprávnenéhopodalodvolanieprotinapadnutémuuzneseniusúduprvejinštancie
ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016.

Odvolací súd o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení,
ako aj v zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa
§ 470 ods. 2 CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti zachované.

20. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného
titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to
či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre
exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa súd prvej
inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

21. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ

teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku, podľa
ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolacísúd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa
23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v

súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
prektorýbybolopotrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť“.Ústavnýsúdvnadväznostinauvedené
poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3
Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

22. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzavretá
dňa 24.06.2008 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je
spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v

čase podpísania zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy
bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny
predchodcaoprávnenéhoprijejuzatváraníkonalvrámcisvojejobchodnejčinnosti.Zuvedenéhodôvodu
možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na

právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a
posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

23. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku, ktorá

mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti
a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho,

aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne
dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie
rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len zmluvu odmietnuť alebo ju prijať
a podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská
doložka - zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy

o úvere budú v prípade, že žalobcom bude dodávateľ riešené výlučne rozhodcovským súdom, je
neprijateľná. Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných zmlúv nadobudol voči
spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v podstate v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto
s konečnou platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným
súdom. Navyše, ako správne uviedol súd prvej inštancie, neprimeraná je aj samotná tá skutočnosť, že

právny predchodca oprávneného Poštová banka, a.s. núti povinného vyjadriť nesúhlas s navrhovaným
formulárovým znením rozhodcovskej doložky osobitným úkonom bez možnosti povinného dojednať
zmluvné podmienky v štádiu pred uzavretím zmluvy o úvere. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka
ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode

spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvorenia zmluvy neplatná.

24. K námietke o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách

odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, vo všeobecných obchodných podmienkach, resp. obdobne
nazvaných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie
rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom

prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom
na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj VOP upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas
tak so samotnou zmluvou, ako aj s VOP, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, a pretoreálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril
uzavretie zmluvy.

25. V súvislosti s námietkou o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6 ECdo 232/2013
zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti
mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej
zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom

o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho
súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie,
alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento
nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým
zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom
z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného

nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné
rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo
náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo
základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

26. Taktiež argument právneho predchodcu oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES
93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry
Európskeho súdneho dvora odvolací súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko súd prvej inštancie v
rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a
ochrany práv spotrebiteľa.

27. Námietkami právneho predchodcu oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 Zákona o
rozhodcovskom konaní sa odvolací súd podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že súd prvej inštancie
na prejednávanú vec neaplikoval uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára
2015 je platná a účinná novela zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom

č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto
námietky za irelevantné. V tejto súvislosti odvolací súd považoval za potrebné dodať, že ak sa súd prvej
inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu, ale o posúdenie, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný,

bola platne dojednaná.

28. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie,
preto napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).