Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. máj 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/437/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201392
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113201392.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: O. W., E. X.XX.XXXX,
I. K. I., Y. X, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Vačokom, so sídlom v Bratislave, Vazovova 9/A
proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava,
adresa na doručovanie Krajská prokuratúra Bratislava, Vajnorská 47, Bratislava, o náhradu škody v
sume 62.766,02 eur a o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- eur, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 2. februára 2015, č. k. 11C/14/2013- 248, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- eur do desiatich dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku
žalobu zamietol. Žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že A.. P. K. dňa 08.09.2000 podal trestné
oznámenie na žalobkyňu vo veci podozrenia zo sprenevery finančných prostriedkov S. (S. L. Y.) za

obdobie rokov 1996-1999. A.. P. K. dňa 20.12.2000 podal na žalobkyňu ďalšie oznámenie vo veci
podozrenia z nepravosti predložených diplomov z L. J. K. W. Š. Q. D.G. K. I. (viď spis. Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 5T/40/2007). Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave III
vydal uznesenie sp. zn. F.-XXX/XX-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX o začatí trestného stíhania za trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, pretože boli zistené skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že doposiaľ neznámy páchateľ v presne nezistenom čase od 08.06.1997 do 11.07.1999 v I.
na O.T. Q. X K. Z. S. podvodným spôsobom vybral z pokladne S. finančné prostriedky v celkovej

sume 3.292.412,50 Sk (109.288,07 eur) a to tak, že sfalšoval podpisy rozhodcov na vyúčtovaniach
cesty do zahraničia a na základe týchto vyúčtovaní vybral z pokladne S. finančné prostriedky ako
náhrady rozhodcom za L. S. F. Q., hoci vedel, že úhrady diét za L. S. F. Q. boli rozhodcom vyplácané
šekom priamo Q., čím takto svojím podvodným konaním spôsobil poškodenému S. škodu vo výške
3.292.412,50 Sk (109.288,07 eur). Rozhodnutím riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite
č. Z.-XX/BOK-T.-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX bola určená výberová vecná príslušnosť na vyšetrovanie
predmetného trestného činu. Žalobkyňa pred orgánom činným v trestnom konaní vypovedala ako

svedkyňa dňa 17.07.2001, 16.05.2003, 30.05.2003, 03.07.2003, 23.09.2003, 08.10.2003, 23.10.2003,
06.11.2003, 01.12.2003 a 24.06.2004. Ako obvinená bola vypočúvaná orgánom činným v trestnom
konaní dňa 07.03.2006, 20.03.2006, 05.05.2006, 17.05.2006 a 23.05.2006. Prezídium Policajného
zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania, uznesením sp. zn. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie voči žalobkyni a U.. A. S. za zločin
podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20k, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona č.
300/2005 Z.z. lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že:

1/ žalobkyňa po spoločnej dohode s U.. A.F. S. v presne nezistenom čase od 21.05.1997 do 11.07.1999
v priestoroch S. na O. Q. X K. I. postupne neoprávnene vybrala na základe výdavkových pokladničných
dokladov č. XX/XX, zo dňa 21.05.1997 sumu 6.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 08.07.1997 sumu 9.000,-
CHF, č. XX/XX, zo dňa 24.07.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 28.07.1997 sumu 165,- CHF,
č. XX/XX, zo dňa 02.09.1997 sumu 12.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.09.1997 sumu 3.000,- CHF,

č. XX/XX, zo dňa 25.09.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 14.10.1997 sumu 3.100,- CHF,
č. XX/XX, zo dňa 11.11.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 27.11.1997 sumu 3.000,- CHF, č.
XX/XX, zo dňa 10.12.1997 sumu 3.000,- CHF, č. X/XX, zo dňa 29.01.1998 sumu 1.500,- CHF, č. X/
XX, zo dňa 27.02.1998 sumu 750,- CHF, č. X/XX, zo dňa 23.03.1998 sumu 2.750,- CHF, č. XX/XX,
zo dňa 19.05.1998 sumu 2.750,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.06.1998 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX,
zo dňa 15.07.1998 sumu 3.100,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 27.07.1998 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo

dňa 08.09.1998 sumu 3.000,- CHF, ako preddavky na náhrady rozhodcov S. za futbalové stretnutia
organizované Q., ako aj na podklade obvinenou falšovaných podpisov rozhodcov na dokladoch k
vyúčtovaniu ich ciest do zahraničia, postupne neoprávnene vybrala z pokladne S. dňa 20.07.1997 sumu
3.000,- CHF a 340,- ATS, dňa 27.07.1997 sumu 3.000,- CHF, dňa 19.09.1997 sumu 6.000,- CHF a
320,- ATS, dňa 13.10.1997 sumu 3.000,- CHF a 340,- ATS, dňa 19.02.1998 sumu 2.250,- CHF, dňa

08.03.1999 sumu 3.000,- CHF a 750,- ATS, ktoré následne použili obvinení za nezisteným účelom
pravdepodobne pre vlastnú potrebu, hoci vedeli, že všetky vyššie uvedené úhrady preddavkov za L. S.
F. Q. boli rozhodcom vyplácané šekom priamo orgánmi Q., čím takto svojím konaním spôsobili S. škodu
v ekvivalente na slovenskú menu celkom 2.036.250,80 Sk (67.591,14 eur),
2/ žalobkyňa po spoločnej dohode s U.. A. S. dňa 30.07.1999 v I. na O. Q. X, K. Z. S., vybrala sumu

15.750,-CHF,ktorúnásledneodovzdalavpresnenezistenomčasemesiacovjúl-august1999vG.W.na
Š. Q. K. J. doposiaľ nezistenej osobe na základe vystavenej faktúry a príjmového dokladu č. XX/XX,
zo dňa 16.08.1999, znejúcich na fiktívnu spoločnosť T. T., Z. XX, I., čím takto svojím konaním spôsobila
S. škodu v ekvivalente na slovenskú menu celkom 440.401,50 Sk (14.618,65 eur). Žalobkyňa podala
sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX, ktorú Krajská prokuratúra

Bratislava uznesením zamietla (uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 2Kv 108/02-125,
zo dňa 04.04.2006). Krajská prokuratúra v Bratislave uznesením sp. zn. 2Kv 108/02-129, zo dňa
04.04.2006 zrušila uznesenie sp. zn. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX vo vzťahu k U.. S. ako
neopodstatnené. Krajská prokuratúra Bratislava podala dňa 15.03.2007 na žalobkyňu obžalobu pod sp.
zn. 2 Kv 108/02-156 pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného

zákona.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 5T/40/2007, zo dňa 01.12.2010 žalobkyňu oslobodil spod
obžaloby Krajskej prokuratúry Bratislava sp zn. 2Kv 108/02, zo dňa 12.03.2007 pre pokračovací trestný
čin podvodu § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom
základe, že

1/ ako pracovníčka S. v presne nezistenom čase od 21.05.1997 do 11.07.1999 v I. na O. Q. X, K.
Z. S., postupne neoprávnene vybrala na základe výdavkových pokladničných dokladov č. XX/XX, zo
dňa 21.05.1997 sumu 6.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 08.07.1997 sumu 9.000,- CHF, č. XX/
XX, zo dňa 24.07.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 28.07.1997 sumu 165,- CHF, č. XX/XX,
zo dňa 02.09.1997 sumu 12.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.09.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX,

zo dňa 25.09.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 14.10.1997 sumu 3.100,- CHF, č. XX/XX,
zo dňa 11.11.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 27.11.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX,
zo dňa 10.12.1997 sumu 3.000,- CHF, č. X/XX, zo dňa 29.01.1998 sumu 1.500,- CHF, č. X/XX, zo
dňa 27.02.1998 sumu 750,- CHF, č. X/XX, zo dňa 23.03.1998 sumu 2.750,- CHF, č. XX/XX, zo dňa
19.05.1998 sumu 2.750,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.06.1998 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa

15.07.1998 sumu 3.100,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 27.07.1998 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX,
zo dňa 08.09.1998 sumu 3.000,- CHF, ako preddavky na náhrady rozhodcov S. za L. S. F. Q., ako
aj na podklade obvinenou falšovaných podpisov rozhodcov na dokladoch k vyúčtovaniu ich ciest do
zahraničia, postupne neoprávnene vybrala z pokladne S. dňa 20.07.1997 sumu 3.000,- CHF a 340,-
ATS,dňa27.07.1997sumu3.000,-CHF,dňa19.09.1997sumu6.000,-CHFa320,-ATS,dňa13.10.1997

sumu 3.000,- CHF a 340,- ATS, dňa 19.02.1998 sumu 2.250,- CHF, dňa 08.03.1999 sumu 3.000,- CHF a
750,- ATS, ktoré finančné prostriedky následne použila pravdepodobne pre vlastnú potrebu, hoci vedela,
ževšetkyvyššieuvedenéúhradypreddavkovzaL.S.organizovanéQ.bolirozhodcomvyplácanéšekompriamo Q., čím takto svojím konaním spôsobila S. škodu v ekvivalente na slovenskú menu celkom
2.036.250,80 Sk (67.591,14 eur),
2/ dňa 30.07.1999 v I. na O. Q. X, K. Z. S., neoprávnene vybrala sumu 15.750,- CHF, ktorú následne

v presne nezistenom čase mesiacov júl - august 1999 v hoteli W. na Š. Q. K. J. odovzdala doposiaľ
nezistenej osobe na základe vystavenej faktúry a príjmového dokladu č. XX/XX, zo dňa 16.08.1999,
znejúcich na fiktívnu spoločnosť T. T., Z. XX, I., čím takto svojím konaním spôsobila S. škodu v
ekvivalente na slovenskú menu celkom 440.401,50 Sk (14.618,65 eur).
Poškodeného (S.) súd odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Krajský súd v Bratislave, konajúc o odvolaní krajského prokurátora v Bratislave proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 5T/40/2007, zo dňa 01.12.2010, rozsudkom sp. zn. 2To/69/2011,
zo dňa 13.10.2011 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 5T/40/2007, zo dňa 01.12.2010
v celom rozsahu a zároveň žalobkyňu oslobodil spod obžaloby Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn.
2Kv 108/02, zo dňa 12.03.2007 na tom skutkovom základe, ktorý je špecifikovaný v rozsudku Okresného
súdu Bratislava III vyššie v tomto odôvodnení, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok uvedený pod

bodom 1), pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná, a z dôvodu že skutok uvedený pod bodom 2) nie je trestným
činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 13.10.2011.
Žalobkyňa podala na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 27.08.2012 žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 05.09.2012 postúpilo žiadosť žalobkyne
Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvo vnútra SR následne dňa 14.09.2012 postúpilo túto žiadosť

Generálnej prokuratúre SR s odôvodnením, že nie je príslušným orgánom na prerokovanie žiadosti
v časti týkajúcej sa údajného nesprávneho úradného postupu zo strany prokuratúry. Generálna
prokuratúra SR si v rámci predbežného prerokovania žiadosti vyžiadala spis Krajskej prokuratúry
Bratislava a dňa 18.10.2012 žalobkyni oznámila, že jej žiadosť považuje v plnom rozsahu za nedôvodnú,
a preto ju odmietla (oznámenie Generálnej prokuratúry SR sp. zn. V. S. XX/XX-X, Y. B. XX.XX.XXXX).

S účinnosťou od 01.07.1999 žalobkyňa pracovala ako riaditeľka medzinárodného úseku S.; poberala
mzdu 23.000,- Sk (763,46 eur). Dňa 08.09.2000 požiadala o ukončenie pracovného pomeru v S. ku
dňu 15.11.2000, čo S. akceptoval. Pracovný pomer sa skončil dňom ukončenia dočasnej pracovnej
neschopnosti žalobkyne ku dňu 17.11.2000.
Žalobkyňa bola v období rokov 2000-2002 vymenovaná za členku Komisie expertov administratívy C.

a Komisie Q. pre Ž. L., za členstvo jej patrili refundácie nákladov na cestovanie a ubytovanie v sume
250,- CHF za deň. Zasadnutia komisie sa konali minimálne šesťkrát ročne po tri dni, čo predstavovalo
sumu 4.500,- CHF, za osem výjazdov vo funkcii delegátky na L. S. ročne po 250,- eur, čo predstavovalo
sumu 2.000,- eur a ohodnotenie za A. C., ktoré predstavovalo sumu 250,- eur za 28 dní, spolu 7.000,-
eur. Žalobkyňa tvrdila, že bola nútená tento post nie vlastnou vinou opustiť, preto jej patrí finančné

ohodnotenie za dva roky v sume 9.164,57 eur. Uplatnila si aj náhradu za stratu na zárobku, pretože
musela skončiť pracovný pomer v S. dňom 17.11.2000 v dôsledku medializácie jej trestného stíhania.
Náhradu za stratu na zárobku počítala za obdobie od 17.11.2000 do 17.06.2006 (kedy sa zamestnala
na Generálnej prokuratúre SR) v celkovej sume 44.479,85 €.
Žalobkyňa bola v období od 12.09.2000 do 27.02.2001 zastúpená advokátom JUDr. Jánom

Havlátom, ktorému za zastupovanie zaplatila sumu 2.482,82 eur; predložila pokladničný doklad z Ľ.
I., W..S.., zo dňa 16.03.2001, podľa ktorého z účtu K. G. bola v prospech účtu JUDr. Jána Havláta
zaplatená suma 1.818,62 eur (54.797,70 Sk). Následne bola v období rokov 2001-2005 zastúpená
JUDr. Miroslavom Kubovčákom, ktorému dňa 22.06.2001 zaplatila za zastupovanie sumu 6.638,78
eur (200.000,- Sk). JUDr. Kubovčák uviedol, že žalobkyňu zastupoval približne v rokoch 2000-2002,

nepamätal si presne - mohlo to byť aj päť rokov. Prevzal obhajobu, spísali zmluvu o právnej pomoci,
dohodli sa na zaplatení odmeny za právne služby, žalobkyňa zložila zálohu a potom ju zastupoval.
Zmluva o právnej pomoci aj účtovníctvo boli v spise, ktorý je už skratovaný. Príjmový pokladničný doklad
zo dňa 22.06.2001 (č.l. 104 súdneho spisu) vystavil a je na ňom jeho podpis. Následne žalobkyňu v
trestnom konaní zastupoval JUDr. Peter Vačok viac-menej bezodplatne, mali uzatvorenú ústnu zmluvu

o právnej pomoci.
Žalobkyňa podala dňa 09.11.2005 (t.j. pred vznesením obvinenia) návrh na rozvod jej manželstva s
K. G.; na Okresnom súde Bratislava II bola vec vedená pod sp. zn. 13C/248/2005. Dôvodmi návrhu
bola vzájomná izolácia, rozdielne predstavy o vzájomných úlohách v manželstve, rozdielne osobnostné
vlastnosti, ktoré viedli k ich odcudzeniu, rozpory pri výchove detí, K. G. si nevytvoril kladný vzťah k jej

synovi z predošlého manželstva. Preto navrhla manželstvo rozviesť, maloleté deti z manželstva s K. G.
zveriť na čas po rozvode do jej osobnej starostlivosti a zaviazať K. G. na platenie výživného na maloleté
deti. K. G. súhlasil s rozvodom, odsťahoval sa zo spoločnej domácnosti už dňa 17.11.2005, no maloleté
deti navrhoval zveriť do jeho osobnej starostlivosti na čas po rozvode z dôvodu rozporov vo výchovedetí, žalobkyňu označoval za nezodpovednú, údajne mala dlžiť rôznym ľuďom peňažné čiastky, nevie,
kde žalobkyňa pracuje, bez jeho súhlasu uzatvorila úverovú zmluvu na sumu 2.500.000,-Sk (82.984,80
eur). Uviedol, že voči žalobkyni sa na Okresnom súde Bratislava III vedie trestné konanie pre trestný čin

falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery.
Žalobkyňa k tomuto uviedla, že na Okresnom súde Bratislava III bola v roku 2002 na ňu podaná
obžaloba pre tento trestný čin, ale rozsudkom sp. zn. 3T/75/2003, zo dňa 14.06.2005 bola spod obžaloby
oslobodená (ide o iné trestné stíhanie, ktoré nie je predmetom konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 11C/14/2013). Zároveň uviedla, že nie je pravdou, že by mala nesplatené

pôžičky. Ona hradila výdavky na domácnosť aj zahraničné dovolenky, K. G. nechcel nastúpiť do trvalého
pracovného pomeru, preto sa prípadné finančné problémy snažila riešiť pôžičkou. K. G. vedel, za akých
okolností odišla v roku 2000 zo S., že bola vypočúvaná ako svedok a poškodená na polícii a Generálnej
prokuratúre SR v súvislosti s organizovaným zločinom v prostredí L., napriek tomu jej nebol oporou a
pokračoval v spoločenskom živote s kamarátmi. V priebehu rozvodového konania sa dohodli na zverení
detí do osobnej starostlivosti žalobkyne na čas po rozvode, exekúcie vyriešia v rámci vysporiadania

BSM. Na byt na Y. X, kde žalobkyňa bývala, bola vyhlásená dražba. Okresný súd Bratislava II rozsudkom
č.k. 13C/248/2005-213, zo dňa XX.XX.XXXX rozviedol manželstvo žalobkyne a K. G., maloleté deti
zveril do osobnej starostlivosti žalobkyne na čas po rozvode a zaviazal K. G. prispievať na výživu
maloletých detí. Na pojednávaní vo veci sp. zn. 11C/14/2013 žalobkyňa tvrdila, že dôvodom jej rozvodu
bolo trestné stíhanie, od ktorého vo veci sp. zn. 11C/14/2013 odvíja svoj nárok na náhradu škody a

náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalobkyňa predložila do spisu kópie denníkov Š. zo dňa 06.09.2000, 07.09.2000, 08.09.2000,
30.12.2000, 09.03.2002, 11.03.2002, 07.01.2003, G. B. zo dňa 07.09.2000, D. zo dňa 28.05.2005, S. zo
dňa 28.02.2005, teda všetky pred vznesením obvinenia. V uvedených denníkoch sa uvádza, že výkonný
výbor odvolal žalobkyňu z funkcie vedúcej medzinárodného oddelenia, že žalobkyňa podala písomnú

výpoveď. Revízna komisia S. pri vyšetrovaní porušovania finančnej disciplíny odhalila skutočnosť,
že boli falšované úradné dokumenty a v spojitosti s tým prišlo k sprenevere. Hlavnou aktérkou v
poľutovaniahodnej kauze bola riaditeľka medzinárodného úseku O. W. - G.Á.. V roku 2000 opustila
pôdu S. bývala riaditeľka medzinárodného úseku O. W. - G., ktorá bola obvinená z porušenia finančnej
disciplíny a falšovania úradných dokladov. Bývala riaditeľka poprela výber ďalšej sumy, v tom čase mala

byť na materskej dovolenke.
UznesenímOkresnéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruvBratislaveII,Úradujustičnejakriminálnejpolície,
oddelenia všeobecnej kriminality, č. F.-XX/X-F.-I.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX sa pokračovalo v trestnom
stíhanívovecitrestnéhočinuvydieraniapodľa§235ods.1,ods.2písm.e/Trestnéhozákonaatrestného
činu sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy

páchateľ na žalobkyni, lebo už neexistoval dôvod na prerušenie trestného stíhania. Všetky skutky sa
stali v priamej súvislosti s vyšetrovaním prestavby L. Š., kde žalobkyňa podala svedeckú výpoveď na
Krajskom úrade justičnej polície v Bratislave, v snahe zamedziť tomu, aby tak žalobkyňa vypovedala.
Žalobkyňa je liečená na psychiatrii ambulantnou formou, užíva antidepresíva, podstúpila aj
psychoterapiu (detraumatizáciu) a relaxačné techniky. Jej nepriaznivý psychický stav pramení z

traumatických zážitkov v minulosti - krivé obvinenie, disharmonické manželstvo, problémy vo futbalovom
zväze, namočili ju do problémov, ktoré nezavinila, bola opakovane vyšetrovaná políciou, hrozili jej
súdy, exekúcia. Od roku 2000 má strach z ľudí, trpí úzkosťami, strachom z otvorených priestranstiev,
mala problémy so spánkom. V klinickom stave nie je úplná remisia, perzistuje anxieta, hlavne pri
znovuobjavení sa situácií, ktoré jej pripomínajú traumatické zážitky z minulosti. Posttraumatická porucha

má chronický priebeh, ktorý vyústil do trvalej zmeny osobnosti, perzistujú vegetatívne prejavy, irritabilita,
afektívna labilita, zvýšená úľaková reakcia, dyssomnia a hypervigilita. Preto je nutné pokračovať v
psychoterapeutickej liečbe (správa A.. X. Z.).
Svedkyňa A. Š., sesternica žalobkyne vo svojej výpovedi uviedla, že si so žalobkyňou navzájom
pomáhajú a pomáhala jej aj starať sa o deti. Bývalý manžel žalobkyne vedel, že je nevinná, ale podľahol

tlakom a presviedčaniu S., čo viedlo k ich rozvodu. Žalobkyňa sa odsťahovala na dedinu, pretože sa
bála reakcie okolia. Podpísalo sa to na jej zdraví, aj na zdraví jej otca. Po dražbe bytu žalobkyňa
bývala s deťmi u svedkyne. Manžel žalobkyne zomrel pred dvoma rokmi a opäť sa v denníku Š. písalo,
že zomrel K. G., manžel žalobkyne, ktorá spreneverila peniaze. Poukázala na knihu s názvom S. L.
(XXXX-XXXX), D. K. S. I. v roku XXXX, U.: XXX-XX-XXXXXX-X-X, vedúci autorského kolektívu S. F.,

kde sa na strane XXX uvádza: "Pravda je, že nervózna atmosféra okolo zloženia F. J. nebola jedinou
nepríjemnosťou, ktorá zamestnávala S. L. W. Z. S.. Najprv sa vynorilo podozrenie, že priamo na zväze
sa neoprávnene manipulovalo s honorármi, ktoré dostávajú X. F. Q. za K. A. W. A. Z. S.. Vznikla kauza,
ktorej vyšetrovaním sa začala správa revíznej komisie a vyústila do odvolania generálneho sekretáraS. P. K.. Spolu s ním uvoľnili aj riaditeľku medzinárodného oddelenia O. W. - G., priamo zodpovednú
za porušenie finančnej disciplíny a falšovania úradných dokumentov." Spoločenský život žalobkyne
sa po medializácii zmenil. Ľudia sa jej otočili chrbtom, priatelia sa s ňou prestali rozprávať. Keď bola

oslobodená spod obžaloby, nikto nenapísal, že je nevinná, ani sa jej neospravedlnili. Len najstarší syn
vedel o tejto kauze, mladšie deti sa snažili uchrániť. Mladšie deti sa o kauze dozvedeli až po smrti
ich otca K. G.. O okolnostiach trestného stíhania sa svedkyňa dozvedela od žalobkyne, K. G., kolegov
žalobkyne a z novín.
Svedkyňa Y. Z. pracovala ako odborná asistentka na W.A. Z. Y. a vtedy sa zoznámila so žalobkyňou,

ktorá sa hlásila na externé štúdium, rok si presne nepamätá. Žalobkyňa vtedy požiadala o prípravu
na prijímacie pohovory a svedkyňa túto prípravu vykonávala. Žalobkyňa sa zúčastnila prijímacích
pohovorov, podmienkam vyhovela, dosiahla potrebný počet bodov, ale nebola na štúdium prijatá.
Dôvody neprijatia svedkyňa neskúmala. Asi jeden rok po prijímacích pohovoroch ju žalobkyňa
kontaktovala, že by sa chcela rozviesť, mala tri deti a potrebovala psychologičku. Žalobkyňa jej
spomínala aj svoje trestné stíhanie, avšak nič konkrétne. Spávanie vyšetrovateľov vnímala žalobkyňa

ako dehonestujúce, cítila, že na ňu útočili, a všetky inštitúcie vyvíjali na ňu tlaky. Žalobkyňa sa pri
manželovi necítila rovnocenná, vzťah mu bol ľahostajný, cítila sa prehliadaná, bol voči nej psychicky
agresívny.Svedkyňamávedomosťotom,žesanaW.A.Z.Y.vypracovalgrafologickýposudoknapodpis
žalobkyne na šekoch a bločkoch. Vie, že posudok bol vyhotovený, neskôr bol spochybnený zo strany S.
a robil sa nový znalecký posudok v inej inštitúcii. Žalobkyňa sa mohla len ťažko zamestnať adekvátne

jej schopnostiam a vzdelaniu. Mala len príležitostné práce, chodila na výberové konania, nejaký čas
pracovala na M. Z. S.. Žalobkyňa na prvé miesto dáva deti, stará sa o ne, chráni ich. Svedkyňa nevedela
odhadnúť, či správanie bývalého manžela žalobkyne súviselo s jej trestným stíhaním, alebo to bol jeho
prístup k rodinnému životu. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je čiastočne
dôvodná.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/, f/, l/, § 6 ods. 1, 2, § 9
ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 5, § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012.
4. Primárne sa zaoberal námietkou žalovanej, že generálna prokuratúra nie je orgánom konajúcim
za štát, pretože orgánom konajúcim za štát má byť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. Ministerstvo spravodlivosti SR. Z obsahu spisu Generálnej prokuratúry SR sp. zn. V. S. XX/XX

vyplýva, že žalobkyňa podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy dňa 27.08.2012 na Ministerstvo spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti SR
dňa 05.09.2012 postúpilo túto žiadosť Ministerstvu vnútra SR, ktoré následne postúpilo jej žiadosť dňa
14.09.2012 Generálnej prokuratúre SR. Súd pri určení orgánu konajúceho v mene štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. v prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby vychádzal z ustanovení §

4 ods. 1 písm. b/, písm. f/ a písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. V predmetnej právnej veci mala škoda
žalobkyni vzniknúť v trestnom konaní. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10
ods. 1 Trestného poriadku). Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ Policajného
zboru (bližšie k tomu § 10 ods. 7 Trestného poriadku). Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia,
ktoré policajt doručí prokurátorovi najneskôr do 48 hodín (§ 199 ods. 1 veta druhá a šiesta Trestného

poriadku). Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala
určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré doručí najneskôr do
48 hodín prokurátorovi (§ 206 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku). Po skončení vyšetrovania policajt
predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie (§ 209 ods. 1 veta
prvá Trestného poriadku). Prokurátor alebo policajt postúpi vec inému orgánu, ak výsledky vyšetrovania

alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin (§ 214 ods. 1 Trestného poriadku).
Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva
prokurátor (§ 230 ods. 1 Trestného poriadku). Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený a/ dávať
záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich vybavenie, b/ vyžadovať od policajta spisy,
dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na

zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c/ zúčastniť sa na vykonávaní
úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v
ktorejkoľvek veci, d/ vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania s pokynmi, e/ zrušiť nezákonné
alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f/ odňať vec
policajtovi (§ 230 ods. 2 Trestného poriadku). Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať

obžalobu (§ 231 písm. a/ Trestného poriadku).
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že na úseku trestného konania, ktoré začína
vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju
pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej vtomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza
do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto
orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, bolo rozhodujúce, na ktorom z nich

bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na
oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý podľa § 4 ods.
1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010,
zo dňa 30.3.2011).
V danej veci žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z.) žalobkyňa

pôvodne podala na Ministerstve spravodlivosti SR, ktoré ju postúpilo Ministerstvu vnútra SR a
Ministerstvo vnútra SR ju postúpilo Generálnej prokuratúre SR, ktorá ju dňa 18.10.2012 predbežne,
meritórne, prerokovala s negatívnym záverom, teda že žiadosť žalobkyne je neopodstatnená a odmietla
ju. V dôsledku tejto skutočnosti sa Generálna prokuratúra SR stala orgánom verejnej moci konajúcim
za štát podľa § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z., pretože predbežným prerokovaním žiadosti
žalobkyne založila svoje oprávnenie konať za štát. Súd prvej inštancie dodal, že na tomto závere nič

nemení ani novelizácia ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. realizovaná zákonom
č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013. Zákon č. 412/2012 Z.z. nezaviedol v tomto smere
žiadneosobitnéprechodnéustanovenia,pretojepotrebnépostupovaťpodľavšeobecnéhoprechodného
ustanovenia zakotveného v § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého zodpovednosť za
škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa

nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobkyni bolo vydané dňa
07.03.2006, teda pred účinnosťou zákona č. 421/2012 Z.z., preto sa na predmetnú právnu
vec vzťahujú ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinné do 31.12.2012. Na základe
uvedenéhosúdprvejinštanciekonalsožalovanou,ktoroujeSlovenskárepublikazastúpenáGenerálnou

prokuratúrou SR.
5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003
Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len

z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematický a teleologický. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu
právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46
ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia,

ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane

sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv iných subjektov. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v
trestnomkonanívyhodnotilipôvodnépodozrenie,aleto,čisaichpodozrenievtrestnomkonanípotvrdilo.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

účinného od 01.07.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30.06.2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a

logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1 Cz 6/1990,

zo dňa 23.02.1990 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991,
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.1993, sp. zn. 1Cdo 53/1993 publikovaný pod č. 70
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestnéhokonania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy
stále použiteľné.
Z ustálenej súdnej judikatúry teda vyplýva, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo

ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia (napríklad R 35/1991). Takéto právo však nemá ten, kto si vznesenie obvinenia
zavinil sám a kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len
preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť alebo
že trestný čin bol amnestovaný (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 145/2011, zo

dňa 12.12.2012).
Súd prvej inštancie nepovažoval nárok žalobkyne za premlčaný, pretože ho uplatnila v zákonnej
trojročnej subjektívnej lehote vyplývajúcej z § 19 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z.
Oslobodzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý sa považuje za zrušujúce rozhodnutie vo
vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2011 a od tohto okamihu
začala plynúť trojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody, posledným

dňom lehoty bol deň 13.10.2014. Žalobkyňa uplatnila svoj nárok u žalovanej dňa 27.08.2012 a na súde
dňa 16.01.2013, teda riadne a včas.
6. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že voči žalobkyni bolo začaté trestné stíhanie a zároveň
vznesenéobvinenieprezločinpodvodupodľa§250ods.1,ods.4písm.b/Trestnéhozákonauznesením
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru vyšetrovania Bratislava

č. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX. Proti tomuto uzneseniu táto podala sťažnosť, ktorá bola
zamietnutá ako nedôvodná. Žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby Krajskej prokuratúry Bratislava
sp. zn. 2Kv 108/02, zo dňa 12.03.2007 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2To/69/2011, zo
dňa 13.10.2011 za skutky, pre ktoré bolo voči nej vznesené obvinenie (zločin podvodu § 250 ods. 1,
ods. 4 písm. b/ Trestného zákona). Žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že nebolo

dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaná a že skutok nie je trestným činom. Oslobodzujúci
rozsudok Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2011.
7. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 1 Cz 6/90, zo dňa 23.02.1990 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993, sp. zn. 1Cdo

53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník
1994) ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia

(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Súd prvej inštancie preto dospel
k záveru, že uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru
vyšetrovania Bratislava č. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX o vznesení obvinenia voči žalobkyni
je v dôsledku jej oslobodenia spod obžaloby rozhodnutím nezákonným; zároveň bola splnená zákonná
podmienka vyplývajúca z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobkyňa podala proti uzneseniu o

vznesení obvinenia sťažnosť. Inými slovami, bola splnená prvá podmienka pre vyvodenie zodpovednosti
za škodu voči štátu, a to nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia voči žalobkyni pre trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona.
8. K nároku žalobkyne na náhradu škody súd prvej inštancie uviedol, že tento bol žalobkyňou uplatnený
vo výške 62.766,02 eur a bol uplatňovaný za obdobie rokov 2000-2006, teda za obdobie, kedy voči nej

ešte nebolo začaté trestné stíhanie vo veci pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods.
1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nezákonné rozhodnutie
o vznesení obvinenia bolo vydané až dňa 07.03.2006, čím je ohraničený aj začiatok doby, od kedy
možno vznik škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou skúmať. Nemožno
skúmať príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia v čase, keď

toto nezákonné rozhodnutie ešte neexistovalo, a teda objektívne neexistuje ani kauzálny nexus medzi
uplatňovanou škodou a v tom čase neexistujúcim rozhodnutím, od ktorého by sa mala domnelá škoda
odvíjať. Žalobkyňa špecifikovala náhradu škody ako:
- stratu príjmu z členstva v D. Ž.G. L. Q. W. D. C. W. za obdobie rokov 2000-2002 v sume 9.164,57 eur;
- stratu na zárobku v sume 44.479,85 eur za obdobie od 17.11.2000 (kedy sa skončil jej pracovný pomer

v S.) do 17.06.2006 (kedy sa zamestnala na M. Z. S.);
- náklady za zastupovanie JUDr. Jánom Havlátom v sume 2.482,82 eur za obdobie od 12.09.2000 do
27.02.2001 a- náklady za zastupovanie JUDr. Miroslavom Kubovčákom v sume 6.638,78 eur, ktoré mu zaplatila
22.06.2001.
Trovy obhajoby za zastupovanie v trestnej veci JUDr. Vačokom si neuplatnila, vzhľadom na to, že ju tento

zastupoval pro bono; teda od vznesenia obvinenia do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku súdu
jej trovy obhajoby nevznikli. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že prelínanie sa obdobia od vznesenia
obvinenia (07.03.2006) do zamestnania sa na M. Z. S. (17.06.2006) nemusí nevyhnutne a jednoznačne
súvisieť s trestným stíhaním žalobkyne pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,
ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ale nemožnosť zamestnať sa v tomto období mohla byť vyvolaná

(a to je pravdepodobnejšie) trestným stíhaním žalobkyne pre trestný čin falšovania a pozmeňovania
verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery vedeným na Okresnom súde Bratislava III pod sp.
zn. 3T/75/2003, od ktorého však žalobkyňa v predmetnej veci sp. zn. 11C/14/2013 neodvíjala svoj
nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa si tiež uplatnila náhradu škody za
obdobia, ktoré predchádzali vydaniu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia voči nej a nesúvisia
s obdobím od vznesenia obvinenia zo dňa 07.03.2006 do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku

krajského súdu. Preto nebola splnená ďalšia podmienka pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu a to
vznik škody. Medzi výdavkami vynaloženými na právne zastupovanie v procesnom postavení svedkyne,
stratou príjmu z pracovného pomeru a z členstva v komisiách Q. a L. a nezákonným rozhodnutím o
vznesení obvinenia nemôže existovať ani príčinná súvislosť a preto bol nárok žalobkyne v časti náhrady
škody neopodstatnený. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol.

9. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, túto žalobkyňa zdôvodňovala stratou
zamestnania, nemožnosťou sa zamestnať, stratou bývania, psychickými problémami, dvoma
operáciami, spoločenským poklesom, rozvodom, stratou priateľov a nepriaznivou medializáciou jej
osoby v súvislosti s kauzou S. L. S.. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že bolo potrebné
odlíšiť medializáciu pred a po vznesení obvinenia voči žalobkyni pre pokračovací trestný čin podvodu

podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, teda pred a po 07.03.2006, a kto ju vyvolal,
resp. inicioval.
Žalobkyňa poukazovala na správy z novín: denník Š. zo dňa 06.09.2000, 07.09.2000, 08.09.2000,
30.12.2000, 09.03.2002, 11.03.2002, 07.01.2003, G. B. zo dňa 07.09.2000, D. zo dňa 28.05.2005, S.
Y.o dňa 28.02.2005, ktoré sú vo vzťahu k nej difamujúce a nerešpektujúce prezumpciu neviny. Súd

prvej inštancie však mal za to, že všetky články v uvedených denníkoch boli publikované v rokoch
2000, 2002, 2003 a 2005, teda pred vznesením obvinenia pre trestný čin podvodu. Pred vznesením
obvinenia nemohli potom uvedené denníky vychádzať z informácií orgánov činných v trestnom konaní,
pretože v tom čase nebolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona. Za medializáciu žalobkyne v tomto období

nenesie zodpovednosť žalovaná, ale iný subjekt, ktorý takéto informácie médiám poskytol. Ak by sa
mali správy v uvedených denníkoch týkať vznesenia obvinenia z falšovania úradných dokladov, súd
prvej inštancie uviedol, že ide o iné trestné konanie žalobkyne, ktoré sa skončilo dňa 14.06.2005
oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/75/2003, o toto rozhodnutie však
žalobkyňa v predmetnej právnej veci neopierala svoj nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy.

Preto nemožno konštatovať, že medzi zverejnenými informáciami v období rokov 2000, 2002, 2003 a
2005 a nezákonným uznesením o vznesení obvinenia pre pokračovací trestný čin podvodu podľa §
250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona zo dňa 07.03.2006 existuje príčinná súvislosť. Žalovaná
potom nezodpovedá ani za zverejnenie trestného stíhania žalobkyne v knihe s názvom "S. L. (XXXX-
XXXX)"., D. K. S. L. Y. v roku 2010, a výlučne S. L. Y. nesie zodpovednosť za obsah tejto publikácie. Súd

prvej inštancie dospel v tejto časti nemajetkovej ujmy k záveru, že nebola splnená podmienka vzniku
nemajetkovej ujmy z dôvodu medializácie žalobkyne v uvedených denníkoch, a preto vyhodnotil v tejto
časti nárok žalobkyne za neopodstatnený.
10. Pokiaľ išlo o rozvod manželstva žalobkyne a jej bývalého manžela K.Í. G., z obsahu spisu Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 13C/248/2005 vyplynulo, že návrh na rozvod podala žalobkyňa pred vznesením

obvinenia dňa 09.11.2005, manželstvo bolo rozvedené dňa XX.XX.XXXX. V rozsudku Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 13C/248/2005 sa neuvádzajú dôvody rozvratu a rozvodu manželstva žalobkyne
a K. G., preto bolo potrebné vychádzať z návrhu na začatie konania o rozvod, z vyjadrenia odporcu
a z celého konania o rozvod manželstva. V návrhu na rozvod manželstva žalobkyňa neuviedla, ani
okrajovo, žiadne trestné stíhanie; uviedla len odcudzenie manželov, rozdielne predstavy o vzájomných

úlohách v manželstve, rozdielne osobnostné vlastnosti, K. G. si nevytvoril žiaden vzťah k jej synovi
z prvého manželstva. V rozvodovom konaní sa uvádzali exekúcie, ktoré boli vydané na byt na Y. K.
I., kde žalobkyňa spolu s deťmi bývala, na rodinný dom v E. B., kde býval K. G., oba v BSM. K bytu
na Y. K. I. bola v rámci exekúcie vyhlásená dražba. K.X. G. vo vyjadrení uviedol, že voči žalobkynisa viedlo trestné konanie na Okresnom súde Bratislava III pre trestný čin falšovania a pozmeňovania
verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery. Žalobkyňa uviedla, že dňa 14.06.2005 bola v tejto
trestnej veci oslobodená spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/75/2003.

V priebehu konania o rozvod (dňa 07.03.2006) bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre pokračovací
trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, no v rozvodovom konaní
sa toto trestné stíhanie, od ktorého žalobkyňa odvíjala svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
tomto konaní, neskloňovalo. V konaní o rozvod manželstva sa uvádzalo len trestné konanie vedené
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 3T/75/2003, v ktorom bola žalobkyňa oslobodená a ktoré

nemalo vplyv na konanie sp. zn. 11C/14/2013, pretože od neho, ako už bolo uvedené, sa neodvíjal
nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov nebol ani v tejto časti nárok
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy dôvodný.
11. K strate bývania na Y. X došlo v dôsledku exekúcie a dražby bytu pred vznesením obvinenia, preto
ani tento dôvod nepredstavoval základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
12. Pokles spoločenského postavenia a strata priateľov žalobkyne podľa názoru súdu prvej inštancie

mohli existovať a existovali už pred vznesením obvinenia dňa 07.03.2006, pretože žalobkyňa bola
trestne stíhaná už skôr v trestnej veci pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej
pečate a úradnej uzávery, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 3T/75/2003, ktorá bola
skončená dňa 14.06.2005 oslobodzujúcim rozsudkom. Preto nebolo možné jednoznačne určiť, že k
poklesu spoločenského postavenia žalobkyne a k strate priateľov došlo výlučne v súvislosti s trestným

stíhaním žalobkyne pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného
zákona,prektorýbolovočinejvznesenéobvineniedňa07.03.2006,ktoréjevdôsledkuoslobodzujúceho
rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/69/2011, zo dňa 13.10.2011 nezákonné. Z týchto
dôvodov súd prvej inštancie aj v tejto časti považoval návrh žalobkyne za nedôvodný.
13. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v

Bratislave II, Úradu justičnej a kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality, č. F.-XX/X-F.-I.-
XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX vo veci trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. e/ Trestného
zákona a trestného činu sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť neznámy páchateľ na žalobkyni, v ktorom sa výslovne uvádza, že sa tak stalo v súvislosti s
prestavbou L. Š., kde žalobkyňa vypovedala ako svedkyňa, teda opäť nie v súvislosti s trestným stíhaním

pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, pre ktorý
bolo voči nej vznesené obvinenie. Medzi týmito okolnosťami a nezákonným rozhodnutím o vznesení
obvinenia pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona
zo dňa 07.03.2006 tak rovnako neexistuje príčinná súvislosť, a teda aj v tento časti absentoval zákonný
predpoklad pre vyvodenie zodpovednosti za škodu voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

14. Súd prvej inštancie tak uznal za dôvodný nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy len v
časti, ktorá zodpovedala jej nepriaznivému psychickému stavu, ktorý bol konštatovaný aj v lekárskych
správachpsychiatričkyA..X.Z..Psychiatričkauviedla,žežalobkyňajedoterazpsychiatrickyambulantne
liečená, liečená antidepresívami a podstúpila psychoterapiu. Jej nepriaznivý psychický stav pramení
z traumatických zážitkov v minulosti - krivé obvinenie, disharmonické manželstvo, problémy vo L.

Y., namočili ju do problémov, ktoré nezavinila, bola opakovane vyšetrovaná políciou, hrozili jej súdy,
exekúcia. Od roku 2000 má strach z ľudí, trpí úzkosťami, strachom z otvorených priestranstiev, mala
problémy so spánkom. V klinickom stave nie je úplná remisia, prevládajú traumatizujúce zážitky z
minulosti. Posttraumatická porucha má chronický priebeh, ktorý vyústil do trvalej zmeny osobnosti.
Pretrvávajú vegetatívne prejavy, irritabilita, afektívna labilita, zvýšená úľaková reakcia, dyssomnia

a hypervigilita, preto je potrebné pokračovať v psychiatrickej aj v psychoterapeutickej liečbe. Hoci
pre súd nebolo určujúce predchádzajúce trestné stíhanie žalobkyne pre trestný čin falšovania a
pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/75/2003, zo dňa 14.06.2005, súd prvej inštancie
poukázal na to, že ak žalobkyňa mala nepriaznivý psychický stav v súvislosti s týmto trestným stíhaním,

mohol sa stabilizovať a nezhoršiť, ak by nebolo ďalšieho trestného stíhania vo veci pokračovacieho
trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ktoré sa začalo
vydaním nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia voči navrhovateľke zo dňa 07.03.2006, ktoré je
predmetom tohto konania. Aj v tejto veci bola žalobkyňa po piatich rokoch oslobodená spod obžaloby.
Počas piatich rokov trestného konania sa psychický stav žalobkyne zhoršoval a výsledkom je trvalá

zmena jej osobnosti. Naďalej je potrebné, aby sa liečila na psychiatrii, aby užívala antidepresíva a
absolvovala psychoterapiu. Preto súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy priznal žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur, ktorú považoval za dostatočnú vzhľadom na jej zdravotný stav a
okolnosti trestného stíhania. Vo zvyšnej časti nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.15. K žalobkyňou namietanému nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v údajných prieťahoch
v súdnom konaní (Okresný súd Bratislava III rozhodol dňa 01.12.2010 a Krajský súd v Bratislave
dňa 13.10.2011) súd prvej inštancie uviedol, že prieťahy v súdnom konaní nekonštatoval vo svojom

rozhodnutí Ústavný súd SR, ani Európsky súd pre ľudské práva, ani predseda príslušného okresného
súdualebokrajskéhosúdu.Zároveňbolopotrebnékonštatovať,žeOkresnýsúdBratislavaIIIodpodania
obžaloby dňa 15.03.2007 vykonával na hlavných pojednávaniach rozsiahle dokazovanie výsluchom
žalobkyne, svedkov a pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13C/248/2005. Hlavné
pojednávania sa konali dňa 23.04.2007, 28.05.2007, 02.07.2007, 05.09.2007, 24.10.2007, 28.11.2007,

13.02.2007, 12.03.2008, 20.03.2008, 07.04.2008, 13.05.2008, 02.06.2008, 23.06.2008, 08.09.2010,
03.11.2010 a 01.12.2010. Po rozhodnutí na hlavnom pojednávaní dňa 01.12.2010 bol kompletný spisový
materiál spolu s odvolaním krajského prokurátora v Bratislave postúpený Krajskému súdu v Bratislave
dňa 14.06.2011 a krajský súd rozhodol dňa 13.10.2011, teda do štyroch mesiacov od predloženia veci z
okresného súdu. Preto ani podľa názoru súdu prvej inštancie nedošlo k prieťahom v konaní Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 5T/40/2007 ani v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/69/2011, a

v ich postupe nemožno vidieť charakteristické znaky nesprávneho úradného postupu definované v § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..
Žalobkyňa ďalej označila za nesprávny úradný postup aj vznesenie obvinenia voči nej, zamietnutie jej
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, podanie obžaloby a podanie odvolania dozorujúcim
prokurátorom. K tomuto súd prvej inštancie uviedol, že vznesenie obvinenia a zamietnutie sťažnosti proti

uzneseniu nemožno považovať za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci definovaný v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože jednoznačne ide o rozhodnutia,
na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 6 až § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. Za rozhodnutie prokurátora možno
považovať aj podanie obžaloby aj odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu, pretože sú ako také
v ich nezákonnej podobe subsumované oslobodzujúcim rozsudkom spolu s uznesením o vznesení

obvinenia. Z tohto dôvodu bolo namietanie nesprávneho úradného postupu uvedenými rozhodnutiami
policajta a prokurátora nekonformné so znením ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..
16. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016.
Žalobkyňa nemala úspech v časti náhrady škody a mala čiastočný úspech v časti náhrady nemajetkovej
ujmy. V prípade, žeby sa žalobkyňa domáhala len náhrady nemajetkovej ujmy, súd by rozhodol o

náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p., no vzhľadom na neúspech žalobkyne v časti náhrady
škody, súd žiadnej zo sporových strán náhradu trov konania nepriznal.
17. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým súd prvej inštancie
vyhovel žalobe v časti nemajetkovej ujmy. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvej

inštancie nesprávne určil štátny orgán, ktorý je príslušný na konanie za Slovenskú republiku. Generálna
prokuratúra je oprávnená a príslušná konať za štát, len, ak škodu spôsobil prokurátor, v danom prípade v
trestnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. ). V danej veci škodu nespôsobila prokuratúra
a preto ani príslušnosť generálnej prokuratúry na konanie za štát nie je daná. Titul náhrady škody -
uznesenie o vznesení obvinenia - je účinné a vykonateľné už jeho vydaním bez ohľadu nato, kedy

a či ho prokurátor obdrží, preto prokurátor, nielenže sa na jeho vydaní nepodieľa, ale jeho účinkom
(škode) nemôže v tomto štádiu zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Ani úvaha o tom, že zamietnutie
sťažnosti a podanie obžaloby automaticky zakladá príslušnosť prokuratúry, nemá oporu v zákone.
Môže len vylučovať príslušnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. V opačnom prípade by musela
byť akceptovaná tiež úvaha o zodpovednosti súdu vo všetkých prípadoch, keď súd po preskúmaní

a predbežnom prejednaní obžaloby, nariadil hlavné pojednávanie. Na uvedenom nič nemení ani
skutočnosť, že generálna prokuratúra žalobkyňu vo svojom stanovisku k jej žiadosti vyrozumela, pretože
založiť svoju príslušnosť by si mohla, len ak by jej príslušnosť vyplývala zo zákona, nie však v prípade,
ak je príslušnosť zo zákona nevyplývala ani nevyplýva. Napokon, ak by súd príslušnosť posudzoval
podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2012, potom by musel jednoznačne dospieť k záveru vyučujúcej

príslušnosť generálnej prokuratúry, pretože titulom náhrady škody je uznesenie vyšetrovateľa PZ a teda
škodu spôsobil vyšetrovateľ, pričom v tom čase platná právna úprava za daného stavu príslušnosť
MinisterstvavnútraSlovenskejrepublikynevylučovala.Vďalšompoukázalanato,ženebolapreukázaná
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou. Voľná úvaha súdu sa môže
vzťahovať len na výšku náhrady, nie na posúdenie príčinnej súvislosti. Súd prvej inštancie rozhodujúcu

časť uplatneného nároku zamietol práve preto, lebo bol v príčinnej súvislosti s predchádzajúcim trestným
konaním (sp. zn. 3T/75/2003), pričom súd okrem iného jednoznačne konštatoval, že aj zhoršenie
zdravotného stavu je v príčinnej súvislosti s týmto predchádzajúcim trestným konaním. Nie je však
zrejmé, z akých dôkazov súd vychádzal, keď ustálil, že psychický stav žalobkyne sa zhoršoval aj po roku2006avýsledkomjetrvalázmenajejosobnostiazohľadniactútoujmurozhodoloodškodnení.Zhoršenie
zdravotnéhostavužalobkynezdôvodovjejtrestnéhostíhania,ktoréjepredmetomtohtokonania,totižzo
žiadnych dôkazov nevyplýva a teda súd, vedený nepreukázanými a nesprávnymi skutkovými závermi,

nemohol rozhodnúť v súlade so zisteným skutkovým stavom veci.
18. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadrila.
19. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

20. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
21. K odvolacej argumentácii žalovanej odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa
voči žalovanej, označenej ako Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, domáhala priznania
náhradyškodyanáhradynemajetkovejujmy,ktorá jejmalavzniknúťvydaním nezákonnéhorozhodnutia
- uznesenia o vznesení obvinenia pre zločin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného

zákona, ktoré žalobkyňa napadla sťažnosťou, avšak prokurátor ju ako nedôvodnú zamietol (uznesenie
zo dňa 04.04.2006) a podal v trestnej veci obžalobu (2Kv 108/02) príslušnému súdu. Podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (ktorý nárok uplatňuje žalobkyňa
v tomto konaní) sú upravené v zákone č. 514/2003 Z.z.. Predmetný zákon je založený na tom, že
zodpovednosť za uvedenú škodu nesie štát (t.j. Slovenská republika), pretože činnosť štátnych orgánov

je vykonávaná v mene štátu; túto skutočnosť žalobkyňa aj premietla do označenia účastníka na strane
žalovaného, keď žalovala štát (t. j. Slovenskú republiku), zastúpenú Generálnou prokuratúrou SR.
Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného
zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci

náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je
od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho
v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14. októbra 2015, sp. zn. 8Cdo/289/2014). Z citovaného rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súd prvej inštancie by bol v danej veci (ak by konanie začalo pred
01.01.2013) povinný (ex offo) po nadobudnutí účinnosti novely č. 412/2012 Z. z. (t.j. od
01.01.2013 - v danej veci konanie začalo dňom 16.01.2013) prihliadať na zmenu orgánu konajúceho
v mene štátu, avšak uvedené nebolo potrebné, nakoľko žalobkyňa správne za orgán konajúci v mene
štátu označila Generálnu prokuratúru SR. Nakoľko prechodné ustanovenia zákona č. 412/2012 Z.z.

neustanovujú inak, platí pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší
zákon ruší skorší). Uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa
ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase
uskutočnenia procesného úkonu (II. ÚS 249/05). Možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie postupoval
správne, keď (i po nadobudnutí účinnosti novely č. 412/2012 Z.z.) naďalej vychádzal z toho, že orgánom,

ktorý v tejto veci koná za štát, je Generálna prokuratúra SR.
22. Čo sa týka priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, odvolací súd poukazuje na to, že
každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Rozhodovaniu súdu o vine predchádza vznesenie obvinenia a

vedenie trestného stíhania. Ak skončilo trestné stíhanie právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu,
nepochybneboloobvinenievznesenédôvodne.Vostatnýchprípadochbolotrestnéstíhanievedenéproti
osobe, ktorá sa za nevinnú nielen po celý čas považovala, ale nevinnou aj bola. Nevinný sa vnútorne
ťažko vyrovnáva so vznesením obvinenia, a hrozbou trestu i vykonávaním úkonov trestného konania.
Jehoprežívanietrestnéhostíhaniajezvýrazňovanéneúspechompodávanýchsťažností,trestnéstíhanie

vníma ako prejav arogancie moci. Za spôsobenú škodu očakáva náhradu a za nemajetkovú ujmu
satisfakciu. Možno teda ustáliť, že v každom prípade vznesenia obvinenia, ak sa trestné stíhanie
neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, musí byť uznesenie o vznesení obvinenia
považované za nezákonné rozhodnutie (bolo vznesené nevinnému), bez ohľadu na to, ako sa vec
javila policajtovi v čase vydania rozhodnutia. Rozhodujúce je, že nakoniec sa posúdenie veci policajtom

ukázalo nesprávnym, pretože sa nepreukázalo, že obvinený skutok spáchal, že sa tento vôbec stal
alebo je trestným činom. Štát musí byť potom povinný reparovať nevinnému všetky následky spôsobené
trestným stíhaním a nahradiť mu nielen vzniknutú škodu, ale i nemajetkovú ujmu.Pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd musí mať preukázanú najmä
skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa ods. 1 ustanovenia § 17 zákona nie je
postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých

žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. V prípade trestného konania, ktoré
sa skončilo inak než právoplatným odsúdením, ujma môže vzniknúť i v dôsledku samotného vedenia
trestného konania. Zavinenie osoby na začatí vlastného trestného stíhania je potrebné posudzovať
analogicky podľa ustanovení o zavinení vlastnej väzby. Toto zavinenie však nemožno vidieť v tom, že
osoba sa dopustila skutku, pre ktorý bola stíhaná, ktorý však ako bolo v priebehu trestného stíhania

zistené,nenaplňovaloznakytrestnéhočinu,resp.skutok,prektorýbolažalobkyňaobžalovanásanestal.
Zavinenie obvineného na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený svojim zavinením
úkonom prispel k tomu, že jeho konanie bolo dôvodom začatia trestného stíhania, teda, že jeho konanie
bolo dôvodom na začatie trestného stíhania proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi vznesením obvinenia a
zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorý mal podľa orgánov činných v trestnom
konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho konaní pred

začatímtrestnéhostíhania,poprípadevjehopriebehu,predovšetkýmvjehopostojivočiorgánomčinným
v trestnom konaní, teda v tom, či svojím konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že
trestné konanie muselo byť voči nemu začaté, alebo v ňom naďalej pokračované. Nejde teda o to, či
obvinený sa dopustil, hoci aj zavinenie, skutku, pre ktorý bol stíhaný, a ktorým vyvolal podozrenie, že bol
trestný čin spáchaný, ale od toho, či svojím iným či ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v

trestnom konaní tak, že bez tohto jeho konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného stíhania nedošlo
napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností, odôvodňujúci postup podľa § 160 Trestného poriadku,
či predstieraním, že voči nemu sú dôvody na trestné stíhanie dané, hoci objektívne neexistovali.
Podmienka, že poškodený si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená len tým, že sa dopustil skutku,
pre ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu začaté. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný

život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada
ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už
samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti
a dobrej povesti a to tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Preto bolo potrebné v danej veci žalobkyni priznať aj náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd musel pri svojom rozhodovaní preto zohľadniť i skutočnosť,
že v trestnom konaní nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná (skutok
neoprávneného vybratia preddavkov na náhrady X. S.) ako i to, že skutok (neoprávnený výber 15.750,-
CHF) nebol trestným činom. Je tak zrejmé, že žalobkyňa sa v súvislosti s vyššie uvedeným nedopustila
žiadneho protiprávneho konania, a to ani len vo forme priestupku, či iného správneho deliktu. Rovnako

bolo potrebné zohľadniť i to, že žalobkyňa svojim správaním (vo vzťahu k orgánom činným v trestnom
konaní) nezavdala žiadnu príčinu (napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností) pre začatie trestného
stíhania. Za dôležitú považoval odvolací súd i skutočnosť, že voči žalobkyni bolo (neoprávnene) vedené
trestné stíhanie za pokračovací trestný čin podvodu (ktorý patrí medzi najzávažnejšie majetkové trestné
činy), pri ktorom jej hrozilo uloženie trestu odňatia slobody v trvaní dva roky až osem rokov.

Táto skutočnosť sa potom nepochybne musela odraziť nielen na psychickom zdraví žalobkyne, ale
nepochybne táto skutočnosť (vedenie trestného stíhania za tak závažný majetkový trestný čin, a to po
dobu cca 5 rokov) vyvolala v jej okolí výrazný zásah do jej cti a dobrej povesti. Náprava nemajetkovej
ujmy totiž nesleduje cieľ poskytnúť žalobkyni náhradu peňažného ekvivalentu ani obnovu pôvodného
stavu, ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu). Nemajetkovú ujmu tak

možno priznať, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby či jej vážnosti spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či
jej vážnosti spoločnosti značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba
vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku
pociťuje a prežíva ako závažnú. Zároveň platí, že čím závažnejšia bude táto ujma čo do svojho rozsahu,

trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti, a pod., tým bude vyše náhrada v peniazoch. Vedenie trestného
stíhania za závažný pokračujúci majetkový trestný čin (podvod) v trvaní 5 rokov nepochybne svojou
povahou, intenzitou i trvaním predstavuje zásah znižujúci vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej
miere a takto túto ujmu prežívala aj samotná žalobkyňa.
Správne potom postupoval súd prvej inštancie, keď žalobkyni priznal nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 10.000,- eur s odôvodnením, že k jej nepriaznivému psychickému stavu, ktorý bol
konštatovaný aj v lekárskych správach psychiatričky A.. X. Z., došlo i v dôsledku označeného trestného
stíhania začatého na podklade nezákonného rozhodnutia. Ako už uviedol súd prvej inštancie žalobkyňa
doposiaľ (teda i so značným odstupom času) musí byť psychiatricky ambulantne liečená, liečenáantidepresívami a podstupovať psychoterapiu. Práve výrazným (a teda dominujúcim) „spúšťačom“
tohto psychiatrického onemocnenia žalobkyne bol traumatický zážitok v minulosti - „krivé“ obvinenie,
problémy vo futbalovom zväze, „namočenie“ do problémov, ktoré nezavinila, vyšetrovanie políciou,

hrozba trestnými súdmi. Tieto traumatizujúce zážitky u žalobkyni (i z dôvodu vedenia tohto
trestného stíhania) neustále prevládajú, a z nich vzniknutá posttraumatická porucha má v súčasnosti
už chronický priebeh, ktorý vyústil až do trvalej zmeny osobnosti. U žalobkyni pretrvávajú vegetatívne
prejavy, irritabilita, afektívna labilita, zvýšená úľaková reakcia, dyssomnia a hypervigilita, a preto je u nej
potrebné pokračovať v psychiatrickej aj v psychoterapeutickej liečbe. Odvolací súd súhlasí i s názorom

súdu prvej inštancie, že ak u žalobkyne aj nastal nepriaznivý psychický stav a to v súvislosti s predošlým
trestným stíhaním (za falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery,
pre ktorý skutok bola takisto právoplatne oslobodená), tento sa mohol stabilizovať a nezhoršiť, ak by
nebolo ďalšieho trestného stíhania vo veci pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods.
1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ktoré sa začalo vydaním nezákonného uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 07.03.2006, ktoré je predmetom tohto konania. Je tak zrejmé, že vedenie trestného

stíhania pre trestný čin podvodu na podklade nezákonného rozhodnutia malo nepochybne výrazný vplyv
na zdravotný (psychický) stav žalobkyne, ktorý nemožno „zmierniť“ iným morálnym zadosťučinením,
než priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po zohľadnení zdravotného stavu žalobkyne (teda
následkovprotiprávnehozásahu)asprihliadnutímnaokolnostitrestnéhostíhania(t.j.závažnosťskutku,
dobu vedenia trestného stíhania, hrozbu sankcie trestu odňatia slobody na 2 až 8 rokov, nezavdanie

žiadnej príčiny žalobkyňou na vedenie trestného stíhania) súd prvej inštancie správne ustálil i výšku tejto
nemajetkovej ujmy, ktorú možno považovať za dostatočnú a aspoň v minimálnom rozsahu poskytujúcu
spravodlivé zmiernenie týchto pretrvávajúcich negatívnych následkov v živote žalobkyne.
23. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom

rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci.
24. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. a ich náhradu žalobkyni nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).