Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. september 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/130/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206394
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206394.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a
členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v exekučnej veci oprávneného PRO
CIVITAS, spol. s r.o., so sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený
splnomocnenou advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Advokátska kancelária so
sídlom 821 01 Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnému T. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX

XX L. XX, korešpondenčná adresa: C. XXX/XX, L., o vymoženie pohľadávky v sume 293,37 Eur s
príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom,
PhD., so sídlom Exekútorský úrad 979 01 Rimavská Sobota, Kálmana Mikszatha 268 pod spisovou
značkouEx2989/2015,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduLučenecčíslokonania
13Er/346/2015-33 zo dňa 18.01.2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 2989/2015. Súd rozhodol podľa ustanovenia §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku),
v nadväznosti na ustanovenia § 52, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase
uzatvorenia zmluvy. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil

ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady 93/13/EHS
z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), konkrétne čl. 3
ods. 1 smernice a prílohy danej smernice, pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny
názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci
C-240/98 - 244/98 a vo veci C - 473/00. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá
v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Obchodných

podmienok pre úver, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka
koncipovaná síce formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k smernici, keďže
rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc
z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku
právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera
jeho práv voči druhej zmluvnej strane zabezpečuje takmer úplnú dominanciu a minimalizuje dôvody na

podanie žaloby zo strany dlžníka. Takto formulovanou rozhodcovskou doložkou napriek jej formálnemu
zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to
v neprospech spotrebiteľa. Podpisom zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú
obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v demokratickom zriadení
a v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Exekučný súd právne posúdil takéto
dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku

neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný
titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkoubrániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva
sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd, ako
exekučný súd predovšetkým nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a prekročil
zákonný limit pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, ktorý pripúšťa výslovné znenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37

zákona č. 244/2002 Z. z. má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 zák. č. 244/2002 Z. z.). Z povahy veci nemožno priznať exekučnému súdu
väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech interpretácie ustanovenia § 37
ZoRK svedčia jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody. O platnosti rozhodcovskej doložky
rozhoduje rozhodcovský súd a oprávnený tak namieta prekážku rozsúdenej veci, ktorá bráni tomu, aby
opätovne bola vec exekučným súdom posúdená. Z dôvodu nerešpektovania prekážky „res iudicata“

konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V rámci skúmania a posudzovania
zákonných predpokladov pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu. Oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky bol povinný postupovať v
súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách a ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.

z. o bankách zakotvovalo povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku.
Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán. Oprávnený namietal taktiež porušenie
zákazu retroaktivity, pretože Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o úvere taxatívnym
spôsobom vymedzoval, na aké zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje. Oprávnený ďalej namietal, že

v dôsledku neprávnej aplikácie ustanovenia § 53 ods. 4. Občianskeho zákonníka a porušením § 153
ods. 1 O.s.p., absenciou akýchkoľvek dôvodov pre právne závery v rozhodnutí považuje rozhodnutie
exekučného súdu za arbitrárne, ktorým sa oprávnenému odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň
sa súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa,
nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Súd sa taktiež nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia

strana svoj osud v závažnej veci dokázala náležite naplánovať, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“
súde. Oprávnený potom zoširoka uviedol procesný postup na rozhodcovskom súde. Konštruovaním
nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa uprel oprávnenému právo byť účastným na konaní,
čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený taktiež namietal aplikáciu

sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ súdom prvého stupňa. Nie je
možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento
nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy,
ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom
prípade nie interpretačný. Postupom súdu došlo k neprijateľnému zvýhodňovaniu povinného pred

exekučným súdom a naopak oprávnenému súd znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Oprávnený na podporu
svojho stanoviska citoval z viacerých rozhodnutí a nálezov Ústavného súdu SR. V závere odvolania
oprávnený zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal
exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname vedenom MS SR a je držiteľom

povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s ust. § 73 ods. 5 Zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu
zmenil tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu
zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie okresného súdu podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

5. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.6. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci
vykladáakonávrhnavykonanieexekúcie,námietkyprotiexekúcii,návrhnazastavenieexekúcieanávrh

na odklad exekúcie.

7. Podľa § 9a ods. 4 Exekučného poriadku na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako
účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.

8. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudolúčinnosťnovýprocesnýpredpisCivilnýsporovýporiadok,ktorýsavzmyslevyššieuvedených

prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v zmysle ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku
použije aj v právoplatne neskončených exekučných konaniach.
11. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je
zrejmé,žesúdjepovinný,atovkaždomštádiuvedeniaexekúcie,obzvlášťvšakpredvydanímpoverenia
pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie

exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto

rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v

spotrebiteľských zmluvách vyslovil, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s

cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva,
že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z
26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd
je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19).
Okrem záverov obsiahnutých v predmetných rozhodnutiach odvolací súd upriamuje pozornosť aj na
právne závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR č.k. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013,

ktorým Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR vo veci
oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave v skutkovo a právnej totožnej
veci a mimoriadne dovolanie ako nedôvodené zamietol.
12. Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu v konkrétnej veci
odmieta argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry

Súdneho dvora ES, ktorý nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu
zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na zneniečlánkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice
obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

13. Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne

posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá žiadne
zákonné opodstatnenie argument oprávneného, že sa exekučný súd vo svojom rozhodnutí nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa. Rozhodnutia súdov
toho istého stupňa nie sú pre súd totožného stupňa žiadnym spôsobom právne záväzné, naopak,

ako už odvolací súd zdôraznil, judikatúra tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky v otázke oprávnenosti (v zmysle citovaného rozhodnutia ÚS SR č. k. I. ÚS 456-/2011-19
dokoncapovinnosti)exekučnéhosúduskúmaťplatnosťazákonnosťvydaniarozhodcovskéhorozsudku,
ako exekučného titulu v exekúcii, je ustálená a jednoznačná a táto je pre súd 1. stupňa, ako judikatúra
súdov vyššieho stupňa, právne smerodajná.

14. Návrhom datovaným dňa 15.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovskéhosúduzriadenéhopriRozhodcovskej,arbitrážnejamediačnej,a.s.sosídlomvBratislave
spisovej značky: PC-A/1213/0529 zo dňa 24.10.2014. Základný právny rámec nároku priznaného

rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o osobnom
účte č. XXXXXXXX zo dňa 10.09.2009, ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky S. C. pre osobný
účet a Všeobecné obchodné podmienky. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie
- oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, Obchodných podmienok, ako aj Všeobecných
obchodných podmienok Poštovej banky, podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú doložku v čl. 10.2, vec

správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný
vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne
obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil.
Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou
judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,

C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

15. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z Obchodných podmienok
pre osobný účet, ako aj Všeobecných obchodných podmienok S. C., podobnejšie upravujúcich
rozhodcovskúdoložkuvčl.10.2,podľaktorejvprípadevznikusporuanedosiahnutiadohodysazmluvné

strany „dohodli“, že akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere alebo súvisiacich s ňou,
vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere, budú riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní,
navyše s vopred určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom, správne súd právne posúdil
ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie celkom zjavne spôsobuje

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech
spotrebiteľa, ktorý sa takouto „dohodou“ vopred vzdal svojho ústavného práva na spravodlivý súdny
proces pred nezávislým všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi
- povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi
všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu

či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.
Neobstojí ani argumentácia oprávneného, že povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy obsahovala osobitná právna norma, konkrétne ustanovenie
§ 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 o bankách. Bolo povinnosťou dodávateľa dôsledne rešpektovať okrem
osobitnej právnej normy upravujúcej postavenie, práva a povinnosti bánk, aj ustanovenia osobitných

právnych noriem, upravujúcich a zabezpečujúcich ochranu práv spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne
nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ tak nemal reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy, a teda aj obsah rozhodcovskej doložky, vopred ovplyvniť. Zatakúto možnosť nemožno považovať ani dojednanie vymienené v čl. 10.2.3., podľa ktorého ak klient,
najneskôr pri uzavretí bankového obchodu, alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s
rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Rozhodcovskú doložku ani vzhľadom na

takéto dojednanie nemožno považovať za individuálne dojednanú a to najmä s osobitným dôrazom na
spochybnenú reálnosť uplatnenia tohto práva odmietnuť ju zo strany spotrebiteľa s ohľadom na okolnosti
uzatvárania zmluvy. Je ťažko prijateľný záver, že by spotrebiteľ, ktorý sa mal možnosť len pri podpise
zmluvy oboznámiť s konkrétnym znením obsahu vopred pripravenej formulárovej zmluvy, súčasne bol
v stave ihneď uplatniť svoje právo písomne oznámiť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, ktoré právo

bolo viazané výlučne len na moment najneskôr do uzavretia zmluvy o úvere.

16. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

17. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1
a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).