Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. máj 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/120/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109207185
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8109207185.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobcu Cofin a.s., Hájnova 7120/30, Ľubotice,
IČO: 31 690 378, zastúpený JUDr. Martinom Staroňom, advokátom, Hlavná 89, 080 01 Prešov, proti
žalovaným 1/ F. U., O.. XX.XX.XXXX, V. X. XX, P. - O. Š.W., 2/ L. U., E.. F., O.. XX.XX.XXXX, V. X. XX,
P. - O. Š., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 39C 39/2009-383 zo dňa 22.02.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovaným náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Žalovaným náhradu trov konania
nepriznal.
Prvoinštančný súd tak v poradí tretím rozsudkom rozhodol o uplatnenom nároku žalobcu voči žalovaným
F. U. a L. U.C., keď predtým už právoplatne bol zamietnutý nárok uplatnený aj proti žalovanému
Slovenská kniha, Prešov, štátny podnik v likvidácii, Jakubovo námestie 12, Bratislava.
Žalobca totiž žiadal určiť, že je vlastníkom rekreačnej chaty súp. č. XX, postavenej na parcele č. XXX,
zapísanej na LV XXX, k.ú. Y.. Žalobu odôvodnil tým, že nehnuteľnosť získal na základe dražby, ktorá

sa konala dňa 25.3.1996, kde príklepom sa stalo vlastníkom nehnuteľnosti. Ktorú kúpnu cenu riadne
uhradil, nehnuteľnosť užíval ako svoju vlastnú. Až v roku 2002 žalobca zistil, že nie je evidovaný na
liste vlastníctva ako vlastník nehnuteľnosti, pričom likvidátor Slovenskej knihy, štátny podnik Prešov, v
likvidácii, nepodal po vykonanej dražbe návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu. Okrem
toho žalobcovia tvrdili, že nehnuteľnosť získal vydržaním po tom, čo uplynula vydržacia doba 10 rokov,
teda od roku 1996 do roku 2006, keď v skutočnosti nehnuteľnosť užíval do roku 2009.
Prvoinštančný súd poukazujúc už na predchádzajúci právny názor odvolacieho súdu zistil, že

nehnuteľnosť je na liste vlastníctva zapísaná vo vlastníctve žalovaných a žalobca má naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva, keďže je evidenčne nehnuteľnosť vo vlastníctve iných osôb (§ 80
písm. c/ O.s.p.).
Prvoinštančný súd aplikoval ust. § 1 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu štátu na iné osoby
a ust. § 47b ods. 1, 6 tohto zákona. V súvislosti s tým, že išlo o verejnú dražbu, na postup sa použil
primerane ustanovenia zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na
iné právnické alebo fyzické osoby, z ktorého zákona aplikoval najmä ust. § 11 ods. 1, 2, 3. Vychádzal

aj z ust. § 133 Občianskeho zákonníka a ďalej ust. § 47 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v súvislosti
s nadobúdaním vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vo vzťahu k držbe a dôvodnosti, oprávnenosti a
dobromyseľnosti držby a celej vydržacej doby aplikoval ust. § 129 ods. 1 OZ a § 130 ods. 1 OZ a § 134
ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka.Aplikoval aj z ust. § 15d ods. 3 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku a ust. § 153 Občianskeho
zákonníka.
Zistil, že v danom prípade žalobca neuhradil riadne kúpnu cenu. Žalobca mal nadobudnúť nehnuteľnosť

do vlastníctva na základe zmluvy s likvidovaným podnikom. Likvidátor nepredložil túto zmluvu, ktorá
predstavovala konsenz uzavretý pri dražbe medzi vydražiteľom a draženou spoločnosťou, zmluvu na
zápis na katastrálnom úrade, kde lehota bola stanovená podľa § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka do
3 rokov. Preto nastala nevyvrátiteľná právna domnienka, že účastníci od kúpnej zmluvy odstúpili, teda
k platnému uzatvoreniu zmluvy nedošlo.

Následne skúmal okolnosti vydržania nehnuteľnosti, ktoré tvrdil žalobca a zistil, že žalobca náležitým
spôsobom neuhradil kúpnu cenu za nehnuteľnosť, preto jeho konanie nie je možné považovať za poctivé
a dobromyseľné už pri vstupe do držby. Cenu nehnuteľnosti chcel uhradiť započítacím prejavom aj
napriek tomu, že bolo povinnosťou uhradiť kúpnu cenu v prospech likvidovanej spoločnosti. Preto táto
okolnosť spôsobuje neplatnosť vydržania nehnuteľnosti, keď žalobca nebol dobromyseľný pri vstupe do
držby.

Žalobca sa stal nedobromyseľným aj počas trvania vydržacej 10-ročnej lehoty, keď 24.10.2002 zistil, že
niejezapísanýnakatastriakovlastníknehnuteľnostiažiadalozápisvlastníckehoprávavsvojprospech.
Vtedy sa žalobca zoznámil so skutočnosťami, ktoré museli objektívne u neho vyvolať pochybnosti o tom,
že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Žalobca mal vedomosť
o týchto okolnostiach a musel si byť minimálne od 24.10.2002 vedomý toho, že Slovenská kniha, štátny

podnik v likvidácii nepodala návrh na vklad do katastra nehnuteľností a nastala nevyvrátiteľná právna
domnienka, že účastníci od zmluvy odstúpili. Došlo k prerušeniu plynutia vydržacej doby a aj v prípade,
keby bol žalobca dobromyseľný pri vstupe do držby, v tomto momente prestal byť dobromyseľný. Preto
prvoinštančný súd žalobu zamietol.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaní mali v konaní plný

úspech, avšak náhradu trov konania si neuplatnili, preto im prvoinštančný súd v tom čase podľa platného
procesného predpisu náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý namietal
prvoinštančné rozhodnutie, vo výroku ktorým súd žalobu zamietol, tvrdiac, že prvoinštančný súd na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Tvrdil, že žalobca sa ujal držby rekreačnej chaty v roku 1996 po vykonaní dražby, kedy mu likvidátor
Slovenskej knihy, štátny podnik v likvidácii, odovzdal kľúče od chaty. Žalobca poctivo a v dobrej viere
vstúpil do držby a začal rekreačnú chatu užívať pre seba ako obchodnú spoločnosť, zaradil ju do

svojho podnikateľského majetku, účtoval o nej ako o podnikateľskom majetku a v súlade s príslušnými
právnymi predpismi ju zaradil do odpisov, prihlásil sa na odber elektrickej energie a ako platca dane z
nehnuteľnosti na obecnom úrade. Rekreačnú chatu užívali jeho zamestnanci ako podnikové zariadenie
na rekreáciu a rehabilitáciu. Žalobca vykonal rekonštrukciu rekreačnej chaty, do ktorej investoval značné
finančné prostriedky. Žalobca bol teda dobromyseľný, že mu rekreačná chata patrí a nakladal s vecou

ako vlastnou. To, že pochybil likvidátor Slovenskej knihy, štátny podnik v likvidácii a nepodal návrh
na vklad do katastra nehnuteľností, nemôže byť na ujmu vlastníckeho práva žalobcu a vyhodnotené
ako skutočnosť, ktorá robí žalobcu nepoctivým a nedobromyseľným. Nemôže byť na ujmu vlastníckeho
práva žalobcu skutočnosť, že Slovenská kniha, štátny podnik v likvidácii nedokáže vo svojej evidencii
nájsť dokumentáciu o dražbe zo dňa 25.3.1996. Žalobca bol dobromyseľný a o dobrej viere svedčí aj

fakt, že sa pokúšal návrhom na vklad vlastníckeho práva podaným na Správu katastra Sabinov dňa
4.11.2002 dosiahnuť zápis svojho vlastníctva. Postupoval tak hneď po tom, čo sa dozvedel, že nie je
zapísaný ako vlastník nehnuteľností na LV č. XXX, k.ú. Y., keďže dlhodobo žil v dobrej viere, že je
evidovaný aj na liste vlastníctva.
Žalobca uviedol, že bol ubezpečovaný správou katastra o tom, že bude zapísaný ako vlastník po tom,

čo odpadne formálna prekážka vyplývajúca zo záznamu upovedomenia o začatí exekúcie.
Teda žalobca dobromyseľne užíval rekreačnú chatu od roku 1996 v dobrej viere, že mu patrí, takýto
stav trval až do roku 2009, t.j. 13 rokov, kedy Správa katastra Sabinov dňa 28.4.2009 povolila vklad
vlastníckeho práva v prospech žalovaných v 2/ a 3/ rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 8.4.2009.
Žalobca najneskôr k 16.4.2006 nadobudol vlastnícke právo k rekreačnej chate vydržaním.

Prvoinštančný súd vyčítal žalobcovi, že riadne neuhradil kúpnu cenu za vydraženú nehnuteľnosť,
keď uhradil vydraženú cenu započítaním. Takýto spôsob úhrady je upravený v ustanovení § 580
Občianskeho zákonníka a úkon započítania bol zo strany žalobcu vykonaný zákonným spôsobom.
Pohľadávky žalobcu a Slovenskej knihy sa stretli najneskôr započítaním ku dňu 16.4.1996. Pretokonanie žalobcu nie je možné v súvislosti s úhradou ceny za nehnuteľnosť považovať za nepoctivé pri
vstupe do držby.
Pokiaľ sa týka uplynutia vydržacej doby, prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil v neprospech žalobcu

okolnosť, že dobromyseľnosť žalobcu zanikla v čase, keď sa dozvedel, že Slovenská kniha, štátny
podnik nepodala návrh na vklad do katastra nehnuteľností, kedy dňa 24.10.2002 žalobca si musel byť
vedomý tejto okolnosti. Namietal, že nastala nevyvrátiteľná domnienka odstúpenia od zmluvy, žalobca
v odvolaní tvrdil, že nehnuteľnosť, a to rekreačnú chatu, užíval od roku 1996 v dobrej viere, že mu patrí
a takýto stav trval až do roku 2009, t.j. 13 rokov, kedy Správa katastra Sabinov povolila dňa 28.4.2009

vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaných na základe kúpnej zmluvy zo dňa 8.4.2009. Žalobca
viac ako 10 rokov užíval rekreačnú chatu, a preto ju ku dňu 16.4.2006 vydržal. Dňa 14.6.1996 mu
boli odovzdané kľúče a cena za chatu v dražbe zaplatená. Keďže nebola podaná žaloba o určenie
vlastníckeho práva, ani iné žaloby o ochranu vlastníckeho práva, žalobca nehnuteľnosť vydržal bez
prerušenia dobromyseľnosti počas vydržacej doby.

3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

4. Rozsudok prvoinštančného súdu bol vyhlásený v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku ako procesného predpisu platného v čase, keď prvoinštančný súd vo vec konal a rozhodoval.
Občiansky súdny poriadok bol zákonom č. 160/2015 Z.z. zrušený a nahradený novým procesným

predpisom, a to Civilným sporovým poriadkom.
Podľa § 474 CSP Civilný sporový poriadok nadobúda účinnosť dňom 1.7.2016.
V ust. § 470 ods. 1, 2 CSP sú uvedené prechodné ustanovenia, podľa ktorých ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, aby by boli v neprospech strany.
V súlade s citovaným zákonným ustanovením vyplýva, že v čase konania odvolacieho súdu je potrebné
aplikovaťvcelomrozsahunovýprocesnýpredpis.JepotrebnévšakObčianskysúdnyporiadokaplikovať

na všetky procesné úkony strán sporu a prvoinštančného súdu, ktoré boli vykonané a ktorých platnosť,
účinnosť a následky ostávajú zachované aj počas platnosti nového procesného predpisu, pokiaľ by nový
procesný predpis s takýmito procesnými úkonmi a ani následkami nerátal.

5. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok

prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa§385CSPacontrarioazistil,žerozhodnutieprvoinštančnéhosúdujesprávne.Prvoinštančnýsúd
správne zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil a správne vec aj rozhodol. Odvolacie námietky
žalobcu sú nedôvodné.

6. Z obsahu prvoinštančného rozsudku správne vyplýva, že podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku ku dňu podania žaloby, ako aj k rozhodnutiu prvoinštančného súdu na strane žalobcu je daný
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, čo nakoniec už bolo v
minulosti konštatované v uznesení odvolacieho súdu č.k. 17Co 249/2014-358, keď aj v tomto uznesení
odvolací súd sa stotožnil s prvoinštančným rozhodnutím o naliehavosti právneho záujmu a existencie

dôvodnosti podanej žaloby.

7. Ďalej z rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že proces nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu
k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu (rekreačnej chate) neprebehol v súlade s vtedy platným
zákonom č. 427/1990 Zb. a § 47b zák. č. 111/1990 Zb., keď vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa

nenadobudlo príklepom, ktorý v tom čase predstavoval len akceptáciu ponuky, resp. formálnu a
záväznú deklaráciu toho, že došlo ku konsenzu. Následne bolo potrebné uzavrieť medzi stranami
konsenzuálneho úkonu kúpnopredajnú zmluvu, ktorá by odrážala podmienky a okolnosti vydraženia
nehnuteľnosti a ktorá zmluva podľa § 47 Občianskeho zákonníka a § 133 Občianskeho zákonníka
musela byť zapísaná v katastri nehnuteľnosti, pretože len týmto zápisom celý priebeh nadobúdania

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - rekreačnej chaty, nadobudol konštitutívne účinky, nie deklaratórne
účinky (ako napríklad príklep súdneho exekútora v súčasnej dobe).
Keďže táto kúpnopredajná zmluva nebola riadne uzavretá a nebola riadne zapísaná v katastri
nehnuteľností, platilo, že ak návrh na vklad do katastra nehnuteľnosti nebol podaný v zákonomstanovenej 3-ročnej lehote, platila nevyvrátiteľná právna domnienka, že účastníci od kúpnej zmluvy
odstúpili.
Táto okolnosť sporovými stranami nebola namietaná.

8. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že prvoinštančný súd nesprávne skutkovo zistil a právne
vyhodnotil druhú alternatívu, od ktorej odvodzoval žalobca svoje vlastnícke právo k rekreačnej chate,
a to vydržaním vlastníckeho práva. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí v súvislosti s vydržaním
vlastníckeho práva poukázal na ust. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ďalej na ust. § 130 ods. 1, §

134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, kde sú uvedené podmienky oprávnenej držby a nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním.
Prvoinštančný súd správne skúmal tak, ako to bolo nakoniec uvedené aj v zrušujúcom uznesení
odvolacieho súdu č.k. 17Co 249/2014-358 zo dňa 6.8.2015 okolnosť, či žalobca bol dobromyseľný, a
to nielen v čase vstupu do držby, ale aj počas celej vydržacej doby. Zistil, že okrem toho, že oprávnený
bol osobou, ktorá mohla nehnuteľnosť vydržať a nehnuteľnosť bola spôsobilá na vydržanie, že žalobca

vstupoval do držby podľa prvoinštančného súdu nie poctivo a nie dobromyseľne. Poukázal na spôsob
úhrady kúpnej ceny za nehnuteľnosť, keď úhradu kúpnej ceny riešil formou započítania, ktorý úkon nie
je možné považovať za poctivý a dobromyseľný, keď započítacím prejavom uhradil kúpnu cenu, čo nie
je možné považovať za dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva.
Žalobca v odvolaní toto konštatovanie prvoinštančného súdu namietal a tvrdil, že započítací prejav

úhrady kúpnej ceny umožňuje priamo ust. § 580 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd ale poukazuje na to, že žalobca sa zúčastnil dražby nehnuteľnosti pri likvidácii štátneho
podniku Slovenská kniha podľa zák. č. 92/1991 Zb. Podľa § 47b ods. 1, 6 tohto zákona likvidátor majetok
predajom veci na verejnej dražbe speňaží. Iný spôsob môže likvidátor zvoliť len v prípade, pokiaľ bol v
tom čase daný súhlas ministerstva a po splnení zákonom predpokladaných dôvodov. Teda priamo zákon

ráta s tým, že pri likvidácii majetku štátneho podniku sa získajú finančné prostriedky (peniaze) a toto
zákonné ustanovenie nehovorí nič o spôsobe úhrady dlhov likvidovaného podniku. Citované zákonné
ustanovenie priamo počíta so získaním finančných prostriedkov z existujúceho majetku likvidovaného
podniku. Účelom tohto procesu nebolo uhrádzať len niektoré dlhy likvidovaného podniku.
Podľa ust. § 11 ods. 1, 2, 3 zák. č 427/1990 Zb. vlastníctvo k veciam vydraženým príklepom licitátora

prechádza na vydražiteľa, ktorý je povinný do 30 dní odo dňa dražby cenu dosiahnutú vydražením
uhradiť na osobitný účet príslušného orgánu republiky. Ide o kogentné ustanovenie o povinnosti
vydražiteľa uhradiť kúpnu cenu. Toto zákonné ustanovenie neráta s tým, že je možné kúpnu cenu uhradiť
aj inou formou. Ak sa v zákonom stanovenej lehote kúpna cena nezaplatí, prechod vlastníckeho práva k
vydraženej veci sa od začiatku zrušuje a dražobná zábezpeka pripadá pre príslušný orgán republiky. Aj

v tomto špeciálnom ustanovení sa jednoznačne bez akéhokoľvek omylu ukladá povinnosť vydražiteľa
uhradiť kúpnu cenu, teda fyzicky previesť kúpnu cenu vydraženú v dražbe za uvedenú nehnuteľnosť
priamo na príslušný účet, nie uhradiť kúpnu cenu napríklad započítaním vo vzťahu k dlhom likvidovanej
spoločnosti. Úhrada kúpnej ceny je priamo podmienkou platnosti kúpnej zmluvy, v opačnom prípade sa
táto zmluva zrušuje. Preto námietka žalobcu o tom, že bolo možné kúpnu cenu započítať, nie je správna.

Príslušné zákonné predpisy platné v tom čase pre spôsob a vykonanie dražby likvidovaného štátneho
podniku stanovili kogentnú povinnosť uhradiť kúpnu cenu s následkom pre prípad neuhradenia zrušenia
výsledkov celej dražby.
Preto už tu je možné pri vstupe do držby, ktorá musí byť dobromyseľná, považovať konanie žalobcu
za nedobromyseľné. Žalobca nebol už v tom čase so zreteľom práve na túto okolnosť dobromyseľný,

že mu vec patrí. Dobromyseľnosť totiž znamená, že žalobca je ohľadne existencie svojho práva v
omyle. Túto dobromyseľnosť je potrebné hodnotiť vždy objektívne a nie iba z jeho subjektívneho
presvedčenia a subjektívneho hľadiska, že kompenzácia kúpnej ceny bola dovolená. Žalobca pri svojej
bežnej, normálnej opatrnosti, ktorú bolo možné v tom čase od neho požadovať vzhľadom na formu
nadobúdania vlastníckeho práva a vzhľadom na v tom čase platné kogentné predpisy a vzhľadom

na jeho jednostranné konanie voči Slovenskej knihe, štátny podnik, v likvidácii, za konanie, si privodil
nedobromyseľnosť už pri vstupe do držby nehnuteľnosti. Teda jeho omyl pri vstupe do držby nebol
ospravedlniteľný, ale neospravedlniteľný a nie je možné ho žiadnym spôsobom konvalidovať.

9. Pokiaľ by aj pri všetkej benevolencii bolo možné považovať vstup žalobcu do držby za dobromyseľný

užajvzhľadomnato,žeSlovenskákniha,štátnypodnikvlikvidáciisanáležitýmspôsobomkzapočítacím
úkonom nevyjadrila, samotná okolnosť, že likvidátor nepožiadal o vklad vlastníckeho práva v zákonom
stanovenej lehote, svedčí o tom, že Slovenská kniha, štátny podnik v likvidácii akceptovala v tom
čase platné zákonné ustanovenia o kogentnosti úhrady kúpnej ceny vo vydraženej nehnuteľnostia nepovažovala žalobcu za vlastníka nehnuteľnosti aj napriek príklepu licitátora a kompenzačnému
prejavu žalobcu.

10. Prvoinštančný súd ďalej zistil, a s tým sa stotožňuje aj odvolací súd, že pokiaľ aj žalobca by bol
pri vstupe do držby v čase udelenia príklepu dňa 25.3.1996 a odovzdania kľúčov zo strany likvidátora
a následnej kompenzácie kúpnej ceny dobromyseľný pri vstupe do užívania vydraženej nehnuteľnosti,
ust. § 134 Občianskeho zákonníka stanovuje vydržaciu lehotu pri nehnuteľnosti po dobu 10 rokov, kedy
dobromyseľnosť vydražiteľa musí byť daná počas celej vydržacej doby. Aj tu je potrebné poukázať

na skutočnosť, tak, ako to správne ustálil prvoinštančný súd, že sám žalobca, resp. konateľ žalobcu
sa v roku 2002 dozvedel o tom, že vydražená nehnuteľnosť nie je zapísaná na liste vlastníctva v
jeho prospech a preto dňa 24.10.2002 požiadal o zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Najneskôr
v tento deň počas plynutia vydržacej doby sa musel dozvedieť o tom, že Slovenská kniha, štátny
podnik v likvidácii nepožiadal o zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu po dražbe nehnuteľnosti.
Zistenie tejto informácie muselo vo vedomí konateľa žalobcu objektívne vyvolať pochybnosti o tom,

či mu vec patrí alebo nie. V tento okamih, teda najneskôr 24.10.2002 žalobca pri zachovaní náležitej
opatrnosti musel si byť vedomý, že nehnuteľnosť vlastnícky nie je zapísaná v jeho prospech v katastri
nehnuteľnosti. V tento moment došlo k prerušeniu plynutia vydržacej doby, ktorá by uplynula v roku
2006. Teda od momentu prípadnej oprávnenej držby, ktorá sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci
právny dôvod, keď stačí, ak tu bol iba domnelý právny dôvod vstupu do držby (dražba uzatvorenie

zmluvy, ktorá následne nebola zavkladovaná, úhrada kúpnej ceny kompenzáciou), musel žalobca počas
celej vydržacej doby predpokladať a byť presvedčený o tom, že nekoná bezprávne, keď si nehnuteľnosť
(rekreačnú chatu) prisvojuje, keď ju eviduje v majetku svojej spoločnosti, platí za ňu dane, uhrádza
náklady za spotrebované médiá. Konanie žalobcu je možné vyhodnotiť ako psychický stav, resp.
vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje navonok tak, že z jeho konania je možné vyvodiť, že sa

dôvodne považuje za vlastníka veci.
Tento stav tak, ako to uviedol prvoinštančný súd, trval do 24.10.2002 najdlhšie, kedy zistil, že vlastnícke
právo k nehnuteľnosti nebolo v jeho prospech zapísané v katastri nehnuteľnosti. V tento moment
najneskôrstratildobrúvierudržiteľa,keďzistilskutočnosti,ktorézhľadiskaobjektívnehoposudzovaniau
žalobcu vyvolali objektívne a dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. K tomuto momentu najneskôr

už aj vzhľadom na ďalšie konanie konateľa žalobcu, kedy sa snažil zapísať svoje vlastnícke právo do
katastra nehnuteľností, mal byť natoľko orientovaný a ostražitý, informovaný vzhľadom na okolnosti
formy nadobúdania vlastníckeho práva a vzhľadom na všeobecne známu okolnosť, že vlastnícke právo
musí byť zapísané v katastri nehnuteľnosti (predtým registrované na štátnom notárstve) a s poukazom
na jeho minimálnu obozretnosť, ktorú je možné od žalobcu ako firmy podnikajúcej na území Slovenskej

republiky očakávať pri nadobúdaní vlastníckeho práva, že bude mať dostatok informácií o tom, že
platí Občiansky zákonník, podľa ktorého vlastníctvo je potrebné pre platné nadobudnutie vlastníctva
zaevidovať na katastrálnom úrade, aby nadobudnutie vlastníctva sa stalo účinné.

11. Keďže však týmto spôsobom žalobca nepostupoval, svoje vlastníctvo si nechránil a naviac, počas

trvania vydržacej doby jeho dobromyseľnosť bola prerušená a neuplynula nová 10-ročná vydržacia
lehota, nemohol žalobca zákonným spôsobom nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, a preto
správne postupoval prvoinštančný súd, keď žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva zamietol.
Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 CSP ako vecne správny
potvrdil.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP a priznal úspešným žalovaným právo na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorých výške
bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP prvoinštančným súdom.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.