Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/366/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234310
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234310.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

asudcovJUDr.FrantiškaPotockéhoaJUDr.JozefaTurzu,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Žilina č. k 4C/296/2012-68 zo dňa 27. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 4C/296/2012-68 zo dňa 27. 12. 2013, návrh zamietol. Odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Súd konštatoval, že navrhovateľ v návrhu žiadal, aby odporca nahradil majetkovú škodu vo výške
1.621,33 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 324,27 eur. Škoda podľa uvedenia navrhovateľa vznikla
nesprávnym úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v prieťahoch v konaní (k rozhodnutiu o žiadosti

došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby), súd porušil zásadu právnej istoty. V príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdu mala vzniknúť navrhovateľovi škoda v žalovanej výške. Podľa
uvedenia navrhovateľa skutočná škoda - majetková škoda vo výške 1.621,33 eur vznikla navrhovateľovi
z dôvodu, že istina v tejto sume viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úvere. Zároveň žiadal aj nemajetkovú ujmu vo výške 324,27 eur, pretože podľa názoru
navrhovateľa samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o zmenu exekútora v

zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal vystaviť oprávnené záujmy navrhovateľa riziku zániku

povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného.
ZospisuOkresnéhosúduŽilinasp.zn.18Er/55/2010malsúdzistené,žedňa11.01.2010boladoručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci sp. zn. EX 13752/09, a to na základe
exekučného titulu - Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 14207/08 zo dňa 27. 10. 2010,ktorý sa stal právoplatný dňa 30. 11. 2009 a vykonateľný dňa 03. 12. 2009. Dňa 15. 03. 2011 bolo
vydané uznesenie, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Uznesením zo dňa 18. 04. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 06. 2012, bolo

exekučné konanie zastavené s poukazom na ust. § 44 ods. 3 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Exekučného poriadku“). Podľa súdu je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje
na nesprávny úradný postup a vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil pred účinnosťou novelizovaného
znenia zákona č. 514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Na predmetné konanie je preto nutné
aplikovať právny stav v čase vzniku škody, resp. uplatnenia náhrady škody, teda znenie § 9 v znení
účinnom v čase uplatnenia jeho nároku, t.j. znenie do 31. 12. 2012. Podľa súdu je neprípustné, aby sa
obdobné konanie v rámci súdneho konania, resp. predbežného prerokovania nároku na náhradu škody
odporcom, spravovalo predchádzajúcim znením zákona č. 514/2003 Z. z. a zároveň v priebehu konania
by sa začal aplikovať novelizovaný predpis (hmotnoprávny bez prechodného ustanovenia). Na základe

uvedeného súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. môže
prieťahy konštatovať len Ústavný súd SR, nakoľko taká úprava je platná až od 01. 01. 2013.
Ďalej súd uviedol, že navrhovateľ si uplatnil náhradu škody z dôvodu neprávneho úradného postupu
nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase. Tvrdil, že súd porušil
svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v nečinnosti - prieťahoch

v konaní, pretože o žiadosti rozhodoval po uplynutí zákonnej lehoty 15 dní s omeškaním viac
ako 295 dní. V danom prípade je podľa súdu nesporné, že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd mal
rozhodnúť o žiadosti udelenia poverenia, v prípade udelenia poverenia bol povinný vydať ho do
15 dní do doručenia žiadosti. Súd však vo veci sp. zn. 18Er/55/2010 vydal poverenie po zákonom
stanovenej lehote. Počas tejto doby však súd skúmal či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o

rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Za nepochybné považoval, že žiadosť o poverenie
bola podaná na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe
spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu
úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa bolo povinnosťou súdu aj v rámci exekučného konania skúmať
toto rozhodcovské rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C

40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu
93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel
k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so

spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento
spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že k prieťahom v konaní došlo. Poukázal na

to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný. Nedodržanie zákonných lehôt
sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o
významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (sp.
zn. I ÚS 16/02, I ÚS 63/00). Súdna moc musí skúmať pozorne akékoľvek podanie, a to najmä v

prípade podaní navrhovateľa. Z tvrdení odporcu uvedených vo vyjadrení k návrhu na začatie konania,
ako i listinných dôkazov, pripojených k vyjadreniu (list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010)), 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej
republiky pri Európskej únii a článok v denníku SME zo dňa 16. 07. 2012), mal súd preukázané tvrdenia
odporcu (ktoré navrhovateľ nenamietal a ani sa k nim nevyjadril), že v prípade navrhovateľa automaticky

nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené vzal súd do úvahy pri posúdení nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý
bol povinný v prípade posudzovania akéhokoľvek návrhu navrhovateľa v exekučnom konaní obzvlášť
opatrne zvažovať každé rozhodnutie, z ktorého dôvodu boli akékoľvek procesné úkony náročné
z hľadiska časového. S poukazom na uvedené súd konštatoval väčšiu zložitosť a náročnosť po

právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia. Zároveň zdôraznil, že v zmysle
ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods.1 písm. t), každá zložka súdneho procesu je povinná
skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality
života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale ajďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom nie sú zasielané súdu. Súd nemá úlohu
len „štatistu“, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Jedná sa predsa o súdne
rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Vzhľadom na to, že pre také

rozhodnutie súd nemal k dispozícii všetky potrebné podklady (výzvami zo dňa 12. 01. 2010 a 16.
12. 2010 žiadal rozhodcovský súd a následne oprávneného o ich predloženie) a vzhľadom aj na
závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov nebolo
možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre udelenie poverenia. Hoci je táto lehota
daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, prípadné

jej nedodržanie nie je závažné, resp. nie je tak závažné, ako by závažné bolo porušenie ochrany
spotrebiteľa. Závažnejšie by tak bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov.
Súd teda posúdil, že vydanie poverenia až po zákonom stanovenej lehote bolo síce porušením
zákona, ale vzniklo z objektívnych dôvodov s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Teda súd
skonštatoval porušenie práva, ale vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, ako je dĺžka porušenia,
vykonávanie úkonov súdu počas tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie s poukazom

na zvýšenú ochranu spotrebiteľov, súd mal za to, že konštatovanie takého porušenia je dostatočným
zadosťučinením.
Zároveň podľa súdu navrhovateľ nevyužil možnosť podať odvolanie proti uzneseniu zo dňa 15. 03.
2011, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie zamietnutá
a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 04. 2011, na základe čoho bolo exekučné konanie

uznesenímzodňa18.04.2012,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa05.06.2012,zastavenéspoukazom
na ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Navrhovateľ teda evidentne považoval uznesenie súdu za
zákonné, v opačnom prípade by podal proti nemu riadny opravný prostriedok. Tvrdenie navrhovateľa o
vzniku majetkovej škody 1.621,33 eur predstavujúcej istinu, ktorá v tejto sume viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo

záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere, je preto vo vzťahu k uvedenému postupu
navrhovateľa neadekvátne.
Navrhovateľ tiež podľa súdu nepreukázal nevymožiteľnosť pohľadávky, keďže rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie a poverenia iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku
byť exekučným titulom, a takýto rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae.

Navrhovateľtedanepreukázal,žejehopohľadávkajenevymožiteľnáanepreukázal,žejenevymožiteľná
v dôsledku tvrdeného pochybenia okresného súdu. V konečnom dôsledku teda navrhovateľ nepreukázal
vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou.
Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/03 Z. z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci

a vydanie rozhodnutia možno považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia
exekučnýchsúdov,ktorýmiboliskúmanéžiadostiovydaniepovereniaaskúmaniemateriálnejsprávnosti
rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu.
V konaní teda navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy) a ani príčinnej súvislosti

medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, preto súd z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena v tejto časti ohľadom majetkovej škody žalobný návrh zamietol.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 324,27 eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav

predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie, ktoré bolo podľa názoru navrhovateľa spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, čo vyvolalo u navrhovateľa neistotu,
nedôveru v právo a rovnosť v spoločnosti, úzkosť, pocit frustrácie; zánik ďalších podnikateľských aktivít,
spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, súd však s týmto nesúhlasil

a považoval to za účelové a špekulatívne tvrdenia navrhovateľa. Navrhovateľ ničím nepreukázal
údajné „následky“, ako je pocit úzkosti, frustrácie, neistoty, ani nijako nešpecifikoval, či nekonkretizoval
zánik podnikateľských aktivít. Neupresnil, ani nepreukázal, ako daná situácia ovplyvnila jeho ďalšie
podnikateľské postupy. Je pritom nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú
činnosť. Súd poukázal na to, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie,...

sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba. Odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné
vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo (sp. zn. 30Cdo 675/2011). Za nepochybné považoval, že navrhovateľako veriteľ vo viacerých zmluvných vzťahoch nepreveroval finančnú situáciu dlžníkov, dokonca im aj
opakovane poskytoval úver, hoci tie predchádzajúce nesplácali. Z toho je zrejmý predpoklad, že ani
po vydaní exekučného titulu nebude veriteľ dlžníkom uspokojený. Takýto postup navrhovateľa súd

považoval za rozpor s dobrými mravmi, ktorý nepoužíva právnu ochranu. Taktiež považoval za potrebné
uviesť, že navrhovateľ vystupuje ako podnikateľský subjekt, uzatvára obdobné zmluvy s množstvom
dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový
subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa z týchto úverov v porovnaní s
občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad

na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Navrhovateľ tak využil možnosti zákona a podal množstvo
žalôb, pričom na prejednanie takého množstva žalôb súdy nemajú ani materiálne, ani personálne
vybavenie. Súd tiež nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky
dovydaniaaudeleniapoverenia,ateda,žechcelzvrátiťtenstav,vktorompociťovalpodľajehouvedenia
neistotu, frustráciu,..., ako je konštatované vyššie, nevyužil možnosť ani podať opravný prostriedok proti
uzneseniu zo dňa 15. 03. 2011, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie udelenia poverenia

na vykonanie exekúcie zamietnutá. Toto je tiež jeden z aspektov na ktorý súd musí brať ohľad. V takejto
situácii teda platí, že aj keď došlo k porušeniu práva navrhovateľa na rozhodnutie o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na predmet tohto konania,
správanie navrhovateľa v spotrebiteľských vzťahoch a postavenie navrhovateľa ako podnikateľského
subjektu už samotné konštatovanie porušenia práva musí byť považované za dostačujúce. Uvedené

vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu majetkovej ujmy voči štátu.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o návrhu na vydanie poverenia

po zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Súd preto
návrh v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojitosti s § 151 ods. 1, 2 O. s. p., nakoľko odporca
si trovy konania vo vyjadrení k návrhu na začatie konania uplatnil, súd na pojednávaní o trovách v
konaní úspešného odporcu rozhodol tak, že trovy mu priznal vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení

rozsudku. Odporca trovy v lehote podľa § 151 ods. 1 druhej vety O. s. p. nevyčíslil, preto súd na základe
ust. § 151 ods. 1, 2 rozhodol o trovách tak, že odporcovi náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli

uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.

Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórností,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu

ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného

súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti v odôvodnení

rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie

a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudkuvôbecniejezrejméakouúvahousúddospeljednoznačneanepochybnekpresvedčeniuotom,
že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť

dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby

odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K odvolacej námietke, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti pričom uskutočnil podanie (obsiahnuté
v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola

vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť, odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol,
že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 16 spisu). Okrem toho
z obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 9NcC/162/2013-22
zo dňa 07. 03. 2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina Mgr. Mária Kašíková nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4C/296/2012. Ostatní sudcovia
Okresného súdu Žilina nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Uvedené sa týkalo aj
zákonnej sudkyne JUDr. Ivety Sýkorovej. Vo veci tak konala sudkyňa, u ktorej neboli zistené subjektívne
ani objektívne hľadiská na uplatnenie predpokladov v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p. Nad rámec
uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s.

p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatéhorozhodovania.Dôvodnavylúčeniesudcunezakladáaniskutočnosť,žesudcamáprejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr.
uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná

skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju
funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s

podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak

na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,

odvolací súd k týmto uvádza:

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je
potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 27. 12. 2013. Splnomocnenýzástupca navrhovateľa a navrhovateľ predvolanie prevzali dňa 05. 11. 2013 (č. l. 61 spisu). Z obsahu
spisu okresného súdu nevyplýva, že by navrhovateľ požiadal o odročenie pojednávania. Tým, že sa
na pojednávanie navrhovateľ ani jeho zástupca nedostavili potom neobstojí jeho námietka, že okresný

súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci
a odvolací súd konštatuje, že boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady
na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ okresný
súd vec na pojednávaní dňa 27. 12. 2013 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosatejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil,

hoci bol na pojednávanie včas predvolaný viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods.
2 O. s. p.). Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.
ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k
prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie

navrhnuté samotným navrhovateľom (č.l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 18Er/55/2010), ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu

žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka navrhovateľa je nepravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo
dňa 27. 12. 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva navrhovateľom tvrdená
skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Námietka navrhovateľa, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z tvrdení odporcu, ku ktorým
nemal možnosť vyjadriť sa, je účelová. Zo spisového materiálu jednak vyplýva, že vyjadrenie odporcu
k návrhu vo veci samej došlo okresnému súdu dňa 04. 09. 2013 a bolo doručené splnomocnenému
zástupcovi navrhovateľa spolu s predvolaním na pojednávanie. Okrem toho okresný súd svoje

rozhodnutie založil nie na tvrdeniach uvádzaných odporcom, ale na skutočnostiach zistených z
exekučného spisu.

Nebolo preukázaným tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 63 spisu).

Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred
súdom.

Napokon navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p. Správne teda uzavrel, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola

dodržaná vzhľadom na to, že ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia ukladá do 15 dní písomne poveriť exekútora, aby vykonal exekúciu. Aj odvolací súd
poukazuje na to, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012,
I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane,
oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa
podieľajú na jej predĺžení. Bolo tiež potrebné prihliadnuť na všetky podstatné okolnosti prípadu zistené
okresným súdom a predstavujúce skúmanie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku s ohľadom naosobitnú právnu úvahu právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv, ako aj potrebu
postupu v súlade s právom Európskej únie, ktorej je Slovenská republika členom. Správne sa okresný
súd zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,

t.j. príčinná súvislosť, vznik škody, ktoré aj podľa odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .