Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/85/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107214199
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1107214199.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: UNIDEX spol. s r.o., Hlavná 22,
Bratislava, IČO: 17 325 323, zastúpeného advokátom: JUDr. Radovan Ulehla, so sídlom Winterova 62,
Piešťany, proti žalovanému: Z.. M. S., Y. XXX, K., zastúpenému advokátom: JUDr. Ján Florián Gajniak
advokát, s.r.o., so sídlom Šafárikovo nám. 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 28.októbra 2014, č.k. 9C 84/2007-300, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
926.087,40 Sk spolu s úrokom z omeškaniam titulom zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú
mu pri výkone advokácie. O trovách konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej. Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v jeho rozsudku zo dňa 26. novembra 2013
č.k.8Co 422/2012 - 268, ktorým bol jeho v poradí prvý rozsudok, ktorým bola žaloba proti žalovanému
zamietnutá, zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, opätovne sa zaoberal dôvodnosťou žaloby
posúdením jednotlivých pochybení žalovaného vo vzťahu k riadnemu si plneniu povinností v zmysle
Zákona o advokácii a dospel s poukazom na § 18 ods. 1,2, § 26 ods. 1,4 zákona č.
586/2003 Z.z. o advokácii k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vychádzal zo zistenia, že žalobca dňa

20.08.2002 splnomocnil žalovaného, aby v jeho mene podal žalobu o zaplatenie sumy 881.992,40 Sk a
tento nárok od dlžníka Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. právnou cestou vymohol. Žalovaný v mene
žalobcu podal dňa 18.12.2002 návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy 881.992,40 Sk s
príslušenstvom, v ktorom nárok odôvodnil poukazom na ustanovenie § 369 a nasl. Obchodného
zákonníka. Okresný súd Trnava vydal v predmetnej veci dňa 17.03.2003 platobný rozkaz pod sp. zn.
35Rob33/03,protiktorémupodalžalovanýdlžníkVZP,a.s.odpor.OkresnýsúdvTrnavedňa07.07.2005
rozhodnutím sp. zn. 17 Cb 15/2003 v celom rozsahu žalobu zamietol a zaviazal žalobcu

zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 44.095,Sk. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie dňa
16.09.2005 bez zdôvodnenia, ktoré sa zaviazal odôvodniť písomne v lehote 10 dní. Krajský súd v Trnave
podané odvolanie v zmysle § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. odmietol. Vychádzajúc z uvedeného
poukázal na to, že prvým predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu je porušenie právnej
povinnosti, resp. existencia úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, pričom predpokladom na
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je bezpečné preukázanie porušenia právnej povinnosti,

vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti)
a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku)
musí byť spôsobená bez pochybností porušením právnej povinnosti. Príčinná súvislosť musí byť nielentvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia,
dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje
v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané (teda poškodeného), v danom prípade

žalobcu. Zdôraznil, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť' pritom bezpečne preukázaný a
bezprostredný. Príčinnú súvislosť nemožno zamieňať s iba časovou nadväznosťou a súvislosťou. V tejto
súvislosti odkázal aj na ustálenú rozhodovaciu činnosť a judikatúru (R 21/1992, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 144/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 32/2007). Vzhľadom na uvedené skúmal predpoklady zodpovednosti žalovaného za

škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie, t.j., či došlo z jeho strany k porušeniu povinností
uložených mu v ust. § 18 ods. 1,2 Zákona o advokácii, a či v príčinnej súvislosti s ich porušením vznikla
žalobcovi škoda nevymožením jeho pohľadávky. V nadväznosti na uvedené konštatoval,
že pre záver o zodpovednosti žalovaného za škodu musí byť v danom prípade splnená podmienka
vzťahu príčinnej súvislosti medzi okolnosťou, že žalovaný nesprávne žaloval úrok z omeškania a tým,
že podal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie nekvalifikované odvolanie a vznikom škody, teda tým,

že žalobca nebol úspešný s uplatnením svojho nároku v súdnom konaní, pričom záver o
príčinnej súvislosti v uvedenom zmysle je možné urobiť len vtedy, ak možno dospieť k záveru, že ak
by nebolo uvedeného postupu žalovaného, mohol by byť žalobca v konaní úspešný. Mal za to, že v
danom prípade nemožno urobiť takýto záver, nakoľko nebola zistená príčinná súvislosť medzi činnosťou
advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Nemožno tak vyvodiť záver, že nebyť

porušenia povinností žalovaného, by bol žalobca v konečnom dôsledku v pôvodnom konaní úspešným.
Z uvedených dôvodov žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho

zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zotrval na argumentácii pred súdom prvej inštancie, že
za škodu, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku a v pohľadávke evidovanej v účtovníctve z

titulu poplatku z omeškania, zodpovedá žalovaný, ktorý ju spôsobil neznalosťou príslušných právnych
noriem, jeho nesprávnym právnym názorom, ako aj nesprávnym procesným postupom, keď nepodal
kvalifikované - odôvodnené odvolanie a spôsobil tak nemožnosť prejednávania veci súdom druhej
inštancie. Zdôraznil, že v čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu na Okresný súd Trnava,
platné právne normy jednoznačne pomenovávali nárok, ktorý mal byť uplatnený voči Všeobecnej

zdravotnej poisťovni ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994
Z.z., a nie ako úrok z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, pričom táto skutočnosť mala
byť žalovanému známa v momente prevzatia právneho zastúpenia, ako aj v čase, keď mu oznámil, aký
text má obsahovať vystavená faktúram. Podľa neho teda žalovaný podal návrh na vydanie platobného
rozkazu nekvalifikovane, v priamom rozpore s platnou právnou úpravou a ustálenou

judikatúrou a podaním odvolania v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom,
mu spôsobil nemožnosť preskúmania jeho nároku odvolacím súdom a týmto mu spôsobil premlčanie
jeho nároku, čím mu vznikla uplatňovaná škoda. Žalovaný svojou neznalosťou konal v rozpore s
odbornou starostlivosťou a nesprávne aplikovanie inej právnej normy na konkrétny právny prípad, ako
i nesprávne vyhotovenie odvolania, spôsobili premlčanie jeho práva. Zdôraznil, že išlo o poskytnutie

právnej rady a právneho zastupovania v priamom rozpore s obsahom zákonného
ustanovenia, ktoré je jednoznačné a v čase uplatnenia nároku nepredstavovalo iný výklad, prameniace
z jeho neznalosti zákona, čo je jednoznačne porušením povinnosti advokáta. Penalizačnú faktúru číslo
622772 vystavil na pokyn žalovaného, s textom, ktorý mu odporučil, a následne na to mu udelil pre
zastupovanie vo veci plnomocenstvo. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní sa nevyporiadal

s dôvodnosťou jeho nároku na zaplatenie poplatku z omeškania voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni
a tým, že táto v pôvodnom konaní jeho nárok v celom rozsahu uznala. Záverom opakovane zdôraznil,
že na zaplatenie uplatňovanej sumy existoval zákonný právny nárok, dlžník tento nárok uznával a bol
schopný a ochotný ho zaplatiť, v pôvodnom konaní nevzniesol žiadnu námietku a súdy
v obdobných prípadoch rozhodovali ustáleným spôsobom, nešlo o vec, ktorá by bola právne nejasná

alebo komplikovaná.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ho považuje za účelové a nesprávne,
súd prvej inštancie podľa neho správne vec právne posúdil a správne zistil všetky okolnosti prípadu,jeho rozhodnutie je zákonné a správne odôvodnené, a preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov súdneho konania.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej
len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody podľa § 26 ods. 1
Zákona o advokácii č. 586/2003 Z.z., ktorú mu mal žalovaný spôsobiť v súvislosti s
výkonom advokácie porušením povinností vyplývajúcich z § 18 ods. 1 a 2 uvedeného zákona, a to
neznalosťou príslušných právnych noriem, jeho nesprávnym právnym názorom, nakoľko platné právne

normy jednoznačne pomenovávali nárok, ktorý mal byť uplatnený voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni
ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z., a nie ako úrok
z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, pričom táto skutočnosť mala byť žalovanému
známavmomenteprevzatiaprávnehozastúpenia,akoajvčase,keďmuoznámil,akýtextmáobsahovať
vystavená faktúra; žalovaný tak podal návrh na vydanie platobného rozkazu nekvalifikovane, v priamom

rozpore s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou. Podľa žalobcu išlo zo strany žalovaného
o poskytnutie právnej rady a právneho zastupovania v priamom rozpore s obsahom
zákonného ustanovenia, ktoré je jednoznačné a v čase uplatnenia nároku nepredstavovalo iný výklad.
Žalovanému tiež vytýkal jeho nesprávny procesný postup, keď nepodal kvalifikované - odôvodnené
odvolanie a spôsobil tak nemožnosť prejednávania veci odvolacím súdom, teda podaním odvolania v

rozporesObčianskymsúdnymporiadkom, muspôsobilnemožnosťpreskúmaniajehonárokuodvolacím
súdom a týmto mu spôsobil premlčanie jeho nároku. Argumentoval, že týmto protiprávnym konaním
žalovaného; ktorý svojou neznalosťou konal v rozpore s odbornou starostlivosťou, keď nesprávne
aplikoval inú právnu normu na konkrétny právny prípad, ako i nesprávne vyhotovil odvolanie; mu vznikla
škoda nevymožením pohľadávky na zaplatenie poplatku z omeškania z dôvodu jej premlčania, ako aj

zaplatením súdneho poplatku za návrh.

6. Odvolací súd zastáva názor zhodný so záverom, ktorý zaujal súd prvej inštancie, že v okolnostiach
danej veci nebola zistená príčinná súvislosť medzi činnosťou vytýkanou žalobcom žalovanému pri
poskytovaní právnych služieb v rámci výkonu advokácie a škodou vzniknutou žalobcovi zaplatením

súdneho poplatku za návrh a nevymožením nároku na zaplatenie poplatku z omeškania.

7. Žalobcavytýkalžalovanému,ženesprávnežalovalúrokzomeškania(podľa §369ods.1Obch.
zák.), hoci mal správne žalovať poplatok z omeškania (podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z.), a že
ani v priebehu konania (kvalifikovane) nezmenil v tomto smere žalobný návrh. V danom prípade však

neexistuje príčinná súvislosť medzi žalobcom tvrdeným nesprávne uplatneným úrokom z omeškania v
jednom konaní a vznikom škody nevymožením poplatku z omeškania žalobcom v inom konaní.

8. Žalobou podanou žalobcom dňa 13.12.2006 na Okresný súd Bratislava V pod sp.zn. 9C 78/2007
totiž nebol poplatok z omeškania uplatnený oneskorene, t.j. po uplynutí premlčacej doby, preto, žeby

žalovaný najprv nesprávne zažaloval dlžníka žalobcu (Všeobecná zdravotná poisťovňa
a.s.) v konaní na Okresom súde Trnava pod sp.zn. 17Cb 15/03 na zaplatenie
úrokov z omeškania.

9. Príčinou zamietnutia žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania na Okresnom súde Trnava totiž

nebola skutočnosť, že tento nárok nebol proti dlžníkovi správne uplatnený, teda že namiesto úrokov z
omeškania mal byť žalobou (správne) uplatňovaný poplatok z omeškania. Príčinou
zamietnutia žaloby na zaplatenie úrokov z omeškania bola skutočnosť, že v konaní uplatňovaný nárok
na úroky z omeškania nebol preukázaný čo do požadovanej výšky. V danom prípade preto nemožno
vyvodiť existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym uplatňovaním úrokov z omeškania (príčina)

a neúspechom žalobcu v konaní o zaplatenie poplatku z omeškania (následok). Odvolací
súd zastáva názor, že o priamej príčinnej súvislosti by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by žaloba o
zaplatenie úrokov z omeškania na Okresnom súde Trnava bola zamietnutá z dôvodu, že
ňou mal byť správne zažalovaný poplatok z omeškania.10. Pokiaľ nebola žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania zamietnutá preto, že mal byť správne
žalovaný poplatok z omeškania, teda ak bola zamietnutá z iného dôvodu ako pre neuplatnenie poplatku

z omeškania, nemožno dospieť k záveru, že škoda v podobe neúspechu žalobcu v konaní na Okresnom
súde Bratislava V o zaplatenie poplatku z omeškania (z dôvodu jeho premlčania)
je v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym uplatnením úrokov z omeškania žalovaným na Okresnom
súde Trnava. Ak by žalovaný v konaní na Okresnom súde Trnava preukázal obvyklú výšku
úrokov z omeškania, bol by žalobca v tomto konaní úspešný. K nevymoženiu poplatku z omeškania

v konaní na Okresom súde Bratislava V z dôvodu jeho premlčania tak nedošlo v dôsledku toho, že
žalovaný nesprávne uplatnil voči dlžníkovi žalobcu na Okresnom súde Trnava úrok z omeškania, hoci
mal správne uplatniť poplatok z omeškania. Nárok na zaplatenie poplatku z omeškania sa žalobcovi
nepremlčal preto, že mal byť uplatnený už žalobou podanou dňa 26.02.2003 na Okresnom súde Trnava.
Z uvedeného dôvodu žalovanému nemožno vytýkať ani porušenie povinnosti v tom, že počas konania
nenavrhol zmeniť žalobu na zaplatenie poplatku z omeškania. Žalovaný preto nedôvodne

staviasvojnároknanáhraduškodynatom,že kzamietnutiujehonárokunazaplateniepoplatku
z omeškania pre premlčanie došlo z dôvodu jeho nesprávneho uplatnenia titulom úrokov z omeškania.

11. Odvolací súd poznamenáva, že dokonca aj Okresný súd Trnava v odôvodnení rozsudku zo dňa
07.07.2005 sp.zn. 17Cb 15/2003 konštatuje, že " ... medzi účastníkmi nebola dohodnutá sadzba úroku

z omeškania, preto odporcovi (správne malo byť uvedené navrhovateľovi - pozn. odvolacieho súdu)
vzniklo právo iba na zaplatenie úrokov z omeškania o jedno percento vyššie než
je úroková sadzba určená podľa § 502..." .

12. Odvolací súd zastáva názor, že spoľahlivo by nebolo možné dospieť ani k záveru, že

riadnym podaním odvolania by bol žalobca v konečnom rozhodnutí vo veci samej úspešným a žalobca
by vymohol poplatok z omeškania. Okresný súd Trnava totiž konštatoval vo vzťahu k uplatňovaným
úrokom z omeškania, že faktúrou č. 622 722 zo dňa 06.12.2002 si žalobca neuplatňoval zaplatenie
poplatku z omeškania, ale si uplatňoval zaplatenie úroku z omeškania a svoj návrh formuloval tak,
že si uplatňuje zaplatenie úroku z omeškania ako ho vyfakturoval touto faktúrou. Faktúra,

predložená v spore ako listinný dôkaz, tak bola podkladom, ktorý vzal konajúci súd za základ pre
svoj záver, že žalobca účtoval dlžníkovi úroky z omeškania, pričom žalobu nezamietol z dôvodu, že by
mal byť dlžníkovi správne účtovaný poplatok z omeškania. V tomto smere preto mohol žalobca vytýkať
žalovanému jedine nepodanie takého riadneho odvolania, ktorým by dodatočne preukázal obvyklé
úroky v zmysle § 502 ods. 1 Obch. zák. vo vzťahu k uplatňovanej výške úrokov z omeškania podľa §

369 ods. 1 Obch. zák. V tejto súvislosti, t.j. vo vzťahu k úspešnému vymoženiu
úrokov z omeškania; sa však žalobca porušenia povinnosti žalovaným nedovolával. Navyše odvolací
súd poznamenáva, že nie je ani zrejmé, či by v prípade, ak by bol žalobca úspešný v konaní
na Okresnom súde Trnava o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 881.992,40 Sk; teda ak by ich v
požadovanej výške žalovaný v tomto konaní preukázal; bol by sa domáhal v rovnakej výške tiež (ešte aj)

zaplatenia poplatku z omeškania, resp. poplatku z omeškania v takej výške, ktorá by nebola
krytá (už) priznanými úrokmi z omeškania. V prípade, ak by sa po vymožení úrokov z omeškania na
Okresnom súde Trnava žalobca už nedomáhal v tej istej výške poplatku z omeškania, by bolo možné
konštatovať, že škoda, spôsobená žalobcovi nevymožením poplatku z omeškania
z dôvodu jeho premlčania v konaní na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 9C 78/2007 nevznikla

v priamej príčinnej súvislosti s tým, že žalovaný nesprávne žaloval dlžníka žalobcu o zaplatenie úrokov
z omeškania, ale tým, že v konaní na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 17Cb 15/2003 bola žaloba o
zaplatenie úrokov z omeškania zamietnutá z dôvodu nepreukázania výšky nároku.

13. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že nemožno súhlasiť so žalobcom ani v tom, že

žalovaný pri podaní žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vychádzal z nesprávneho právneho názoru
a z neznalosti príslušných právnych noriem, ktoré jednoznačne pomenovávali nárok, ktorý mal byť
uplatnený voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona
č. 273/1994 Z.z., a nie ako úrok z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, a že žalovaný
tak podal návrh na vydanie platobného rozkazu nekvalifikovane, v priamom rozpore s platnou právnou

úpravou a ustálenou judikatúrou.

14. Predmetom sporu na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 17Cb 15/2003 bolo zaplatenie úrokov
z omeškania na základe penalizačnej faktúry zo dňa 06.12.2002 vystavenej Všeobecnej zdravotnejpoisťovne na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 369 Obch. zák. za jej omeškanie s úhradou
faktúr za žalobcom dodané lieky v rokoch 1999 a 2000. V tomto období nebola jednotná rozhodovacia
prax súdov v súvislosti s aplikáciou § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. v tom, či si poplatok

z omeškania môže uplatňovať zdravotnícke zariadenie bez ohľadu na to, či ide o zmluvné alebo
nezmluvné zariadenie. Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že Všeobecná zdravotná poisťovňa v
podanom odpore uviedla, že nespochybňuje právo žalobcu na sankciu za omeškanie plnenia záväzku,
avšak s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 11/02 zo dňa 11.07.2002 (s ktorým
sa stotožnila) má nárok na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 len zmluvné zdravotnícke zariadenie,

a keďže žalobca s ňou nie je v zmluvnom vzťahu, nie je možná aplikácia uvedeného ustanovenia a v
danom prípade ide len o bežný obchodný vzťah spadajúci pod úpravu Obchodného zákonníka. V tejto
súvislosti je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že aj predchádzajúca právna zástupkyňa žalobcu JUDr.
Doležalová v rovnakých prípadoch uplatňovala nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania (návrh
na vydanie platobného rozkazu zo dňa 15.08.2002, úprava žalobného návrhu zo dňa 04.03.2003), a že
žalobca aj v iných prípadoch vystavoval penalizačné faktúry na zaplatenie úrokov z omeškania

(faktúra č. 622755 zo dňa 25.09.2002, faktúra č. 622761 zo dňa 24.10.2002)

15. Vzhľadom na to, že v rozhodovacej praxi súdov SR sa objavili rozdielne rozhodnutia, pokiaľ ide
o právne posúdenie nároku na poplatok z omeškania, pri nedodržaní lehoty splatnosti na zaplatenie
úhrady nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zmluvným či nezmluvným zdravotníckym

zariadením, bolo prijaté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 47/2005, ktorým sa mala
uvedená nejednotnosť v rozhodovaní odstrániť. V rozsudku vyslovil Najvyšší súd SR záver, že nárok
na poplatok z omeškania pri nedodržaní lehoty splatnosti na zaplatenie úhrady nákladov za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť v zmysle ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení
vzniká aj nezmluvnému zdravotníckemu zariadeniu, nakoľko iný výklad tohto ustanovenia by viedol k

ničím neodôvodnenému zvýhodneniu (znevýhodneniu) zdravotníckych zariadení v závislosti
od toho, či majú alebo nemajú uzavretú so zdravotnou poisťovňou zmluvu o poskytovaní
zdravotníckej starostlivosti.

16. Žalobca tak nedôvodne namieta, že žalovaný postupoval v rozpore s odbornou starostlivosťou, keď

neuplatňoval v súvislosti s omeškaním Všeobecnej zdravotnej poisťovne s úhradou faktúr za dodané
lieky poplatok z omeškania, resp. že mu dal pokyn na vystavenie faktúry na zaplatenie úrokov z
omeškania; keď; pokiaľ malo ísť o nezmluvné zdravotnícke zariadenie; výklad § 38 ods. 4 zákona č.
273/1994 Z.z. nebol v tomto smere jednotný. Nemožno preto vyvodzovať zodpovednosť žalovaného
za nevymoženie pohľadávky žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania z jeho neznalosti právnych

noriem a nesprávneho právneho názoru a rovnako ani jeho zodpovednosť za vznik škody zaplatením
súdneho poplatku na Okresnom súde Trnava za žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania. Navyše
žalobcovi škoda zaplatením súdneho poplatku za návrh mohla vzniknúť len vtedy, ak by žaloba na
zaplatenie úrokov z omeškania bola zamietnutá preto, že nemala byť vôbec podaná (a teda nemal byť
zaplatený ani súdny poplatok) , resp. preto, že mala byť podaná ako žaloba na zaplatenie poplatku z

omeškania (ktoré konanie bolo oslobodené od súdnych poplatkov).

17. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd názor súdu prvej inštancie o nedostatku
príčinnej súvislosti medzi tvrdeným porušením povinností žalovaným pri výkone advokácie a vzniknutou
škodou, ktorý viedol súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby, za správny, zodpovedajúci zákonu ako

i ustálenej rozhodovacej praxi. Námietky žalobcu uvádzané v podanom odvolaní neboli podložené
takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov
prijatých v tomto smere súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorý vychádza zo správneho právneho posúdenia danej veci, potvrdil ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu,
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré mu vznikli v
súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana,
nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom
rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie

je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421
ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b)
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobokminimálnejmzdy;napríslušenstvosaneprihliada,c)jepredmetomdovolaciehokonanialen

príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu
podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v
odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len
proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri
všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho

sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP).
Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( §

430 CSP).