Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. september 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1235/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3714201719
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3714201719.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr.

Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu Ing. S. E., K.., nar. XX. XX.
XXXX, bytom K., E. XXXX/XX, právne zast. Advokátskou kanceláriou BARU§O - PROCTUM LAW
CONSULT, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kolárska 8 proti odporcovi K. O., nar. XX.XX.XXXX, právne
zast. Advokátskou kanceláriou Consilior Iuris, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Miletičova 23, o zaplatenie
140.000 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa
14.07.2014, č.k. 5C/95/2014-53 v znení opravného uznesenia zo dňa 08.10.2015, č.k. 5C/95/2014-102,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalovaného zaviazal k
zaplateniu 140.000 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou, ako aj k náhrade
trov konania. Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia dlhu z pôžičky poskytnutej
zo strany žalobcu žalovanému, a to vrátane príslušenstva a zmluvnej pokuty, pretože žalovaný pôžičku
v lehote splatnosti nevrátil. Vec právne posúdil podľa § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka (OZ). K

obrane žalovaného, že napriek podpisu písomnej zmluvy nikdy nedošlo k odovzdaniu peňazí uviedol,
že žalovaným navrhovaný svedkovia neboli podľa žalovaného pri uzatváraní zmluvy a jediným dôkazom
o tom, že peniaze odovzdané neboli je len tvrdenie odporcu. Po vyhodnotení dôkazov však dospel súd
prvého stupňa k záveru, že tvrdenie žalovaného nie je pravdivé. Za nesporného východiska, že samotný
žalovaný bol overiť podpisy na zmluve a po niekoľkých dňoch podpísanú zmluvu spolu s overenými
podpismi doručil žalobcovi, mal súd za nelogické, aby peniaze neboli odovzdané a žalovaný čakal na
ich odovzdanie do času, kedy žalobca financie bude mať. Súdu prvej inštancie sa naopak javil logický

taký postup, že žalovaný podpísal zmluvu až po tom, ako mu boli peniaze odovzdané. Ako nepravdivé
vyhodnotil súd prvého stupňa aj tvrdenie žalovaného o tom, že by ho žalobca opakovane neupozorňoval
na vrátenie pôžičky. Ďalej poukázal súd prvej inštancie aj na to, že hoci žalovaný v priebehu konania
tvrdil, že sa mu žalobca vyhrážal, nikdy neurobil žiadne podanie na orgány činné v trestnom konaní,
neurobil žiaden právny krok, aby zmluvy boli zrušené alebo vyhlásené za neplatné a pod. Za uvedeného
stavu mal súd prvej inštancie za preukázané, že obrana žalovaného je účelová, peniaze boli odovzdané
a tým zmluva riadne uzavretá. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

2. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrh
zamietnuť.Namietalsprávnosťzáverusúduprvejinštancie,žemupeniazeboliodovzdané.Takakotvrdiluž v odpore proti platobnému rozkazu, finančné prostriedky podľa zmluvy o pôžičke nikdy neprevzal.
So žalobcom iba rokoval o poskytnutí pôžičky, tento prejavil vôľu poskytnúť žalovanému peniaze a za
tejto situácie žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke a odovzdal žalobcovi jej 2 vyhotovenia s tým, že keď

žalobca bude mať finančné prostriedky v hotovosti k dispozícii, tak sa stretnú, zmluvu podpíše aj žalobca
a až následne skutočne odovzdá peniaze žalovanému. K tomu však nikdy nedošlo a žalovaný bol toho
názoru, že žalobca si poskytnutie pôžičky rozmyslel. Čo sa týka odovzdania peňazí, k tejto skutočnosti
žalobca nevedel preukázať, že požičanou sumou disponoval. Žalobca tiež nepreukázal svoje tvrdenie
že žalovanému odovzdal finančné prostriedky v hotovosti v kancelárii. Žalovaný zdôraznil, že dôkazné

bremeno o odovzdaní peňazí leží na veriteľovi, teda žalobcovi. Zmenka a zmluvy o použití zmenky,
na základe, ktorých odovzdanie peňazí preukazoval žalobca uvedenú skutočnosť nijako nepreukazuje,
pretože zmenka slúžila len na zabezpečenia plnenia zo zmluvy pre prípad, že by bola platne uzavretá.
3. Ako ďalší dôvod pre odvolanie tvrdil žalovaný potrebu zohľadnenia povahy zmluvy o pôžičke ako
zmluvy reálnej. V tomto smere poukázal na nevyhnutnosť skutočného odovzdania peňazí pre vznik
zmluvy a citoval početné súdne rozhodnutia k tejto otázke. Obdobne ako k otázke dôkazného bremena

o odovzdaní predmetu pôžičky.

4. Žalovaný v konaní uviedol že žalobcovi odporučil na určitú obchodnú transakciu Z. R., ktorý mal sumu
140 000 eur žalobcovi z tejto transakcie zaplatiť. Keďže sa tak nestalo prinútil žalobca vyhrážkami
žalovaného podpísať zmluvu o pôžičke a zmenku bez toho aby poskytol finančné prostriedky. Na

preukázanie týchto skutočností žalovaný navrhol vypočuť svedkov Z. R. a Z. G., ktoré dôkazy však súd
prvej inštancie nevykonal a ich nevykonanie ani žiadnym spôsobom neodôvodnil. Uvedení svedkovia
pritom mohli dosvedčiť nátlak vyvíjaný žalobcom na žalovaného a finančné vzťahy medzi nimi. Súd prvej
inštancie tiež nevypočul ako svedkov rodičov a priateľa žalobcu.

5. Vzhľadom na donútenie k podpisu zmluvy sa nejednalo o právny úkon urobený slobodne, v čom
spočíva jeho neplatnosť ktorú bol súd povinný skúmať z úradnej povinnosti.

6. Za nesprávny považoval žalovaný aj záver súdu prvej inštancie, že žalovaný až po predložení výpisov
z bezpečnostného systému budovy uznal, že bol v rozhodnom čase v priestoroch žalobcu, pričom mal

spočiatku tvrdiť opak. Pritom sám žalobca uviedol, že spoločnosť žalovaného mala v daných priestoroch
prenajaté obchodné priestory. Do nich žalovaný pravidelne chodil.

7. Napokon žalovaný uplatnil ako odvolací dôvod odňatie možnosti konať pred súdom spočívajúce v
tom, že súd prvej inštancie nedoručil žalovanému vyjadrenie k odporu, ktoré mal žalobca predložiť súdu

a výpis z bezpečnostného systému. I keď boli výpisy žalobcom súdu predložené nebolo žalovanému
umožnené do týchto dokumentov nahliadnuť a vyjadriť sa k nim.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.

9. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP.

10. V prvom rade, napadnuté rozhodnutie neobsahuje záver, ktorý by bol v rozpore s tým, že zmluva
o pôžičke je zmluvou reálnou, a že preto je k jej vzniku potrebné skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky. Rovnako neobsahuje záver, ktorý by bol v rozpore s tým, že dôkazné bremeno o odovzdaní
peňazí spočíva na veriteľovi. Pokiaľ teda žalovaný odôvodňuje nesprávnosť napadnutého rozhodnutia
uvedenými tvrdeniami, nejedná sa o spôsobilé odvolacie dôvody, pretože napadnuté rozhodnutie

nevychádza z iných záverov, ako v uvedených otázkach tvrdí žalovaný.

11. Pokiaľ žalovaný spochybňuje skutkový záver napadnutého rozhodnutia, že došlo k odovzdaniu
peňazí, nerobí tak dôvodne. Uvedený záver je správny.

12. Zásadnou okolnosťou sporu bolo zodpovedanie otázky, či žalobca peniaze žalovanému odovzdal
alebo nie. Na rozdiel od žalobcu žalovaný tvrdil, že tomu tak nebolo. Ako v každom občianskoprávnom
sporovom konaní, aj tu bolo vecou účastníkov, aby svoje tvrdenia preukázali. Vo všeobecnosti platí, že
účastníkmusívzáujmedosiahnutiaúspechuvsporepreukázaťsvojetvrdenia.Tátopovinnosťúčastníkaje označovaná ako dôkazné bremeno. Zistenie skutkového základu rozhodujúceho pre výsledok sporu
je tak závislé na kvalite dôkazov, ktorými strana sporu disponuje. Prijatie tvrdenia ako pravdivého súdom
tak nezáleží len na tom, či je dané tvrdenie skutočne pravdivé, ale do veľkej miery aj na tom aké

dôkazné prostriedky na preukázanie jeho pravdivosti má účastník k dispozícii. V prípade tvrdení, ktoré
sú medzi účastníkmi sporné, nemá súd inú možnosť overenia ich pravdivosti, než práve z dôkazov, ktoré
produkujúúčastníci.Pokiaľtedaúčastníkneposkytnesúdudostatočnédôkazyopravdivostinímtvrdenej
skutočnosti, nemôže súd z takejto skutočnosti vychádzať pri svojom rozhodnutí. Ani tvrdenie, ktoré
inak plne zodpovedá skutočnosti, nemôže byť podkladom súdneho rozhodnutia, pokiaľ sa účastníkovi

nepodarí jeho pravdivosť preukázať dôkazmi. Neúspech pri preukázaní tvrdenia môže spočívať tak
v podcenení dôkaznej povinnosti zo strany účastníka a opomenutí navrhnutia relevantných dôkazov,
ako aj v tom, že dostatočné dôkazy k tvrdeniu účastníka jednoducho neexistujú. V druhom uvedenom
prípade, kedy neexistuje dostatok dôkazov ide o stav tzv. dôkaznej núdze. K tomu často dochádza
v prípade nedostatočne dokumentovaných právnych vzťahov, či všeobecne v prípade ľahkovážneho
prístupu k právne významným úkonom.

13. Tvrdenie o odovzdaní peňazí preukazoval žalobca v prvom rade listinou zmluvy o pôžičke, ktorá
podľa nespochybnených zistení okresného súdu obsahuje vyhlásenie žalovaného o prevzatí sumy
pôžičky a je žalovaným podpísaná.

14. Písomnostiam obsahujúcim potvrdenie o určitej skutočnosti a podpis osoby, ktorej sa daná
skutočnosť týka, je potrebné v rámci hodnotenia dôkazov pripisovať vysokú mieru preukaznosti. Na
preukaznosti písomných právnych úkonov je založená spoľahlivosť tejto formy v právnych vzťahoch
a prevažná väčšina významnejších právnych úkonov je z toho dôvodu práve v písomnej forme
robená. Písomná forma zabezpečuje vysokú mieru dôvery v obsah a významne prispieva k stabilite

právnych vzťahov. Vychádza sa totiž z predpokladu, že podpísanie listiny, ktorej obsah nezodpovedá
skutočnosti, by bol zo strany osoby plne spôsobilej na právne úkony konaním v rozpore s elementárnou
obozretnosťou v životných situáciách, konaním vysoko ohrozujúcim vlastné právne postavenie, teda
všeobecne konaním vysoko neracionálnym.

15. Vzhľadom na uvedené tak žalobca vysoko vierohodne preukazoval, že k odovzdaniu peňazí
žalovanému došlo, keď predložil žalovaným podpísanú zmluvu o pôžičke obsahujúcu vyhlásenie
žalovaného, že pôžičku v celosti prevzal.

16. Uvedený samozrejme neznamená nemožnosť preukázania opaku skutočnosti vyplývajúcej z

podpísanej listiny. Strana preukazujúca opak však musí poskytnúť dôkaz porovnateľnej preukaznosti,
ako je listina obsahujúca podpis, no najmä už jej tvrdenia o opaku skutočnosti vyplývajúcej z podpísanej
listiny musia byť vierohodné.

17. V posudzovanom prípade je už vierohodnosť tvrdení odporcu o neprevzatí pôžičky, či nedostatku

slobody vôle pri uzatváraní zmluvy veľmi nízka. Žalovaný najskôr tvrdil, že zmluvu podpísal ako prvý
bez toho, že by prevzal peniaze a takto podpísanú zmluvu odovzdal žalobcovi s tým, že keď bude
mať žalobca peniaze, tieto žalovanému odovzdá a podpíše zmluvu aj on. Vzhľadom na vyššie uvedený
rozpor takéhoto postupu s elementárnymi pravidlami konania v právnych vzťahoch, neumožňovali tieto
tvrdenia vytvorenie ani len pravdepodobnosti žalovaným popísaného priebehu udalostí. Takýto postup

je jednoducho absurdný.

18. Následne potom v konaní žalovaný prezentoval tvrdenia o nedostatku slobody vôle pri uzatváraní
zmluvy spočívajúce v nátlaku zo strany žalobcu. Na pojednávaní dňa 14.7.2014 vypovedal žalovaný
o nátlaku zo strany žalobcu: „Keďže ja som p. V. doporučil (žalobcovi na obchod, v ktorom mal V.

zaplatiť (a nezaplatil) žalobcovi 140.000 eur), donútil ma žalobca aby som podpísal zmluvu o pôžičke“.
Uvedené je v rozpore s žalovaného prvotne prezentovaným tvrdením „..žalovaný rokoval s žalobcom
o poskytnutí pôžičky a žalobca prejavil vôľu požičať žalovanému peniaze...“ (odpor proti PR). Žalovaný
opäť neposkytol súdu vierohodnú verziu priebehu udalostí.

19. Vzhľadom na uvedený charakter obrany žalovaného, nebola táto spôsobilá spochybniť samotným
žalovaným písomne potvrdené odovzdanie peňazí a ani len vyvolať pochybnosti o nedostatku slobody
vôlenastranežalovaného.Správnebolipretozáverysúduprvejinštancie,žekodovzdaniupeňazídošlo,
a že právny úkon netrpel nedostatkom slobody vôle. Keďže bola obrana žalovaného neakceptovateľnáuž v rovine tvrdení, bolo nadbytočné vykonávať k takýmto tvrdeniam svedecké výpovede a súd prvej
inštancie nepochybil, keď nevykonal navrhované dôkazy svedeckých výpovedí. Napokon nie je dané
odňatie možnosti konať pred súdom tvrdené odporcom v odvolaní. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa

14.7.2014 vyplýva, že po oboznámení tam uvedených dôkazov sa vyjadrovali obe strany sporu, preto
je nedôvodná námietka, že žalovanému nebolo umožnené vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Čo sa
týka vyjadrenia žalobcu k odporu proti platobnému rozkazu, jeho doručenie žalovanému síce zo spisu
skutočne nevyplýva, no jeho podstatný obsah bol totožný s vyjadreniami právneho zástupcu žalobcu
opakovane prezentovanými v ďalšom priebehu konania, k čomu mal žalovaný možnosť sa vyjadriť, a

preto ani nedoručenie uvedeného vyjadrenia nepredstavuje odňatie možnosti konať pred súdom.

20. Vzhľadom na uvedené neboli naplnené žalovaným uplatnené odvolacie dôvody a odvolací súd preto
napadnuté rozhodnutie potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov
odvolacieho konania.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).