Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/105/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113217858
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113217858.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu F., zastúpeného X., proti
žalovanej F., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej R., zastúpeného X., o
zaplatenie 1.327,76 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 23. júna 2016, č. k. 18C/80/2014-89, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín

zo dňa 13. februára 2017, č. k. 18C/80/2014-111, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku o trovách konania p o t
v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdTrenčínrozsudkomzodňa23.júna2016,č.k.18C/80/2014-89uložilžalovanejpovinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.327,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.327,76
Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, pričom dlh jej povolil splácať v mesačných splátkach po 100 Eur
mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod
následkom straty výhody splátok, a súčasne rozhodol, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.
Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy 3.685,21 Eur, úroku vo

výške 16,8% ročne zo sumy 1.513,18 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 1.513,18 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uznesením č. k.
18C/80/2014-88 zo dňa 23.06.2016 súd zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 2.357,45 Eur, úroku
vo výške 16,8% ročne zo sumy 1.513,18 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a časti úroku z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 185,42 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia z dôvodu späťvzatia žaloby v
tejto časti žalobcom. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie s odkazom na uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.01.2011 sp. zn. 6 MCdo 19/2010, podľa ktorého v prípade, ak konanie
bolo sčasti zastavené (napr. z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu alebo pre nedostatok podmienok
konania), súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Najprv teda posúdi (v režime
§ 146 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 O.s.p.) otázku, čo bolo dôvodom, že konanie muselo byť sčasti zastavené,
a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa § 142 ods. 2 O.s.p.) celkovú otázku, z akej časti
bol ten ktorý účastník úspešný. Ak je na čiastočnom späťvzatí návrhu dané zavinenie navrhovateľa,

treba z pohľadu § 142 ods. 2 dovodiť, že v tomto rozsahu nemal navrhovateľ vo veci úspech. Vždy platí,
že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti návrhu neúspech a úspech sa z
hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu. V tomto prípade žalobca vzal
žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 2.357,45 Eur s príslušenstvom bez udania dôvodu, na základe
čoho možno konštatovať, že z výlučne procesného hľadiska zavinil zastavenie tejto časti konania práve
žalobca. Účastníci konania tak mali vo veci úspech len čiastočný (žalobca mal úspech vo výške 36%,

žalovaná vo výške 64%; rozdiel ich pomerných úspechov predstavuje 27%). Žalovaná ako úspešnejšia
účastníčka si náhradu trov konania neuplatnila, preto jej ju súd prvej inštancie nepriznal.2. Proti uvedenému rozsudku vo výroku o trovách konania (proti nepriznaniu náhrady trov konania
žalobcovi) podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/, § 221 ods. 1

písm. h/ Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.) a § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/, h/ Civilného sporového
poriadku, ako aj preto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľné. Uviedol, že
podstatanesprávnostirozhodnutiasúduprvejinštanciespočívanajmävnesprávnomprávnomposúdení
nároku žalobcu na náhradu trov konania, keďže súd prvej inštancie jeho nárok vo veci samej v žiadnej
časti nezamietol a tomuto nároku v plnom rozsahu v čase rozhodovania vyhovel. Podľa žalobcu bol

tak jeho úspech 100%. Upozornil na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 3/2012, podľa
ktorého miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý
bol naposledy urobený vo veci samej. K tomu uviedol, že jeho posledný žalobný petit vo veci samej
znel na zaplatenie sumy 1.327,76 Eur s príslušenstvom, čomu súd prvej inštancie vyhovel a z tohto
dôvodu mu mala byť priznaná náhrada trov konania. Ďalej žalobca zdôraznil, že túto argumentáciu (s
odkazomnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4MCdo3/2012)uviedolužvčiastočnomspäťvzatí

žaloby zo dňa 10.06.2016, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené, avšak súd ho v odôvodnení
rozsudku vôbec neuviedol, nevysporiadal sa s jeho právnou argumentáciou (neuviedol, prečo nie je
táto právna argumentácia dôvodná, vyhovujúca, alebo prečo je mylná) a ani s citovanými právnymi
závermi Najvyššieho súdu SR. Preto je podľa žalobcu napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania
postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

3. Súčasne s odvolaním podal žalobca aj návrh na doplnenie rozsudku pre prípad, že by bolo možné
vzniknutú procesnú situáciu posudzovať tak, že súd prvej inštancie síce rozhodol rozsudkom č. k.
18C/80/2014-89, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva, avšak nerozhodol o náhrade trov
žalobcu. Súd prvej inštancie uznesením z 27.10.2016 č. k. 18C/80/2014-102 návrh žalobcu na doplnenie

rozsudku zamietol, pričom v odôvodnení uviedol, že v rozsudku neabsentuje žiadna nerozhodnutá
časť prejednávanej veci, o celom predmete konania bolo rozhodnuté, preto nie je dôvod na doplnenie
rozsudku. Nie je ani dôvodné osobitne rozhodovať o trovách konania žalobcu, keďže v rozsudku bolo
rozhodnuté o trovách konania podľa zásady úspechu vo veci v prospech žalovanej.

4. Žalovaná ani R. sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

5. Súd prvej inštancie opravným uznesením z 13.02.2017 č. k. 18C/80/2014-111 opravil záhlavie
napadnutého rozsudku č. k. 18C/80/2014-89 tak, že do záhlavia doplnil označenie účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej (keďže rozsudok bol vyhlásený pred 01.07.2016).

6. Po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď
dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd
prvejinštancierozhodolajotrováchkonania vpredmetnomspore.Vprechodnýchustanoveniach

(§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia
odvolací súd posudzoval otázku dôvodov na priznanie, nepriznanie alebo krátenie náhrady trov konania
podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval

odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

7. Výrok napadnutého rozsudku vo veci samej (o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.327,76
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.327,76 Eur od 22.12.2010 do
zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 100 Eur mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci

počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok) nebol
odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho nepreskúmaval.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru,

že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako
vecne správny.9. Je potrebné uviesť, že aj keď žalobca v odvolaní uvádzal viacero odvolacích dôvodov (ich citáciou z §
205 ods. 2 a § 221 ods. 1 O.s.p. a z § 365 ods. 1 CSP), vecne argumentačne zdôvodnil len dva odvolacie
dôvody, a to nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie.

10. Je nesporné, že súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu po jej čiastočnom
späťvzatí, teda že úspech žalobcu po čiastočnom späťvzatí žaloby bol 100%. Žalobca však v odvolaní
opomenul skutočnosť, že tomuto rozhodnutiu predchádzalo čiastočné zastavenie konania, pričom bolo
potrebné rozhodnúť o trovách konania nielen v časti, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom

späťvzatí žaloby, ale aj v zastavenej časti.

11. V civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok
konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V prípade zastavenia konania (resp.
čiastočného zastavenia konania) ide o zodpovednosť za procesné zavinenie (§ 256 ods. 1
CSP, predtým § 146 ods. 2 O.s.p.). Pri posudzovaní procesnej zodpovednosti v prípade čiastočného

zastavenia konania (v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby) je tiež podstatné kedy, v ktorom
štádiu konania k čiastočnému späťvzatiu dôjde. Súdna prax ustálila, že zavinenie žalobcu alebo
žalovaného za čiastočné zastavenie konania sa vzťahuje len na trovy konania, ktoré vznikli do času
čiastočného zastavenia konania. Po čiastočnom zastavení konania sa už rozhoduje o trovách podľa
zásady zodpovednosti za výsledok konania (podľa miery úspechu, ktorá závisí od vzťahu meritórneho

rozhodnutia k petitu po čiastočnom zastavení konania), ako to uvádza aj žalobcom citované rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 3/2012.

12. V tomto prípade žalobca vzal žalobu čiastočne späť bez uvedenia dôvodu, pričom medzi stranami
nebolo sporné, že späťvzatie nebolo dôsledkom čiastočnej úhrady žalovanej pohľadávky žalovaným ani

iného správania žalovaného (netvrdil to ani žalobca v odvolaní). Z toho vyplýva, že zastavenie konania
v časti o zaplatenie sumy 2.357,45 Eur s príslušenstvom procesne zavinil žalobca, ako to správne
konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca tak zodpovedá za trovy,
ktoré vznikli v zastavenej časti, a to minimálne do času, keď jeho čiastočné späťvzatie žaloby došlo
súdu prvej inštancie (na tomto mieste je zbytočné rozvíjať debatu o tom, či jeho zodpovednosť trvá len

do času, keď čiastočné späťvzatie žaloby oznámil súdu, alebo až do právoplatnosti rozhodnutia súdu
o čiastočnom zastavení konania v dôsledku tohto čiastočného späťvzatia). V tomto prípade čiastočné
späťvzatie žaloby došlo súdu prvej inštancie dňa 14.06.2016. Po tomto dátume nasledovalo už len
pojednávanie (23.06.2016), na ktorom bolo vyhlásené uznesenie o čiastočnom zastavení konania
a aj rozsudok. Na tomto pojednávaní sa však žiaden z účastníkov konania (vrátane vtedajšieho

vedľajšieho účastníka) nezúčastnil, a teda možno konštatovať, že po čiastočnom späťvzatí žaloby už
žiadnemu účastníkovi konania žiadne ďalšie trovy (prvoinštančného) konania nevznikli. Z toho vyplýva,
že žalobca, ktorý procesne zavinil čiastočné zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 2.357,45
Eur s príslušenstvom, podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. zodpovedá za všetky trovy prvoinštančného
konania vo vzťahu k zastavenej časti. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď (pre tento

prípad) považoval procesné zavinenie čiastočného zastavenia konania za skutočnosť, ktorá má vo
vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania rovnaké dôsledky ako čiastočný neúspech žalobcu (v súlade
s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 19/2010, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku citoval).

13. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne
vec posúdil, teda použil správne ustanovenia právneho predpisu (§ 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 146
ods. 2 O.s.p.), správne ich interpretoval a správne tieto ustanovenia aplikoval na zistený skutkový stav.

14. Súd prvej inštancie tiež správne vypočítal, že zastavená časť konania predstavuje 64% pôvodného

petitu, preto žalobca zodpovedá za zastavenie konania (čo má v tomto prípade rovnaké dôsledky ako
neúspech žalobcu) v rozsahu 64%, naopak úspech žalobcu (po zohľadnení jeho zodpovednosti za
čiastočné zastavenie konania) je 36%, teda úspešnejšou účastníčkou (po zohľadnení zavinenia žalobcu
za čiastočné zastavenie konania) bola žalovaná, tá si však náhradu trov prvoinštančného konania
neuplatnila, preto napadnutý výrok súdu prvej inštancie je vecne správny.

15. Pre úplnosť považuje odvolací sú za potrebné uviesť, že za správne považuje aj zamietnutie
návrhu žalobcu na doplnenie rozsudku výrokom o jeho trovách. Ako už bolo uvedené vyššie, o náhrade
trov konania sa rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok (teda podľa miery úspechu aleboneúspechu vo veci samej), prípadne podľa zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. Súd nie
je povinný rozhodnúť samostatne o nárokoch každého z účastníkov (od 01.07.2016 strán) konania -
rozhoduje len jedným výrokom o všetkých trovách, pričom v tomto výroku zohľadní všetky nároky strán a

ich mieru zodpovednosti za trovy a úspech vo veci samej. Výrok, ktorým sa úspešnejšej strane priznáva
nárok na náhradu trov konania (prípadne jeho pomerná časť), v sebe implicitne zahŕňa aj rozhodnutie o
tom, že druhej strane sa žiaden nárok na náhradu trov nepriznáva. To platí aj v prípade, ak sa vo výroku
o trovách neprizná úspešnejšej strane nárok na náhradu trov (napr. preto, že jej žiadne trovy nevznikli,
prípadne do 30.06.2016 aj preto, že si ho neuplatnila) - takýto výrok v sebe zahŕňa aj rozhodnutie o tom,

že nárok na náhradu trov sa nepriznáva ani druhej strane.

16. Pokiaľ žalobca ako ďalší dôvod odvolania uvádzal nepreskúmateľnosťou napadnutého výroku
rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, pretože súd prvej inštancie sa
podľa žalobcu nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou, odvolací súd pripomína, že právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať sa námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi
strán. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia však neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na všetky argumenty strán, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
(porov. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07). V posudzovanej

veci síce súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku výslovne necitoval právnu argumentáciu žalobcu
(a jeho odkaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 3/2012), avšak jej podstatou sa
zaoberal, keď uviedol, že v zastavenej časti zavinil zastavenie konania z procesného hľadiska žalobca
(vtedajšou terminológiou navrhovateľ) a s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo
19/2010 dôvodil, že kto zavinil zastavenie konania, ten mal ohľadne tejto časti návrhu neúspech. Tým

dal súd prvej inštancie odpoveď na argument žalobcu, že vo veci samej bolo vyhovené jeho žalobnému
návrhu (po čiastočnom späťvzatí), a teda jeho úspech vo veci samej je 100%. Odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6 MCdo 19/2010 a
sp. zn. 4 MCdo 3/2012) si vzájomne neodporujú, avšak je potrebné ich vnímať v kontexte skutkových
okolností konkrétneho konania (tak ako to vyplýva z bodov 11 a 12 tohto odôvodnenia). Uznesenie sp.

zn. 4 MCdo 3/2012 (resp. jeho časť, na ktorú odkazoval žalobca) hovorí len o miere úspechu vo vzťahu
k meritórnemu rozhodnutiu (vtedajší § 142 O.s.p.), avšak z tohto uznesenia nevyplýva, že by sa popri
kritériu miery úspechu vo veci samej nemala pri rozhodovaní o náhrade trov konania brať do úvahy
aj zodpovednosť účastníka konania za čiastočné zastavenie konania (vtedajší § 146 ods. 2 O.s.p.).
Uznesenie sp. zn. 6 MCdo 19/2010 naproti tomu dáva návod, ako sa má rozhodovať o náhrade trov

konania tak, aby sa zohľadnil aj úspech alebo neúspech účastníkov konania a aj ich zodpovednosť
za čiastočné zastavenie konania (najmä v situáciách, keď k čiastočnému zastaveniu konania a k
vyhláseniurozsudkuvzostávajúcejčastidochádzapraktickysúčasne).Súdprvejinštancievodôvodnení
rozsudku odkázal na to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré viac zodpovedalo skutkovému stavu
v konkrétnom prípade. Z tohto pohľadu súd prvej inštancie ani nemohol uviesť dôvody, pre ktoré by

bola argumentácia žalobcu nedôvodná, resp. mylná, keďže táto argumentácia mylná nebola, iba ju
bolo potrebné rozvinúť a doplniť právnym posúdením, ktoré viac zodpovedalo konkrétnym skutkovým
okolnostiam danej veci, čo aj súd prvej inštancie v danom prípade urobil. Súd prvej inštancie tiež v
odôvodnení napadnutého výroku jasne uviedol, ktoré ustanovenia aplikoval (§ 142 ods. 2, § 146 ods.
1 písm. c/ a § 146 ods. 2 O.s.p.) a ako ich interpretoval. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd

považovalrozsudoksúdprvejinštancievnapadnutejčastizadostatočneodôvodnený,námietkažalobcu
nepreskúmateľnosťou rozsudku bola preto nedôvodná.

17.Pokiaľideoďalšieodvolaciedôvody,akobolouvedenévyššievbode9tohtoodôvodnenia,žalobcav
odvolaní bližšie nešpecifikoval, aké procesné podmienky neboli splnené, v čom boli nesprávne skutkové

zistenia súdu prvej inštancie, akú inú vadu (okrem ním tvrdenej nepreskúmateľnosti) malo konanie
pred súdom prvej inštancie, akým nesprávnym procesným postupom mu súd prvej inštancie znemožnil
uskutočňovanie jeho procesných práv. Takéto vady nezistil ani odvolací súd.

18. Preto odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako

vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a
§ 396 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, preto by jej patril nárokna náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní však žalovanej žiadne trovy nevznikli, preto
odvolací súd rozhodol tak, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).