Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. jún 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/9/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112243115
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:1112243115.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a
členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: Fond na podporu
vzdelávania, so sídlom Panenská 29, Bratislava, IČO: 47 245 531, právne zastúpeného spoločnosťou
AENEA Legal s. r. o., so sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovanej: Ing. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F. N. XXX, Q., v konaní o zaplatenie sumy 6.827,15 eur s príslušenstvom,

o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/3/2013-230 zo dňa
16.10.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo 16. októbra 2013, č. k. 3Cpr

3/2013-230 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.827,15 eur s úrokom z
omeškania vo výške 8,78 % ročne z tejto sumy od 14. decembra 2012 do zaplatenia.
Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné uznesenie po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodol tak s odôvodnením, že žalovaná sa bezdôvodne
obohatila na úkor žalobcu (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) tým, že jej boli vyplatené finančné
prostriedky na základe absolútne neplatných právnych úkonov - dohôd o vykonaní práce, ktoré žalovaná

uzatvorila so študentským pôžičkovým fondom v zmysle § 226 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka
práce, hoci bola členkou rady fondu. Súd dospel k záveru, že tieto dohody boli neplatné v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka, pretože odporovali ustanoveniu § 3 ods. 8 zákona č. 200/1997 Z. z. o
študentskom pôžičkovom fonde (ďalej len „zákon č. 200/1997 Z. z.“), podľa ktorého sú členstvo a funkcie
v rade fondu čestné, t.j. neprináleží za ich výkon a plnenie povinností z nich vyplývajúcich odplata.
Predmetom uzatvorených dohôd o vykonaní práce boli činnosti, ktoré sa týkali problematiky poplatkov
a pôžičiek poskytovaných z tohto fondu, išlo teda o činnosti spadajúce do pôsobnosti

rady študentského pôžičkového fondu v zmysle ustanovenia § 4 zákona č. 200/1997 Z.
z. a § 8 ods. 14 štatútu študentského pôžičkového fondu účinného v rozhodnom
čase. Keďže každý člen rady fondu bol povinný svoju funkciu vykonávať zodpovedne, nevyhnutne sa
musel na zasadnutia rady pripraviť, preto aj činnosť spočívajúca v štúdiu dokumentov, vypracovaní
návrhov, rozborov a podkladov, spadala pod výkon funkcie člena rady fondu. Ani za tieto činnosti preto
nemal člen rady fondu nárok na odmenu a vyplatenie akejkoľvek odmeny v súvislosti s výkonom tejto

funkcie neprichádzalo do úvahy s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 8 zákona č. 200/1997 Z. z. Dohody
boli tiež v rozpore s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z. z., v zmysle ktorého zamestnanci
fondu nesmú byť členmi rady fondu a dozornej rady aj z dôvodu zachovania ich nezávislosti a vylúčeniavzťahov podriadenosti voči riaditeľovi fondu. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú
vrátiť celú vyplatenú sumu brutto, pretože žalobca uhradil za žalovanú i daň z príjmu fyzických osôb
a v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka tak plnil za ňu to, čo podľa práva mala plniť ona sama.

Námietku premlčania vznesenú žalovanou posúdil ako nedôvodnú; uviedol, že v súlade s judikatúrou
za okamih, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka
je potrebné považovať aj okamih, kedy bol účastník zmluvy na jej neplatnosť upozornený revíznym
orgánom. V tomto prípade mal za to, že sa tak stalo až po predložení memoranda advokátskej kancelárie
AENEA Legal, s.r.o. z 5. októbra 2011, pretože z výročnej správy o hospodárení a činnosti fondu za

rok 2010 nedostatky nevyplynuli a táto správa ani nebola schválená Výborom Národnej rady Slovenskej
republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, na zasadnutí dňa 16. júna 2011 práve pre nedostatky
týkajúce sa výšky nákladov fondu k mzdovým prostriedkom. Premlčacia doba teda uplynula až dňa 5.
októbra 2013, pričom žaloba bola doručená na súd 21. decembra 2012, t. j. včas. Aplikáciu ustanovenia
§ 17 ods. 3 Zákonníka práce vylúčil súd z dôvodu, že žalovaná mala vedomosť o tom, že jej funkcia
v rade bola čestná a že za jej výkon nemá nárok na odmenu. Ani zastavenie trestného stíhania vo

veci sp. zn. ČVS: ORP-33/OEK-B1-2012 nemohlo mať na rozhodnutie súdu vplyv, pretože v konaní
neposudzoval naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu, ale nároku žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom
tiež na ustanovenie § 135 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého je súd viazaný len rozhodnutím o tom, že bol
spáchaný trestný čin a v danej trestnej veci o také rozhodnutie nešlo.

2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná. S uvedeným rozsudkom
nesúhlasí, nakoľko súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí so súdom, že
dohody o vykonaní prác sú absolútne neplatné, nakoľko boli uzatvárané v rozpore so zákonom, pričom

súd vidí rozpor so zákonom v porušení § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z. z. o študentskom pôžičkovom
fonde (ďalej len „ZŠPF“), pretože nedovolenosť dohôd uzatvorených na jednej strane žalovanou a
žalobcom na strane druhej by bola v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka daná vtedy, ak by obsah
alebo účel odporoval zákonu. Nesúhlasí so záverom súdu, že uzatvorením dohody o vykonaní prác pre
žalobcu sa stala zamestnancom žalobcu a tým porušila zákaz vyplývajúci z § 5 ods. 4 ZŠPF. Súd sa

nevyporiadal s otázkou predpokladu (závislosti) vo vzťahu k zadávateľovi práce, ktorého splnenie je
nevyhnutné pre zavŕšenie subsumčného procesu pod definíciu zamestnanca v zmysle Zákonníka práce.
Pre správne právne posúdenie celej veci by bolo bývalo nevyhnutné preskúmať, či sa uzavretím dohôd
o vykonaní prác pre žalobcu stala jeho zamestnancom. Ďalej poukázala na ust. § 11 Zákonníka práce,
ktorýšpecifikujenáležitostikladenénazamestnanca.Mázato,ževsúladesdefinícioubysavjejprípade

jednalo o závislú prácu vtedy, ak by zadania, ktorých vypracovaním ju poveril žalobca, vypracovávala
vo vzťahu podriadenosti osobne podľa jeho pokynov, v jeho mene za mzdu alebo odmenu v pracovnom
čase, na jeho náklady, jeho výrobnými prostriedkami, na jeho zodpovednosť a ak by sa jednalo o také
práce, ktoré pozostávali prevažne z opakovania určených činností. V zmysle uvedeného nešlo o výkon
závislej práce pre zamestnávateľa, nakoľko predmetom dohôd bolo individuálne vypracovanie analýzy,

či odborného stanoviska. Má za to, že sa nikdy nestala zamestnancom ŠPF, a preto ani nemohlo
dôjsť ku kolízii jej členstva v Rade ŠPF so statusom zamestnanca. Preto má za to, že dohody o
vykonaní prác boli uzatvárané v súlade so zákonom. Ak by mala vrátiť žalobcovi odmeny za vykonané
práce, v skutočnosti by tým získal neoprávnený prospech samotný žalobca, nakoľko predmetné
plnenia vykonávala nad rámec funkcie člena Rady ŠPF. Hoci prvostupňový súd správne konštatoval,

že ZŠPF vymenúva okruh právomoci Rady ŠPF demonštratívne, podľa jej názoru súd nesprávne
vyložil pôsobnosť Rady ŠPF, nakoľko opomenul širšie skutočnosti, že ZŠPF limituje pôsobnosť členov
Rady ŠPF prostredníctvom § 4 v spojení s § 3 ZŠPF na právomoci, ktorých okruh sa vyčerpáva
v rozhodovacích alebo schvaľovacích, alebo menovacích činnostiach, súvisiacich s využívaním a
nakladaním prostriedkov fondu a jeho finančným hospodárením. Do pôsobnosti Rady ŠPF môžu patriť

okrem rozhodovacích, schvaľovacích a menovacích funkcií vymedzených priamo v § 4 písm. a) až f)
ZŠPF aj ďalšie iné rozhodovacie, schvaľovacie alebo menovacie právomoci, avšak len ak súvisia s
finančným hospodárením, či používaním finančných prostriedkov ŠPF. Predmetom dohôd o vykonaní
prác, ktoré uzatvorila, nebolo vykonávanie ani rozhodovacej, ani schvaľovacej, či menovacej funkcie
v súvislosti s vynakladaním finančných prostriedkov, ani s iným finančným hospodárením ŠPF, ktorej

účelom boli konečné výstupy vo forme odborných stanovísk a analýz, ktoré svojím obsahom a zámerom
nekolidovalisčinnosťouRadyŠPFvymedzenýmiv§4ZŠPF.KbezodplatnostičlenstvaafunkcievRade
ŠPF odvolateľka uviedla, že z § 9 ods. 4 ZŠPF nevyplýva skutočnosť, že jej práca má byť čestná, teda
bezodplatná, ale práve naopak, že podľa tohto ustanovenia jednoznačne potvrdzuje, že čestnosť funkcieneznamená jej bezodplatnosť. Nesprávnosť úsudku okresného súdu vyvracia samotné ust. § 9 ZŠPF,
podľa ktorého má člen Rady ŠPF nárok na náhradu cestovných výdavkov a zákon ďalej nešpecifikuje,
či mu patria alebo môžu prislúchať aj iné náhrady, alebo odmeny. Práce, ktorými ju žalobca poveril a ani

dohody,ktorésňouuzatvoril,nebolivrozporesozákonom,alebosúvisiacimiprávnymipredpismipodľa§
39 Občianskeho zákonníka. Preto ani nemohlo dôjsť k neoprávnenému obohateniu z jej strany v zmysle
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. K § 17 ods. 3 Zákonníka práce a jeho neaplikovateľnosti na daný
prípad uviedla, že sa s týmto záverom okresného súdu nestotožňuje pre nesprávne právne posúdenie,
pretože ak ona ako „zamestnanec“ musela vedieť o protiprávnosti svojho konania pri uzatváraní dohody

o vykonaní práce za navrhovanú odmenu, mal okresný súd rovnako dospieť k záveru, že aj žalobca
musel minimálne v takej istej miere ako odvolateľka v momente uzatvorenia dohôd vedieť, že koná
protiprávne pri uzatváraní dohôd o vykonaní práce. V konečnom dôsledku nedošlo k naplneniu skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle Občianskeho zákonníka, pričom je presvedčená, že ak
by vrátila odmeny za prácu, ktorú jej zadal žalobca a ktorú vykonala a následne prijala v dobrej
viere korešpondujúcu odmenu, odporuje dobrým mravom. Namietala tiež, že absolútna, či počiatočná

neplatnosť dohôd o vykonaní prác z memoranda nevyplýva, a preto nepostačuje pre aplikáciu ust. § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Napokon namietala, že súd neprihliadal k záverom trestného konania
vo veci podozrenia z trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237
ods. 1, 4 Tr. zák., ktoré trestné stíhanie bolo zastavené, pričom zo samotného rozhodnutia vyplynulo, že
činnosť na základe dohôd vykonaných prác bola nad rámec rozhodovania v Rade ŠPF a nie je dôvod

na to, aby odmena nebola vyplatená. Z uvedených dôvodov potom navrhla, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu zmenil tak, že návrh žalobcu zamieta.

3. K podanému odvolaniu podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol potvrdiť rozsudok okresného
súdu, pretože postupoval správne a vec správne právne posúdil. Poukázal na to, že dohody o vykonaní

práce, ktoré boli uzavreté so žalovanou, jednoznačne odporujú zákonu, pričom výkon funkcie člena
Rady ŠPF je výkonom čestným a člen Rady ŠPF nesmie byť zamestnancom ŠPF, pričom účelom
zákona bolo, aby Rada ŠPF fungovala nezávisle na inom orgáne ŠPF. Žalovaná sa nesprávne
domnieva, že zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce nevykonáva závislú prácu, keďže
každý zamestnanec vykonáva závislú prácu, t. j. aj zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce.

Žalovaná tvrdila, že nemala vykonávať a ani nevykonávala závislú prácu a zároveň, že nebola naplnená
podstata pojmu „zamestnanec“, čo sa však s poukazom na vyššie uvedené javí žalobcovi tak, že
žalovaná nemala v úmysle uzavrieť dohodu o vykonaní práce, a teda obchádzať zákon. Ďalej poukázal
na to, že zákonnou povinnosťou člena Rady ŠPF je vykonávať správu fondu, tzn. spravovať, starať
sa, viesť fond a riadiť činnosť fondu, pričom správa zahŕňa rôznorodé spektrum úkonov vykonávaných

Radou ŠPF. Žalobca je toho názoru, že rozhodovací a schvaľovací proces zahŕňa niekoľko fáz, a to
identifikovanie problému, hľadanie a tvorbu variantov, prognózovanie dôsledkov voľby navrhovaných
variantov, vyhodnotenie variantov, až po prijatie rozhodnutia. Účelom zákona je
zabezpečiť nezávislosť funkcie člena Rady pri ich rozhodovaní, bez akýchkoľvek vzťahov, resp. väzieb,
ktoré vyplývajú z iných vzťahov, vrátane vzťahov pracovnoprávnych. Ďalej s poukazom na uvedené je

zrejmé, že zákon ak priznáva iba členom rád nárok na náhradu cestovného, nepriznáva im iný nárok
a nemôžu od ŠPF žiadať žiadne iné plnenie za výkon ich činnosti. Žalobca má za to, že prvostupňový
súd správne posúdil, že na strane žalovanej došlo k bezdôvodného obohateniu. Či žalobca mal reálnu
vedomosť o platnosti, resp. neplatnosti dohôd o vykonaní práce, je podstatné pre posudzovanie plynutia
premlčacej doby. Poukázal tiež na to, že vo ŠPF došlo ku konfliktu záujmov, čím bol narušený kontrolný

mechanizmus v ŠPF a revízne orgány ŠPF nefungovali. Štatutárny orgán, ani bývalí členovia rady
a dozornej rady nemali vedomosť o neplatnosti dohôd o vykonaní práce, v opačnom prípade by sa
jednalo o úmyselné konanie, ktoré by naplňovalo znaky niektorého trestného činu. Tiež poukázal na to,
že žalovaná sa odvolávala na právne závery odôvodnenia uznesenia o zastavení trestného stíhania,
ktorými však nebol prvostupňový súd viazaný.

4. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. júna 2014 sp. zn. 11CoPr 7/2013 napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Uviedol, že okresný súd zistil skutkový stav veci
dostatočne, aplikoval na vec správnu právnu normu, avšak vec nesprávne právne posúdil. Odvolací
súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že sporné dohody o vykonaní práce uzatvorené

medzi účastníkmi boli neplatné, avšak v prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať ustanovenie §
17 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré vylučuje úspech žalobcu v konaní. Okresný súd správne na vec
aplikoval všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj špeciálne ustanovenia § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka, a to podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce odkazujúceho na aplikáciu ustanoveníObčianskeho zákonníka. Uvedené platí aj vtedy, ak Zákonník práce ako lex specialis nemá potrebnú
právnu úpravu, a to nielen vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ale aj v
prípade, ak by išlo o ustanovenia záväzkovej časti Občianskeho zákonníka. Keďže v danej veci išlo

o nároky vzniknuté z neplatného právneho úkonu, hoci právny úkon bol uzatvorený podľa Zákonníka
práce, pre absenciu špeciálnej právnej úpravy neaplikoval odvolací súd na bezdôvodné obohatenie
úpravu obsiahnutú v § 222 Zákonníka práce. S poukazom na kogentnú povahu Zákonníka práce
a obsahové náležitosti sporných dohôd odvolací súd zhodne s okresným súdom mal za to, že boli
uzatvorené ako dohody o vykonaní práce v zmysle § 226 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, čím medzi

účastníkmi vznikol pracovnoprávny vzťah. Za správny považoval aj záver okresného súdu o absolútnej
neplatnosti napadnutých dohôd v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor s ustanovením §
5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z.z., avšak podľa odvolacieho súdu ide o neplatnosť v pracovnoprávnych
vzťahoch, na ktorú bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Formulácia
tohto ustanovenia totiž predpokladá istú mieru účasti zamestnávateľa na neplatnosti právneho úkonu.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporné dohody sa uzatvárali na základe požiadavky žalobcu

a na zabezpečenie plnenia jeho úloh. Bol to predovšetkým žalobca, ktorý ako zamestnávateľ mal
vedieť, či uzatvorením predmetných dohôd nedochádza k porušovaniu zákona. Potom platí, že ak
neplatnosť spôsobil žalobca, čo i len čiastočne, nemôže byť táto neplatnosť na ujmu žalovanej a
ak jej vznikne v dôsledku neplatnosti predmetných právnych úkonov škoda, je povinný ju žalobca
žalovanej nahradiť. Námietku premlčania vznesenú žalovanou posúdil ako nedôvodnú aj odvolací súd,

keď vedomosť oprávneného o tom, že sa na jeho úkor niekto bezdôvodne obohatil, musí byť skutočná.
K tejto vedomosti došlo v prejednávanej veci až vypracovaním memoranda z 5. októbra 2011, preto bola
žaloba podaná pred uplynutím premlčacej doby. Odvolací súd ďalej uviedol, že podľa ustanovenia §
4 zákona č. 200/1997 Z.z. do pôsobnosti rady fondu patrili rozhodovacie a schvaľovacie kompetencie,
pričom úlohy vyplývajúce zo sporných dohôd boli vykonávané mimo tohto rámca. Keďže predmetné

dohody sú neplatné, účastníci sú v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinní vydať predmet
bezdôvodnéhoobohatenia.Malzato,žezostranyžalovanejnemohlodôjsťkbezdôvodnémuobohateniu
na úkor žalobcu, pretože žalovaná za dohodnutú odmenu riadne vykonala žalobcom zadanú prácu nad
rámec výkonu funkcie. Aj keď sú tieto dohody neplatné a žalobkyňa by mala vrátiť odmenu vyplatenú
na ich základe, v zmysle § 17 ods. 3 veta druhá Zákonníka práce, má právo žiadať od žalobcu náhradu

škody, ktorá jej na základe neplatných dohôd vznikla. Škoda v danom prípade predstavuje odmenu,
na ktorú má žalovaná za vykonanú pracovnú úlohu nárok. Priznaniu uplatneného nároku bráni aj či. 2
základných zásad Zákonníka práce a ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď by nebolo v
súladesdobrýmimravmipožadovaťodžalovanejvrátenieodmenyvyplatenejnazákladedohôd,ktorých
neplatnosť nevyvolala. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol.

5. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť
dovolania odvodil z ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p., ako dovolací dôvod uviedol ustanovenie § 241 ods.
2 písm. b) a c) O. s. p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom). Predovšetkým namietal, že na prejednávanú vec

nie je možné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, pretože práv z neho vyplývajúcich sa môže
primárne domáhať len zamestnanec, pričom žalovaná nikdy status zamestnanca nenadobudla. Sporné
dohody o vykonaní práce bolo potrebné posudzovať z hľadiska ich obsahu, a to bez ohľadu na to,
ako boli pomenované, pretože ich predmetom boli činnosti, ktoré patrili do výkonu funkcie člena rady
fondu vykonávanou bez nároku na odmenu. Za nesprávnu považoval aj aplikáciu ustanovenia § 17

ods. 3 Zákonníka práce odvolacím súdom. Žalovaná uzatvorila sporné dohody dobrovoľne a teda sama
ich neplatnosť spôsobila, preto nebola naplnená hypotéza ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce.
Navyše žalovanej žiadna škoda nevznikla, pretože ak vykonávala činnosti, ktoré boli obsahom dohôd,
vykonávala len tie činnosti, ktoré jej z funkcie vo fonde vyplývali a to bez nároku na akúkoľvek formu
odmeny. V súvislosti s tým dovolateľ podotkol, že odvolací súd v rámci konania nevykonal žiadne

dokazovanie ohľadom existencie údajnej škody žalovanej a vychádzal z výšky neadekvátnej odplaty v
dohodách, ktoré sám označil za absolútne neplatné, pričom rovnaké činnosti mali na základe dohôd
vykonávať aj iní členovia rady fondu. Dovolateľ nesúhlasil ani s právnym názorom odvolacieho súdu,
že činnosti vykonávané žalovanou na základe sporných dohôd nespadali do rámca funkcie člena rady
fondu. Pôsobnosť rady fondu je vymedzená demonštratívnym spôsobom ustanovením § 4 zákona č.

200/1997 Z. z., ďalej vyplýva aj z ustanovení § 1 ods. 3 a § 8 ods. 15 citovaného zákona. Zároveň je
zákonnoupovinnosťoučlenaradyfonduvykonávaťsprávufondu,viesťariadiťjehočinnosť.Rozhodovať
a schvaľovať však neznamená iba hlasovať, tieto pojmy v sebe zahŕňajú široké rôznorodé spektrum
úkonov. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal tiež na tú skutočnosť, že vo väčšine prípadov absentujeakýkoľvek výstup žalovanej, ktorý mal byť vykonaný na základe sporných dohôd a rovnakými
úlohami boli na základe dohôd poverení aj viacerí ďalší členovia fondu. Je tiež nepochybné, že všetky
činnostišpecifikovanévdohodáchbolipreberanénazasadnutiachradyfonduaspadalidorámcavýkonu

funkcie člena rady fondu. Výkon funkcie člena rady fondu je čestný, čo znamená, že táto funkcia je
honorovaná a nemožno od nej očakávať žiadny finančný profit. Účelom zákona č. 200/1997 Z. z. v
tejto časti bolo zabezpečiť nezávislosť funkcie člena rady fondu, resp. dozornej rady pri rozhodovaní bez
akýchkoľvekvzťahovaväziebvyplývajúcichzinýchvzťahov.Fondjeverejnoprávnymsubjektomazákon
o ŠPF upravuje verejnoprávne vzťahy kogentným spôsobom, to znamená, že subjekty týchto vzťahov

môžu konať len v medziach a rozsahu zákona. Dovolateľ namietal aj neprimerane vysokú výšku odplaty,
ktorá mala byť žalovanej za vykonané práce poskytnutá a podrobne sa zaoberal otázkou reálnej hodnoty
jednotlivých činností. K záverom odvolacieho súdu o aplikácii dobrých mravov dovolateľ poukázal na
skutočnosť, že v danom prípade bol vo fonde narušený kontrolný mechanizmus a existoval
tam uzatvorený kruh, v rámci ktorého riaditeľ vyplácal finančné prostriedky svojim „zamestnancom“, a to
členom rád fondu. V závere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v obdobnej skutkovo

totožnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51 Cpr 2/2013. Z týchto dôvodov žiadal,
aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie.

6. Žalovaná k podanému dovolaniu uviedla, že nie sú dané dôvody dovolania, ani vady konania, a
preto žiadala, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. Bola toho názoru, že odvolací súd na

vec správne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce, pretože aj v prípade neplatného
pracovnoprávneho úkonu je namieste použitie režimu Zákonníka práce. Uviedla, že jej úmyslom nebolo
stať sa zamestnancom žalobcu, ale zabezpečenie čo najefektívnejšieho fungovania fondu. Sporné
dohody boli uzatvorené na základe požiadavky žalobcu a ich neplatnosť nespôsobila. Ustanovenie §
17 ods. 3 Zákonníka práce je možné uplatniť aj v takom prípade, ak zamestnancovi škoda nevznikne.

Podľa jej názoru by sa žalobca nesporne bezdôvodne obohatil, ak by si prisvojil hodnotu jej práce bez
toho, aby jej poskytol náležité protiplnenie. Navyše žalobca ňou poskytnuté plnenia použil a spracoval,
preto podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka je povinný poskytnúť jej v rámci vyporiadania náležité
protiplnenie v peňažnej forme. Zotrvala na svojom stanovisku, že práce, ktoré vykonávala na základe
sporných dohôd, nepatrili do rámca výkonu funkcie člena rady fondu. Činnosti, ktoré nesúvisia ani s

rozhodovacou ani so schvaľovacou funkciou, nespadajú do oblasti pôsobnosti rady fondu v zmysle §
4 zákona č. 200/1997 Z. z. Následne sa podrobne zaoberala obsahom jednotlivých dohôd a činností,
ktoré na ich základe vykonávala. Doplnila, že v zmysle § 8 ods. 15 štatútu fondu, bola ako členka rady
oprávnená nie však povinná predkladať návrhy a podnety rade. Rovnaké úlohy boli zadávané viacerým
členom rady fondu preto, že každý z nich mal zabezpečiť štatistické údaje pre jednotlivé kraje Slovenska.

Skutočnosť, že fond neeviduje výsledky jej práce, jej nemôže byť kladená na zodpovednosť. K námietke
žalobcu, že sa odvolací súd nezaoberal výškou škody, ktorá by vznikla žalovanej v prípade vyporiadania
bezdôvodného obohatenia, uviedla, že vyčíslenie škody v konkrétnej forme nebolo potrebné, nakoľko
konkrétna ujma by sa rovnala výške odmien prijatých od žalobcu. Zdôraznila, že dohody uzatvorila v
dobrej viere a na základe už ustálenej praxe žalobcu v súvislosti s uzatváraním dohôd aj v predošlých

rokoch s inými členmi rady fondu. Poukázala aj na to, že nedostatky v činnosti fondu neboli zistené
ani v rámci každoročnej kontroly a preto nemala pochybnosť o správnosti jeho postupu. Dovolávala sa
uplatnenia zásady všeobecnej rovnosti podľa § 13 Zákonníka práce, pokiaľ by súd mal rozhodnúť o
vrátení prijatej odmeny, čím by bola znevýhodnená oproti iným členom rady fondu. Žalobca k vyjadreniu
žalovanej zopakoval argumenty už vznesené v podanom dovolaní. Doplnil, že rozhodnutia najvyššieho

súdu, na ktoré v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce žalovaná poukázala, sa
vzťahovali na prípady riadneho a platného uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu. Podrobne rozobral
charakter činností, ktoré mali byť podľa jednotlivých dohôd žalovanou vykonané a označil ich ako
povinnosti vyplývajúce jej z titulu funkcie v rade fondu. Žalobca svoje dovolanie doplnil následne
viacerými podaniami, v ktorých predkladal a komentoval rozhodnutia súdov vydané v skutkovo a

právne totožných veciach, kde žalovanými boli iní členovia rady fondu. Rovnako žalovaná predložila
najvyššiemu súdu viaceré následné vyjadrenia k argumentom žalobcu, kde zopakovala svoje proti
argumenty a súčasne doložila rozhodnutie Krajského súdu v Žiline v obdobnej veci.

7. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Cdo 435/2014-653 zo dňa 29. júna 2016

Najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2014, sp. zn. 11CoPr/7/2013 a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že odvolací súd založil
svoje zmeňujúce rozhodnutie na aplikácii ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré ustanovenie
nebolo okresným súdom aplikované a z tohto pohľadu okresný súd vec ani neposudzoval. Odvolacísúd síce rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade sporné dohody o vykonaní
práce uzatvorené medzi účastníkmi boli absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
pre ich rozpor s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č.200/1997 Z. z., avšak podľa odvolacieho súdu bolo

potrebné na následné vyporiadanie vzťahov medzi účastníkmi z neplatných právnych úkonov aplikovať
ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Okresný súd na rozdiel od odvolacieho súdu posudzoval
vec podľa ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Keďže aplikácia ustanovenia § 17 ods.
3 Zákonníka práce bola pre výsledok sporu rozhodujúca, mal odvolací súd postupovať v súlade s §
213 ods. 2 O. s. p. a umožniť účastníkom vyjadriť sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia. Zo spisu ale

vyplýva,žeodvolacísúdtaktonepostupoval,vdôsledkučohoúčastníkkonaniavdanejprocesnejsituácii
nemal možnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.
Týmto nesprávnym procesným postupom odvolací súd zaťažil konanie vadou zmätočnosti spočívajúcou
v odňatí možnosti žalobcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Okrem vyššie konštatovaného
pochybenia odvolací súd v konaní postupoval v rozpore s ustanovením § 213 ods. 1 O. s. p., v zmysle
ktorého je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami

ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Citované ustanovenie je vyjadrením princípu neúplnej apelácie
ovládajúcej odvolacie konanie a zakotvuje, že odvolací súd môže vychádzať len z tých skutkových
okolností, ktoré vyšli v konaní pred súdom prvého stupňa najavo, t. j. ktoré boli predmetom dokazovania
a ktorých (ne)preukázanie napokon viedlo k príslušnému právnemu záveru o uplatnenom nároku. Je
neprípustné, aby odvolací súd dospel k vlastným „novým“ skutkovým zisteniam bez toho, aby vyplývali z

vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, alebo z dokazovania v rámci odvolacieho konania
mimo výnimiek ustanovených § 213 ods. 2 až 7 O. s. p. Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom
rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O. s. p.). Uvedené ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu, aby
dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré

urobil súd prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého
stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie
v zmysle § 132 O. s. p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam,
vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho dokazovania. Odvolací súd
však nielenže dospel k odlišnému právnemu záveru ako okresný súd, že na podklade sporných dohôd

žalovaná vykonala práce naviac, t. j. nespadajúce do náplne funkcie člena rady fondu, ale navyše
svoje rozhodnutie oprel o záver, že žalovaná „riadne“ (v zmysle skutočne a reálne) vykonala pracovné
úlohy zadané jej žalobcom na podklade sporných dohôd. Tento záver odvolacieho súdu ale nevychádza
zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a nemá podklad vo vykonanom dokazovaní.
Okresný súd sa totiž skutočným výkonom týchto činností žalovanou nezaoberal a k tejto otázke nebolo

okresným súdom vykonané žiadne dokazovanie. Okresný súd jednoznačne uzavrel, že práce, ktoré
mali byť vykonané na základe sporných dohôd, boli súčasťou náplne funkcie člena rady fondu, t. j. ani
nemohli byť vykonané žiadne práce naviac, preto nevykonával dokazovanie k otázke ich skutočného
výkonu žalovanou. Z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu (ods. 2 str. 12 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, č. l. 326 spisu) však vyplýva, že odvolací súd dospel k odlišnému záveru než okresný

súd a konštatoval, že z dokazovania vyplynulo, že žalovaná riadne vykonala pracovné úlohy zadané
žalobcom a išlo o práce naviac nespadajúce pod rozhodovacie a schvaľovacie kompetencie žalovanej,
za ktoré jej vznikol nárok na odplatu. Tieto závery odvolacieho súdu s ohľadom na výsledky konania
pred okresným súdom a ním zistený a dokazovaný skutkový stav vyznievajú prekvapivo a nečakane,
pričom aj v tomto prípade žalobca za danej procesnej situácie nemal možnosť namietať ich správnosť.

Aj tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu napĺňa znaky vady v zmysle § 237 písm. f) O.
s. p. Vyššie konštatované procesné pochybenia odvolacieho súdu, napĺňajúce znaky vady predvídanej
ustanovením § 237 písm. f) O. s. p., zakladajú dôvodnosť podaného dovolania a bez ďalšieho
postačujú na zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci
na ďalšie konanie. Pre účely prejednávanej veci však dovolací súd považoval za potrebné uviesť k veci

nasledovné.Kľúčomksprávnemuzáveruvprejednávanejvecijeodpoveďnaotázku,či nazáklade
zmlúv označených ako dohody o vykonaní práce vznikol medzi účastníkmi pracovnoprávny vzťah, resp.
faktický pracovný pomer. A túto otázku je možné zodpovedať len posúdením ich obsahu (toho, čo malo
byť na základe dohôd vykonané) a toho či žalovaná, vo svojom postavení člena výkonného orgánu
fondu, na ich podklade mohla tieto činnosti vykonávať ako závislú prácu v postavení zamestnanca.

Až následne je možné riešiť otázku dôsledkov neplatnosti úkonov vo vzťahu k účastníkom s ohľadom
na ich povahu a civilný kódex, ktorým sa budú riadiť. Aby bolo možné konkrétny záväzkový vzťah
označiť ako pracovnoprávny, musí mať základne znaky typické pre tento druh právnych vzťahov. Treba
mať na zreteli, že pracovnoprávny charakter konkrétneho záväzkového vzťahu nie je determinovanýprávnou formou, ktorou bol vzťah založený ani jeho formálnym označením, ale tým či tento právny
vzťah napĺňa základné znaky pracovnoprávneho vzťahu. Pre identifikáciu
pracovnoprávneho vzťahu, resp. právneho statusu zamestnanca treba pritom vychádzať z definície

pojmu závislej práce podľa ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, ako aj z vymedzenia pojmu
zamestnanca podľa ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce. Základnými znakmi pracovnoprávneho
vzťahu, v ktorých sa odráža podstata výkonu tzv. závislej práce, je osobná závislosť a podriadenosť
zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, výkon práce v mene zamestnávateľa, na základe jeho
pokynov a za odplatu. Aby teda bolo možné urobiť záver, že vzťah medzi

účastníkmi, ktorý mal byť dohodami o vykonaní práce založený, je vzťahom pracovnoprávnym, ktorý
sa spravuje ustanoveniami Zákonníka práce vrátane ustanovenia § 17 ods. 3, musel by tento vzťah
mať už spomenuté znaky závislej práce a žalovaná by na jeho základe musela závislú prácu vykonávať
a mať postavenie zamestnanca. Ak tomu tak nie je, potom je aplikácia ustanovení Zákonníka práce
vylúčená a to bez ohľadu na formálne označenie právneho vzťahu. V tomto smere bude potrebné, aby
odvolací súd ešte raz posúdil charakter sporného vzťahu z pohľadu ustanovení zákona č. 200/1997 Z.

z. najmä § 3 ods. 5, 8, § 5 ods. 2, 4 a § 9 ods. 4 citovaného zákona, ktoré sú celkom jednoznačné,
nepripúšťajúce iný výklad a odpovedal na otázku, čo bolo predmetom dohôd o vykonaní práce a či
vzťah medzi účastníkmi mohol mať znaky pracovnoprávneho vzťahu. A napokon v prejednávanej veci
je na mieste otázka, či účastníci uzatvárali zmluvy na podklade skutočnej, vážnej vôle a zámeru vyvolať
ich právne účinky, t. j. vznik pracovnoprávneho vzťahu, alebo týmto spôsobom len obchádzali zákon

a absenciu jeho ustanovení, ktoré by umožňovali odmeňovanie členov rady fondu. Pritom simulovaný
právny úkon sa posudzuje nie z hľadiska dôsledkov simulovaného právneho úkonu, ale ako ten právny
úkon, ktorý strany zastierali a ku ktorému ich vôľa aj reálne smerovala avšak len za predpokladu, že
tento iný úkon je platný (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ však ide o simuláciu zákonom
nedovoleného konania, nemôžu sa jeho účastníci dovolávať právnych dôsledkov, ktoré by inak nastali

zo simulovaného právneho úkonu, ani z ním zastieraného neplatného úkonu. Iným slovami legálne
označený úkon, ktorým sa zastiera právom nedovolené konanie, nemôže vyvolať účinky právom
inak spojené splatným právnym úkonom len preto, že je takto označený. Pokiaľ ide o obsah sporných
dohôd, resp. práce, ktoré mali byť na ich základe vykonávané, bude nevyhnutné odpovedať na otázku,
čo v skutočnosti teda bolo a malo byť úlohou člena rady fondu a aký bol zámer zákonodarcu v tomto

smere, ak samotný zákon počíta aj s administratívnym aparátom fondu a určuje radu fondu do pozície
„výkonného orgánu spoločnosti“. Treba mať na zreteli, že akákoľvek rozhodovacia činnosť (napríklad aj
sudcovská) nespočíva len v mechanickom rozhodovaní, ale zahŕňa množstvo iných vedľajších činností,
ktoré spolu vedú k prijatiu príslušného rozhodnutia a riadenia spoločnosti. Odpovede na tieto dovolacím
súdom načrtnuté otázky vo svetle tu uvedených právnych úvah budú nevyhnutné pre správne

posúdenie veci a pre určenie dôsledkov neplatnosti sporných dohôd. K obrane žalovanej v
dovolacomkonaníspočívajúcejvargumentácii,ževofondebolidlhodobouzatváranédohodyovykonaní
práce s členmi rady, že žalovaná konala v dobrej viere a mala legitímne očakávania, dovolací súd
považuje za potrebné dodať len toľko, že súkromné právo od počiatku ovláda základná rímska zásada
„ignorantia iuris non excusat -neznalosť zákona neospravedlňuje" a tiež ,,vigilantibus iura scripta sunt -

právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým". Pokiaľ ide o doktrínu legitímneho očakávania, tú
veľmi výstižným spôsobom definoval Ústavný súd Českej republiky v náleze z 8. júna 1995 sp.zn. IV
ÚS 215/94 : „Jestliže tedy někdo jedná v důvěře v nejaký zákon, nemá být v této své důvěře zklamán".
Legitímne očakávanie jednotlivca sa môže vzťahovať len na to, čo je v súlade s právom a zo zákona
výslovne vychádza, dlhodobá prax nie je dostatočnou bázou pre aplikáciu tohto princípu.

8. Po zrušení veci dovolacím súdom žalobca predložil viaceré vyjadrenia, v ktorých predkladal a
komentoval rozhodnutia súdov vydané v skutkovo a právne totožných veciach, kde žalovanými boli iní
členovia rady fondu.

9. Vyjadrenia boli doručené žalovanej, ktorá sa k ich obsahu nevyjadrila.

10. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovanej
v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP, viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 387
ods. 1, 2 CSP.11. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav veci a vec správne právne posúdil.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného
súdu a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Odvolacie námietky žalovanej považuje za nedôvodné.

13. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý odvolací súd považuje za správny a vychádza z
neho, možno zhrnúť nasledovne: Žalovaná bola v období rokov 2010 - 2012 členkou rady študentského

pôžičkového fondu (ďalej len „fond“). Počas tohto obdobia žalovaná uzatvorila so žalobcom ako
zamestnávateľom konajúcim prostredníctvom bývalého štatutárneho orgánu úkony označené ako
dohody o vykonaní práce uzatvorené v zmysle § 226 Zákonníka práce, a to dňa 11.03.2010 s
predmetom: na zasadnutí dňa 16.03.2010 rozpracuje uznesenie Vlády SR č. 734 zo dňa 14.10.2009 na
podmienky študentského pôžičkového fondu s dohodnutou odmenou 165,43 eur brutto, dňa 19.04.2010
s predmetom: príprava na zasadnutie dňa 22.04.2010, návrh na úpravu sadzobníka poplatkov

a náhrad od 01.07.2010 a podklady poskytovania pôžičiek pre školský rok 2010/2011 s dohodnutou
odmenou vo výške 165,43 eur brutto, zo dňa 14.06.2010 s predmetom: v období od
15.06.2010 do 29.06.2010 pripraví návrhy na dopracovanie štatútu fondu v súlade
s uzneseniami rady fondu a dozornej rady a zmenami súvisiacimi so zmenou sadzobníka poplatkov,
dohodnutá odmena vo výške 3.000,- eur brutto, dňa 20.10.2010 s predmetom: príprava na zasadnutie

dňa 22.10.2010, analýza posúdenia žiadosti o pôžičku v akademickom roku 2010/2011 so
zameraním na príslušné školy a študentov študujúcich na zahraničnej VŠ s aspektom zvýšenia pôžičky
do dvojnásobku zákonnej výšky vzhľadom na výšku školného s dohodnutou odmenou 165,43 eur
brutto, dňa 15.12.2010 s predmetom: príprava na zasadnutie dňa 17.12.2010, návrhy na poskytnutie
pôžičky v súvislosti s pripravovaným spoplatňovaním vysokoškolského vzdelávania v ČR a zvýšenia

školného v Anglicku, dohodnutá odmena 165,43 eur brutto, dňa 17.12.2010 s predmetom: príprava v
období od 20.12.2010 do 31.12.2010, zhodnotenie kritérií priznávania pôžičiek
uvedených v zákone o novele súvisiacich zákonov, dohodnutá odmena vo výške 3.000,- eur brutto,
dňa 20.04.2011 s predmetom: príprava na zasadnutie dňa 29.04.2011, alternatívny návrh poskytovania
pôžičiek v akademickom roku 2011/2012 v nadväznosti na zmeny vo vysokom školstve publikované

v médiách, odmena 165,43 eur brutto. Na základe uzatvorených dohôd a v príčinnej súvislosti s nimi
vyplatil žalobca žalovanej v rozhodnom období celkovú sumu 6.827,15 eur. Žalobca vyzval listom zo dňa
04.12.2012 žalovanú vrátiť fondu neoprávnene vyplatené finančné prostriedky v celkovej sume 8.658,01
eur v lehote 3 dní od obdržania výzvy. Túto zásielku prevzala žalovaná 10.12.2012. Vrátenie finančných
prostriedkov žalovaná nepreukázala.

14. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o absolútnej
neplatnosti vyššie uvedených dohôd s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so
zákonom, konkrétne s ust. § 3 ods. 8, ust. § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z. z. o študentskom pôžičkovom
fonde.

15. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

16. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 200/1997 Z. z. o študentskom pôžičkovom fonde účinného v čase

uzavretia predmetných dohôd, ako aj výplat vyššie uvedených odmien, najvyšším orgánom fondu je
rada fondu. Rada fondu vykonáva správu fondu a riadi jeho činnosť. Rada fondu má sedem členov, z
ktorých a) štyroch vymenúva a odvoláva minister školstva Slovenskej republiky, b) troch vymenúva a
odvoláva Študentská rada vysokých škôl.

17. Podľa § 3 ods. 8 citovaného zákona, členstvo a funkcie v rade fondu sú čestné.

18. Podľa § 5 ods. 4 citovaného zákona, riaditeľ fondu je zamestnancom fondu. Zamestnanci fondu
nesmú byť členmi rady fondu a dozornej rady.

19. Podľa § 4 citovaného zákona, do pôsobnosti rady fondu patrí najmä:
a) rozhodovať po dohode s ministrom školstva o poskytnutí prostriedkov fondu na pôžičky
pre študentov na vysokých školách, prípadne aj pre študentov, ktorí študujú na vysokých
školách v Slovenskej republike v postavení zahraničného Slováka,b) schvaľovať štatút fondu a rokovací poriadok rady fondu,
c) schvaľovať rozpočet fondu,
d) schvaľovať ročnú účtovnú závierku fondu overenú audítorom,

e) schvaľovať výročnú správu o hospodárení a činnosti fondu za predchádzajúci rok, ktorá sa predkladá
Národnej rade Slovenskej republiky, ministrovi a Študentskej rade vysokých škôl,
f) vymenovať a odvolať riaditeľa fondu a určovať jeho mzdu podľa osobitných predpisov.

20. Žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti a argumenty, ktoré by spochybnili

správnosť záverov súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa správne poukázal na
to, že kompetencie člena rady fondu nemajú výlučne rozhodovací, resp. schvaľovací charakter, ale
povinnosťou člena rady bolo vykonávať aj iné povinnosti a úlohy spojené práve s prípravou na
rozhodovaciu, resp. schvaľovaciu činnosť. Rozhodovací a schvaľovací proces je potrebné chápať v
širšom zmysle a zahŕňa štúdium dokumentov, vypracovávanie rôznych návrhov dokumentov, koncepcií,
rozborov, podkladov pre rozhodnutie. Aj táto činnosť však spadá pod výkon funkcie člena rady fondu,

je jej neoddeliteľnou súčasťou.

21. Ust. § 4 Zákona o štátnom pôžičkovom fonde obsahuje demonštratívny výpočet pôsobnosti rady
fondu. Podrobnosti o pôsobnosti rady fondu upravuje aj štatút študentského pôžičkového fondu, ktorý
podrobnejšie určuje kompetencie rady fondu. Je nepochybné, že v náplni činnosti člena rady fondu sú aj

iné úlohy a povinnosti ako rozhodovanie o predložených otázkach. Vychádzajúc z predmetu jednotlivých
dohôd o vykonaní práce, väčšina činností, ktoré sa na základe dohôd o vykonaní práce žalovaná
zaviazala vykonávať, sa týkajú poskytovania pôžičiek, čo je jedna z primárnych základných úloh, ktoré
má fond vykonávať a nepochybne patria práve do pôsobnosti rady fondu vzhľadom na zákonom, resp.
štatútom fondu vymedzenú pôsobnosť rady. Zároveň možno konštatovať, že všetky činnosti, na ktorých

vykonanie sa žalovaná predmetnými dohodami o vykonaní práce zaviazala, vo vyššie uvedenom širšom
ponímajú súvisia s rozhodovacou a schvaľovacou činnosťou člena rady fondu.

22. Zákon výslovne ustanovuje, že funkcia člena rady fondu je čestnou funkciou. Uvedené znamená,
že zastávanie tejto funkcie predstavuje pre danú osobu česť. Teda aj pri plnení povinností z nej

vyplývajúcich sa možno spoliehať na česť osoby vykonávajúcej túto funkciu, pričom sa jedná o funkciu,
ktorá nie je honorovaná, t. j. nemožno očakávať od nej žiadny finančný profit, žiaden príjem či odmenu.
Výkon akejkoľvek činnosti žalovanou patriacej do pôsobnosti rady fondu je bezodplatný.

23. Základným definičným znakom pracovného pomeru, za ktorý v širšom zmysle možno považovať aj

právny vzťah vzniknutý na základe dohody o vykonaní práce, je výkon závislej práce zamestnanca pre
zamestnávateľa. Žalovaná si v podanom odvolaní odporuje, keď na jednej strane poukazuje
na to, že so žalobcom uzatvorila platnú dohodu o vykonaní práce, na druhej strane popiera, že by išlo
o výkon závislej práce. Závislosť práce je však definičným znakom pracovnoprávneho vzťahu. Účelom
a zmyslom obmedzení vyplývajúcich z § 3 ods. 8, ako aj z § 5 ods. 4 Zákona o študentskom

pôžičkovom fonde je dosiahnuť, aby člen rady fondu bol nezávislý od riaditeľa fondu. Práve preto zákon
ustanovuje, že člen rady fondu nemôže byť zamestnancom fondu, teda nemôže byť v podriadenosti od
riaditeľa fondu, keďže ho okrem iného vymenúva, odvoláva a určuje jeho mzdu. Nepochybne uzavretím
dohody o vykonaní práce by sa žalovaná stala závislá od riaditeľa fondu (minimálne čo do
odmeňovania, pokynov pri vykonaní práce a pod.).

24. Z vyššie uvedených dôvodov dohody o vykonaní práce, ktoré uzatvorila žalovaná so
žalobcom, sú pre rozpor so zákonom absolútne neplatným právnym úkonom. Žalovaná si výkonom
činnosti pre žalobcu len plnila svoju funkciu člena rady fondu, ktorá bola čestná, bezodplatná, a preto je
žalovanápovinnávrátiťžalobcovinímposkytnutéplnenie.Zároveňmožnokonštatovať,žežalobcanemá

voči žalovanej žiadnu regresnú povinnosť z titulu spotrebovaných plnení. Peňažné prostriedky vyplatené
žalovanej na základe neplatných právnych úkonov zakladajú na jej strane bezdôvodné obohatenie podľa
§ 451, § 457 Občianskeho zákonníka (ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal).

25. Ako to odvolací súd už vyššie konštatoval, pokiaľ aj žalovaná poskytla žalobcovi plnenie na základe
neplatných dohôd, toto plnenie vykonávala v rámci výkonu svojej funkcie členky rady fondu. Z obsahu
spisu však nemožno konštatovať, či žalovaná činnosti z neplatných dohôd o vykonaní práce v prospech
žalobcu vykonala, žalovaná vykonanie činnosti na základe dohôd o vykonaní práce nepreukázala.Dokazovanie v uvedenom zmysle by však bolo nad rámec predmetu konania (vzhľadom na záver
odvolacieho súdu, že ak aj predmetné činnosti vykonala, vyplývalo jej to z titulu výkonu jej čestnej
bezodplatnej funkcie člena rady fondu, teda plnila si iba svoju zákonnú povinnosť).

26. Žalovaná sa v podanom dovolaní dovolávala aplikácie ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré
ustanovenie poskytuje ochranu zamestnancovi pri neplatnosti právneho úkonu.

27. Odvolací súd došiel k záveru, že aplikácia tohto ustanovenia na daný prípad nie je možná.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na vyslovený právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v jeho zrušujúcom uznesení vydanom pod č. k. 5Cdo 435/2014-653 zo dňa 29. júna 2016,
ktorý pripustil aplikáciu ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce len v prípade, ak medzi účastníkmi vznikol
vzťah pracovnoprávny, majúci znaky závislej práce, za predpokladu, že by žalovaná na jeho základe
závislú prácu vykonávala a mala postavenie zamestnanca. Z vyššie uvedeného záveru odvolacieho
súdu vyplýva, že medzi účastníkmi platný pracovnoprávny vzťah, vzťah závislej práce nevznikol, preto

je aj aplikácia ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce vylúčená. Z dôvodu, že medzi účastníkmi platne
pracovnoprávny vzťah nevznikol, žalovaná nezískala status zamestnanca a nemôže sa na ňu vzťahovať
ochrana v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce.

28. Odvolateľka namieta aj nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadom premlčania nároku, keď

nárok uplatňovaný žalobcom považuje za premlčaný. Odvolací súd, v zhode so súdom prvého
stupňa, dospel k názoru, že nárok žalobcu bol uplatnený včas, nakoľko ku dňu podania žaloby,
t. j. ku dňu 21.12.2012 nedošlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby pre vydanie bezdôvodného
obohatenia. Pre plynutie subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih, kedy žalobca
skutočne reálne zistil, že dohody o vykonaní práce uzavreté so žalovanou sú neplatné, a teda, že

plnenie na ich základe predstavuje bezdôvodné obohatenie. Za okamih začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby je potrebné považovať deň 05.10.2011 (oboznámenie sa s obsahom právneho
stanoviska), kedy sa žalobca o neplatnosti dohôd o vykonaní práce skutočne dozvedel. Okamih
samotného uzavretia predmetných dohôd nemôže vyvolávať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby, nakoľko samotným uzavretím dohôd k vzniku bezdôvodného obohatenia ešte nedošlo a navyše

pôvodné vedenie žalobcu malo za to, že tieto dohody sú platnými právnymi úkonmi. Plynutie subjektívnej
premlčacej lehoty je viazané na reálnu vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na úkor žalobcu obohatil (to, že to vedieť mal, nie je pre plynutie subjektívnej premlčacej lehoty
podstatné). Pre ustálenie okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby je možné považovať až
okamih reálnej vedomosti účastníka zmluvy o jej neplatnosti (napr. upozornenie kontrolnými orgánmi). V

súdenej veci výročná správa o činnosti a hospodárení študentského pôžičkového fondu vrátane účtovnej
závierky za rok 2010 bola predložená Výboru NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, ktorej
súčasťou bola aj správa nezávislého audítora zo dňa 11.03.2011. Rada fondu zo samotnej výročnej
správy o činnosti a hospodárení fondu ani z účtovnej závierky za rok 2010, ani zo správy
nezávislého audítora nezistila skutočnosť, že dohody o vykonaní práce sú absolútne neplatné právne

úkony. Následne dňa 16.06.2011 predmetnú výročnú správu prerokoval príslušný Výbor NR SR, keď
otázky členov výboru smerovali najmä k výške nákladov súvisiacich s prevádzkou fondu, k mzdovým
prostriedkom určeným pre zamestnancov fondu s tým, že výbor neprijal platné uznesenie, ktorým by
vzal na vedomie predmetnú výročnú správu, nakoľko návrh uznesenia nezískal súhlas nadpolovičnej
väčšiny prítomnej väčšiny výboru, ako vyplynulo z výpisu zo zápisnice z tejto schôdze výboru. Zo strany

Výboru NR SR bol prejavený nesúhlas s postupom fondu v tejto otázke, jednalo sa však o otázku
odbornú a bola daná nevyhnutná potreba právneho posúdenia súladu uzavretých dohôd. Fond sa preto
obrátil na svojho právneho zástupcu so žiadosťou o stanovisko k tejto otázke. Dňa 05.10.2011 právny
zástupca fondu vypracoval memorandum k problematike uzatvárania dohôd o vykonaní práce členom
rady a členom dozornej rady a ich súlad s ust. § 5 ods. 4 Zákona o štátnom pôžičkovom fonde, keď

dospel k záveru, že dohoda o vykonaní práce uzatvorená členom rady a členom dozornej rady fondom
nie je v súlade s ust. § 5 ods. 4 Zákona o štátnom pôžičkovom fonde. Súd má za to, že žalobca sa
dozvedel o okolnostiach rozhodujúcich pre uplatnenie jeho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia,
t. j. o absolútnej neplatnosti uzavretých dohôd až na základe memoranda zo dňa 05.10.2011. Vzhľadom
k tomu subjektívna premlčacia doba u všetkých dohôd o vykonaní práce uzavretých medzi žalobcom

a žalovanou začala plynúť dňa 05.10.2011 a uplynula 05.10.2013. Žaloba bola podaná 21.12.2012,
teda pred uplynutím premlčacej doby. Námietka premlčania vznesená žalovanou je nedôvodná, právo
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej premlčané nie je.29. Pokiaľ odvolateľka namieta, že súd neprihliadal k záverom trestného konania vo veci podozrenia
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, ktoré trestné stíhanie bolo
zastavené, táto skutočnosť nemá vo vzťahu k posudzovanej veci žiadnu právnu relevanciu. Uplatnený

nárok má občianskoprávny charakter a opiera sa o ustanovenia Občianskeho zákonníka, čo nijako
nesúvisí s prípadnou trestnoprávnou zodpovednosťou, ktorej podmienky sú iné ako podmienky
občianskoprávnych nárokov.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu voči

žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6.827,15 eur spolu s jeho príslušenstvom -
úrokom z omeškania, je dôvodný.

31. Dovolací súd poukázal aj na otázku, či účastníci uzatvárali zmluvu na podklade skutočnej vážnej
vôle a zámeru vyvolať ich právne účinky, t. j. vznik pracovnoprávneho vzťahu alebo týmto spôsobom
len obchádzali zákon a absenciu jeho ustanovení, ktoré by umožňovali odmeňovanie členov rady fondu.

Zároveňvšakdovolacísúdpoukázal,žepokiaľideosimuláciuzákonomnedovolenéhokonania,nemôžu
sa jeho účastníci dovolávať právnych dôsledkov, ktoré by inak nastali zo simulovaného právneho úkonu,
ani z ním zastieraného neplatného úkonu. Z dôvodu, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie a z
neho vyvodený správny právny záver o neplatnosti právneho úkonu pre rozpor so zákonom je
pre rozhodnutie veci dostačujúci, odvolací súd už neskúmal vôľu účastníkov pri uzatváraní predmetného

právneho úkonu, pretože, ako to dovolací súd naznačil, aj v prípade konštatovania simulácie právneho
úkonu vzhľadom na nedovolenosť konania nemohli by sa jeho účastníci dovolávať právnych následkov.
Potom skúmanie skutočnej vôle účastníkov by nemohlo mať pozitívny dopad na odvolateľku.

32. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

33. Výrok o trovách odvolacieho a dovolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1, §
453 ods. 1, 3 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom konania bol žalobca,
preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania voči neúspešnej žalovanej, o
ktorýchvýškerozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostiveci.Zároveňbudepovinnosťousúduprvej

inštancie rozhodnúť aj o trovách konania pred súdom prvej inštancie, keďže rozhodovanie o trovách
konania si vyhradil do 30 dní po právoplatnosti veci.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)