Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. máj 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1CoPr/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614216070
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7614216070.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredseduJUDr.LadislavaCakocihoasudcovJUDr.Adriany

Murínovej a JUDr. Petra Tutka, v právnej veci žalobcu Ing. P. F., A.. X.XX.XXXX, W. X.Š. A. Q., M. XX,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bečarik & partners, s.r.o. so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná
č. 37, proti žalovanému Pathox Services s.r.o. so sídlom v Košiciach, Ostrovského 1, IČO: XX XXX XXX,
zastúpenému JUDr. Martinom Špakom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Spišskej Novej
Vsi, Odborárov č. 49, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o nároku na
náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 11.3.2016
č.k. 10Cpr 1/2014-311 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vo výroku uviedol, že o trovách konania
rozhodne samostatným rozhodnutím do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2.Týmtorozsudkomsúdprvejinštancierozhodolonárokužalobcu,ktorýsadomáhalurčenianeplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 21.7.2014, náhrady mzdy vo výške 1.600,-eur

mesačne za obdobie od 11.8.2014 do platného skončenia pracovného pomeru alebo priznať náhradu
mzdy vo výške jeho priemerného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalobca pracoval u žalovaného na základe Dohody o pracovnej činnosti zo dňa 3.1.2014
a to v období od 7.1.2014 do 28.2.2014 na pozícii obchodného riaditeľa. Od 1.3.2014 pokračoval
vo výkone rovnakej práce, konal podľa pokynov žalovaného, v jeho mene, v pracovnom čase, na

náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa. Poukázal
na tvrdenia žalovaného o tom, že tento mal vedomosť o tom, že žalobca je živnostníkom a mal
pozastavenú túto živnostenskú činnosť a preto sa dohodli, že kým si neobnoví živnosť, uzatvoria dohodu
o pracovnej činnosti, pričom žalobca mal živnosť obnovenú od 1.3.2014. Žalovaný však namietal, že
so žalobcom sa nikdy nedohodol, že tento sa stane spoločníkom spoločnosti žalovaného, ale tento
mal byť iba partnerom tejto spoločnosti. S poukazom na obsah emailu žalobcu zo dňa 20.7.2014
konštatoval, že tento mal pokračovať v činnosti na základe živnosti a mal dostať zaplatené cez mandatnú

zmluvu. Konštatoval, že žalovaný až dňa 27.6.2014 zaslal žalobcovi návrh pracovnej zmluvy, ktorý
bol na dobu určitú od 1.7.2014 do 31.12.2014 s výškou mzdy 400,-eur mesačne, čo však žalobca
neprijal. Konštatoval, že pracovná činnosť bola ukončená dňa 21.7.2014, kedy žalobcovi konateľka
spoločnosti Petronela Škultétyová znemožnila vstup do firmy, odobrala mu kľúče, tablet a telefón. Súdprvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku uviedol, že pre posúdenie nárokov žalobcu považoval
za podstatné vyriešiť otázku, či skutočne medzi žalobcom a žalovaným bol uzavretý platný pracovný
pomer a s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania v tomto smere uzavrel, že nedošlo k

zhodnému prejavu medzi žalobcom a žalovaným, že títo chcú uzavrieť platnú pracovnú zmluvu. Mal
za preukázané, že po skončení platnosti Dohody o pracovnej činnosti, žalobca pokračoval vo výkone
rovnakej práce na tej istej pozícii obchodného riaditeľa, avšak bez dohody o výške mzdy. Na základe
toho s poukazom na ust. § 42, 43 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj s poukazom na § 652 ods. 1 a 4
a § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka uzavrel, že medzi účastníkmi nedošlo k zhodnému prejavu v

tom, že žalobca a žalovaný chcú uzavrieť pracovnú zmluvu. Žalobca po skončení platnosti Dohody o
pracovnej činnosti pokračoval síce vo výkone rovnakej práce na tej istej pozícii, avšak bez dohody o
výške mzdy. Tento nedostatok mal za následok neplatnosť pracovnej zmluvy. Súd prvej inštancie ďalej
konštatoval, že podľa jeho názoru, medzi žalobcom a žalovaným vznikol tzv. faktický pracovný pomer,
ku ktorému dochádza v prípade, ak pracovník začne pre organizáciu s jej vedomím vykonávať prácu,
akoby v nej bol v pracovnom pomere, hoci k vzniku pracovného pomeru medzi touto organizáciou a

pracovníkom nedošlo. S poukazom na to, že faktický pracovný pomer sa nemôže skončiť spôsobmi
podľa § 59 Zákonníka práce a zamestnancovi neprislúcha ochrana, aká prislúcha zamestnancovi pri
platnom pracovnom pomere, keďže nejde v pravom slova zmysle o pracovný pomer, nemožno uvedený
vzťah skončiť právnymi prostriedkami, aké platia pre platný pracovný pomer t.j. výpoveďou, dohodou ani
okamžitým skončením. Zamestnávateľ má fakticky pracovný pomer možnosť ukončiť neprideľovaním

práce bez potreby právneho úkonu smerujúceho k jeho skončeniu, čo v danom prípade žalovaný aj dňa
21.7.2014 vykonal. S poukazom na tieto dôvody žalobu v celom rozsahu zamietol.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205

ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p., teda na tvrdení, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V
odvolaní uviedol, že súd nedostatočne vyhodnotil predložené písomné dôkazy a svedecké výpovede o
pôsobení žalobcu v spoločnosti žalovaného v čase od 7.1.2014 do 21.7.2014. Rovnako nedostatočne
posúdil konanie žalovaného aj konanie jeho konateľa Ing.Škultétyho a konateľky F. Š.O. vo vzťahu

k žalobcovi a jeho činnosti počas celej doby spolupráce so žalovaným. Vzhľadom na rozhodnutie
súdu prvej inštancie považoval za potrebné pre celkové vyhodnotenie vzťahu medzi účastníkmi konania
zopakovať podstatné skutočnosti prezentované pred súdom prvej inštancie. V ďalšej časti odvolania
preto zopakoval obsah svojich podaní ako aj výpovedí. Konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru, že žalobca vykonával u žalovaného po celý čas spolupráce plynule bez prerušenia

a bez zmeny tú istú závislú prácu a vznikol mu preto u žalovaného pracovný pomer, ale nedostatočným
vyhodnotenímdôkaznejsituácie,svedeckýchvýpovedíakonaniažalovanéhoskonštatoval,žežalobcovi
vznikol v spoločnosti žalovaného iba fakticky pracovný pomer a nie platný pracovný pomer uzavretý
konkludentne, ktorého určenia neplatnosti sa žalobca domáha. Nepovažuje za správne hodnotenie
dôkazov vykonané súdom prvej inštancie, keď tento neprihliadol na všetky dôkazy, ktoré v konaní označil

a ktoré svedčili v jeho prospech, ale prihliadol iba jediný dôkaz zo strany žalovaného a to notárom
overený email z 27.2.2014 v ktorom žalovaný píše, že so žalobcom spoluprácu v pozícii obchodného
riaditeľa spoločnosti dňom 28.2.2014 končí. Uviedol, že takýto email od žalovaného nikdy nedostal a
žalovaný ani nepreukázal, aby on takýto email od neho prijal a prečítal si jeho obsah. Má za to, že
súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho pôsobenie u žalobcu koncom decembra 2013 a v čase

od 7.1.2014 do 28.2.2014, pričom toto obdobie považuje za kľúčové pre posúdenie činnosti a jeho
nárokov období od 1.3.2014 do 21.7.2014. Súd konštatoval, že nedošlo k zhodnému prejavu, že žalobca
a žalovaný chcú uzavrieť pracovnú zmluvu a preto ani nedošlo k jej platnému uzavretiu. Toto nepovažuje
za správny záver, keďže má za to, že so žalovaným sa dohodli na spolupráci a podmienkach ešte
koncom decembra 2013, preto nie pre nedostatok dohody, ale pre nesplnenie dohodnutých podmienok

zo strany žalovaného nedošlo k podpísaniu platnej pracovnej zmluvy. Medzi ním a žalovaným bola
dohodnutá aj odmena za vykonanú prácu vo výške 500,-eur + partnerstvo vo firme, pričom sumu 500,-
eur prisľúbil žalovaný od 1.3.2013 zvýšiť ešte aspoň o 200,-eur + partnerstvo vo firme. Dohodnutá
mzda bola potvrdená jej vyplatením vo februári 2014 za predchádzajúci mesiac na účet žalobcu prišlo
zdanených 90,-eur z dohody a niečo cez 375, -eur mu konateľka F. Š.Á. osobne odovzdala v obálke v

kancelárii žalobcu. S poukazom na vykonané dokazovanie má za to, že z jeho strany bolo preukázané,
že medzi účastníkmi vznikol platný pracovný pomer konkludentným spôsobom a z tohto dôvodu došlo
k neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany žalovaného.5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (C.s.p.). Podľa

prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona zostávajú zachované.

8. V súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej
inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 380 C.s.p. a na základe toho dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď vykonal

účastníkmioznačenédôkazy.Tietoajbolisprávnevyhodnotenépostupomzodpovedajúcim§132O.s.p..
Súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil a aj vecne rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol. Ani počas
odvolaciehokonanianevyšlinajavožiadnetakénovéskutočnosti,ktorébyodôvodňovaliinérozhodnutie,
než ako rozhodol súd prvej inštancie.

10. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto
sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na konštatovanie správnosti z týchto dôvodov a s
poukazom na obsah odvolacích námietok žalobcu považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať:

11. Podľa ust. § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so

zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti ktorými sú:
a/ druh práce na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b/ miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto),
c/ deň nástupu do práce a
d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

12. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že z hľadiska obsahu pracovnej zmluvy Zákonník
práce zakotvuje podstatné náležitosti pracovnej zmluvy a v prípade ak sa zmluvné strany nedohodli na
niektorej z týchto podstatných náležitosti k uzatvoreniu pracovnej zmluvy by nedošlo. Sloboda určenia a
obsahu pracovnej zmluvy zmluvnými stranami je takto limitovaná kogentnými ustanoveniami Zákonníka

práce a iných pracovnoprávnych predpisov. Zmluvné strany sa preto nemôžu dohodnúť na takom
obsahu pracovnej zmluvy, ktorá by bola v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce. V
prípade, ak by medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu písomnej pracovnej zmluvy, predpokladalo by sa,
že podstatnými náležitosťami pracovnej zmluvy by boli tie náležitosti, ktoré si navzájom účastníci ústne
dohodli.

13. Odvolací súd sa zhoduje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý z vykonaného dokazovania vyvodil
záver o tom, že žalobca v konaní nepreukázal, aby so žalovaným uzavrel pracovnú zmluvu v zmysle
vyššie uvedených podstatných náležitosti a to tak písomnou ako ani konkludentnou formou a to za
obdobie po 1.3.2014. Neexistencia takejto platnej dohody vyplýva aj zo samotných skutkových tvrdení

žalobcu, keď tento v konaní ani netvrdil, aby po ukončení jeho predchádzajúceho pracovnoprávneho
vzťahu so žalovanými formou Dohody o pracovnej činnosti, ktorá bola uzavretá na dobu od 7.1.2014 do
28.2.2014 došlo medzi účastníkmi konania k jednaniu o novom pracovnoprávnom vzťahu za obdobie
po 1.3.2014. Zo skutkových tvrdení žalobcu totiž vyplýva, že podľa jeho názoru sa na platnom uzavretí
tohto pracovného pomeru aj za obdobie po 1.3.2014 so žalovaným dohodol ešte v decembri 2013.

Pravdivosť takéhoto tvrdenia vylučuje už samotná skutočnosť, že žalobca v konaní ani nepopieral, že
obdobie od 7.1.2014 do 28.2.2014 bolo medzi účastníkmi konania právne pokryté platnou Dohodou
o pracovnej činnosti zo dňa 3.1.2014. Už samotná táto skutočnosť nedáva logický záver zhodný s
tvrdeniami žalobcu o tom, že už v decembri 2013 sa mal so žalovaným dohodnúť na takýchto dvoch
formách pracovnoprávneho vzťahu, teda za obdobie prvých dvoch mesiacov roku 2014 na základe

Dohody o vykonaní pracovnej činnosti a za ďalšie obdobie od 1.3.2014 na základe riadneho pracovného
pomeru. Tieto skutkové okolností sú naopak v zhode s tvrdeniami žalovaného o tom, že Dohoda o
pracovnej činnosti mala iba preklenúť obdobie, dokiaľ žalobca nadobudne živnostenské oprávnenie,
čo sa stalo od 1.3.2014. Žalobca v konaní neodstránil svoje rozporné tvrdenia, keď na jednej stranetvrdil, že od 1.3.2014 pracoval naďalej u žalovaného v závislej činnosti na základe riadnej pracovnej
zmluvy,nadruhejstranevšaknepoprelskutočnosť,žeoduvedenéhodátumunadobudolajživnostenské
oprávnenie. Skutočnosť, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o ďalšom pracovno-právnom vzťahu

za obdobie po 1.3.2014 nasvedčuje aj to, že žalobca nepoberal od uvedeného dátumu od žalovaného
žiadnu mzdu a tento sa v rozpore so svojimi tvrdeniami o tom, že vznikol konkludentne pracovnoprávny
vzťah so žalovaným opakovane domáhal uzavretia platnej pracovnej zmluvy. Za správny považuje preto
odvolací súd záver súdu prvej inštancie o tom, že pre platné uzavretie pracovného pomeru za uvedené
obdobie chýba minimálne jedna z podstatných náležitosti pracovnej zmluvy a to Dohoda o mzdových

podmienkach. V tejto otázke žalobca nesporne svoje dôkazné bremeno v konaní neuniesol.

14. K dôvodom prvoinštančného rozsudku považuje odvolací súd za potrebné dodať, že považuje za
nadbytočné dôvody, týkajúce sa tzv. faktického pracovného pomeru. Ide o pracovnoprávny inštitút, ktorý
sa do praxe dostal v súvislosti so znením ust. § 200 v znení účinnom do 31.3.2002 (zákon č. 65/1965
Zb.),ktorýzamestnancovipriznávalnároknanáhraduškodyvprípadeneplatnostiprávnehoúkonu,ktorá

nebola spôsobená zamestnancom. Zamestnancovi v súvislosti s takýmto pracovným pomerom totiž
nikdy nevznikli nároky podľa ustanovení § 61-64 pôvodného Zákonníka práce, teda nároky v súvislosti
s neplatným skončením pracovného pomeru. Záver súdu prvej inštancie o tom, že medzi účastníkmi
vznikol takýto faktický pracovný pomer nemá teda žiadny vplyv na prejednávaný nárok žalobcu a preto
odvolací súd tieto dôvody považuje za nadbytočné.

15. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

16. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 C.s.p.. Neúspešnému žalobcovi v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nepatrí
a žalovanému odvolacie trovy nevznikli, preto odvolací súd nepriznal stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konania

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.